Služby Božie — 10. nedeľa po Svätej Trojici (31. 7. 2016, Veľký kostol)
Text: Izaiáš 51, 12 – 16
Ja, ja som vaším Tešiteľom! Kto si ty, že sa bojíš človeka smrteľného, ľudského dieťaťa, ktoré býva ako tráva? Zabúdaš na Hospodina, ktorý ťa utvoril, ktorý rozostrel nebesá, založil zem? Ty sa ustavične v každom čase chveješ pred hnevom sužovateľa, keď zamýšľa hubiť? Ale kde je hnev sužovateľa? Sputnaný sa čoskoro uvoľní, nepadne mŕtvy do jamy a nebude mu chýbať chlieb. Ale ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý víri more tak, že hučia jeho vlny; Hospodin mocností je Jeho meno. Dal som ti svoje slová do úst, prikryl som ťa tôňou svojich rúk: aby som rozprestrel nebesá a založil zem, a povedal Sionu: Ty si môj ľud!
Bratia a sestry.
Dnešná doba, bez ohľadu na to, na akom mieste a v ktorej krajine žijeme, je poznačená strachom a obavami. Tie majú mnohoraké podoby a príčiny. Ľudia sa dnes, viac ako inokedy, obávajú o zamestnanie, trápi ich neistota, či budú schopní zabezpečiť rodine základné životné potreby, či dokážu splácať úvery, pôžičky a plniť všetky záväzky, ktoré súvisia s každodenným životom v spoločnosti. Okrem toho, čoraz viac a naliehavejšie sa do popredia dostáva strach, ktorý súvisí s bezprostredným ohrozením života. Svet akoby sa stal miestom plným násilia, nenávisti a katastrofických dôsledkov nezvládnutých komplexov a osobných problémov, žiaľ až príliš často pod zámienkou náboženskej viery, či presvedčenia.
To všetko dnes pozorujeme okolo seba a pýtame sa, kde to vlastne žijeme, aký svet sme to vytvorili. Tieto pochmúrne nálady v nás živia okrem iného aj média, ktoré prezentujú predovšetkým tragické udalosti, nešťastia, škandály, jednoducho to, čo nás desí a pôsobí v nás obavy a strach. Dobré správy, tie akoby boli menej zaujímavé. Táto skutočnosť poukazuje na jednu z charakteristických ľudských vlastností. Človek je akosi prirodzene priťahovaný a často priam fascinovaný tým, čo v ňom vyvoláva strach, obavy, napätie, čo je zdrojom bolesti a utrpenia. To však nie je v poriadku. Musíme si dať preto veľký pozor, aby nás táto propaganda nepriviedla k pesimizmu, či skepse. Sme predsa kresťania, ktorí veria vo vykupiteľské dielo Ježiša Krista. Evanjelium – radostná zvesť – má byť preto zdrojom radosti, optimizmu a lásky, a tie by sa mali v čo najväčšom rozsahu prejaviť v našom každodennom živote, vždy, za každých okolností.
Text, ktorý sme čítali z Izaiášovho proroctva opisuje situáciu, ktorá je v niečom podobná tej, o ktorej sme vraveli. Zamyslenie nad jeho obsahom a zvesťou je vhodné aj pre dnešnú nedeľu pokánia, keď si pripomíname smutnú udalosť zničenia jeruzalemského chrámu Rimanmi v roku 70. Tento text sa vzťahuje na obdobie babylonského zajatia Judejcov v 6. storočí pred Kristom, keď vojsko babylonského kráľa Nebúkadnecara zničilo južné kráľovstvo a takmer všetko obyvateľstvo bolo deportované do Babylonskej ríše. Hospodin prostredníctvom proroka utešuje svoj ľud sužovaný vyhnanstvom v cudzej krajine, ďaleko od domova, od svätého mesta a chrámu, ktoré ležali v ruinách.
Aj keď dôsledky súčasnej napätej a v mnohých ohľadoch zmätočnej situácie vo svete doliehajú na nás ťažko, vojnové hrôzy, nedobrovoľné opustenie domova, vyhnanstvo, to všetko spôsobuje neporovnateľne väčšie utrpenie, ktorému, ako vidíme, musí i dnes čeliť mnoho ľudí v rôznych častiach sveta. Tak tomu bolo aj v prípade Božieho ľudu Izraela. Hrozba postupnej asimilácie a zániku veriaceho spoločenstva prinášali so sebou pesimizmus a beznádej. Ako sa v tejto situácii zachovať, ako možno veriť, že to čo sa deje má nejaký hlbší význam a zmysel? Ako si zachovať svoju vieru v Hospodina? Tieto a podobné otázky isto prenasledovali exulantov v krajine, kde boli len cudzincami, ďaleko od domova, bez slobody, bez perspektívy.
Prorok, ktorého poznáme ako takzvaného „druhého“ Izaiáša, žil a pôsobil práve v tomto ťažkom období, počas babylonského zajatia. Ako Boží služobník má však pre svoj ťažko skúšaný ľud slová útechy, a to priamo od Hospodina. Zvestuje vyhnancom, že Boh ich nikdy neopustil, je s nimi a privedie ich späť do zasľúbenej zeme. Navrátilci sa budú môcť opäť priradiť k ostatným národom, i oni budú riadnym usporiadaným spoločenstvom, nezostanú rozptýlení ako malé skupinky žijúce v cudzom prostredí po celom svete. Naviac, sám Hospodin si vytvorí svoj vlastný ľud, ktorý sa stane prototypom dokonalého a pravého ľudského spoločenstva, po akom túžia všetky pokolenia. Toto spoločenstvo sa stane predobrazom kráľovstva Božieho. V prvom rade je však potrebné zbaviť sa strachu a beznádeje. Veď Hospodin dokázal mnohokrát a rôznym spôsobom v dejinách svoju moc a zjavil tým aj svoj zámer s ľudským pokolením a týmto svetom.
Preto prorok adresuje svojmu ľudu potešujúce slová. Pripomína im minulé Božie skutky, ktoré sa majú stať v ťažkých časoch zdrojom útechy. Hospodinove mocné činy zjavujú Božiu slávu od počiatku až doteraz. Každý, kto to vie, kto na to pamätá, a to aj v ťažkých chvíľach, ten sa nemusí báť hrozieb smrteľného človeka. Človek je ako poľná tráva, rýchlo sa pominie. V Božích rukách je celý svet, všetci ľudia bez výnimky. Preto sa Boží ľud nemusí báť ani mocného babylonského kráľa, ani jeho vojska, oni sú tiež v moci jediného Boha, Stvoriteľa neba i zeme. Aj keď tomu úplne nerozumeli, aj keď nedostali odpovede na všetky otázky, ktoré sa v tejto ťažkej situácii vynárali a prenasledovali ich dňom i nocou, predsa majú ostať pokojní, nebáť sa a dôverovať Bohu.
Proti Božej vôli a Jeho zámerom nezmôže nič žiadna ľudská zloba, nekalé úklady, ani snaha presadiť svoje egoistické zámery za každú cenu a na úkor ostatných. Dokonca ani hrozba smrti nie je dôvodom pre zúfalstvo. Mnohí z exulantov sa cítili ako väzni v putách a žili v očakávaní blízkej smrti. Ich utrpenie bolo veľké. Netreba sa však báť, zvestuje prorok slová Hospodina. Boh im zasľubuje vyslobodenie a život zbavený núdze. Iba Boh to dokáže spôsobiť a Jeho slová sú zárukou istoty. Ľud o nich nemusí a ani nemá pochybovať. Aj v tejto ťažkej situácii, v neznámom, cudzom a nepriateľskom prostredí, v ktorom sa Boží ľud nachádzal, majú trpezlivo očakávať na naplnenie Božích zasľúbení. Tento čas majú využiť zmysluplne, nie obavami, strachom a beznádejou, ale naopak, majú zmeniť myslenie a príkladom svojho života zvestovať Božie mocné skutky, približovať všetkým Jeho stvoriteľské a vykupiteľské dielo.
Božie zasľúbenia sa napokon naplnili. Izrael sa opäť mohol vrátiť do svojej krajiny. Navrátilci mohli znovu začať s výstavbou Jeruzalema a obnoviť chrám. Božie zasľúbenia sa však naplnili nielen pre dané obdobie, naplnili sa jedinečným spôsobom v živote a diele Ježiša Krista. Táto udalosť v dejinách ľudstva presahuje svojim významom čas i priestor, jej dosah je absolútny. Možno v nej pozorovať konfrontáciu Božej spravodlivosti a lásky s ľudským hriechom a všetkými jeho tragickými prejavmi, akými sú zloba, nenávisť, zvrátená túžba ubližovať iným, šíriť okolo seba strach, či odmietanie Boha a tým i života.
V Ježišovom kríži Boh dokázal svoju nadradenú moc a múdrosť tým, že práve toto miesto potupnej smrti urobil prameňom života. Svoju moc a múdrosť zjavil Boh nielen v stvorení sveta a riadení dejín, ale osobitným spôsobom vo všetkom, čo vykonal a učil Ježiš Kristus. V dôsledku vzkriesenia sa kríž stáva prostriedkom Božej moci a múdrosti, ktorá prekonáva hriech a smrť. Ježišova smrť na kríži marí všetky zoskupenia, ktoré určujú štruktúry starého sveta. V Kristovi majú všetci, Židia aj nežidovské národy, otroci a slobodní, muži a ženy rovnakú náboženskú dôstojnosť, no i zodpovednosť. Boh je nezávislý Stvoriteľ a Pán sveta a dejín. Pre ľudí je poznateľný len po tú mieru, po ktorú sa sám zjavil. V Kristovom kríži sa Boh zjavil ako Boh lásky. Božia sila a múdrosť, skrytá pod slabosťou a bláznovstvom kríža, je prístupná len viere, hoci sa vzťahuje na všetkých ľudí a je ponúknutá všetkým. Pretože viera nie je ľudský výkon, ale dar Božej milosti, nemajú ľudia nijaký dôvod na samochválu. Preto je viera v slovo o kríži, viera v evanjelium koncom každej ideológie a každého svetonázoru, ktorý odmieta zjavujúce konanie jediného Boha. Preto je jedinečným príkladom toho, čo znamená dôverovať Bohu, vždy a za každých okolností.
Blahozvesť proroka Izaiáša vyjadruje realitu tejto nádeje a pozitívnej perspektívy. Netreba sa preto báť, netreba podliehať pesimizmu. Prirodzene, neznamená to, že obavy nemajú v našom živote miesto, že sú neopodstatnené. To všetko je prirodzené, avšak dôležité je, aby sme pri tom nezabúdali na to zásadné. Boh je s nami, sme Jeho ľud, nielen my kresťania, všetky národy sú Božími deťmi. Netreba preto upadať do beznádeje, aj keď je to mnohokrát veľmi ťažké a práve v tých najzložitejších chvíľach života pôsobia slová len ako lacná útecha.
Napriek tomu, je to Božie zasľúbenie, a je stále aktuálne. Je tu dnes pre nás. Mali by sme sa preto snažiť aj my tento čas využiť k zmysluplnej činnosti. Kvalita a obsah nášho života by mali reflektovať Božiu lásku a Jeho vernosť voči ľudstvu, ktorú možno pozorovať všade, v živote každého jedného človeka, i v udalostiach, ktoré sa dejú okolo nás, či priamo pri nás. Treba mať len citlivé a pozorné oko a otvorené srdce a myseľ. Dôverovať Bohu znamená rozhodnúť sa každý deň odznova žiť v tomto svete nielen pre seba, ale i pre ostatných. Odovzdávať druhým niečo zo seba, nezištne, ako prejav dobrej vôle a kresťanskej lásky. Znamená to snažiť sa v dôvere v Božiu spravodlivosť túto spravodlivosť aj žiť, viditeľne a možno aj hmatateľne. Znamená to láskou premáhať zlo, hľadať vytrvalo cestu k ostatným, aj keď tí druhí sú často veľmi odlišní. Snažiť sa k nim priblížiť a obdarovať ich aspoň kúsočkom z toho úžasného daru, ktorý sme prijali od nášho Stvoriteľa. Obdarujme ich ľudskosťou a tým im pomôžeme nájsť a precítiť v sebe Boží obraz, na ktorý boli aj oni stvorení. A ak nebudeme vždy úspešní, ak budeme odmietnutí, nevzdávajme sa, dôverujme Bohu. Raz sa to podarí. Možno inak ako si predstavujeme, ale predsa.
Bratia a sestry, dnešná zvesť je o motivácii zvoliť si život v dôvere v Boha, ktorá pomáha premáhať strach, pesimizmus a beznádej. K tomu je potrebné aj pokánie, ktoré je návratom na cestu života. V hebrejskom jazyku je pokánie vyjadrené výrazom tešubach, čo znamená „návrat“. V našom prípade ide o návrat k Bohu, k sebe, návrat na tú správnu cestu. Každý nový deň, všetko, čo chceme urobiť, začínajme s vedomím tohto zásadného životného rozhodnutia, vo viere, že Boh nám pripravil tú najlepšiu perspektívu. Zárukou toho sú slová, ktoré nám zvestuje ústami proroka Izaiáša: Ja som tvojim tešiteľom. Ty si môj ľud. Preto nemajme strach. Pamätajme na to stále. Amen.