Služby Božie — 10. nedeľa po Svätej Trojici, Nedeľa pokánia (24. 8. 2014, Veľký kostol)
Text: R 11, 25 – 32
Lebo aby ste si nenamýšľali, bratia, nechcem, aby ste nepoznali tajomstvo, že časť Izraela stala sa zatvrdilou dovtedy, kým nevojde plnosť pohanov. A tak celý Izrael bude spasený, ako je napísané: Príde zo Siona vysloboditeľ, odvráti bezbožnosť od Jákoba; a to bude moja zmluva s nimi, keď im snímem hriechy. Podľa evanjelia sú síce nepriatelia pre vás, ale podľa vyvolenia (sú) milovaní – pre otcov. Lebo Boh neľutuje dary milosti a povolanie. Ako ste totiž vy kedysi neposlúchali Boha, a teraz dostalo sa vám milosrdenstva pre ich neposlušnosť, tak aj oni teraz neuposlúchli, aby pre milosr-denstvo, ktoré sa vám stalo, aj im dostalo sa teraz milosrdenstva. Lebo zavrel Boh všetkých do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval.
Bratia a sestry.
V obsahu desiatej nedele po Svätej trojici rezonujú dve dôležité témy: pamiatka zničenia Jeruzalema a pokánie. Zničenie Jeruzalema znamenalo nesmiernu tragédiu pre izraelský národ. Rímske légie v roku 70 po Kr., po 139 dňoch obliehania napokon dobyli mesto Jeruzalem a kruto potlačili odvekú túžbu Božieho ľudu po slobode, ktorá vyústila do otvorenej vzbury proti mocnej Rímskej ríši. Odpor vzbúrencov skončil obrovským krviprelievaním a demonštráciou despotickej moci starovekého Ríma – vypálením a zbúraním Jeruza-lemského chrámu. Táto tragédia znamenala aj začiatok procesu po-stupného odcudzenia medzi židovstvom a rodiacim sa kresťanstvom. To sa neskôr prejavilo v kresťanskej cirkvi, okrem iného, aj retro-spektívnou interpretáciou tejto katastrofy, ako zaslúženej Božej od-platy za zatvrdilosť Izraela v odmietnutí Ježiša ako Mesiáša. Tento proces neskôr vyvrcholil stigmatizovaním židovského národa nálep-kou Bohom zatrateného národa, čo viedlo k nespočetným pogromom a genocíde.
Mali by sme si však uvedomiť, že Ježišove slová na adresu neka-júceho Jeruzalema, ale i ostatných miest, ktoré väčšinovo odmietli jeho zvesť a znamenia príchodu Božieho kráľovstva, sú priamym nadviazaním na zvesť starozmluvných prorokov a nemajú byť preto chápané ako základ neskoršieho revanšizmu a uplatňovania kolektív-nej viny vo vzťahu k Božiemu ľudu. Vypovedajú o dôsledkoch ľud-ského hriechu vo vzťahu k Božiemu konaniu v tomto svete. Počuli sme slová proroka Izaiáša, ktoré varujú pred neprimeraným nárokom ľudského spoločenstva na Boha, bez ohľadu na to, či má tento nárok etnický alebo náboženský základ. Žiadne mesto, ani žiadny rukami vybudovaný chrám nemôžu byť skutočným Božím príbytkom, rov-nako ako sa žiadne náboženstvo nemôže v plnosti zmocniť Boha a jeho podstaty. Veď Boh je Stvoriteľom všetkého, čo existuje, ako-by ho mohol obsiahnuť chrám, nech je aj akokoľvek honosný a nádherný? Rovnako ani žiadna ľudská náuka nedokáže v plnosti pochopiť Boha a všetky tajomstvá, ktoré sú súčasťou dynamiky Bo-žieho konania v celom vesmíre, nielen v tomto našom svete.
Tak aj katastrofa zničenia Jeruzalema a s ním aj chrámu by dnes nemala byť dávaná do súvislosti primárne so zatvrdilosťou väčšiny Izraela vo vzťahu k Ježišovi ako Kristovi, ale predovšetkým do sú-vislosti s tým najdôležitejším, k čomu vyzýval sám Ježiš a pred ním mnohí Bohom povolaní služobníci, totiž k pokániu, pretože blízkosť Božieho kráľovstva k tomu priamo vyzýva a zaväzuje. Nemali by sme preto jedným dychom volať, tak im treba, keby sme boli na ich mieste my, isto by sa to nestalo. To je veľká opovážlivosť a prejav ľudskej pýchy, nie pokory pred Božím majestátom. Či Boh zavrhol svoj ľud? Isto nie. Či Boh ruší svoje zasľúbenia dané Izraelu a zmluvu, ktorú s ním uzavrel? Isto nie. Písmo sväté o tom vydáva jasné svedectvo. Nová zmluva neznamená zrušenie, ani nahradenie zmluvy starej. V skutočnosti ide o naplnenie jedinej a večnej zmluvy Boha s Izrae-lom, ktorá dosahuje svoj cieľ príchodom Mesiáša a jeho vykupiteľským dielom na konci tohto veku. Ako píše apoštol Pavol v Liste Rimanom, Kristus je cieľom, naplnením zákona (R 10, 4). A napokon, nesmieme zabúdať na to, že to boli práve Židia, ktorí uverili v Ježišovo mesiášstvo a ako prví začali šíriť túto zvesť a jej dôsledky do okolitého sveta, medzi pohanov. To všetko potvrdzujú Ježišove slová, zaznamenané v Jánovom evanjeliu: lebo spasenie je zo Židov. Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. (Jn 4, 22b – 23)
Slová apoštola Pavla, ktoré sme vybrali pre dnešnú kázeň, boli napísané ešte v čase, keď Jeruzalem a chrám v ňom ešte stáli a stále si plnili svoju základnú funkciu – umožniť ľudu zmluvy vyznať svoju vieru v jediného Boha na mieste, o ktorom boli presvedčení, že pria-mo reprezentuje Boha a jeho svätosť. Vyznávanie viery sa dialo v pokore, poďakovaním za Božiu milosť a prosbami za odpustenie hriechov. Týmto spôsobom vzdávali veriaci z celého sveta Hospodi-novi úctu a česť. Práve k tomu slúžil obetný kult. Aj keď bola táto funkcia chrámu často devalvovaná náboženským formalizmom a politikou tých, ktorí mali zodpovednosť za čistotu viery a súlad medzi slovami a činmi, neznamená to, že takí boli všetci veriaci, ani, že chrám sám o sebe bol zbytočný. V žiadnom prípade.
Natíska sa preto otázka, prečo ľudia, zvlášť tí veriaci, majú stále sklon k zovšeobecňovaniu, prečo sa tak často a opakovane uchyľujú k uplatňovaniu princípu kolektívnej viny, prečo je stále na prvom mieste to ľahšie, totiž ukazovať na chyby iných, nie na tie vlastné.
Či aj v kresťanských cirkvách nedochádza k formalizmu, či k pokrytectvu, alebo k zdôrazňovaniu toho, čo je a má ostať druhora-dé, na úkor toho, čo je najdôležitejšie, to znamená samotnej kvality života v súlade s Božou vôľou? Či aj my príliš často nesúdime iných a hľadáme „triesku“ v ich očiach namiesto toho, aby sme vytiahli „brvno“ z vlastných očí a snažili sa o vzájomné porozumenie? Či aj my nie sme často zatvrdilí voči Božej vôli v tomto svete? Často sa tak deje práve pod záštitou náboženského presvedčenia, že Boh patrí len istej skupine ľudí, jednému náboženstvu, zabúdajúc na to, že tento postoj človeka dostáva do pozície tých, ktorí budú sami súdení.
Áno bratia a sestry, to všetko sa dialo a stále deje, a to aj medzi kresťanmi, rovnako ako aj v iných náboženských spoločenstvách. To všetko sú tragické dôsledky ľudského hriechu voči jedinému Bohu, zvrchovanému Pánovi života a smrti. Pavlove slová by nám preto mali pomôcť otvoriť sa pre Boha a jeho vôľu, neopakovať chyby minulosti, ale nájsť odvahu vstúpiť do seba a vidieť sa takými, akými skutočne sme a všetky tragické udalosti dávnej, či blízkej minulosti prijať ako možnosť ponaučiť sa z nich, aby sme ich už viac neopako-vali. Pavol zvestuje o odvekom Božom zámere, ktorý je motivovaný Božou láskou a milosťou, zachrániť nielen Boží ľud Izrael, ale aj ostatné národy. Boh je totiž jediný zvrchovaný Pán celého univerza, je Stvoriteľom života, ktorý chce priviesť k dokonalosti jemu vlast-nej, ktorá by v plnosti vyjadrovala jeho slávu. Príchod Mesiáša na tento svet znamená začiatok naplnenia tohto Božieho zámeru.
Pavol si nič nedomýšľa, všetko stavia na svätom Písme a dáva do súvislosti s Božími zasľúbeniami, o ktorých ono vydáva svedectvo. To je to odveké veľké tajomstvo, ktoré teraz, na sklonku starého veku, Pavol zvestuje kresťanom nežidovského pôvodu v hlavnom meste mocnej Rímskej ríše. Jeho slová ich majú viesť k pokore a k pokániu, k plnému akceptovaniu tohto Božieho zámeru. Varuje ich, aby sa vystríhali pred nadutosťou a povýšenectvom voči kresťanom zo židovstva, ako aj pred príslušníkmi izraelského národa, ktorí ne-uverili v Ježišovo mesiášstvo. Takáto situácia zrejme nastala v dôsledku ediktu, ktorým cisár Claudius roku 49 vykázal Židov z Ríma kvôli nezhodám pre Ježiša Krista. Po zrušení tohto ediktu Claudiovým nasledovníkom cisárom Nerom, sa Židia a s nimi aj kresťania židovského pôvodu mohli opäť vrátiť do Ríma. Tento ná-vrat však priniesol mnohé ťažkosti, napätie a spory medzi prevláda-júcou skupinou kresťanov z pohanstva a navrátilcami. Pavol, ktorý sa chystal presídliť do Ríma a odtiaľ pokračovať vo svojej misijnej čin-nosti, sa preto snaží situáciu už vopred urovnať a zároveň aj vysvetliť tamojším kresťanom, v čom spočíva ich viera a kde má svoj základ. Pavol im vysvetľuje, čo je obsahom tohto Božieho tajomstva.
Pre nás kresťanov je preto veľmi potrebné čítať opakovane tieto Pavlove slová, a to nielen samostatne, ale spolu s nimi aj celú deviatu, desiatu a jedenástu kapitolu, ktoré tvoria ucelený myšlienkový celok a súčasne i vrchol tohto mimoriadne dôležitého listu. Bratia a sestry, odporúčam preto tieto tri kapitoly aj do Vašej pozornosti. Čítajte ich veľmi pozorne, uvažujte nad nimi a majte ich neustále na pamäti.
Vrcholom Pavlovej zvesti sú práve slová o veľkom Božom ta-jomstve. Všetko, čo sa deje v súvislosti s Ježišom Kristom, to všetko je súčasťou Božej vôle a jeho zámeru spasiť svet. Aj dočasná zatvrdi-losť časti Izraela má svoj dôvod a cieľ – aby aj pohania, to znamená nežidovské národy, vošli v plnosti do Božej milosti. A tak napokon, Pavol zdôrazňuje, celý Izrael bude spasený. Boh totiž neľutuje dary milosti a povolanie. Pavol vysvetľuje, že práve pre neuposlúchnutie časti Izraela, sa dostalo im, pohanom Božie milosrdenstvo. Boh všet-kých zavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval.
Áno bratia a sestry, všetko to je súčasťou Božej vôle a manifestáciou Božej múdrosti, ktorú žiaden človek nikdy neob-siahne. Práve to nás má viesť každodenne k pokániu. Nik z nás sa preto nemá vyvyšovať nad iného, nik nemá pohŕdať druhým. Pavol v tejto vrcholnej časti svojho listu nezdôrazňuje vieru, ale pokoru pred Hospodinom a ochotu akceptovať v plnosti tento Boží zámer. Boh to totiž robí v prospech nás všetkých, Židov aj Nežidov, v prospech celého sveta, ktorý je Božím svetom. Nepatrí nám, bratia a sestry, my všetci však máme zaň zodpovednosť, každý svojim vlastným dielom.
Práve preto je pokánie tak dôležitou súčasťou života veriaceho človeka. Keď hovoríme o pokání, a to treba neustále zdôrazňovať, nejde a nemá ísť len o chvíľkové vstúpenie do seba s pocitom ľútosti a prosbou o odpustenie hriechov. K tomu patrí čosi viac, obrátenie k Bohu a trvalá zmena myslenia a konania, práve v kontexte tohto Božieho zámeru, spasiť všetkých. Ak veríme, že nám Boh pre Ježiša Krista odpúšťa hriechy, musíme si zároveň uvedomiť, k čomu nás to zaväzuje. Len takéto pokánie je skutočným a človeka privádza do spoločenstva Božích detí, ktoré s radosťou a v plnej dôvere dokážu akceptovať Boha ako nebeského Otca celého ľudského spoločenstva, v rukách ktorého sme všetci a všetko.
Aj teraz budeme mať bratia a sestry opäť príležitosť k tomu, aby sme nielen vyznali svoje hriechy Bohu a poprosili o odpustenie, ale predovšetkým k tomu, aby naše zmýšľanie a konanie zodpovedalo Božiemu zámeru, o ktorom vydal svedectvo apoštol Pavol. Iba tak sa Ježišov kríž a jeho vykupiteľské dielo môžu stať účinnými v našich životoch. Nejde totiž o čosi samočinné, zázračné, čo vo Večeri Páno-vej prijímame, čo nás automaticky očistí bez ďalších dôsledkov. Bo-žie odpustenie a milosť musia byť prijaté v plnom rozsahu, aj s dôsledkami. Nielen pri oltári, ale aj v každodennom živote, nie len naoko a slovami, ale viditeľne, v skutkoch lásky, v pokore, v schopnosti odpúšťať, o svojich blížnych dobre zmýšľať a hovoriť a všetko v lepšom zmysle vysvetľovať, v tolerancii, empatii, a napokon v ochote ponúknuť iným to, čo sami každodenne prijíma-me – Božie milosrdenstvo. Ak si to uvedomíme, budeme pripravení učiniť skutočné pokánie a svoj život natrvalo podriadiť Božej vôli, zachrániť Izrael i ostatné národy. Amen.