Kázeň na 1. pôstnu nedeľu, 18.2.2018

František Ábel
Služby Božie — 1. pôstna nedeľa (18. 2. 2018, Veľký kostol)

Text: Mt 6, 13

I neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen.

Bratia a sestry.

Dnešný kázňový text z Matúšovho evanjelia je síce krátky, no na druhej strane, každému kresťanovi veľmi dobre známy. Je to šiesta prosba modlitby Pánovej, známej ako Otčenáš, so záverečnou doxológiou. A práve táto časť modlitby tvorí základ nášho spoločného zamyslenia nad témou dnešnej nedele, ktorou je zápas s pokušeniami. Naliehavosť tejto témy umocňuje aj nedávna výzva, či podnet súčasného rímskokatolíckeho pápeža Františka otvoriť odbornú diskusiu a revidovať tradičný preklad práve šiestej prosby modlitby Otčenáša.

Niet sa čo diviť, veď modlitba Pánova je bezpochyby najznámejšou a pravdepodobne naviac používanou modlitbou kresťanstva. Zaznieva ako spoločná modlitba pri bohoslužobných zhromaždeniach, ale rovnako tak je neodmysliteľnou súčasťou osobnej modlitby každého veriaceho kresťana. Ak sa chceme dopátrať k jej správnemu a relevantnému významu, zvlášť spomínanej šiestej prosby, ktorá je našim dnešným kázňovým textom, musíme sa vrátiť do pôvodného kultúrno-spoločenského prostredia starovekej Palestíny, kde vznikla nielen táto modlitba, ale aj tradícia o Ježišovom živote a jeho diele. Aj keď z hľadiska písomného záznamu sa za pôvodnú pokladá jej grécka verzia, musíme si uvedomiť, že pôvodným jazykom, ktorým sa v Palestíne v tomto období hovorilo, bola práve aramejčina.

I neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého! Tak znie slovenský preklad šiestej prosby modlitby Pánovej. Ako teda rozumieť týmto slovám? Ako je to vôbec s pokušením, čo ono vlastne znamená? A ako chápať význam prosby vo vzťahu k Bohu? Žeby nás Boh uvádzal sám a zámerne do stavu pokušenia? Prečo je táto prosba v Otčenáši ako jediná formulovaná záporne a preto hneď doplnená o kladný protiklad, čiže prosbu o vyslobodenie od zlého? To všetko sú dôležité otázky, nad ktorými sa spoločne zamyslíme a pokúsime sa na ne odpovedať a tak porozumieť aj aktuálnemu významu tejto prosby pre naše životy.

V prvom rade si treba priblížiť samotný význam toho, čo znamená „pokušenie k hriechu“ a ako mu rozumieť. Pokušenie k hriechu i hriech sám sú charakteristickými znakmi ľudskej existencie. Sú zároveň vyjadrením odcudzenia človeka od Boha. Preto možno povedať, že niet zásadného rozdielu medzi pokušením k hriechu a hriechom samotným. Samozrejme v reálnom živote ľudskej spoločnosti rozdiel viditeľný je a aj musí byť, avšak nie pred Bohom. To treba vždy poctivo rozlišovať a brať do úvahy.

Tento problém sa týka v prvom rade dvoch otázok: kto je človek, a čo to znamená, keď hovoríme o ľudskej existencii. Paul Tillich, významný protestantský teológ a filozof 20. storočia odpovedá na tieto otázky veľmi originálnym spôsobom a zároveň výstižne. Človek a jeho existencia sú stavom, v rámci ktorého je vždy prítomné dobro aj zlo, pričom tie sú vzájomne previazané, nemožno ich úplne oddeliť. Aj keď to na prvé počutie znie neuveriteľne, je to tak. Všetko dobré so sebou prináša aj čosi zlé a naopak. Ľudský život je teda dvojznačný, čo nás privádza k nevyhnutnosti rozlišovať medzi jeho esenciálnym a existenciálnym aspektom. Esenciálne, teda to, čo robí človeka človekom, je to, čo ho spája s Bohom ako samotným základom bytia. Sme stvorení na Boží obraz. Existenciálne bytie, teda reálne jestvovanie človeka v čase a priestore, je stavom odcudzenia od Boha, od blížneho i od seba samého. Tento stav nazývame hriechom. Človek na jednej strane cíti svoju príslušnosť k Bohu, ale zároveň pociťuje úzkosť, ktorá pramení z jeho odcudzenia od Boha a ktorá mu spôsobuje vedomie jeho konečnosti a možného nebytia. Túži túto úzkosť prekonať a dosiahnuť záchranu a spásu.

Priepasť medzi esenciálnym bytím a existenciálnym odcudzením je odkrytá práve v Kristovi, v jeho živote, v tom, čo učil a konal, pre čo sa obetoval až na smrť, v dôsledku čoho sa stal Božou obeťou zmierenia, raz a navždy, pre každého bez výnimky. To, bratia a sestry, nás dennodenne konfrontuje s realitou, v ktorej žijeme a na ktorej sa všetci podieľame, so všetkými zlyhaniami a nevyužitými možnosťami, s našou všadeprítomnou túžbou zamieňať Božiu vôľu za tú svoju. Vyjadrené biblicky: v Kristovi sa kresťan stáva „slobodný od hriechu“, no tým ešte nezmizol hriech z jeho života. Práve tu, v ľudskom živote, má hriech, vrátane pokušenia k hriechu, záchytný bod. Naše životy sú stavom určitej rozpoltenosti, z ktorej sa človek sám nedokáže vymaniť, ani sa jej počas života úplne zbaviť. V Kristovi však, ako už bolo povedané, je tento stav naplno odhalený, čím Boh zároveň ponúka človeku alternatívu: dôverovať Bohu, že mu v Kristovi ponúka riešenie a tým i anticipáciu konečného víťazstva nad deštruktívnou mocou smrti a nebytia. No súčasne to znamená prijať dôsledky, čiže povinnosť zmeniť starý spôsob života za nový, v ktorom je a ostáva rozhodujúcim kritériom posudzovania jeho kvality výhradne prikázanie lásky.

Týmto spôsobom sa dostávame aj k samotnej šiestej prosbe Otčenáša: I neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Ako teda rozumieť týmto slovám? Môže byť Boh označovaný za pôvodcu pokušenia? Uvádza Boh zámerne človeka do osídiel rôznych zvodov? V Starej zmluve nachádzame prípady, v ktorých Boh skúša človeka, overuje si jeho vieru (napr. Gn 22, 1; Dt 8, 2), no rovnako sa tu nachádzajú aj prípady, keď človek sám provokuje Boha k dôkazom moci (napr. Ex 12, 7; Ž 95, 9). Skúšky vernosti v ohrození, či pod vplyvom zvodu, ku ktorému je človek príležitostne lákaný. sú teda vlastné biblickej zvesti, aj ten novozmluvnej (Lk 8, 13; Jk 1, 2; 1Pt 1, 6; 4, 12; 1K 10, 13; 1Tim 6, 9; Jk 1, 14). V žiadnom prípade však nejde o cielené zvádzanie, či uvádzanie človeka do pokušenia Bohom. Najjasnejšie to vyjadrujú slová autora Jakubovho listu: Nikto nech v čase skúšky nehovorí: Boh ma pokúša! Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. 14 Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zvádza a láka. (Jk 1, 13 – 14).

Potvrdzujú to aj paralely v židovských modlitbách Talmudu. Napríklad, podľa traktátu Berakot sa má Žid večer i ráno modliť: „nevydaj ma do moci hriechu, viny, pokušenia, spupnosti“ (Ber. 60b). A práve to nám pomáha správne porozumieť slovám šiestej prosby Otčenáša. V aramejčine znela táto prosba pravdepodobne takto: We-la tachlán le-nesjúna, ela pacan min biša. Tieto slová vyjadrujú v prvom rade prosbu, aby nás Boh nenechal padnúť do moci rôznorodých zvodov, aby nás tieto neopanovali. Vyjadrené inými slovami, prosíme tu o to, aby nás Boh neponechal napospas nami vykonštruovanému svetu, v ktorom by sme boli vytrvalo zvádzaní svojimi vidinami, prípadne by sa v nás hromadilo to, čo je chybné, či klamné.

Čo sa týka samotného pokušenia, významom pojmu nesjúna, ktorým sa pokušenie v aramejčine označuje, je „skúška“ alebo „preverenie“, pričom z povahy veci môže byť takýmto preverením každá nebezpečná chvíľa alebo čokoľvek, čo človeka vedie k vnútornej váhavosti alebo nepokoju spôsobenému neschopnosťou urobiť správne rozhodnutie. Pôvodný aramejský koreň tohto slova vyvoláva predstavu vlajky, ktorá je vetrom zmietaná zo strany na stranu. Ide tu o obrazné vyjadrenie neschopnosti človeka vidieť a preniknúť hlbšie k podstate vecí a udalostí, čo sa stáva vždy, keď zabúdame na to, čo je skutočne dôležité a potrebné, keď sa strácame v povrchnosti každodenného života, a necháme sa oklamávať vonkajším zjavom, povrchom namiesto hĺbky.

Táto časť modlitby nám teda pripomína, aby sme nezabúdali na svoj pôvod a poslanie v rámci stvorenia, a aby sme nezlyhali pri tom, čo je potrebné napraviť. Jej súčasťou je preto prosba, aby nás Boh zbavil zlého. Tým zlom, v aramejčine biša, sa myslí zlo vo všetkých jeho podobách, no rovnako a v prvom rade je to nezrelosť, či nevhodné konanie. Tieto slová nadväzujú na predošlé, kde prosíme Boha, aby sme neboli inými, ani sami sebou pohltení do tej miery, že by nám to bránilo konať ľudsky. Má nám to neustále pripomínať, že naše ideály, vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na posvätnosť, zbožnosť a naše často skreslené predstavy o jednote, nás odvádzajú od reality a bránia nám konať správne a ľudsky, vždy vtedy, keď je to potrebné, vždy tam, kde je to nutné. Vtedy a tam, kde človek čelí bezpráviu a ponižovaniu, či zosmiešňovaniu len preto, že patrí k menšinám, vtedy a tam, kde treba pomôcť cudzincovi, ktorý uteká pred beznádejou spôsobenou násilím a vojnou, vždy vtedy a tam, kde treba priznať svoj omyl a požiadať o odpustenie.

Bratia a sestry. Ako vidno, Boh v žiadnom prípade neuvádza cielene človeka do pokušenia. Zmysel a cieľ tejto prosby je, aby nám Boh pomáhal nedať sa oklamať povrchnosťou, aby nám pomáhal oslobodiť sa od toho, čo nám bráni napĺňať prikázanie lásky, aby nás učinil bdelými pred sebaklamom vnútornej váhavosti, aby sme neboli ako vlajka zmietaná vo vetre, ale naopak, aby sme pamätali na svoje poslanie byť Božím dieťaťom, ktoré nám všetkým Hospodin zveril už pri stvorení. Týmto spôsobom máme byť s Božou pomocou uchránení pred pokúšaním našich vlastných falošných a iluzórnych predstáv, ktoré len vyjadrujú deštruktívnu moc nezrelosti, vnútornej stagnácie, a preto nám bránia prinášať v živote dobré ovocie.

Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen. Záverečná doxológia je dokonalým zhrnutím a súčasne i vrcholom celej modlitby. Keď nás Pán Ježiš učí modliť sa práve týmto spôsobom, zdôrazňuje tým, že Božie kráľovstvo má byť vždy súčasne v našom vnútri i medzi nami, to znamená, že sa má stať integrálnou súčasťou spoločnosti, v ktorej žijeme.

Ak pozorne čítame slová modlitby Pánovej zistíme, že do jej prosieb je vložený iba jediný záväzok. Ide o povinnosť modliaceho sa odpustiť ešte skôr, ako sám prosí Boha o odpustenie. Aj to patrí neoddeliteľne k nášmu každodennému zápasu s pokušeniami. Výzva k vzájomnému zmiereniu medzi ľuďmi má preto podstatnú vážnosť a význam (Mk 11, 25 – 26; Mt 5, 23 – 24; 5, 44 – 48 par.; 7, 12 par.; 18, 35). Bez zveličenia možno povedať, že práve v tom spočíva ťažisko celej etiky. Zápasiť s pokušeniami a v tomto zápase úspešne obstáť sa dá preto iba  poznaním, ktoré pramení z každodenných skúseností života človeka s človekom v spoločenstve, v dobrom i v zlom. A práve to je a má byť poslaním kresťanských cirkví v tomto svete. Žiť s ľuďmi a pre ľudí, na slávu Jediného Boha, v spoločenstve a bratsko-sesterskej láske s ostatnými národmi. Namiesto prenasledovania pre názor, namiesto zbavovania sa tých, ktorí volajú po láske a spravodlivosti bez kompromisov, učiť sa a viesť vlastným príkladom ostatných k empatii, spolupatričnosti k ostatným ľuďom bez rozdielu. To je poslanie, no i zodpovednosť dnešných duchovných pastierov, no rovnako aj každého z nás. Pamätajme na to vždy, keď sa týmito slovami modlíme, aby neostalo len pri slovách, ale naopak, aby obsah a kvalita nášho života a našich vzájomných vzťahov dennodenne vyjadrovali bohatstvo, no i záväznosť tejto jedinečnej modlitby. Amen.