11. nedeľa po Svätej Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 27.8 2017
Oslovenie
Schádzame sa k službám Božím v 11. nedeľu po svätej Trojici. Podobenstvo o farizejovi a colníkovi nám kladie otázku: Kto je spravodlivý pred Bohom? Akú hodnotu má naše správanie sa podľa zásad zbožnosti? Sú to otázky, ktoré sa dotýkajú nielen nášho osobného života viery. To, ako si na ne dokážeme odpovedať má vážny dopad na naše vzájomné vzťahy. Na tie vzťahy, ktoré sú poznačené nespravodlivosťou, ktorou sa previňujeme jedni voči druhým a ktorá tak tragicky rozvracia našu spoločnosť. Hľadajme teda odpovede spolu, aby sme spolu, posilnený posolstvom Božieho slova robili svet okolo nás lepším miestom.
Kázeň
Text: Lk 18,9-14
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej stál a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. Mýtnik však stál opodiaľ a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Posolstvo tohto podobenstva sa zdá byť úplne priamočiare. Kto sa povyšuje, bude ponížený. Kto sa ponižuje, bude povýšený. Ale zamysleli sme sa už niekedy nad tou druhou časťou tejto vety? Ako sa to máme ponižovať? My sami seba? A motívom má byť, aby sme zato boli povýšení? Nie je to zvrátené? Nie je to také isté farizejstvo ako to, čo Ježiš odsudzuje na konaní toho, čo sa chválil ako všetko dobre robí? Len teda je to – ako hovoríme – v „bledomodrom“.
V skutku, nie sme najmä v kresťanských kruhoch často svedkami takejto falošnej, záslužníckej skromnosti? Och, ako veľmi z takej pretvárky páchne duchovná pýcha. Koľkých už znechutilo takéto „ponižovanie sa“ a odradilo ich od života v spoločenstve s takýmito kresťanmi? Či kríza dôveryhodnosti kresťanskej cirkvi nie je spôsobená práve touto falošnou skromnosťou? Od bolestínskeho tónu reči za ktorým sa ale vskutku skrýva opovrhovanie všetkými ostatnými a autoritárske maniere, až po zdanlivú zdržanlivosť a askézu, spoza ktorej stále viac vytŕča opulentný spôsob života?
Čo teda s týmto podobenstvom? Nemali by sme ho radšej škrtnúť? Dá sa v ňom vôbec nájsť hlbšie a čistejšie posolstvo, ktoré by nás uchránilo pred nástrahami falošnej poníženosti? Skúsme to takto: Byť si s Bohom na čistom. Ako sa to dá? 1. Nemám byť ako farizej. 2. Nedokážem byť ako mýtnik. 3. Boh mi je napriek tomu milostivý.
1. Byť si s Bohom na čistom. Ako sa to dá? Nemám byť ako farizej. To, čo predstavuje modliaci sa farizej nemôžeme odmietnuť šmahom ruky. Je to vzor. Obetavým spôsobom vedie príkladný život. Ťahá komunitu okolo seba vyššie. Vnáša do chaosu morálneho a hospodárskeho úpadku vtedajšej spoločnosti aspoň aký taký poriadok. Jeho duchovný, modlitebný život má pravidelný rytmus. No a nezabúda na dobročinnosť. Keby všetci boli ako on, hneď by bol svet lepší, spravodlivejší, čistejší. Ale žiaľ sú aj neporiadnici, podvodníci, cudzoložníci – aha aj tamto stojí jeden, colník… Veď je to naozaj tak.
Navyše, ten farizej predsa za všetko, čoho je vo svojom duchovnom a spoločenskom živote schopný, ďakuje Bohu. No a dôležitá poznámka je, že sa tým ani nechválil verejne. Bola to jeho tichá modlitba v duchu.
Kto chce toto kritizovať, musel by byť anarchista, ktorému už vôbec na ničom nezáleží. Prečo to teda robí Ježiš? Prečo nemáme byť ako ten poriadny farizej? Máme byť neporiadny, nechodiť do kostola, nepodporovať dobročinné projekty? Čo to vlastne má celé znamenať? Ako vôbec máme byť podľa tohto s Bohom na čistom? Čo vlastne od nás chce? Ako máme získať to toľko skloňované povedomie spravodlivosti pred Bohom.
To, čo nám odhaľuje toto podobenstvo je vnútorný, myšlienkový svet modliaceho sa zbožného človeka. Ježiš tu vlastne kreslí jeho karikatúru a tým ho odmieta. Prečo?
Pretože v ňom vidí nebezpečný posun veriaceho človeka od spoliehania sa na Boha k spoliehaniu sa na seba. Hľadanie a pestovanie pocitu dostatočnosti vo vzťahu k Bohu z nás robí niekoho, kto sa snaží Bohu niečo ukázať, niečím sa pochváliť. Ani skutočnosť, že to prezentuje ako čosi, za čo ďakuje Bohu, na tom nič nemení. Taký človek sa totiž tragickým spôsobom posúva z polohy totálnej závislosti na Bohu do polohy, keď si namýšľa, že sa posunul o stupienok vyššie, že už hľadí Bohu do očí, že už mu má čo ponúknuť.
Zbožnosť samotná sa môže stať prostriedkom bezbožnosti, teda stavu, keď človek prestane žiť svoj život v totálnej závislosti na Bohu. V tom by sme si mali byť s Bohom na čistom. Vôbec tu nejde o odsúdenie čestného a spravodlivého konania farizeja. Ide tu o odmietnutie vnútorného sveta tých zbožných ľudí, ktorí si zo svojej zbožnosti robia zásluhu. Je to odmietnutie každého nášho pokusu stavať sa do pozície akýsi obchodných partnerov Boha, ktorí si naivne myslia, že mu majú čo ponúknuť.
2. Byť si s Bohom na čistom. Ako sa to dá? Nedokážem byť ako publikán (mýtnik).
Mýtnik, publikán je na tom, zdá sa lepšie. Taký ako on by sme mali byť. Vedomí si svojich vín, skrúšení, pokorní, v úzadí, v pochybách o sebe samých. Dá sa to vôbec? Máme – smieme byť takí?
Pozrime sa na neho objektívne. Kolaboruje s Rimanmi. Vyberá pre nich dane a tým sa podieľa na fungovaní okupačnej moci. Slušní ľudia sa mu vyhýbajú. Ak si vôbec chcel nejak získať späť úctu medzi ľuďmi, musel by prestať s vyberaním daní a musel by vrátiť všetko, čo nespravodlivo získal. Ale kde by na to vzal?
Text podobenstva ho vykresľuje ako takého, ktorý vie, kde je jeho miesto. Nedovolí si stáť vpredu s tými, čo sú si s Bohom na čistom. Jasná je aj reč jeho tela. Má sklonenú hlavu, zrak v hanbe zabodnutý to zeme a udiera si päsťou tam, kde má srdce, teda na miesto, z ktorého podľa semitských predstáv vychádzajú všetky myšlienky a rozhodnutia. Ako keby chcel svoje srdce a tým aj samého seba potrestať. Azda aj myslel na Žalm 51 a prosbu: Srdce čisté stvor mi, ó, Bože.
Podobenstvo nám však nedáva nahliadnuť do toho, čo sa dialo ďalej. Nie je tu reč o tom, či tento kajúci hriešnik naozaj niečo aj zmenil vo svojom živote. Nečítame tu o tom, čo nám zaznieva z iného príbehu v Matúšovom evanjeliu, keď colník Zacheus podáva správu o tom, ako sa naozaj rozišiel so svojim hriešnym konaním a vrátil všetko, čo nespravodlivo získal.
Tento colník nehovorí o tom, čo urobil. Neponúka to, čo má, čo dokázal. On žiada od Boha to, čo nemá a po čom túži: Bože buď milostivý mne hriešnemu. A práve on podľa podobenstva odchádza domov ospravedlnený.
Bolo by veľmi nebezpečné, keby sme z tohto príbehu chceli odvodiť akúsi metodiku zbožnosti a hľadania spravodlivosti pred Bohom. Je totiž veľmi zvodné robiť si zásluhu z vlastnej pokory a poníženosti. Tým sa totiž stávame presne tým, čím aj ten farizej. Ba je to oveľa horšie. Je to „superfarizejstvo“. Ten, čo sa spolieha na svoje dobré skutky, ktoré ozaj koná, je vlastne úbohý diletant v porovnaní s tým, čo sa pred Bohom spolieha na to, že je darebák a ešte si z toho urobí zásluhu. Ako ľahko sa zo správania colníka môže stať tragická karikatúra zbožnosti: „Ako dobre, že nie som ak tamten farizej, čo sa chváli dobrými skutkami….“
Buďme k sebe úprimní. Ako často bývajú motívy našej zbožnosti takto pokrútené. Len veľmi zriedka, ak vôbec dokážeme prosiť Boha o to, čo nemáme. Väčšinou sa buď spoliehame na to, čo sme dokázali, alebo na to, čo sme nedokázali.
V našom príbehu napokon toto ani nie je pointou. Pokorný colník sa vôbec nedozvie, že jeho postoj je ten správny. Odchádza s rovnakými pochybnosťami s akými prišiel. Nič ho neuviedlo do pokušenia urobiť zo svojej skromnosti metódu získavania spravodlivosti pred Bohom.
Pointou celého podobenstva totiž nie je to, že sa ako diváci pozeráme na dvoch modliacich sa a posudzujeme, čo je správne a čo nie. Ani na jeden ani na druhý postoj sa nemôžeme spoliehať.
3. Byť si s Bohom na čistom. Ako sa to dá? Boh mi je napriek tomu milostivý.
Pointou podobenstva je to, že sami sa máme stať postavami v tomto príbehu. To je kľúč k jeho pochopeniu. V našom vzťahu k Bohu vôbec nejde o to, aby sme stáli v úlohe pozorovateľov a na akejsi pomyslenej stupnici svätosti každý deň odčítavali stav toho, ako sme na tom s Bohom a či sa blížime k ideálu, k tomu, že sme si s ním na čistom. Máme sa stať aktérmi, tými, čo bytostne hľadajú milostivého Boha a zo všetkých síl hľadia na neho a od neho očakávajú milosť.
Táto zmena pohľadu je vskutku spasiteľná a oslobodzujúca. Táto zmena jedine môže napraviť aj naše vzájomné vzťahy v spoločenstve cirkvi i v širšom spoločenstve ľudí. Ak sa schádzame, či už tu na službách Božích alebo kdekoľvek inde, našou úlohou nie je posudzovať sa navzájom. Našou možnosťou a výsadou je, aby sme spoločne upreli svoj zrak, celé svoje bytie na milostivého Boha. To je moment, ktorý nás spája a jedine môže napraviť naše vzťahy.
Tragédiou ľudských spoločenstiev, či už v cirkvi alebo mimo nej, je to, že ľudia sa vzájomne posudzujú a delia. A toto delenie má devastujúce až smrtiace dôsledky. Posolstvom dnešného Ježišovho podobenstva je to, že nás pozýva, aby sme sa prestali vzájomne posudzovať a začali sa prijímať ako tí, čo žijú v totálnej závislosti na Božej milosti. Amen.
Modlitba
Milosrdný Bože, žijeme z dôvery, že posolstvo o Tvojej milosti, zľutovaní, spravodlivosti a láske mení náš svet.
Prosíme Ťa za rodiny, ktoré pre tvrdosť svojich sŕdc zápasia o lásku a porozumenie. Daj, aby aj im zaznelo posolstvo o sile milosrdenstva a pokory.
Prosíme Ťa za našu cirkev, jej predstaviteľov a všetkých jej členov. Daj aby sme sa v škole Tvojho milosrdenstva stávali miestom porozumenia, posilňovania slabých, potešovania zúfalých a uzdravovania zranených.
Prosíme Ťa za našu spoločnosť a jej predstaviteľov. Vzdiaľ od nás roztržky, zmätok, boje a podvody a nauč nás byť ľuďmi úprimnými, čestnými a zodpovednými, aby naša krajina bola bezpečným miestom pre všetkých.
Prosíme Ťa za všetkých a všade, aby si dal víťaziť slovu lásky nad slovom nenávisti.
Urob to pre zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. Amen.