Kázeň na 1. pôstnu nedeľu, 5.3.2017

František Ábel
Služby Božie — Prvá pôstna nedeľa (5. 3. 2017, Veľký kostol)

Text: Jób 19, 25 – 27
Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I keď moja koža bude tak rozrušená, zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe; moje oči, nie cudzie, Ho uvidia. Srdce mi v hrudi prahne po tom.

Bratia a sestry.
Dnešný kázňový text vyjadruje úprimnú vieru a dôveru človeka v Boha Stvoriteľa, ktorý má ako jediný moc naplniť ľudský život zmysluplným obsahom už tu v prítomnosti a v budúcnosti, keď raz v plnosti vojde do Božieho pokoja, ho priviesť k dokonalosti. Tento text preto vhodne zapadá do pôstneho obdobia, ktoré v tomto týždni začalo. Má nás napomenúť, aby sme nezabúdali na údel človeka v časnom svete. Učí nás hľadieť na život komplexne, hľadať v ňom to, čo je skutočne dôležité, učí nás schopnosti pristupovať k človeku nie s predsudkami, či v panickom strachu pred jeho odlišnosťou, ale vždy ako k ľudskej bytosti, jedinečnému Božiemu stvoreniu, ktoré má, rovnako ako my všetci, svoje emócie, túžby, radosti i starosti, aj bolesti. Dokázať sa s nimi stotožniť a pomáhať mu niesť svoj kríž znamená naplniť svoje ľudské, a dodajme, aj to kresťanské poslanie.
O tom všetkom vypovedá aj Jóbov príbeh. Je stále aktuálnou, možno povedať až provokatívnou výpoveďou, ktorá má čo povedať aj modernému čitateľovi. Bez zveličenia možno povedať, že je to klenot múdroslovnej literatúry, ktorý sa nevyhýba takým ťažkým problémom, akým je utrpenie a s ním spojené pochybnosti človeka o všemohúcom a milostivom Bohu. Obsah tejto knihy núti každého čitateľa, aby k nemu zaujal osobný postoj. Pôsobí na dnešného človeka rovnako, ako na človeka žijúceho v dávnej minulosti, ba možno ešte intenzívnejšie, pretože dnešný človek dokáže byť citlivejší a vnímavejší k problémom a utrpeniu, ktorým je ľudstvo vystavené, no zdá sa, že už len k tým vlastným, či najbližším. To obrovské množstvo trpiacich ľudí vo svete, či v našej blízkosti, ľudí bez domova, na cestách, bez ochrany a prostriedkov, v chorobách, o hlade a smäde, stále viac a cielene prehliadame. Možno aj tento prístup, ktorý intenzívne konfrontuje aj to naše kresťanstvo, jeho obsah, podobu a kvalitu, je jedným z dôvodov, pre ktoré dnes mnoho ľudí nedokáže veriť v Boha.
Autor tejto knihy má ako spisovateľ mimoriadny umelecký talent, vynikajúcu pozorovaciu schopnosť a nevšedné psychologické poznanie. Zo skúsenosti poznal dobro i zlo človeka, utrpenie chorého, trpkosť nespravodlivo odsúdeného, duševnú úzkosť vyvolanú kontrastmi života, aj zdanlivú opustenosť od Boha. Nie div, že ho viacerí biblisti pokladajú za Shakespeara Starej zmluvy a zároveň aj za veľkého teológa. Pútavo a majstrovsky nám podáva obraz jediného Boha, Stvoriteľa a Pána univerza, ktorý svojou všemohúcnosťou všetko uskutočňuje a preto aj ľudský život závisí výhradne od neho. „Život človeka pochádza od Boha, ktorý ho stvárňuje už v materskom lone a svojim dychom ho udržuje pri živote“, čítame v tejto knihe (12, 10; 33, 4).
Ľudský život je však prameňom nielen mnohého dobra, ale aj mnohej mizérie. Do tohto kontextu je zasadený samotný príbeh spravodlivého Jóba, možno povedať paradigmy dokonalého človeka v ľudskom ponímaní dokonalosti. Jeho život by mal byť preto z hľadiska nášho chápania odmenený už tu v časnosti iba tým najlepším. Jób však stráca všetko po čom bežný človek túži a o čo usiluje. Stráca majetok, svoju rodinu a napokon aj zdravie. Trpí fyzicky, no aj psychicky. Spočiatku ešte dokáže tomuto stavu čeliť a vraví: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ Neskôr však preklína deň svojho narodenia, adresuje výčitky Bohu a túži zomrieť. Aj priatelia, ktorí ho navštívili, aby mu vyslovili sústrasť a potešili ho, v konečnom dôsledku svojim mudráctvom iba napĺňajú kalich horkosti, ktorý musí piť. Tí, ktorí by mali mlčky pri ňom stáť a znášať s ním jeho ťažké položenie, pokúšajú sa v živej diskusii s ním riešiť tento pálčivý problém a hľadajú jeho príčiny a s nimi aj odpoveď na Jóbove otázky, ale bez úspechu.
Definitívna odpoveď prišla až potom, keď je Jób konfrontovaný priamo s Bohom. Vtedy si uvedomil vlastnú ničotu, ale aj nekonečnú Božiu moc a múdrosť. Až vtedy spoznal, že beh sveta a ľudské osudy riadi Božia všemocnosť a múdrosť, ktoré zostávajú pre človeka neprístupné a nepochopiteľné. Všetky paradoxy ľudského života rieši iba viera a dôvera v Boha, ktoré sú pre človeka tým najvyšším dobrom. Ostatné je druhoradé, teda aj samotné utrpenie. Vo svetle tohto
poznania všetko časné, po čom človek vo svojom živote túži, všetko čo pokladá za vzácne, hodnotné, všetky naše neúnavné zápasy o vlastné pravdy a privilégiá, snaha presadiť sa za každú cenu, to všetko napokon stráca význam. Naše kritéria posudzovania kvality ľudského života tu strácajú platnosť. Ak by človek nedospel k tomuto poznaniu, potom by jeho životný príbeh mohol skončiť konštatovaním, že všetko je iba márnosť nad márnosť.
Hĺbka ľudských problémov a ľudského utrpenia v nás vyvoláva zásadné otázky o zmysle bytia. Tie sa stávajú naliehavým problémom a pokušením v živote každého človeka, ktorý postupne stráca istotu a dôveru vo vlastné sily a schopnosti a spoznáva, že jediné, čo nepodlieha času, ani nezaniká, je len nádej a viera v Boha. Nie viera vo forme definícií, či verbálneho priznania sa k Bohu, to nemá zásadný význam. Obstojí iba viera v kvalite a obsahu, ktorú predstavuje životný príbeh Abraháma. Viera, ktorá je dôverou v budúcnosť, ktorú má vo svojich rukách Hospodin a my všetci sme jej súčasťou. K tomuto poznaniu dospel napokon aj Jób, keď prekonáva zúfalstvo a vyznáva: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije.“ Boh sa mu síce ešte skrýva, ale neopustil ho. Rovnako sa pýta i žalmista v 22. žalme: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, ale vzápätí sa chystá Boha oslavovať a svedčiť o ňom svojim bratom (Ž 22, 23).
V hebrejskej pôvodine nášho kázňového textu je použité slovo gó’el, ktoré, ak sa vzťahuje na Boha, prekladáme ako „vykupiteľ“. Možno ho však preložiť aj ako „zástanca“, a to vtedy, ak ide o človeka. Pôvodne sa to vzťahovalo na najbližšieho príbuzného, ktorého povinnosťou bolo zastať sa svojho blízkeho, ktorý sa dostal do problémov alebo do nešťastia. Oba spôsoby prekladu nám dávajú zmysel, ak k nim pristupujeme z perspektívy Ježišovho životného príbehu. Slová, ktoré Jób vyriekol tak vlastne anticipujú samotné jadro kresťanskej viery v záchranu a spásu, ktoré nám Boh daroval v Ježišovi Kristovi. Ježiš ako človek sa totiž pre nás stáva tým najdokonalejším „zástancom“, našim najbližším príbuzným. Bol tým, kto učil pravej ľudskosti, pomáhal v núdzi a obhajoval právo najbiednejších z biednych. Ukázal tým jasne a zrozumiteľne skutočnú tvár ľudskosti, no aj nefalšovanej, živej viery. Ježiš sa stal zároveň našim Vykupiteľom, keď sa k jeho dielu, k jeho utrpeniu a smrti priznal sám Boh tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Jóbova viera v to, že jeho Vykupiteľ žije, je toho potvrdením.
Jób napokon prekonal hlbokú krízu, do ktorej ho uvrhlo utrpenie. Vtedy vo svojom zúfalstve videl „zástancu“ v temnote a tieni smrti (3, 5), ktoré by prikryli deň jeho narodenia. Teraz si je však istý tým, že má „zástancu“, ktorý sa ho ujme aj vtedy, keď už nemôže rátať so žiadnou ľudskou pomocou. Jeho zástancom, jeho Vykupiteľom je sám Boh, ktorý to, čo je porušené uvedie opäť do poriadku, postaví sa napokon nad prachom.

Bratia a sestry. V týchto slovách je obsiahnutá istota viery, že Hospodin je schopný stvoriť nové nebo a novú zem (Iz 65, 17) a rovnako aj človeka ako nové stvorenie. Túto istotu získal aj Jób. Vraví: „I keď moja koža bude tak rozrušená, zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe; moje oči, nie cudzie, Ho uvidia. Srdce mi v hrudi prahne po tom.“ Jób dospel k poznaniu, že smrť nemá posledné slovo. Nepýta sa už na to, ako konkrétne Ho uvidia jeho oči, to nie je podstatné. Podstatná je práve vnútorná istota, že Božie zasľúbenia sa naplnia. Tá dáva človeku silu pozerať sa na vlastný údel realisticky a bez strachu. Smrť nemôže byť posledným slovom. Podstatné je to, že človek má vo svojom živote trvalú oporu a istotu iba a len v Bohu.
Jóbove slová sa tak stávajú slovami každého, kto verí tomu, že Ježišov život a smrť na kríži neboli definitívnym koncom márneho ľudského snaženia po lepšom svete, ale naopak, že sa k nim priznal Hospodin, ktorý ho vzkriesil k večnému životu a tak predznamenal i našu záchranu a spásu. Boh sa priznáva k pravej ľudskosti a dáva nám nádej, že aj napriek našej nedokonalosti, ak sa budeme snažiť naplniť naše životy hodnotami, ktoré sme prijali ako prví, bez akýchkoľvek zásluh z Božej milosti, to znamená láskou, milosrdenstvom a spravodlivosťou voči každému bez rozdielu, potom budeme aj my vzkriesení k neporušiteľnosti a náš život vojde v plnosti do cieľa, ktorý je nám pripravený od počiatku stvorenia. My sami, ako aj všetko tvorstvo sme súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Preto aj všetky záhady ľudského života ako utrpenie, či bolesť sú síce pre nás nepochopiteľné, avšak sú súčasťou vznešeného Božieho plánu, ktorého konečným cieľom je dobro a spása človeka.
Nechajme sa teda Jóbovým príbehom poučiť, bratia a sestry. Aj našou úlohou je pomáhať trpiacim, biednym a nešťastným ľuďom znášať ich ťažký údel, každému bez rozdielu. Utrpenie a sním spojené pokušenie upadnúť do beznádeje a zúfalstva, je totiž problémom, ktorý nie je možné zvládnuť teoreticky, štúdiom a uvažovaním. Keď v roku 1968 zomieral na parížskej klinike kardinál Pierre Veuillot vo veku 55 rokov, povedal svojmu priateľovi biskupovi Lallierovi: „Vieme majstrovsky hovoriť o utrpení. Aj ja som kázaval o utrpení dojímavými slovami. Povedzte kňazom, aby radšej mlčali; nevieme totiž, čo to utrpenie je. Keď som ho skutočne poznal, dokázal som len plakať.“

Bratia a sestry, sú to tvrdé slová, avšak ako jeden príklad z mnohých vyjadrujú práve to, že trpiaci nečaká na našu múdrosť, ale čaká na náš záujem, na náš čas, ktorý sme ochotní mu venovať. Očakáva našu účasť, schopnosť stíšiť sa a len počúvať. Aj my nesieme zodpovednosť za to, aby tí, ktorí hľadajú v živote aj v utrpení zmysel svojej existencie, dospeli napokon tak ako Jób k poznaniu a viere v to, že náš Vykupiteľ, náš Zástanca žije a že sa postaví aj nad našim prachom, že Ho napokon uzrieme vlastnými očami. Potom sa skutočne naplní pravý a plný význam hebrejského slova jádá, ktorým náš text začína. Ono znamená nie len teoretické poznanie, ale poznanie prameniace zo skúseností, ktoré prináša iba život človeka s človekom v spoločenstve, v dobrom i v zlom.
A práve to je a má byť poslaním cirkví v tomto svete. Žiť s ľuďmi a pre ľudí, na slávu Jediného Boha, v spoločenstve a bratsko-sesterskej láske s ostatnými národmi. Namiesto prenasledovania pre názor, namiesto zbavovania sa tých, ktorí volajú po láske a spravodlivosti bez kompromisov, učiť sa a viesť vlastným príkladom ostatných k empatii, spolupatričnosti k ostatným ľuďom bez rozdielu. To je poslanie, no i zodpovednosť dnešných duchovných pastierov, no rovnako aj každého z nás.
Cirkev, ktorá ostáva zakonzervovaná vo svojej minulosti a odmieta reformy, ktorú viac ako skutočný život a potreby ľudí v tomto svete zaujímajú teórie, vlastná sláva, moc a bohatstvo jej predstaviteľov, cirkev, ktorá sa o ľudí zaujíma len pri rituáloch, krste, svadbách a úmrtí, no nedokáže ich sprevádzať celým životom, v ich radostiach i starostiach, taká cirkev je už len inštitúciou. Živorí v mŕtvolnom šere nevedomosti, strachu a povier. Umiera. Je to aj naša zodpovednosť. Preto je načase volať po zásadných zmenách. Kým je čas. Aj dnes máme možnosť v daroch Svätej Večere Pána Ježiša Krista, uvedomiť si bytostne všetky tieto dôležité skutočnosti, porozumieť im a prijať za svoje, ako životný program a cieľ. Využime preto túto vzácnu príležitosť. Amen.