Služby Božie — 3. nedeľa adventná (15. 12. 2013) vo Veľkom kostole
Bratia a sestry, slávnostné kresťanské zhromaždenie.
Zápas temnoty a svetla je obrazným vyjadrením dynamiky neustáleho protikladu dobra a zla, ktorú so sebou prináša život v tomto svete, a to už od pradávnych čias. Ak zažiari svetlo v temnote, prináša to každému, kto je toho svedkom úľavu, pretože neistota, obavy a strach, ktoré pôsobí pobyt v tme sú zrazu preč a človek uzrie, čo je okolo neho, kde sa nachádza a aké možnosti sa mu v danej situácii ponúkajú. Z uvedeného dôvodu je práve metafora svetla a tmy najdokonalejším vyjadrením odvekej ľudskej túžby po naplnení života poznaním, pokojom a harmóniou v osobnom živote, ako aj vo vzťahoch, ktoré sú nevyhnutným predpokladom života každej spoločnosti. Tma však neustále poznamenáva negatívne túto ľudskú túžbu a mobilizuje stále prítomné zlo k aktivite, k jeho novým a čoraz sofistikovanejším prejavom. To možno pozorovať aj v čase, keď si kresťania celého sveta pripomínajú ten najväčší paradox v dejinách, narodenie Božieho Syna, a tým aj začiatok Božieho diela spásy a vykúpenia človeka z deštruktívnej moci hriechu a odcudzenia. Sme pripravení osláviť narodenie Spasiteľa, radujeme sa v kruhu najbližších a je to pekné, napĺňa nás to pokojom a na krátky čas, akoby sme boli iní, lepší, ústretovejší a srdečnejší. Avšak, v tejto radostnej atmosfére nám často uniká, že nie všade je tomu tak, nie všade sú ideálne podmienky, pokoj, mier a harmónia, a dokonca aj v samotnom príbehu narodenia betlehemského dieťatka je tomu tak. Podmienky a okolnosti, v ktorých Boží Syn prichádza na tento svet, až príliš realisticky vypovedajú o moci temnoty a jej dôsledkoch. Byť bez domova, bez základných prostriedkov, odkázaný len a len na súcit a milosrdenstvo cudzích ľudí, to všetko sprevádzalo narodenie Spasiteľa, a žiaľ, stále ostáva súčasťou každodenného života v tomto svete, v každej spoločnosti, aj v tej našej.
Pokoj a radosť z Vianoc tak silno kontrastuje s biedou, utrpením a bolesťou tej odvrátenej strany ľudského života a tento kontrast sa nevyhýba ani kresťanskej cirkvi. O to viac je čas Vianoc, čas narodenia Božieho Syna dôležitým upozornením na dôsledky, ktoré toto Božie dielo prináša do našich životov, do života celého sveta. To veľké tajomstvo Vianoc, v ktorom sa zjavila milosť Božia na spásu všetkým ľuďom dobrej vôle, nás chce totiž vychovávať, aby sme sa dokázali správať ako skutočné Božie deti a bez pretvárky a pokrytectva žili v pokore, spravodlivo a pobožne, ako píše apoštol: očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý sa vydal za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a očistil vzácny ľud, horliaci za dobré skutky.
Text: Izaiáš 9, 1 – 6
Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo; nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo. Rozmnožil si plesanie, zveľadil si radosť, radujú sa pred Tebou, ako sa radujú v žatve, ako plesajú, keď rozdeľujú korisť. Lebo jarmo, ktoré ho zaťažuje, i palicu na jeho chrbte a prút jeho poháňača dolámeš ako v deň Midjáncov. Lebo každá hrmotne dupotajúca obuv a v krvi pováľaný plášť zhorí a bude potravou ohňa. Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja. Veľká bude jeho vláda a nebude konca pokoju na tróne Dávidovom a v jeho kráľovstve, lebo ho upevní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina mocností to urobí.
Bratia a sestry.
Ak sa hlbšie zamyslíme nad príbehom narodenia nášho Spasiteľa, uvedomíme si, že najlepším spôsobom ako priblížiť a predovšetkým vysvetliť jeho zmysel a význam dnešnej generácii, zvlášť deťom a mladým ľuďom, nie je zahrnúť ich množstvom materiálnych darov a pozorností, ale kontextualizovať tento príbeh pre dnešný čas a obdobie, v ktorom žijeme a ktorého súčasťou sú aj oni sami. Iba tak si možno v plnom rozsahu uvedomiť, že v tomto príbehu sa do popredia dostávajú aj deficity každej ľudskej spoločnosti, obrazne povedané, tma a temnota ľudského odcudzenia a neochota žiť svoj život vo vedomí, že je to Boh, kto má určovať smer, obsah a kvalitu ľudského života, aby bol naplnený zmyslom, ktorý presahuje záujmy jednotlivca a dáva sa v prospech všetkých, ktorí sú súčasťou našich vzťahov.
Jozef a Mária putujú nevľúdnym krajom a hľadajú aspoň skromný prístrešok, kde by sa mohli zložiť a kde by Mária mohla priviesť na svet svoje dieťa. Už samotné počatie tohto dieťaťa muselo vyvolávať mnohé otázky a to nielen u Jozefa, a povedzme si otvorene bratia a sestry, ľudská unáhlenosť v posudzovaní a vynášaní konečných ortieľov by aj dnes toto tajomstvo veľmi rýchlo posunula do roviny podozrievania, nedôvery a očierňovania tejto rodiny, v snahe vytesniť ju na úplný okraj spoločnosti. Jozef a Mária tak od samého začiatku vzbudzujú pozornosť, avšak v očiach väčšiny protagonistov tohto príbehu, to znamená bežných ľudí danej doby, pôsobili skôr ako rušivý element v zabehnutom stereotype života. Mali totiž dosť vlastných starostí a problémov a už vôbec si nechceli pridávať ďalšie venovaním svojho času a starostlivosti dvom podozrivým cudzincom v tak biednom stave a v tak nevhodnom čase. Boh privádza svojho Syna do sveta tvrdej reality, plnej nespravodlivosti, násilia, ľudskej bolesti, ale zároveň aj neutíchajúcej túžby po láske a empatii, po teple domova a objatí, po nežnosti a milom slove. To všetko ponúka vianočný príbeh narodenia betlehemského dieťatka, avšak dôležité je hľadieť naň nie cez prizmu ligotavého, no zväčša gýčového vianočného osvetlenia a výkladov plných ozdôb, tej lacnej reklamy ponúkajúcej ilúziu šťastia za akciové ceny, ale naopak, treba ho vidieť reálne cez optiku zásadného protikladu svetla a temnoty v živote ľudského spoločenstva vo svete, ktorý je a stále ostáva Boží, avšak poznačený ľudskou túžbou po bohorovnosti, sláve, bohatstve a moci.
Boh odpovedá na neutešenú situáciu tohto sveta práve tým, že temnotu ľudského srdca presvieti svetlom skutočného života, v ktorom je zápas o ľudskosť, spravodlivosť a pokoj hlavným motívom a zároveň aj jediným prostriedkom, ktorý človeka dokáže oslobodiť od temnoty hriechu a priviesť ho k pôvodnej harmónii Božieho stvoriteľského diela. Slová proroka Izaiáša sa tak stávajú vyznaním viery prvých kresťanov, že práve v živote a diele Ježiša Nazaretského sa naplnili mesiášske zasľúbenia dané Izraelu. On je Kristus, v ktorom sa svetu ponúka Božia milosť a spása. Obraz temnoty, ktorú tu Izaiáš opisuje vystihuje nielen údel zajatcov a tých, ktorí po vpáde a okupácii mocnej asýrskej ríše zostali v zničenej krajine severného izraelského kráľovstva, ale zároveň aj vládu modloslužby a hriechu. To všetko oslepilo zrak zajatcov, na ktorých doľahla temnota spôsobená hroznými útrapami deportácie, biedy a smutnej perspektívy, ktorá sa im ukazovala v cudzej pohanskej krajine, kde na nich číhalo nebezpečenstvo straty viery i života. Tí, ktorí ostali, neboli na tom o nič lepšie. Temnota poroby, neistoty, biedy a hladu ich zvierala stále pevnejšie. Jedni i druhí žili v krajine temného šera a smrti, v nebezpečenstve zániku a záhuby. Áno bratia a sestry, také sú dôsledky modloslužby a hriechu.
Boh však vstupuje do tejto situácie a svoj ľud nenecháva bez pomoci. Slová proroka zvestujú Božie slovo, že ani v tejto temnote a na prahu smrti nie je Boží ľud bez nádeje. Tá žije ďalej. Opäť sa im ukáže svetlo, ktoré zažiari v temnote a presvieti každé miesto, prenikne všade, aj do tých najtemnejších zákutí a odstráni nielen temnotu biedy, zotročenia, strachu a zúfalstva, ale aj tú základnú temnotu hriechu a smrti. To svetlo prinesie poznanie Božej milosti a skutočnú slobodu každému, kto sa ním nechá osvietiť. Moc zla bude zlomená podivuhodným Božím zásahom, podobne, ako bol kedysi dávno za dní sudcu Gideona Boží ľud oslobodený z midjánskej poroby (Sud 7), a Boh napokon nastolí vládu pokoja.
Oslobodenie a radosť sú spojené s narodením syna a budúceho kráľa, v ktorom sa k svojmu ľudu skloní sám Boh. Prorok píše, že tento kráľ bude „predivným radcom“. Tento titul ukazuje na Božie divy konané pre ľud v celých jeho dejinách, aj v prítomnosti. Vládca obdarený mocou a múdrosťou bude svojmu ľudu oporou, bude ako sám mocný Boh. Bude ich učiť ceste spravodlivosti a spásy, bude s nimi v každej núdzi a v každom nebezpečenstve im príde na pomoc a nikdy ich nenechá opustených. On sám totiž dostáva moc a silu od Hospodina, a preto má schopnosť zvíťaziť aj nad hriechom a smrťou. Prorok ho ďalej nazýva „Otcom večnosti“. Tento titul vyjadruje nielen trvalý otcovský vzťah k ľudu a starostlivosť oň, ale aj smer, ktorým svoj ľud povedie: od časnosti k večnosti. Ten posledný titul, „Vládca pokoja“ dáva na známosť, čo jeho vláda prinesie, čo bude tým konečným zavŕšením púte Božieho ľudu. Hebrejský výraz pre pokoj šálóm neznamená len opak vojny, mlčanie zbraní, ale zahŕňa všetko, čo je potrebné k spokojnosti, blaženosti a skutočnému šťastiu v poslušnosti voči Bohu a v bratstve medzi ľuďmi.
Z historického hľadiska tieto slová proroka Izaiáša poukazujú ešte na jeden dôležitý moment. Možno v ňom vidieť polemiku voči falošnému očakávaniu, voči množstvu nereálnych sľubov s cieľom postaviť človeka do bohorovnej pozície. Takéto očakávanie sprevádzalo intronizáciu egyptských kráľov, ktorých ľud pozdravoval mnohosľubnými titulmi, do ktorých vkladal nielen oslavu, ale aj očakávanie spojené s vládou panovníka. Je známe, že Egypt symbolizoval v dejinách Božieho ľudu otroctvo a modloslužbu. Izaiáš preto zvestuje a opäť pripomína, kto je skutočný a pravý vysloboditeľ a záchranca Božieho ľudu.
O čo paradoxnejšie vyznievajú jeho slová, ak si uvedomíme, že všetky tieto vlastnosti a všetka moc spočíva práve v tomto narodenom dieťati. Akoby už to samé naznačovalo, že vysloboditeľ a záchranca nebude vládnuť násilím, ale láskou, príkladom svojho vlastného života. Práve tu sa dostávame k hlavnej myšlienke a tým aj k najdôležitejšiemu odkazu Vianoc. Bol to totiž život Ježiša Nazaretského, so všetkým, čo k nemu patrí, ktorý sa stal základom viery prvých Ježišových nasledovníkov, že práve on je Mesiáš, Kristus, on je ten, v kom sa naplnili Božie zasľúbenia o príchode pravého vysloboditeľa a záchrancu. K vyslobodeniu a záchrane totiž nedochádza a ani nemôže dôjsť žiadnou zmenou spoločensko-politických podmienok, ale výhradne zmenou prichádzajúcou zvnútra, prekonávaním moci a katastrofálnych dôsledkov ľudského hriechu Božou láskou. Svedectvom toho sú aj udalosti, ktoré sprevádzali narodenie Božieho Syna, v podmienkach, ktoré by sme dnes označili za nevyhovujúce a pre človeka nedôstojné. Aj napriek tomu však, narodenie tohto dieťatka vzbudilo a stále vzbudzuje záujem u každého, kto žije v skromnosti, pokore a v pevnej viere, že je to práve láska, ktorá má najväčší význam v živote človeka, a že dobro napokon predsa len zvíťazí nad zlom a tomu, kto sa tejto viery dokáže držať a ňou naplniť aj svoj život, sa dostane odmeny od samého Boha.
Bohom zasľúbený kráľ z pokolenia kráľa Dávida sa tak stáva nádejou a uistením o konečnej spáse nielen pre Boží ľud Izraela, ale pre všetky národy. Bude to kráľovstvo pokoja, práva a spravodlivosti, kráľovstvo večné. Jeho vedúcou silou bude Božia horlivosť, to znamená vrúcna láska Hospodina k človeku a tomuto svetu. Je zrejmé, že žiaden pozemský kráľ nemôže splniť tieto ľudské nádeje. To však neznamená, že sa o to ľudské spoločenstvo nemá snažiť. Práve preto, že Boh je vo svojom Synovi stále s nami, tak ako to vyjadruje aj samotné meno Emanuel, čo znamená „Boh s nami“, práve preto musí každý, kto sa nazýva kresťan, participovať na ich napĺňaní.
V Ježišovi Kristovi prišlo na svet svetlo, ktoré svieti v tme a bude svietiť stále, pokiaľ bude na tomto svete žiť čo len jeden jediný človek. Jemu prináležia všetky tituly, ktorými ho prorok Izaiáš nazval, pretože práve v ňom, v jeho živote dochádza k ich naplneniu. V ňom Hospodin navštívil svoj ľud a dal mu spásu, ku ktorej nás privádza svetlo jeho vlastného života. To svetlo nám umožňuje vidieť zreteľne, akí v skutočnosti sme, s kladmi aj zápormi, s dobrým i zlým, vždy však v plnosti závislí na Bohu a jeho láske. To svetlo nám pomáha kráčať po tej správnej ceste, nezblúdiť a dovidieť už teraz na jej konečný cieľ.
To svetlo prináša pokoj na zem. Do akej miery sa však tento pokoj šíri v našom svete, v našich vzťahoch, v našej spoločnosti, ale aj v našej cirkvi, je a ostane do značnej miery závislé aj od nás všetkých, od našej vlastnej ochoty a odvahy vidieť a posudzovať život okolo nás objektívne, so všetkým, čo k nemu patrí, nezatvárať oči pred biedou a nespravodlivosťou, neskrývať sa v dave, ani sa neprispôsobovať väčšine. K tomu patrí naša vlastná ochota, ale aj odvaha ostať stále otvorený a vnímavý príbehu o narodení Spasiteľa so všetkým, čo v sebe obsahuje a čím nás chce neustále oslovovať. Aj s tým, čo nám v dôsledku uponáhľanosti, ktorou dnešná spoločnosť žije, nepripadá byť dôležité, alebo si to nevšímame, pretože sme si už príliš zvykli na to tradičné chápanie vianočného času radosti a veselosti, ako len chvíľkového úniku od reality, ktorou žije tento svet.
Pozorné čítanie Písma svätého a hlboká reflexia spojená s úprimným vyznaním svojej slabosti a nedokonalosti, nám však môže pomôcť vidieť ďalej a všimnúť si aj všetky kontrasty, ktoré vianočné sviatky so sebou každoročne nesú. Radosť i smútok, šťastie i nešťastie, hojnosť i nedostatok, teplo domova, ale aj mrazivý chlad a nehostinnosť ulice, vôňa vianočného pečiva a všakovakých dobrôt, ale popri tom aj nepríjemný závan nečistoty ľudskej biedy, opustenosti a beznádeje. Radosť z narodenia betlehemského dieťatka má však prinášať novú nádej, má presvetliť temnotu ľudskej biedy, má pomôcť opäť pocítiť v prázdnom srdci hrejivý plamienok lásky a vedomie ľudskej dôstojnosti, ako bytosti stvorenej na Boží obraz. Do akej miery sa to podarí aj v tomto čase, ale aj v nasledujúcom roku, je aj našou vlastnou zodpovednosťou.
Boh nám v narodení nášho Spasiteľa ponúka spásu. Uisťuje nás, že je a ostane s nami po všetky dni, až do konca sveta. Túto radostnú zvesť máme možnosť prežiť vždy znovu, a to aj v spoločenstve s našim Pánom v daroch jeho svätej večere. Sviatosť Večere Pánovej nám umožňuje porozumieť lepšie aj významu Vianoc pre život každého, kto Bohu verí a svoju vieru sa snaží aj preukázať, viditeľne a reálne v skutkoch lásky, v túžbe žiť pre spravodlivosť, v harmónii so všetkým, čo je a ostáva súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Práve taký život je manifestáciou trvalého spoločenstva so vzkrieseným Kristom. Bratia a sestry, prajem nám všetkým, aby svetlo Vianoc preniklo čo najhlbšie do našich životov a naplnilo nás pokojom, ale aj otvorenosťou a vnímavosťou pre Božie konanie v dynamike, ktorú určuje čas a udalosti tohto sveta, avšak vždy a stále ako súčasť Božej prozreteľnosti. Amen.