František Ábel, 11. nedeľa po Svätej Trojici, 01.09.2019, Veľký kostol, Bratislava
Text: R 7, 14 – 25
14Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný hriechu. 15Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím. 16A keď konám, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. 17A tak už nie ja robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. 18Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. 19Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. 20Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. 21Pre mňa, ktorý chcem konať dobré, nachádzam teda zákon, že zlé je pri mne. 22Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, 23ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. 24Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? 25Ale vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! A tak teda ja – ten istý – svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu.
Bratia a sestry.
Aj v tomto lete prežívame až príliš horúce dni, ktoré nám, povedzme si úprimne, opäť, ako to v živote často býva, pripomínajú našu krehkosť a zraniteľnosť a súčasne ukazujú, aká úzka je hranica medzi tým, čo nás teší a je nám príjemné a tým, čo nás pomaly, no isto zmáha a oberá o životnú energiu. No je tomu tak nielen pri extrémnych teplotách a výkyvoch počasia, ktoré spôsobujú klimatické zmeny na celej planéte, no rovnako aj v každodennom živote ľudí, ktorí majú spoločné to, že veria v Boha a úprimne sa snažia žiť podľa Božej vôle. Ibaže to, čo je skutočne Božou vôľou, nie je jednoduché zistiť. Odpoveď na túto otázku prichádza iba spätným pohľadom do minulosti a objektívnym posúdením našich činov, motívov a zámerov, a predovšetkým dôsledkov. Je preto veľmi dôležité, neustále si pripomínať nielen našu plnú závislosť na Bohu, no rovnako aj zodpovednosť za to, čo konáme v tomto vedomí, vždy keď sa odvolávame na Boha a Jeho svätú vôľu. S tým súvisí aj potreba mať sa neustále na pozore pred duchovnou pýchou a jej katastrofickými dôsledkami.
Ak sa pozrieme na biblické texty, ktoré sme vybrali pre dnešné služby Božie (Dan 9, 15 – 18; Mt 21, 28 – 31), všetky majú spoločné predovšetkým jedno. Na začiatku je vždy úprimná snaha spoznávať vôľu Hospodina, žiť poctivo a seriózne ako Boží ľud a tým sa podieľať na napĺňaní odvekého Božieho zámeru spasiť tvorstvo a priviesť ho k dokonalosti, no nie v akejsi univerzálnej rovnakosti, ale napriek rôznorodosti a odlišnosti, avšak bez diskriminácie. Táto úprimnosť a odhodlanie však často prechádza do sebaistoty, že sme predsa o čosi len lepší, ako tí druhí, že nám táto naša snaha a vedomie príslušnosti k Božiemu ľudu umožňujú posudzovať ostatných prísnejšie ako seba, podľa kritérií, ktoré iba zdanlivo zodpovedajú tomu, čo skutočne možno nazvať Božou vôľou. Áno, človek dokáže až príliš rýchlo podľahnúť duchovnej pýche a k túžbe meniť ostatných podľa seba a jeho vlastnej predstavy o živote v tomto svete.
Zvesť Božieho slova v Písme svätom nás má preto neustále upomínať, že tomuto nebezpečenstvu neboli vystavení iba protagonisti biblických príbehov, ktoré dnes zazneli v čítanej a spievanej liturgii. Je to odveký problém nás všetkých, celého ľudského spoločenstva, všetkých národov. Každý jeden z nás je totiž vystavený tomuto pokušeniu a súčasne i riziku, že začneme to, čo sami pokladáme za spravodlivé, dovolené, cnostné, či zbožné, vyžadovať nekompromisne aj od ostatných, neberúc pritom na vedomie, že právo a moc takto konať má iba Hospodin. Preto je potrebné v pokore akceptovať, že naše miesto má a musí ostať v participovaní na Božom diele v tomto svete. To sa dá len tým spôsobom, že sa budeme vytrvalo učiť spolupatričnosti. Ak si túto životnú cestu vyberieme, potom si dokážeme uvedomiť aj to, akí sme sami nedokonalí a ako často zlyhávame v úsilí žiť ako skutočné Božie deti, v rodinách, na pracoviskách, či vo vzťahu k ľuďom v našom okolí.
Áno bratia a sestry, iba úprimné pokánie umožňuje človeku začať odznova, vo vedomí, že pred Bohom sme na tom všetci rovnako, niet sa preto čím chváliť, ani hovoriť o zásluhách. Môžeme len Bohu ďakovať za Jeho milosť a trpezlivosť, za to, že nám ponúka vždy novú príležitosť využiť toto poznanie a stávať sa lepšími, ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo, ako ľudia, ktorí majú a musia mať k sebe bližšie akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože nás všetkých spája vedomie príslušnosti k jednému nebeskému Otcovi. A ten má záujem o nás všetkých, takých akí sme. Veď v živote Ježiša Krista ukázal raz a navždy, čo to v skutočnosti znamená a aké dôsledky to prináša.
Život apoštola pohanov Pavla je toho výstižným príkladom. Dnešný kázňový text je hlbokou a úprimnou výpoveďou človeka, ktorý si tieto skutočnosti uvedomoval. V minulosti sa táto časť listu vykladala ako Pavlov spätný pohľad na svoj predkresťanský život farizeja, ktorý žil pod zákonom, pričom až vo viere v Krista pochopil, že zákon človeka nedokáže zachrániť. Hovorí tu však Pavol skutočne o tomto? Problém spočíva v otázke, na koho sa vzťahuje to „ja“, ktoré je podmetom viacerých viet v tomto odseku. Je to obrátený alebo neobrátený človek? Grécki cirkevní otcovia vo všeobecnosti hovorili, že tu ide o predkresťanského človeka. Augustín naopak zastával stanovisko, že tu ide o kresťana. Podobne aj stredoveká cirkev, potom Luther a ostatní reformátori. Pietisti zase vyhlásili, že tu môže ísť len o neobráteného človeka. Je jednoducho nemysliteľné, vraveli, že by Pavol mohol takto hovoriť o svojom novom kresťanskom živote.
Nejde tu však v žiadnom prípade o disharmóniu, ktorá by ovládala Pavlov život pod zákonom. Inak by Pavol o sebe nemohol bez rozpakov a s plnou vážnosťou povedať, že bol „bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona“. (F 3, 6) Nejde tu ani o protiklad medzi od zákona slobodným evanjeliom a životom podľa zákona. Problém spočíva v niečom inom. Dnešné poznatky o antickej rétorike, jej špecifikách a dôležitosti pre vyjadrenie kľúčových myšlienok pisateľa, či rečníka, nám umožňujú nazerať na tento text odlišne a pochopiť jeho význam správne. Pavol tu totiž vraví práve o tom, v čom spočíva nebezpečenstvo úprimne zbožného života. Tým nebezpečenstvom je horlivosť pri zdôrazňovaní vlastnej náboženskej tradície. Inými slovami, tým skutočným problémom je paradoxne náboženskou vierou motivovaná žiadostivosť meniť iných na svoj vlastný obraz a diskriminácia, ktorá je dôsledkom takého postoja. Pavol si uvedomuje s plnou vážnosťou, že tu ide o ľudský hriech, ktorý človeku nemôže pomôcť prekonať ani sám zákon (Tóra).
Bratia a sestry, Pavol tu diskutuje o náboženskej motivácii, ktorá sa stáva stimulom k tomuto presvedčeniu. Prostredníctvom zákona, ktorý učí povinnosti milovať a slúžiť svojmu blížnemu, je zbožný človek vystavený riziku, že začne posudzovať iných zo stanoviska svojho vlastného postavenia v rámci náboženského spoločenstva. Týmto spôsobom sa totiž tí ostatní stávajú nerovnocennými outsidermi. To však zároveň znamená, že veriaci človek zlyháva pri bezpodmienečnom dodržiavaní Božieho prikázania „nepožiadaš“. O niekoľko veršov skôr, ako začína náš kázňový text, Pavol dáva do popredia práve toto prikázanie. Píše: „Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vôbec nie! Ale hriech som nepoznal; (poznal som ho) len skrze zákon, lebo ani žiadosť som nepoznal, keby zákon nebol povedal: nepožiadaš!“ (pozri R 7, 7 – 13, cf. 2 M 20, 17). Áno, práve toto prikázanie sa stáva kľúčom k porozumeniu Pavlových myšlienok. Zdôraznením Božieho prikázania „nepožiadaš“ si Pavol pripravuje cestu, aby vysvetlil adresátom listu, prečo je medzi veriacimi zo židovstva a nežidovskými kresťanmi toľko problémov v spolunažívaní a v akceptovaní rovnosti pred Bohom, avšak pri zachovaní všetkých odlišností, ktorých základom je etnická a kultúrnospoločenská identita.
Pri tomto prikázaní sa viacerí bádatelia domnievali, že Pavol tu má na mysli špecificky sexuálnu žiadostivosť, či zmyselnosť, vo vzťahu k biblickému príbehu Adama a Evy v záhrade Eden. Avšak hebrejský výraz „chāmad“, ako aj grécky „epithymia“, ktorými sa žiadostivosť v pôvodných biblických jazykoch vyjadruje, sú termínmi, ktoré poukazujú v prvom rade na túžbu vo všeobecnom význame. A sem patrí aj náboženská túžba, ktorá vedie k horlivosti za vieru, ktorá zdôrazňuje priority vlastnej náboženskej tradície a prospech, či výhody ktoré z nej plynú, zatiaľ čo ignoruje duchovnú hodnotu a význam toho, čo znamená byť pretvorený na obraz Krista. Boh však koná v prospech svojho tvorstva ako celku, neuprednostňuje a nezvýhodňuje jedného na úkor druhého.
Samozrejme, Pavol, ako aj ostatní Židia dobre vedeli, že Boh je jediný a ako taký je Stvoriteľom všetkého a preto aj všetkých národov. No napriek tomu pre niektoré skupiny, zvlášť tie veľmi zbožné a rigorózne v dodržiavaní tradície, bolo ťažké akceptovať skutočnosť, že ich vlastné postavenie v rámci zmluvy s Hospodinom by im nedávalo oproti iným národom predsa len určité privilégiá, zvlášť, ak sa úprimne snažia žiť v súlade s Božou vôľou, ktorá je zapísaná v zákone (Tóre). A práve to je odveký ľudský problém, ktorý sa netýka iba biblického Izraela, naopak, týka sa nás všetkých, nie je podmieneným časom, ani priestorom, ani konkrétnym náboženstvom.
Treba však súčasne povedať, že to v žiadnom prípade neznamená znehodnotenie vlastnej náboženskej tradície, ani devalvovanie dôležitosti a významu zákona pre život veriaceho spoločenstva. V prípade Izraela to znamená, že je a ostáva Božím vyvoleným ľudom, Božím vlastníctvom medzi všetkými národmi, kňazským kráľovstvom a svätým, čiže pre Boha oddeleným národom (Ex 19, 5–6). Jeho hlavným poslaním je byť trvalým svetlom pre ostatné národy, aby aj tie mohli poznať, čo to znamená, že Boh je jediným Bohom, ktorému patrí všetko a každý národ, pričom Jeho zámerom je priviesť tvorstvo k trvalému zmiereniu a odstráneniu diskriminácie, k akceptovaniu Božieho stvoriteľského diela v celej jeho rozmanitosti a rôznorodosti.
V tejto zvesti vystupuje do popredia dôležitá skutočnosť, nebezpečenstvo, ktorému takáto túžba veriacich vystavuje. Radi a často hovoríme o tom, aké dôležité je zvestovať evanjelium ostatným národom, no stáva sa takmer pravidlom, že namiesto toho, aby sme ho zvestovali v tej dokonale jednoduchej podobe, to znamená príkladom vlastného života, v ktorom láska k Bohu musí byť nevyhnutne preukazovaná rovnakou láskou k človeku, a to aj napriek jeho odlišnosti, podmieňujeme jeho prijatie množstvom schém a poučiek o správnom živote, o jedinej zaručenej ceste k spáse, čím zdôrazňujeme prioritu nášho vlastného vnímania a pochopenia Boha a Jeho vôle. Sme náchylní prísne posudzovať iných, nedôverujeme a podozrievame, a Božie ospravedlnenie, ktorého základom je život a dielo Ježiša Krista, jeho vlastná viera a vernosť Bohu, a to až do smrti na kríži, to všetko žiarlivo strážime len pre seba. Tak sa stáva, že to, čo je skutočne dôležité, nám uniká pomedzi prsty ako piesok, či voda. Práve v tom spočíva riziko duchovnej pýchy, ktorá vždy začína úprimne vyznávanou a praktizovanou vierou a presvedčením, že naše postavenie v rámci cirkvi nám k tomu dáva právo.
Bratia a sestry. To „nepožiadaš“ sa v tomto prípade nevzťahuje na túžbu človeka chcieť to, čo mu nepatrí, ale na túžbu ponechať si výhradne pre seba to, čo pokladá za svoje výlučné vlastníctvo, pričom to prijal ako ničím nepodmienený Boží dar milosti, a ten má patriť všetkým. Tým najvzácnejším darom je totiž Božia láska a milosť, ktoré sa ponúkajú každému bez rozdielu, podľa príkladu života Ježiša Krista. Nech sa veriaci človek snaží akokoľvek, vždy v ňom drieme skrytá túžba posudzovať iných podľa seba a tým diskriminovať a marginalizovať. Ak si nedáme pozor a tejto túžbe podľahneme, prestávame žiť ako veriaci kresťania, pretože si Boha snažíme privlastniť iba pre seba a Božiu vôľu prispôsobujem tej našej. Snažme sa teda byť iní, hľaďme na život okolo nás vždy cez optiku toho „zlatého pravidla“, ktoré nám ukladá milovať Boha a blížneho ako seba samého. Máme k tomu dokonalý príklad, život nášho Pána Ježiša Krista. Ak sa o to budeme snažiť úprimne a vytrvalo, Pán nám k tomu dá dostatok síl, motivácie, ako aj trpezlivosti. Amen.
(František Ábel)