Text: 1 Moj 12,1-4a
Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháránu.
Milí bratia a sestry,
Abrahám je prototypom veriaceho človeka v troch svetových náboženstvách: v kresťanstve, judaizme aj islame.
Na Boží príkaz sa vzdáva všetkých doterajších istôt. Z prostredia, kde mu je dobre, kde už všetko a všetkých pozná, má odísť. Nevie presne, kam. To mu Boh ukáže. Cestou. Príkaz ísť, opustiť dôverné prostredie, dopĺňa sľub, že raz bude veľkým národom. Bude požehnaným a stane sa požehnaním pre iných.
Ale nie teraz. Neskôr. Potom.
Do neznámej krajiny ide s manželkou Sárou a synovcom Lótom. Nemá vôbec nič. Iba vieru, že sa Božie zasľúbenie naplní.
Stručný príbeh o praotcovi viery na nás
môže pôsobiť zvláštne. Ako to, že nezvažuje? Na nič sa nepýta sa, nevyjadrí žiadne pochybnosti, obavy. Božie prianie poslušne vykoná.
Nie je pre nás takýto príklad veriaceho človeka nedosiahnuteľným ideálom? Na prvé počutie pravdepodobne áno. //
Ak sa však do príbehu započúvame znova, ak sa na Abrahámovo konanie pozrieme bližšie, zistíme, že nám jeho životný príbeh taký cudzí nie je. V mnohých podobách ho prežívame aj my.
Abrahámov príbeh prežívajú doslovne milióny ľudí, ktorí musia svoju krajinu opustiť. Tam, kde mali svoj domov, už nemajú priestor, nevidia perspektívu. Nenachádzajú uplatnenie, zmysel. Tisíce, možno milióny núti odísť z vlastnej krajiny hlad alebo strach o holý život.
Pred 100 rokmi bola pre mnohých Európanov zasľúbenou krajinou Amerika. Do krajiny neobmedzených možností tiež odchádzali s prázdnymi rukami. A aj oni mali len odhodlanie. Len nádej. Ak sa z nej v nových podmienkach a s ich plným nasadením rozvinula dobrá perspektíva, prijímali ju ako požehnanie.
Nasledovníci Abraháma dnes z Európy neodchádzajú. Naopak – ľudia z krajín tretieho sveta či vojnových oblastí v nej hľadajú útočisko. Súdiť a podozrievať ich môžu iba tí, ktorých vôbec nezaujíma, ako a prečo museli svoje domovy opustiť. Tvrdenie, že sú pre nás hrozbou, že máme dôvod obávať sa ich, sa stáva alibi, ako im nerozumieť, ako im nepomáhať.
Strach a neochota milovať blížneho a tak aj Boha je to, čo nás stále zväzuje, fixuje iba na to, čo už poznáme, väzní v našich životných vzorcoch, bráni nám rozvíjať sa.
Ale to je presný opak toho, čo pozorujeme na Abrahámovom konaní! Abrahámova viera vedie k tomu, aby sme (A.) vedeli s odhodlaním vykročiť na nové miesta (B.) akceptovali čas nenaplnenia (c.) a k tomu, aby sme jedno od druhého vedeli odlíšiť.
A. Abrahámovská viera nás vedie k odhodlaniu vykročiť na nové miesta. Do neznáma.
Bratia a sestry, schopnosť pýtať sa, či normy a princípy nášho života a viery ešte platia, a či to, čo sme si vytvorili ako konštrukt našej viery, nám samým alebo ľuďom okolo nás neubližuje, znamená počuť Božie volanie k zmene.
Do neznámej nepreskúmanej krajiny, do priestoru stále nových možností vstupujeme ako jednotlivci aj ako cirkev a spoločnosť nielen na začiatku roka. Pred výzvy vykročiť inak a inam sme postavení častejšie ako si myslíme. Ochota uniesť riziko a skúmať nepoznané sa dnes pre náš život stáva nevyhnutnosťou.
Môžeme sa jej brániť. Môžeme zotrvávať na tom, čím žijeme dnes a zanovito to prehlasovať za najlepšie. Ale vývoj nezastavíme. Je možné, že abrahámovskú vieru dokážu svojím konaním tí, ktorí o tom nehovoria a – predbehnú nás.
Vstúpiť do neznámej krajiny sme povolaní ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvá. Človeku je vždy lepšie, ak nie je sám, ak mu má kto dať usmernenie, spätnú väzbu, ak ho má kto podržať.
Aj v našom CZ sa snažíme, aby sme prijímali abrahámovské výzvy a reagovali na Božie povolanie vkročiť do novej, nepreskúmanej krajiny. Tým, čo nás k tomu vedie, je poslušnosť Bohu, Jeho prikázaniu lásky každému človeku. Ochota a odvaha porozumieť človeku, ktorý je iný ako ja/ľuďom, ktorí sú iní ako my, nás vedie k zmenám.
A.) K tomu, aby sme sa odvážili využiť na službách Božích viaceré prvky našej evanjelickej tradície. Robíme tak preto, aby sa služba Bohu v našom zbore stala zrozumiteľnou aj človeku, ktorý nevyrastal v kresťanskej rodine. Preto, aby boli služby Božie dynamické, oslovujúce obsahom aj formou.
B.) Ochota vykročiť do novej, neznámej krajiny nás vedie k otvorenosti ekumenickým vzťahom. K ochote hľadať to, čo máme s členmi iných cirkví, iných náboženstiev spoločné. A to sa dá len v dialógu, nie v súťažení, kto je silnejší.
C.) Ďalším krokom do novej krajiny je pre nás rozhodnutie poskytnúť zázemie a podporu príslušníkom menšín. Ak sú ľudia osočovaní kvôli tomu, že boli stvorení inak ako väčšina, alebo sa narodili do prostredia, ktoré im veľké šance na rozvoj nedáva, je našou povinnosťou zastať sa ich.
D.) Do neznámej krajiny nás vedie aj prijatie moslimskej rodiny zo Sýrie, pomoc neziskovým organizáciám v starostlivosti o ľudí bez domova, rozhodnutie pomôcť tomu, aby týrané, šikanované ženy, deti a seniori, našli účinnú pomoc a právnu ochranu.
V ľuďoch, ktorí potrebujú našu pomoc, máme totiž vidieť tvár Božieho Syna, tvár Krista.
Z imaginárne bezpečného priestoru, ktoré si dnes niektoré kresťanské spoločenstvá chránia, je potrebné vykročiť. Vyjsť zo svojho pohodlia do nepreskúmanej krajiny, hľadať, pýtať sa, skúmať, overovať a nachádzať nové cesty a nové východiská. Bude nás to stáť riziko nepochopenia a spochybňovania, ale iná cesta k budúcnosti nevedie.
B. Abrahámovská viera nás vedie k tomu, aby sme akceptovali aj čas nenaplnenia.
Sme svedkami toho, že istôt je okolo nás vždy menej. Je preto potrebné tento údel prijať.
Odhodlanie vzdať sa toho, čo som v živote nadobudol/nadobudla, je totiž znakom pokory, že môj život, moja sebahodnota nezávisí od toho čím som, čo viem a čo mám.
Je prejavom vier, prejavom slobody, ak to môžem a niekedy musím opustiť.
Abrahám sa do neznámeho prostredia vysťahoval ako zrelý pán v rokoch. Vo svojom živote sa musel vysporiadavať aj s tým, že jeho očakávania a túžby ostávali / nenaplnené. Jeho život sa nezaobišiel bez sklamaní a úderov.
Na syna, od ktorého záležala celá jeho budúcnosť, musel čakať pridlho. Keď sa konečne narodil a dospel, takmer ho znova stratil.
A vždy, keď bol netrpezlivý, keď chcel naplnenie zasľúbenia požehnania urýchliť, sa všetko pokazilo.
Aj tento veľký muž viery / sa napriek tomu, že Bohu rozumel, že s ním aj sám so sebou bol v neustálom kontakte, musel stále učiť // čakať. Musel sa učiť prijať veci z Božej ruky tak, ako prichádzali. Musel sa učiť nerezignovať, ale napriek všetkému, čo mal práve pred očami veriť, že Boh splní, čo sľúbil.
My sme, bratia a sestry často presvedčení, že nám Boh musí dať to, na čo čakáme. Vtedy a tak, keď si to prajeme. Príklad Abraháma nás však vyvádza z omylu.
Na ňom nám Boh ukazuje, že viera znamená schopnosť čakať a živiť svoju nádej. Schopnosť ŽIŤ v súlade s touto vierou – a to aj vtedy, práve vtedy, keď sa hneď neplní, čo by sme si priali.
Sú veci, ktoré nemáme vo svojich rukách, ktoré nebudeme môcť mať pod kontrolou. Aj v našom živote sú a budú ciele, ktoré sa nenaplnia počas celého nášho života. Ale to ešte neznamená, že by sme sa o ne mali prestať snažiť!
Niektoré Božie sľuby sa tak ako v živote Abráma (neskôr Abraháma) naplnia len vtedy, keď s tým už ani nepočítame. Vtedy, keď prídeme na to, že môžeme žiť aj bez toho v čo sme tak veľmi dúfali. Abrahám – alebo aj neskôr Mojžiš, či proroci sa úspechu, zúročenia svojej životnej námahy ani nedožili. Ale to, na čom pracovali, prinieslo úžitok, požehnanie ich potomkom. Ich nasledovníkom.
C. Abrahámova viera nás vedie k tomu, aby sme vedeli odlíšiť, kedy a akým spôsobom ísť a ujať sa novej krajiny, a kde s pokorou prijať to, že naplnenie zasľúbení ešte len nastane.
Abrahám je príkladom viery aj preto, že nezatrpkol, nevzdal sa. Zvládol vydržať napätie medzi odvahou urobiť kroky k novej budúcnosti a pokorou akceptovať, že sa jeho očakávania Božích zásahov nenaplnia.
V tom je nám blízky. Viera si vždy žiada a bude žiadať trpezlivosť, dlhý dych a ochotu pohnúť sa. Neostať kŕčovito trvať na svojom, ale ostať otvoreným pre plnosť života, pre povolanie Božie. Niekedy nás privedie na cestu, ktorou sme vôbec nemali v pláne ísť.
Abrahám je ochotný niesť riziko, má odvahu k radikálnym premenám.
Kritériom, ktoré nás naučí, kedy konať a kedy čakať, je láska. Ochota a schopnosť načúvať Bohu aj človeku. Človeku aj Bohu.
To nám môže pomôcť vykročiť, to nám môže pomôcť precitnúť z našich ilúzií o nás samých, o iných ľuďoch aj o Bohu. V mnohých zotrvávame nevedome – a na svoju vlastnú škodu.
Abrahámovská viera nás učí úcte Bohu a životu vo všetkých jeho podobách. Je viac ako vyznaním. Je spôsobom života. A každej našej ceste napriek námahe, napriek bolesti dáva hodnotu a zmysel. Amen.