Služby Božie — 10. nedeľa (kajúca) po Svätej Trojici (20. 8. 2017, Veľký kostol)
Text: Jer 7, 1 – 11
Slovo, ktoré zaznelo od Hospodina Jeremiášovi: Postav sa do brány Hospodinovho domu a oznám tam toto slovo. Povedz: Počujte slovo Hospodina, všetci Júdovci, ktorí cez tieto brány prichádzate klaňať sa Hospodinovi. Takto hovorí Hospodin zástupov, Boh Izraela: Napravte svoje cesty a svoje skutky, aby som vás mohol nechať bývať na tomto mieste. Nespoliehajte sa však na takéto klamlivé reči: Hospodinov chrám, Hospodinov chrám, Hospodinov chrám je toto! Ak skutočne napravíte svoje cesty a skutky, ak naozaj budete uplatňovať právo medzi ľuďmi, ak nebudete utláčať cudzinca, sirotu a vdovu, ak nebudete na tomto mieste prelievať nevinnú krv a ak nebudete chodiť za cudzími bohmi na vlastnú škodu, potom vás nechám bývať na tomto mieste, v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov naveky. Lenže vy sa spoliehate na klamlivé slová, ktoré neprinesú úžitok. Či chcete kradnúť, vraždiť, falošne prisahať, páliť Baalovi kadidlo a behať za cudzími bohmi, ktorých nepoznáte, a potom prísť a postaviť sa predo mňa v tomto dome, ktorý sa nazýva mojím menom, a hovoriť: Sme v bezpečí!, len aby ste mohli naďalej robiť všetky tieto ohavnosti? Či tento dom, ktorý sa nazýva mojím menom, je vo vašich očiach pelech lotrov? Ja sám som to videl, znie výrok Hospodina.
Bratia a sestry.
Desiata nedeľa po Svätej trojici je venovaná pamiatke zničenia Jeruzalema. Rímske légie v roku 70 po Kr., po 139 dňoch obliehania dobyli Jeruzalem a kruto potlačili otvorenú vzburu židovského národa v Palestíne. Odpor vzbúrencov skončil krviprelievaním a demonštráciou despotickej moci starovekého Ríma – vypálením a zbúraním Jeruzalemského chrámu. Táto tragédia však znamenala aj začiatok postupného odcudzenia medzi židovstvom a rodiacim sa kresťanstvom, ktoré neskôr vyvrcholilo stigmatizovaním Židov zo strany kresťanskej cirkvi nálepkou Bohom zatrateného národa, čo viedlo k nespočetným pogromom a genocíde.
Mali by sme si však uvedomiť, že Ježišove slová na adresu nekajúceho Jeruzalema priamo nadväzujú na zvesť starozmluvných prorokov a nemajú byť preto chápané ako základ revanšizmu a uplatňovania kolektívnej viny vo vzťahu k Izraelu, Božiemu ľudu. Táto tragická udalosť vypovedá predovšetkým o dôsledkoch ľudského hriechu vo vzťahu k Božiemu konaniu vo svete. Preto má byť dávaná do súvislosti primárne s tým najdôležitejším, k čomu vyzýval sám Pán Ježiš a pred ním mnohí Bohom povolaní služobníci, totiž k pokániu, k zmene myslenia, k návratu k Bohu a Jeho vôli, pretože blízkosť a nároky Božieho kráľovstva voči nám, nás k tomu priamo vyzývajú a zaväzujú.
V čítanom starozmluvnom texte sme počuli slová proroka Izaiáša, ktoré varujú pred neprimeraným nárokom ľudského spoločenstva na Boha, bez ohľadu na to, či má tento nárok etnický alebo náboženský základ. Žiadne mesto, ani žiadny rukami vybudovaný chrám nemôžu byť skutočným Božím príbytkom, rovnako ako sa žiadne náboženstvo nemôže v plnosti zmocniť Boha a jeho podstaty. Veď Boh je Stvoriteľom všetkého, čo existuje, akoby ho mohol obsiahnuť chrám, nech je aj akokoľvek honosný a nádherný? Rovnako ani žiadna ľudská náuka nedokáže v plnosti pochopiť Boha a všetky tajomstvá, ktoré sú súčasťou dynamiky Božieho konania v celom vesmíre, nielen v tomto našom svete.
No predsa sú axiómy Božej vôle v tomto svete, v našich životoch, zrozumiteľné a priamočiare. Sú dokonalým spôsobom vyjadrené v Desatore Božieho zákona. Nič viac, nič menej. Ľudské spoločenstvo však tieto axiómy stále tvrdošijne odmieta. A to aj napriek tomu, že sú základom a súčasne i garanciou dlhodobo udržateľného života v tomto svete, s pozitívnou perspektívou zdokonaľovania jeho eticko-morálneho rozmeru. Ľudia, zvlášť tí nábožensky založení, sa ich však snažia neutralizovať a prispôsobiť vlastným konštruktom a pozíciám, ktoré vyhovujú len určitej skupine, či spoločenstvu alebo národu, avšak na úkor ostatných. Násilie páchané v mene náboženstva a zvrátenej ideológie na bezbranných ľuďoch, ku ktorému opakovane dochádza po celom svete a čoraz častejšie aj na našom kontinente, je toho smutným dôkazom.
O tom všetkom vydáva svedectvo kázňový text z knihy proroka Jeremiáša. Situačne nás uvádza do veľmi zložitého obdobia judského kráľovstva, ktoré sa po smrti zbožného kráľa Joziáša v bitke pri Jerichu v roku 609 pred Kristom dostalo do vazalského postavenia voči víťaznému egyptskému faraónovi Nékovi. Táto zmena sa stáva základom postupného rozkladu a napokon aj katastrofy monarchie. Z východu totiž už hrozilo narastajúce nebezpečenstvo od novobabylonskej ríše, ktorá práve zničila mocnú Asýrsku ríšu a stále expandovala.
Do tejto hrozivej situácie zaznieva Jeremiášovo proroctvo. Slová proroka sú adresované tým, ktorí prichádzajú do chrámu a spoliehajú sa naň ako na záruku Božej ochrany a bezpečia. Hospodin predsa zasľúbil, že jeho meno bude v chráme prebývať navždy uprostred ľudu (cf. 2 Kron 7, 15n). Ľud sa preto domnieva, že keď prichádza do chrámu a plní si svoje náboženské povinnosti, je už všetko v poriadku, Boh to započíta a ochráni ho. No Jeremiášove slová vyvádzajú z takejto predstavy. Všimnime si bratia a sestry trojité opakovanie slov „chrám Hospodinov.“ Bolo to chápané ako magická ochranná formula, ktorej cieľom malo byť zaistenie pôsobenia božských síl prostredníctvom chrámu v celej Judei. Chrám teda už nebol miestom, kde by sa zhromaždený ľud predovšetkým staval pod Božie slovo a Boží nárok, ale miestom, kde si ľud nárokoval na Boha podľa vlastných predstáv a prianí, kde sa zo živej viery stávalo náboženstvo.
Prorok oznamuje, že záchrana spočíva v čomsi inom. V náprave, v reformácii života. Nestačí prichádzať do chrámu s obeťami (Iz 1, 11n; Oz 6, 6). To, čo je treba je úprimná zbožnosť, ktorá sa prejaví vo vzťahu k blížnemu, no nie len tomu, ktorý nám je blízky, sympatický, s ktorým máme spoločné záujmy a rovnaké názory, ale predovšetkým k bezprávnym a poníženým, k bezdomovcom, vdovám, sirotám, aj k cudzincom.
Tento Boží nárok na spoločenstvo veriacich, no pozor, nie len to izraelské v ďalekej minulosti, ale každé jedno spoločenstvo, ktoré vyznáva vieru v jediného Boha, neznie našim ušiam veľmi príjemne. Ruší nás, naše stereotypy a zabehnutý spôsob života, preto radšej pred ním utekáme, snažíme sa ukryť do minulosti a zdanlivého pokoja našich spomienok na takzvané lepšie časy, no to všetko je sebaklam. Práve to je to prorokom zdôrazňované „prelievanie krvi a chodenie za cudzími bohmi na vlastnú škodu.“
Prelievať krv sa vzťahuje na bezprávie, násilie a svojvôľu mocných voči všetkým slabším, vrátane prorokov samých. Nielen tých starozmluvných, no aj tých dnešných kazateľov Božej vôle, ktorí sa neskrývajú za skostnatené dogmy, ani sa nedajú oklamať strojenými pózami súčasných pastierov Božieho ľudu. Hospodin totiž prebýva iba uprostred verného ľudu a len Bohu verný ľud má nádej na Božiu ochranu a Božiu blízkosť. Preto je svedectvo Božích prorokov permanentne vystavované útokom zo strany tých, ktorých sa bezprostredne dotýka, ktorí hlásajú veriacim falošnú istotu, založenú na vykonávaní posvätných rituálov, na plnení si náboženských povinností, pričom tým konzervujú kresťanskú cirkev síce v slávnej, no už dávno mŕtvej minulosti.
Bratia a sestry. Bez ohľadu na formu a spôsob uctievania Boha v tomto svete, bez ohľadu na všetky rozdiely v ľudskom podaní, vierouke a tradíciách, každý, kto na jednej strane vyznáva svoju vieru v Boha, a podotýkam, že v toho istého Boha keďže je jediným Bohom, no na strane druhej uteká pred týmto Božím nárokom, ktorým je život v súlade s dvojitým prikázaním lásky, čo je súhrn Desatora, ten je vinný hriechom modloslužby, nech už je jej prejavom čokoľvek, od zbožstvenia krvi, rasy, zeme, národa, až po extrémny individualizmus a egoizmus a s nimi spojené násilie na druhých, v dôsledku uplatňovania zákonov džungle, kde ten silnejší víťazí nad slabým.
Aj dnes, keď sa veriaci ľud spolieha na klamstvá demagógov, skorumpovaných politikov, ale rovnako aj ich klientov, žiaľ u nás na Slovensku nevynímajúc ani cirkvi, privádza ho to k činom, ktoré sú proti Božím prikázaniam a tak aj zdrojom bezprávia na iných, nielen aktívne ale aj svojou pasivitou. Nedajme sa oklamať, bratia a sestry, vtedy nepomôže postaviť sa pred Hospodina v chráme. Naopak, vtedy sa z chrámu stáva útulok nešľachetníkov, spupných a namyslených ľudí, miesto, kde prekvitá svätokupectvo, kde si ľudia chcú za obradnú zbožnosť kúpiť od Boha priazeň a ochranu. Na to poukazuje aj Ježiš svojim verejným vystúpením (pozri Mt 21, 12n), neodsudzuje však ľud Izraela ako taký, odhaľuje a pranieruje formalizmus náboženských vodcov a tým aj realitu a dôsledky hriechu, ľudského odcudzenia od Boha, blížnych a napokon aj do seba samých. To zdôraznila aj reformácia, no ako vidíme dnes, aj to reformované sa dá opäť deformovať. Opäť treba zdôrazniť, že prorocké posolstvo, ktoré si na službách Božích neustále pripomíname, sa nevzťahuje len na pôvodných adresátov z dávnej minulosti, je určené nám dnes. Nie sme lepší ako oni, ani nemáme od Boha udelené zvláštne privilégiá, na úkor ostatných.
Bratia a sestry. Dnešná pamiatka zničenia Jeruzalema nemá byť zámienkou k hľadaniu vinníkov, či uplatňovaniu kolektívnej viny. Nemá byť ani dôvodom pre zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti ukazovaním na iných, či nesprávnym interpretovaním udalostí minulosti. Nemali by sme preto jedným dychom volať: „Tak im treba, keby sme boli na ich mieste my, isto by sa to nestalo“. To je veľká opovážlivosť a prejav pýchy, nie pokory pred Božím majestátom. Či Boh zavrhol svoj ľud? Isto nie. Či Boh ruší svoje zasľúbenia dané Izraelu a zmluvu, ktorú s ním uzavrel? Isto nie. Písmo sväté o tom vydáva jasné svedectvo.
Počuli sme to aj z dnešnej epištoly z Listu apoštola Pavla Rimanom. Vrcholom Pavlovej zvesti sú práve slová o veľkom Božom tajomstve. Všetko, čo sa deje v súvislosti s Ježišom Kristom, to všetko je súčasťou Božej vôle a jeho zámeru spasiť svet. Aj dočasná zatvrdilosť časti Izraela má svoj dôvod a cieľ – aby aj pohania, to znamená nežidovské národy, vošli v plnosti do Božej milosti. Pavol napokon zdôrazňuje, že celý Izrael bude spasený. Boh totiž neľutuje dary milosti a povolanie. Boh všetkých zavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval.
Áno bratia a sestry, to všetko je manifestáciou Božej múdrosti, ktorú žiaden človek nikdy neobsiahne. Práve to nás má viesť každodenne k pokániu. Keď hovoríme o pokání, a to treba neustále zdôrazňovať, nejde a nemá ísť len o chvíľkové vstúpenie do seba s pocitom ľútosti a prosbou o odpustenie hriechov. V hebrejskom jazyku je pokánie vyjadrené výrazom tešubach, čo znamená „návrat“. Ide o návrat k Bohu, na tú správnu cestu života, ktorý je, ako sme už viackrát zdôraznili, manifestáciou Božej vôle vyjadrenej v Desatore Božieho zákona.
Ak veríme, že nám Boh pre Ježiša Krista odpúšťa hriechy, musíme si zároveň uvedomiť, k čomu nás to zaväzuje. Len takéto pokánie je skutočným a človeka privádza do spoločenstva Božích detí, ktoré s radosťou a v plnej dôvere dokážu akceptovať Boha ako nebeského Otca celého ľudského spoločenstva, v rukách ktorého sme všetci a všetko. Nik z nás sa preto nemá vyvyšovať nad iného, nik nemá pohŕdať druhým. Boh má totiž záujem o nás všetkých, koná v prospech celého sveta, pretože je Božím svetom. Nepatrí nám, bratia a sestry, my všetci však máme zaň zodpovednosť, každý svojim vlastným dielom. Verme tomu a dôverujme Hospodinovi, a v tejto viere a dôvere aj žime. Amen.