Kázeň na 1. sviatok vianočný, 25.12.2016

František Ábel
Služby Božie — 1. slávnosť vianočná, Generálny úvod (25. 12. 2016, Veľký kostol)

Generálny úvod
Ak na situačné aspekty príbehu narodenia Ježiša Krista hľadíme s otvorenou mysľou a srdcom, uvedomíme si, že okrem všade prítomného vianočného pozlátka a trblietavých svetiel vyzdobených ulíc a stromčekov, v ňom vidno aj tie naše vlastné biedy, smútok a utrpenie tohto sveta, všetky dôsledky toho, čo znamená odmietať to „lahodné jarmo“ Božej vôle, inými slovami vidno v ňom stále prebiehajúci zápas Boha o človeka.
Život a dielo Ježiša Krista reflektujú dokonale tento zápas. On sám ukazuje vlastným príkladom, že iba dobrovoľným prijatím Božieho „jarma“ možno získať schopnosť vidieť život v tomto svete v celej jeho rozmanitosti, zložitosti, no i nádhere, a práve v tom všetkom sa pýtať na Božiu vôľu, ktorá napriek tomu, že raz sa presadí v plnosti, už tu a teraz sa chce realizovať prostredníctvom ľudí tohto sveta, každého z nás, a to aj napriek neochote uznať, že je to Boh, nie človek, kto je a ostáva zvrchovaným Pánom všetkého. Len tak možno prežiť skutočnú radosť z Vianoc, radosť z toho, čo pre nás Boh v tomto svete robí, k čomu nás stále v láske a milosti pozýva.
A práve to by malo byť zmyslom Vianoc. Poznanie, že Boh to s nami nevzdal a nevzdáva, že aj napriek ľudskému vzdoru presadzuje svoju zvrchovanú moc paradoxne, no efektívne, v tých nespočetných zápasoch o ľudskú dôstojnosť, akceptovanie a toleranciu voči menšinám etnickým, kultúrnym, náboženským, či tým s odlišnou sexuálnou orientáciou, no aj v zástupoch utečencov, v tom všetkom, čo nás dennodenne konfrontuje so zásadnou otázkou, čím a prečo sme vlastne kresťania, a čím vôbec je pre nás kresťanstvo. Náboženstvom, tradíciou, alebo naopak, cestou, kde žiť znamená zároveň nechať žiť, učiť sa po celý život prekonávať strach a nenávisť láskou a milosrdenstvom, v stále prítomnom vedomí spolupatričnosti a zodpovednosti za tento svet.
Vianoce nám umožňujú spoznať, že Ježiš Nazaretský, ktorý je Kristus, sa svojim životom stáva sám touto cestou. A toto poznanie má zmobilizovať všetky naše sily, talenty a možnosti v prospech dobra, a to nielen v úzkom kruhu rodiny a blízkych, ale v tých najširších súvislostiach. To všetko si, bratia a sestry, môžeme uvedomiť práve dnes, keď si pripomíname narodenie Pána Ježiša Krista, ten jedinečný čas, keď svetlo prežiarilo temnotu ľudského utrpenia a smrti. To svetlo stále svieti, a chce prežiariť aj temné miesta v našich vlastných životoch, naše bolesti, trápenia, naše vzájomné konflikty. Pozýva nás stať sa jeho súčasťou, nielen verbálne, nielen dodržiavaním starobylých tradícií, ale predovšetkým v konkrétnych skutkoch lásky, často malých, no predsa významných víťazstvách nad sebou samými, v prospech ostatných, na slávu jediného Boha a Jeho Pomazaného, ktorého príchod na tento svet si dnes pripomíname v radosti a v pokoji.

Text: G 4, 4 – 7
Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič.

Bratia a sestry.
Dnes spoločne slávime pamiatku narodenia Ježiša Krista. Sú Vianoce, tradičný čas radosti a veselosti. No stalo sa už pravidlom, že ten túžobne očakávaný čas pokoja, ktorý nám kresťanom umožňuje zamyslieť sa intenzívnejšie ako obvykle nad obsahom vianočnej zvesti, nad jej významom pre život ľudí tohto sveta, ten vzácny jedinečný čas sa stráca pod váhou komercie a gýčovosti, v nákupnom strese a horúčkovitých prípravách tradičných pokrmov a rozmanitých domácich rituálov. Čím vlastne sú teda Vianoce významné? Viacerí povedia, že tou jedinečnou rodinnou atmosférou. Iní povedia, že v tento sviatočný čas očakávajú vo svojom živote niečo významné, možno znamenie, ktoré prinesie do ich života čosi nové, pozitívne. Tak alebo podobne rozmýšľa väčšina z nás. Aj my možno očakávame niečo mimoriadne, čo aspoň na chvíľu preruší stereotyp všedných dní a naplní nás radosťou a príjemným pocitom, že sme milovaní, že niekomu na nás skutočne záleží.
Kresťania by však mali mať na pamäti predovšetkým to, čím sú Vianoce skutočne významné a čím majú napĺňať naše očakávania. Vianoce nám každoročne pripomínajú, že je to sám Boh, kto má o človeka záujem a koná v jeho prospech. S touto vierou a v tejto nádeji sme sa v chráme Božom stretávali počas štyroch adventných nedieľ, a stretli sme sa tu aj dnes, pretože veríme, že Boh zasiahol v plnosti času mocne do dejín tohto sveta, do života každého človeka bez výnimky.
Áno bratia a sestry, nie je to iba očakávanie dajakého znamenia, nie je to iba túžba po prejavoch pozornosti, či vrúcnej lásky od tých najbližších, po ktorých samozrejme všetci túžime a mnohým sa tejto pozornosti a lásky nedostáva, dokonca ani počas Vianoc. Ide tu však o čosi omnoho väčšie, dôležitejšie. Tým skutočným a najvzácnejším darom Vianoc, ktorý nám Boh zo svojej milosti a lásky ponúka je riešenie bezvýchodiskovej situácie, v ktorej sa všetci nachádzame. Boh nám ho ponúka vo svojom Synovi, v skutočnom človeku narodenom zo ženy, v jeho živote, v nasledovaní princípov a hodnôt, pre ktoré obetoval to najcennejšie, aby nám tým ukázal skutočný zmysel a význam života ako takého. Áno, je to cesta, nie náboženstvo, cesta, ktorá sa neskončila na golgotskom kríži, ale pokračuje ďalej v zasľúbení, ktoré sa napĺňa vo veľkonočnej udalosti a svoje zavŕšenie dosiahne v spoločenstve s Bohom vo večnom pokoji.
Mnohé generácie pred nami očakávali Božie znamenie, Jeho mocný zásah do dejín sveta. Národ izraelský sa ho dočkal, keď ho Hospodin vyviedol z otroctva v Egypte, dal mu zákon a priviedol do zasľúbenej krajiny. Zákon plnil po celý čas významnú úlohu a povedzme si úprimne, stále má svoj význam a je neoddeliteľnou súčasťou Božieho diela v dejinách spásy. Zákon ukazoval a stále ukazuje človeku tú správnu cestu, po ktorej môže, no i má vo svojom živote ísť, aby ostal v bezpečí Božej prítomnosti. Nastavuje mu však aj zrkadlo vlastnej bezmocnosti a obmedzených možností, dáva mu jasne na vedomie, že potrebuje Boha. Zákon má privádzať človeka k Bohu a tým nevyhnutne aj k životu, ktorý zodpovedá Božej vôli vyjadrenej prikázaním lásky. To je to najcennejšie a zároveň to najdôležitejšie v zákone, to je jeho esenciou i naplnením.
Zákon však, no s ním aj všetky náuky a tradície, ktorých základom je Písmo sväté, nemožno používať ako príručku, či návod k správnemu, bohabojnému životu. Snaha vyplniť Božiu vôľu a vyhnúť sa jej porušeniu je síce sama o sebe dobrá, no dobrý úmysel nemusí vždy viesť k pozitívnemu výsledku. Ak človek číta Písmo sväté bez toho, aby sa nad ním zamýšľal duchovne, aby si kládol ťažké, často aj nepríjemné otázky a citlivo zvažoval, čo v ňom skutočne je a čo nie je Božím slovom, vtedy sa od Boha vzďaľuje. Dôsledky, tie sú vždy tragické: netolerancia, neznášanlivosť, nenávisť a s tým spojené psychické i fyzické násilie. Žiaľ, to všetko až príliš často sprevádzané náboženskými sloganmi, či obvyklou frázou „v mene Božom“.
No pýtajme sa spoločne, ako možno v mene Boha páchať toľko zla, o akého „boha“ tu v skutočnosti ide? Nie bratia a sestry, tu v žiadnom prípade nejde o Boha a Jeho vôľu, tu ide o molocha ľudských predstáv, o všetky staré i novodobé „zlaté teľatá“ náboženskej zaslepenosti, fanatickej poverčivosti a predovšetkým otrockého strachu zo seba i druhých. Takto mysliaci a konajúci človek, nech sa akokoľvek ukrýva za Božie meno, modlí sa, kľaká na kolená a spína ruky k nebesám, na míle sa vzďaľuje od mandátu, ktorý mu zveril Boh, žiť ako Božie dieťa v spoločenstve s ostatnými Božími deťmi. Inými slovami, hľadať v sebe a držať pri živote Boží obraz, na ktorý sme stvorení. Zákon chápaný len ako bezpodmienečné dodržiavanie toho, čo je napísané, slepé plnenie príkazov a zákazov, to všetko človeka zotročuje, pretože mu bráni vidieť svet okolo neho komplexne a udalosti v ňom v širších súvislostiach.
Túto skutočnosť vyjadrujú aj slová nášho kázňového textu. Boh v plnosti času zasahuje mocne do tohto sveta. V Ježišovi Kristovi vchádza do priameho spoločenstva s národmi, aby posilnil vieru a nádej ľudských bytostí v nápravu toho, čo je hriechom porušené. Príchod Ježiša Krista na svet preto prináša človeku možnosť naučiť sa správne rozumieť Božej vôli v zákone, nehľadať a nezdôrazňovať v ňom to, čím sa od ostatných odlišuje, ale predovšetkým spôsob ako sa k druhým priblížiť a svojim životom im vydať svedectvo o jedinom Bohu a Jeho vôli. Apoštol Pavol preto napomína kresťanov v Galácii, aby aj oni pochopili, že zákon je a vždy má byť pre veriaceho cestou k evanjeliu, obsahom ktorého je Božia milosť v Ježišovi Kristovi.
Boh ponúka človeku zo svojej milosti spásu a večný život. Je to dar, jedinečný dôkaz Božej lásky k nám. Boh od nás žiada len to, aby sme boli Jeho deťmi. Deťmi, ktoré milujú svojho otca, ale aj všetky ostatné Božie deti, pretože sú to naši súrodenci, bratia a sestry, bez ohľadu na rasu, etnickú príslušnosť, odlišnú kultúru, zvyky a tradície, či dokonca náboženstvo, aj keď sa to nepočúva ľahko a preto tak často, ovplyvnení populizmom, demagógiou a zastrašovaním zo strany predstaviteľov moci svetskej, no žiaľ aj tej cirkevnej, tento dokonalý Boží zámer odmietame.
Ježiš Kristus sa narodil v chudobe a skromnosti a Bohu to vôbec neprekážalo. Naopak, Boh tým dal jasne na vedomie, že nie vo vonkajšej okázalosti, v bohatstve a majestáte sa ponúka skutočný poklad. Ten sa nachádza vo vnútri ľudského srdca, ktoré je plné lásky a ochotné otvoriť sa novým výzvam a možnostiam, a ponúknuť teplo a prívetivosť skutočnej ľudskosti iným. Boh nám v Kristovi daroval synovstvo. Máme tak dôvod k radosti, lebo aj my môžeme povedať, a byť o tom zároveň presvedčení, že sme Božími deťmi. Z tohto vzťahu voči Pánu Bohu pre nás prirodzene vyplývajú aj dôsledky. Je to v prvom rade zodpovednosť za prijatý dar. Tá nás má viesť k pokore, k ochote počúvať častejšie ten vnútorný hlas, v ktorom Božia vôľa získa moc nad tou našou.
Bratia a sestry. Iba tak sa človek môže stať tým semenom z podobenstva Ježiša Krista, ktoré padlo do úrodnej pôdy a prináša mnohonásobný úžitok. Iba týmto spôsobom môžeme prijať aj prisľúbené dedičstvo. Preto každý, kto prijal vo viere evanjelium Ježiša Krista, nesmie sa nechať zotročiť ničím, čo je iba dočasné, čo mu síce zdanlivo dáva pocit bezpečia tým, že ho začleňuje do širšieho spoločenstva ľudí, ktorí sa takto snažia zdôrazniť svoju výlučnosť a odlišnosť, avšak zároveň ho to oddeľuje od ostatných. Kristov príchod na svet a jeho dielo spásy v prospech ľudstva ako celku, však nie je založené na ľudskom podaní, na žiadnej náuke, ani tradícii. Má univerzálny význam a je preto prístupné každému rovnako, záleží vždy len na nás, či tomu veríme a dôverujeme Bohu, že v Ježišovi Kristovi koná aj v náš prospech.
Áno. Spasiteľ prišiel v plnosti času. Ten čas určil Boh. Človek nemá a nikdy nemal možnosť tento čas ovplyvniť. V plnosti času Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom. V týchto slovách nám apoštol pripomína dôležitú skutočnosť, že Ježiš patrí k izraelskému národu, navždy ostal jeho súčasťou. Božie zasľúbenia sa plnia prostredníctvom Božieho ľudu Izraela, aby sa spása dostala ku všetkým národom.
Kristus sa narodil pod zákonom, nie však aby ostal pod zákonom, ale naopak, aby vykúpil tých čo sú pod zákonom. To znamená, že funkciou zákona nemá byť zdôrazňovanie toho, čo je a ostáva partikulárne, na čo iní zdanlivo nárok nemajú. Jeho zámerom i cieľom je priviesť nás všetkých k evanjeliu, ktoré v Ježišovi Kristovi učí správne mu rozumieť, s vierou a v nádeji, že je tu stále šanca, príležitosť pohnúť veci iným, správnym smerom, konečne sa poučiť z tragédií minulosti a prestať, raz a navždy oživovať molocha nenávisti, násilia a krviprelievania. Učí nás, aby sme akceptovali, že sme všetci súčasťou Božieho sveta, jednej veľkej rozmanitej rodiny, ktorá ako celok i jednotlivo patrí do sféry Božieho záujmu a lásky.
Každý, kto to pochopil a uveril Kristovmu evanjeliu, prijal Božie synovstvo a s ním aj dar Ducha Svätého, ktorý je tým najvernejším a najlepším sprievodcom v živote. Chráni nás a dáva nám silu kráčať pod Božím vedením v ústrety budúcnosti bez strachu a v stále prítomnej nádeji. Aj keď nám chýbajú prirodzené vzory, príklady hodné nasledovania predovšetkým v tých, ktorí reprezentujú kresťanské cirkvi navonok, nebojme sa, buďme si príkladom a vzorom navzájom, svojou odvahou, zásadovosťou a vernosťou evanjeliu.
Verme a dôverujme preto Bohu a nestavajme sa proti Jeho zámeru spasiť tento svet. Podporujme ho vlastným životom, tým, že sa budeme snažiť každý deň preukazovať skutočnú ľudskosť, pravú lásku a empatiu voči ostatným, aj keď sú často odlišní, aj keď patria do iných spoločenstiev, stále však ostávajú Božími deťmi, tak ako aj my. To všetko patrí k trvalému odkazu Vianoc. Chráňme a udržiavajme pri živote tento odkaz aj my bratia a sestry a nesme ho v sebe ďalej, v ústrety budúcnosti, v ústrety Božiemu kráľovstvu. Amen.