Služby Božie — Prvá pôstna nedeľa (14. 2. 2016, Veľký kostol)
Text: Jk 1, 12 – 15
Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa osvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil (Pán) tým, čo Ho milujú. Nech nikto nehovorí v pokúšaní: Boh ma pokúša. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani On nepokúša nikoho. Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť.
Bratia a sestry.
List Jakuba možno právom pokladať za majstrovské literárne dielo, ktoré konfrontuje reálny stav kresťanského spoločenstva, intenzívne a túžobne očakávajúceho druhý príchod Ježiša Krista, pričom však čelí problémom každodenného života, a tie vystavujú ich vieru, jej základ i obsah ťažkým skúškam.
Takejto situácii čelia kresťania i dnes, a to bez ohľadu na odlišnosti dané časovým odstupom a kultúrnospoločenským prostredím. Jeden veľký rozdiel tu však predsa len je. Nie je ním obrovský pokrok, ktorý za ten čas dosiahla ľudská civilizácia, ani vedecké vynálezy a technické výdobytky modernej doby. Tým zásadným rozdielom je, že súčasné generácie kresťanov už tak veľmi a túžobne neočakávajú druhý príchod Pána. Skôr naopak. Máme na to rôzne odpovede, snažíme sa argumentovať, že by to spôsobilo viac zmätku ako osohu, no pravdou je, že týmto postojom sa zásadne odkláňame od eschatologického konceptu celého Ježišovho verejného vystúpenia, ako aj jeho učenia.
Už samotná príprava na Ježišovo verejné vystúpenie, tak ako sme mali možnosť o nej počuť v dnešnom evanjeliu, vypovedá o prioritách, ktoré by mal mať každý veriaci človek vštepené pevne vo svojej mysli a riadiť sa nimi každý deň. Myslieť a konať v eschatologickom kontexte neznamená prepadnúť blúznivosti apokalyptických predstáv, ani sebaklamu náboženského entuziazmu. Znamená to vedieť, kým skutočne som, prečo vôbec som a aký má môj život, ako aj životy ostatných ľudí tohto sveta význam, zmysel a konečný cieľ. Strata eschatologického povedomia a kontextu kresťanskej viery preto prináša do našich životov vážne dôsledky. Prestávame myslieť na veci Božie a nechávame sa manipulovať tými svetskými. Viac na nás doliehajú problémy, ktorých príčinou je strach z toho, že prídeme o čosi z toho zdanlivého bezpečia, zabehnutej rutiny našich každodenne vykonávaných rituálov, máme strach, že sa budeme musieť vzdať svojho pohodlia, či nebodaj materiálneho zázemia a deliť sa o to s ostatnými.
A tak svojim vlastným strachom podporujeme šírenie rôznych fóbií, konšpirácií a ani si neuvedomujeme, že tým upadáme stále viac a hlbšie do moci pokušenia, ktoré nás paralyzuje a zbavuje slobody, ktorú nám Boh ponúka v zákone a evanjeliu. Žiaľ, pritom vôbec nepozorujeme, že naša viera týmto spôsobom prechádza ťažkou skúškou, v ktorej sa osvedčujú jej základy i samotný obsah, to znamená to, či naša viera stojí na vratkých nohách náboženstva, ktoré si viac či menej, no vždy prispôsobuje Boha ľudským predstavám, alebo naopak, stojí na pevnom základe dôvery v Hospodina, ktorému ako jedinému sa máme klaňať a slúžiť mu, pričom služba o ktorej je tu reč nespočíva v slepej poslušnosti, ani v donekonečna opakovaných biblických citátoch, často vytrhnutých z pôvodného kontextu, ale v živote, ktorý čo najviac zodpovedá Božej vôli a reprezentuje Hospodina ako jediného Boha, ktorý stvoril život z lásky a garantuje každému človeku jeho jedinečnosť a dôstojnosť.
Jakub sa v tejto časti listu (1,1 – 12) zaoberá práve touto závažnou otázkou osvedčenia viery, toho, čomu veríme, a to v zložitých životných situáciách. Dokonca nabáda k prosbe o múdrosť, ak sa viera v takých skúškach neosvedčí. Súčasťou tohto problému je aj otázka pôvodu pokušenia, už nie osvedčovania viery, ale priamo pokušenia konať v reakcii na tieto ťažké životné skúšky v rozpore s Božou vôľou. Dôvody sú jasné: prv zdôrazňovaná skutočnosť, že všetko, čo človek v živote zažíva je od Boha, môže byť vykladaná tak, že všetky problémy a utrpenie s nimi spojené, to všetko je od Boha, ktorý týmto spôsobom človeka pokúša. Jakub však takúto možnosť zásadne odmieta a preto rozlišuje medzi osvedčením viery človeka a pokušením. Vraví, že ten, kto dokáže prejsť aj ťažkosťami bez toho, že by tým utrpela jeho pevná dôvera v Boha, ten sa zároveň stáva, aj keď paradoxne, touto skúsenosťou zocelený, v dôsledku čoho získava schopnosť vidieť a hodnotiť život so širšej perspektívy a tým aj pomôcť iným, ktorí sa v takej alebo podobnej zložitej situácii ocitli. Jakub priamo vraví, že taký človek je blahoslavený – Boh mu zasľubuje požehnanie, ktoré príjme raz vo večnosti.
Inak je to s pokúšaním a jeho rôznorodými dôsledkami. Pôvod pokušenia i hriechu je v človeku. Jakub nehľadá vinníka mimo človeka. Sme vo svojej prirodzenosti hriešni, no napriek tomu stále stvorení na Boží obraz. Máme teda možnosť a aj povinnosť rozhodovať sa medzi dvomi cestami – cestou života v súlade s Božou vôľou, alebo naopak, podľahnúť pokušeniu postaviť sa do role toho, ktorý Jediný je Bohom a Pánom života a smrti – to znamená zvoliť smer vedúci do záhuby, k večnej, eschatologickej smrti. Áno, človek má stále možnosť rozhodnúť sa, čo s tým urobí a ako s touto voľbou naloží. Ak sa rozhodne zle, podľahne pokušeniu byť ako Boh a vypustí von to, čo sa v kontakte s vonkajším prostredím a ostatnými ľuďmi, stáva hriechom. A ten prináša človeku smrť.
Jakub má konkrétne na mysli veriacich kresťanov, ktorí žijú v materiálnom nedostatku a navyše sú vystavení príkoriam zo strany bohatých a mocných. To ich privádza k pokušeniu vziať spravodlivosť do vlastných rúk, odplatiť sa zlým za zlé. Vystríha ich pred takým unáhleným konaním, pretože si je vedomý, že by tým došlo k znehodnoteniu významu a dôležitosti Božieho diela v Ježišovi Kristovi, ako aj k popretiu záväznosti Božích prikázaní, zvlášť toho posledného: „nepožiadaš“ (Ex 20, 17; Dt 5, 21).
Žiadosť a pokúšanie sa tak stávajú osídlom pre veriaceho človeka, nie však z Božej vôle, ani ako prostriedok, ktorým sa má osvedčiť naša viera, ale ako stále prítomný prvok v živote každého človeka, ktorý nás dennodenne konfrontuje s touto zásadnou voľbou medzi dvomi cestami. Samotný výraz epithumia, ktorý prekladáme ako „túžba“, či „žiadostivosť“ má neutrálny význam. Ide totiž o charakteristickú vlastnosť každej ľudskej bytosti. Bez túžby by sme jednoducho neboli ľuďmi, neboli by sme dostatočne motivovaní k tomu, aby sme hľadali vždy nové a nové možnosti ako pomáhať chrániť a zlepšovať život na tomto svete, ani k tomu, aby sme sa vzdelávali, aby sme hľadali odpovede na zásadné existenciálne otázky, medzi ktoré patrí aj dôležitá otázka, čo je skutočne Božou vôľou v mojom živote, ako aj v živote ostatných ľudí.
No túžba a žiadostivosť majú súčasne aj negatívny význam. Vtedy, keď privádzajú človeka k rozhodnutiam a konaniu, ktoré sú v rozpore s Božou vôľou, dokonca sú v rozpore s vlastnými morálnymi a etickými princípmi života v tomto svete. Vtedy ide o deštruktívny proces. Dajme však pozor, bratia a sestry. Niet dôvodu pre moralizovanie, pre hľadanie smietok v očiach iných ľudí. Tou zákernou túžbou, respektíve žiadostivosťou nie je primárne to, čo zvykneme nazývať „zakázaným ovocím“, nech už pod tým myslíme čokoľvek. O čo teda v skutočnosti ide? Ide o to, čo súvisí so všeobecným významom a interpretáciou prikázania Dekalógu „nepožiadaš“. Toto prikázanie bolo totiž v danej dobe interpretované už všeobecne ako reprezentatívny súhrn zákona. V danom kontexte význam prikázania nespočíva vo význame: „chcieť to, čo mi nepatrí, zvlášť na úkor blížneho“, ale práve v tom upierať iným to, čo ja už vlastním. V náboženskom ohľade ide o túžobné lipnutie na vlastnom statuse, a tým o upieranie možnosti získať privilégium Božieho synovstva pre blížnych odlišného pôvodu, rasy, kultúrneho a náboženského prostredia (cf. R 8, 9 – 17.18nn; pozri tiež Lk 15:11 – 32; Mt 20, 1 – 16). Ide tak o zlyhanie zbožného človeka v radikálnej požiadavke „dvojitého prikázania lásky“ – človek nie je schopný žiť v slobode od posudzovania, respektíve súdenia iných.
S tým prirodzene súvisia aj ďalšie negatívne prejavy žiadostivosti. Stačí spomenúť jednoduchý príklad, túžbu niekoho očierniť, pretože sme presvedčení, že si to z rôznych dôvodov zaslúži. Napríklad aj preto, že ide o cudzinca, či iným spôsobom odlišného človeka, ku ktorému cítime averziu. Kým nás takáto myšlienka prenasleduje iba v našej mysli, ešte stále je čas upustiť od zlého zámeru. Akonáhle sa však takáto túžba zrealizuje, len čo sa z myšlienky stane konkrétny hanlivý výrok, či klebeta na adresu iného človeka, skupiny, či národa, potom už nedokážeme zvrátiť zlo, ktoré sme spáchali na živote svojho blížneho, no aj ostatných ľudí. Aj keby sme to akokoľvek úprimne oľutovali, nedá sa to vrátiť späť. Zásadným spôsobom sme zlyhali, súdili sme, aj keď nám to neprináleží. Postavili sme sa do pozície toho, ktorý jediný má právo súdiť, a tým je Boh. A Božou vôľou je rešpektovať právo každého človeka na jeho ľudskú dôstojnosť, na jeho jedinečnosť, aj keď sa táto vymyká väčšinovým názorom, konvenciám, či spoločenským tradíciám. Práve preto Kristus musel kráčať bolestnou cestou kríža, no pred touto Božou vôľou nikdy necúvol, ostal jej verný až do konca.
Bratia a sestry, to všetko nám až príliš zreteľne ukazuje, ako veľmi sme závislí na Božej milosti. Áno, to je pravda, avšak nemali by sme sa uspokojiť s tým, že raz už sme takí a iní byť nedokážeme, veď práve preto vraj máme možnosť prosiť Pána o odpustenie a On nám ju ponúka v tom, čo pre nás vykonal v obeti Ježiša Krista. No dajme pozor, to nie je nejaká zázračná pilulka, ktorou si vždy a všade dokážeme očistiť zlé svedomie. Ide o draho vykúpenú obeť a dar Božej milosti. To nás má zaväzovať k snahe byť čím viac kompatibilní s princípmi, ktoré Ježiš Kristus vo svojom učení neustále zdôrazňoval a príkladom svojho života preukazoval, a čo najmenej zlyhávať v tom najzásadnejšom – v schopnosti milovať Boha prostredníctvom úprimnej a obetavej lásky voči iným ľuďom.
Práve tu sa Jakubove slová, napísané takmer pred dvomi tisícročiami, stretávajú s našim vlastným svetom a problémami, ktorými žijú dnešné generácie kresťanov. Nemali by sme preto pred nimi zatvárať uši. Naopak, nech nás vedú každodenne, aj v tomto pôstnom období k hlbšej pokore a úprimnej snahe očistiť svoje mysle i srdcia od každej žiadostivosti, ktorá by Božie stvoriteľské dielo a jeho konečný cieľ – dosiahnutie pokoja v dokonalej harmónii Božieho tvorstva – akýmkoľvek spôsobom obmedzovala a tým bránila slobode, dôstojnosti, no aj zodpovednosti Božích detí v tomto svete. Amen.