František Ábel
Služby Božie — 13. nedeľa po Svätej Trojici (14. 9. 2014, Veľký kostol)
Text: Mk 12, 41 – 44
Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a vhodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: V pravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.Bratia a sestry.
Žijeme v zložitej a nepokojnej dobe. Okrem skutočností, ktoré nedokážeme ovplyvniť, sú tu aj také problémy, ktoré by sme spoločnými silami ovplyvniť mohli a dokonca ich vedeli aj riešiť, aspoň čiastočne. Medzi ne patrí, okrem iného, stále sa zhoršujúca sociálna situácia čoraz väčšej skupiny ľudí žijúcich v našej spoločnosti, ktorá každodenne doslova zápasí s existenčnými problémami. Táto situácia je o to závažnejšia, že žijeme v spoločnosti, ktorej vedúci predstavitelia dlhodobo deklarujú presadzovanie princípov sociálnej spravodlivosti a garancie dôstojnosti ľudského života. Tieto garancie a princípy však vyznievajú stále viac len ako lacné a prázdne slová, pretože ich úprimnosť a serióznosť mizne stále viac zoči-voči narastajúcej arogancii, netolerancii a neznášanlivosti, korupcii a klientelizmu, ktoré sa šíria a prenikajú celou našou spoločnosťou ako zhubný nádor.
O to viac sa žiada, aby sa proti takému nezdravému trendu postavili nielen jednotlivci alebo inštitúcie, ktorých hlavným predmetom činnosti je sociálna oblasť, ale v prvom rade a predovšetkým cirkev. Veď práve cirkev má byť a aj ostať pevnou, živou a aktívnou súčasťou spoločnosti a jej mechanizmov, nie len výkladnou skriňou veľkolepých architektonických a umeleckých pamiatok a skvostov. Pýtajme sa, prečo hlas predstaviteľov jednotlivých cirkví na Slovensku a ich dôrazný apel na ozdravenie života ľudského spoločenstva stále viac a viac slabne a je prehlušovaný rôznymi umelo vytváranými kauzami a kvázi problémami, ktorých základným kameňom úrazu je nedostatok pokory a neochota nechať konať v tomto svete Jediného Boha, Tvorcu a Pána všetkého. Tie skutočné a vážne problémy, tie ostávajú neriešené a naopak, stále sa prehlbujú, pretože ich prameňom je často práve neúcta a netolerancia voči rozmanitosti a rôznorodosti života a jeho prejavov v tomto Božom svete, ale rovnako aj záľuba v pohodlnom pôžitkárskom živote mocných tohto sveta, topiacich sa v prepychu a mamone, ktoré zakrývajú objektívny pohľad na množstvo utrápených ľudí, ktorí potrebujú okrem bezprostrednej hmotnej pomoci aj pocit istoty, že slová o Božej láske nie sú iba prázdnym gestom, ale sú reálnym aspektom života a vyjadrením samého obsahu evanjelia o Božom zámere, priviesť stvoriteľské dielo k dokonalosti. Zúfalý ston a krik bedárov, chorých, opustených a spoločnosťou marginalizovaných Božích detí, toho veľkého množstva ľudí, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, ten je stále silnejší a volá k zodpovednosti každého, kto za tento stav nesie zodpovednosť svojou pasivitou, či prílišnou sústredenosťou na seba a vlastné starosti a záujmy. V konečnom dôsledku sa to týka každého jedného z nás, bratia a sestry. Pýtajme sa preto spoločne, aký je náš vzťah k blížnym, kto je pre nás blížnym, čo znamená milovať ho ako seba samého? O čo tu vlastne ide a má ísť?
Príbeh o chudobnej vdove, ktorá priniesla do chrámovej pokladnice všetko, čo mala je zároveň zrkadlom, nastaveným aj dnešnej spoločnosti, aj dnešným kresťanským cirkvám, nielen dobovo podmieneným príbehom, ktorého hlavnou myšlienkou je vyzdvihnúť obetavosť zbožného človeka, jeho ochotu obetovať pre potreby chrámu. Tento príbeh však má aj ďalšiu rovinu, z ktorej k nemu možno pristupovať a chápať ho.
V prvom rade je potrebné, aby sme si pozorne všimli kontext tohto príbehu. Ježiš učí v chráme, v samom centre zbožnosti a náboženskej tradície biblického Izraela. Práve sem sa sústreďovala pozornosť celého národa, úprimne zbožných ľudí, ktorí sem prichádzali, aby v prinášaných obetiach ďakovali Bohu za milosť a prosili o odpustenie hriechov. Je preto prirodzené, že práve sem sa sústreďovali aj záujmy tých mocných a vplyvných náboženských vodcov, ktorí mali zodpovednosť za náboženský kult a vyučovanie zákona. Ježišove slová chváliace túto štedrú vdovu treba chápať ako diptych s jeho kritickými slovami, ktoré odzneli na adresu týchto učiteľov zákona a ich snahy o sebapresadzovanie, a to na úkor blížnych.
Keďže náš kázňový text je druhou časťou tohto diptychu, prečítajme si aj tú prvú (Mk 12, 38 – 40): “Potom, učiac ich, hovoril: Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodievajú v dlhých plášťoch a radi sa dajú pozdravovať na námestiach; radi majú predné miesta v synagógach a prvé miesta na hostinách; vyžierajú domy vdov a naoko sa dlho modlievajú. Títo prepadnú prísnejšiemu súdu.”
Ako vidno, do protikladu sa tu dostávajú dva typy „náboženských osôb“. Učitelia zákona sú najprv Ježišom kritizovaní za to, že na seba na verejnosti pútajú pozornosť a neskôr preto, lebo zneužívajú svoju zbožnosť ako zásterku, ktorá im umožňuje získať prospech z najzraniteľnejších príslušníkov súdobej spoločnosti, ktorou boli práve vdovy. Musíme si však uvedomiť, že nejde v žiadnom prípade o všeobecný jav. Ježišova kritika sa nevzťahuje na všetkých učiteľov zákona bez výnimky (pozri 12, 28 – 34). Takýto pohľad a chápanie by sa mohli stať len ďalšou zámienkou pre antisemitizmus, k čomu žiaľ neustále dochádza, a čo je ešte smutnejšie a závažnejšie, stále častejšie aj medzi kresťanmi.
Ježišovej kritike treba rozumieť tak, že práve tí, ktorí majú mandát a kompetenciu viesť náboženské spoločenstvo v súlade s Božou vôľou, práve tí sú vystavení väčšiemu pokušeniu toto svoje postavenie zneužiť, a to kvôli vlastnému prospechu, svetskej sláve, či túžbe dosiahnuť vplyvné postavenie. K tomu dochádzalo v každom čase a v rámci každého náboženstva, nevynímajúc aj to naše, kresťanské. Je to totiž stále prítomné pokušenie, ktorému sú vystavení náboženskí predstavitelia a autority, zabúdať na to, kto má a musí byť a ostať vždy, za každých okolností na prvom mieste každého náboženského spoločenstva – to znamená Boh. Iba ak si uvedomíme túto závažnú skutočnosť, iba vtedy dokážeme skutočne porozumieť významu Božieho slova o dvojitom prikázaní lásky, milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako seba samého.
V tomto kontexte sa teraz pozrime na prípad chudobnej štedrej vdovy. Ježiš chváli štedrosť vdovy, ktorá do chrámovej pokladnice vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok, aj keď to bol púhy kodrant, peňažná jednotka, ktorej hodnota bola ekvivalentná 1∕64 denára, ktorý tvoril mzdu za jeden deň práce. Je preto úplne zrejmé, že táto vdova dala milodar nie zo svojho prebytku, ako tí bohatší, či veľmi bohatí, ale zo svojho nedostatku. V chrámoch sa často stretneme s ďakovnými tabuľami s menami darcov, ktorí venovali štedré finančné, či iné materiálne dary cirkvi. Nikde však nevidíme aspoň skromnú, jednoduchú pripomienku darov tých najchudobnejších, ktorí prinášali svoje nepatrné, avšak o to úprimnejšie dary z lásky k Bohu. Ježiš vyzdvihol túto ženu ako príklad pravej zbožnosti a štedrosti v Božom ľude. To je tradičný výklad tohto evanjeliového príbehu.
Je tu však ešte ďalší dôležitý aspekt tohto príbehu. Ten sa vzťahuje na sociálny rozmer náboženského spoločenstva a zodpovednosť, ktorú zaň nesú v prvom rade tí vplyvní a kompetentní, v tomto prípade učitelia zákona, ale s nimi aj všetci vrchní kňazi, ktorí priamo dohliadali na vykonávanie náboženských obradov a poriadok v chrámovom obvode. Na jednej strane vidíme učiteľov zákona, ktorí sa snažia presadzovať vlastné záujmy, aby ešte viac zvýšili svoje šance na finančný zisk. Na druhej strane je to vdova, ktorá dáva všetko, čo mala, celé svoje živobytie na potreby chrámu. Táto vdova je isto štedrá. Je tu však otázka, či to, čo urobila, bolo správne. Schvaľuje skutočne Ježiš jej konanie, alebo je v jeho slovách treba odhaliť skrytý význam, a tým aj skutočnú pointu tohto príbehu? Nie je správanie tejto úbohej ženy skôr na zaplakanie, ako smutná ukážka zneužívania a manipulácie zbožných ľudí, dokonca aj tých najbiednejších? Táto otázka ostáva otvorená, je zrkadlom nastaveným každému náboženstvu a jeho inštitucionalizovanej podobe.
Pýtajme sa preto spoločne bratia a sestry aj my, prečo sa vlastne táto chudobná vdova vzdáva všetkého, toho mála, čo jej v biednom živote ostalo. Prečo ju nik nezastavil, prečo nik nereagoval na jej, možno oprávnene predpokladať, biedny výzor, ktorý ju zreteľne zaraďoval do skupiny Božieho ľudu, ktorá potrebuje pomoc tých, ktorí majú nielen spoločnú vieru v toho istého Boha, ale majú viac toho všetkého, čo človeku dokáže zabezpečiť dôstojnosť v rámci spoločnosti. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že v starovekom Izraeli, podobne ako aj vo väčšine ostatných národov, nemala žena po smrti svojho manžela právo na dedičstvo. Väčšina vdov bola preto úplne závislá na svojich deťoch, či na dobročinnosti ostatných ľudí. Aj preto mnohé starozmluvné texty (napr. Dt 14, 29; Jer 49, 11; Ž 68, 5; 146, 9) predstavujú Boha ako najvyššieho zástancu vdov a sirôt. Práve preto starozmluvní proroci často kritizujú vykorisťovanie vdov (napr. Iz 1, 17 – 23; Jer 7, 6; Ez 22, 7; Zach 7, 10). O to viac sa ukazuje tento, na prvý pohľad skrytý význam nášho príbehu, ako aktuálny a závažný. Problém, o ktorom sa tu hovorí, totiž nie je iba problémom niektorých zákonníkov, učiteľov zákona z čias biblického Izraela. Týka sa aj nás, kresťanov a inštitucionalizovanej podoby dnešných kresťanských cirkví. Viditeľne mnohí kresťania bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť cítia stále viac rozpor medzi slovami a činmi, unavuje ich záplava zbožných slov a fráz, pričom realita, v ktorej žijú ukazuje v plnej nahote hĺbku duchovnej krízy. Kde a na akom mieste je tu blížny a skutočný záujem o jeho situáciu a potreby?
Evanjelista preto zámerne necháva otvorenú otázku, či je táto žena daná ako príklad, ktorý máme nasledovať pre jej úprimnosť a štedrosť, alebo ju skôr ľutovať ako obeť náboženského vykorisťovania vyjadrenú nedostatkom empatie, úprimnej lásky a skutočného záujmu náboženských predstaviteľov o život svojich blížnych. Nik z nich sa totiž nezamyslel nad možnosťou, že táto žena odovzdala aj ten posledný zvyšok svojho majetku Bohu práve preto, lebo si bola vedomá tragickej skutočnosti, že sa o ňu nemá kto postarať. Čelila hrozbe biednej smrti z totálneho nedostatku prirodzených životných potrieb. Bola však úprimne veriaca a preto prišla na miesto, ktoré stelesňovalo samého Boha, Božiu lásku, milosť a spravodlivosť. Odovzdala mu tak svoj život, pretože verila, a to až do konca, že Boh sa zastane tých najbiednejších, to znamená aj jej. Tu sa cítila bezpečne, aj keď môžeme predpokladať, že v jej duši bol smútok a v mysli veľa nezodpovedaných otázok.
Aj o tom, bratia a sestry, hovorí zvesť Božieho slova pre dnešnú nedeľu. Pomáha nám porozumieť skutočnému významu slova „blížny“, ako aj tomu, čo znamená milovať Boha a blížneho ako seba. Láska má mnohé podoby, avšak tá, o ktorej nám vydáva svedectvo Písmo sväté, tá prevyšuje všetky bežné a zaužívané formy náklonnosti, ktoré ľudia preukazujú tým, ktorí sú im blízki, pretože ich majú radi, páčia sa im, alebo s nimi z rôznych dôvodov sympatizujú. Láska Božia, na ktorej sa má aktívne podieľať každý, kto vraví, že verí a miluje Boha, táto láska je bezpodmienečná, sebavydávajúca. Preto si musíme uvedomiť, že nestačí len hovoriť o láske k Bohu, túto lásku treba skutočne preukázať, aj keď je to ťažké a zložité.
Práve v tom je princíp života náboženského spoločenstva kresťanov, ktoré, ak má vo svojom centre vždy a stále Boha a jeho svätú vôľu, tak ako ju dokonale vyjadril život a dielo Ježiša Krista, potom dokáže aj citlivo vnímať situáciu svojich blížnych, ich radosti, ale aj starosti, ich potreby, a namiesto zvyčajného „Boh s tebou“, či „nech Ti pomáha Boh“, sa najprv zamyslí nad tým, aké možnosti máme, aby sme túto pomoc a Božiu blízkosť dokázali stelesniť nefalšovaným záujmom, úprimnou láskou a obetavosťou. Pamätajme na to bratia a sestry, čo skutočne znamená a čo si vyžaduje milovať Boha a svojho blížneho, ako seba samého. Amen.
Služby Božie — 13. nedeľa po Svätej Trojici (14. 9. 2014, Veľký kostol)
Text: Mk 12, 41 – 44
Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Mnohí bohatí hádzali mnoho. Prišla aj chudobná vdova a vhodila dva haliere, to jest kodrant. Tu zavolal si učeníkov a povedal im: V pravde vám hovorím: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. Lebo všetci hádzali z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.Bratia a sestry.
Žijeme v zložitej a nepokojnej dobe. Okrem skutočností, ktoré nedokážeme ovplyvniť, sú tu aj také problémy, ktoré by sme spoločnými silami ovplyvniť mohli a dokonca ich vedeli aj riešiť, aspoň čiastočne. Medzi ne patrí, okrem iného, stále sa zhoršujúca sociálna situácia čoraz väčšej skupiny ľudí žijúcich v našej spoločnosti, ktorá každodenne doslova zápasí s existenčnými problémami. Táto situácia je o to závažnejšia, že žijeme v spoločnosti, ktorej vedúci predstavitelia dlhodobo deklarujú presadzovanie princípov sociálnej spravodlivosti a garancie dôstojnosti ľudského života. Tieto garancie a princípy však vyznievajú stále viac len ako lacné a prázdne slová, pretože ich úprimnosť a serióznosť mizne stále viac zoči-voči narastajúcej arogancii, netolerancii a neznášanlivosti, korupcii a klientelizmu, ktoré sa šíria a prenikajú celou našou spoločnosťou ako zhubný nádor.
O to viac sa žiada, aby sa proti takému nezdravému trendu postavili nielen jednotlivci alebo inštitúcie, ktorých hlavným predmetom činnosti je sociálna oblasť, ale v prvom rade a predovšetkým cirkev. Veď práve cirkev má byť a aj ostať pevnou, živou a aktívnou súčasťou spoločnosti a jej mechanizmov, nie len výkladnou skriňou veľkolepých architektonických a umeleckých pamiatok a skvostov. Pýtajme sa, prečo hlas predstaviteľov jednotlivých cirkví na Slovensku a ich dôrazný apel na ozdravenie života ľudského spoločenstva stále viac a viac slabne a je prehlušovaný rôznymi umelo vytváranými kauzami a kvázi problémami, ktorých základným kameňom úrazu je nedostatok pokory a neochota nechať konať v tomto svete Jediného Boha, Tvorcu a Pána všetkého. Tie skutočné a vážne problémy, tie ostávajú neriešené a naopak, stále sa prehlbujú, pretože ich prameňom je často práve neúcta a netolerancia voči rozmanitosti a rôznorodosti života a jeho prejavov v tomto Božom svete, ale rovnako aj záľuba v pohodlnom pôžitkárskom živote mocných tohto sveta, topiacich sa v prepychu a mamone, ktoré zakrývajú objektívny pohľad na množstvo utrápených ľudí, ktorí potrebujú okrem bezprostrednej hmotnej pomoci aj pocit istoty, že slová o Božej láske nie sú iba prázdnym gestom, ale sú reálnym aspektom života a vyjadrením samého obsahu evanjelia o Božom zámere, priviesť stvoriteľské dielo k dokonalosti. Zúfalý ston a krik bedárov, chorých, opustených a spoločnosťou marginalizovaných Božích detí, toho veľkého množstva ľudí, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, ten je stále silnejší a volá k zodpovednosti každého, kto za tento stav nesie zodpovednosť svojou pasivitou, či prílišnou sústredenosťou na seba a vlastné starosti a záujmy. V konečnom dôsledku sa to týka každého jedného z nás, bratia a sestry. Pýtajme sa preto spoločne, aký je náš vzťah k blížnym, kto je pre nás blížnym, čo znamená milovať ho ako seba samého? O čo tu vlastne ide a má ísť?
Príbeh o chudobnej vdove, ktorá priniesla do chrámovej pokladnice všetko, čo mala je zároveň zrkadlom, nastaveným aj dnešnej spoločnosti, aj dnešným kresťanským cirkvám, nielen dobovo podmieneným príbehom, ktorého hlavnou myšlienkou je vyzdvihnúť obetavosť zbožného človeka, jeho ochotu obetovať pre potreby chrámu. Tento príbeh však má aj ďalšiu rovinu, z ktorej k nemu možno pristupovať a chápať ho.
V prvom rade je potrebné, aby sme si pozorne všimli kontext tohto príbehu. Ježiš učí v chráme, v samom centre zbožnosti a náboženskej tradície biblického Izraela. Práve sem sa sústreďovala pozornosť celého národa, úprimne zbožných ľudí, ktorí sem prichádzali, aby v prinášaných obetiach ďakovali Bohu za milosť a prosili o odpustenie hriechov. Je preto prirodzené, že práve sem sa sústreďovali aj záujmy tých mocných a vplyvných náboženských vodcov, ktorí mali zodpovednosť za náboženský kult a vyučovanie zákona. Ježišove slová chváliace túto štedrú vdovu treba chápať ako diptych s jeho kritickými slovami, ktoré odzneli na adresu týchto učiteľov zákona a ich snahy o sebapresadzovanie, a to na úkor blížnych.
Keďže náš kázňový text je druhou časťou tohto diptychu, prečítajme si aj tú prvú (Mk 12, 38 – 40): “Potom, učiac ich, hovoril: Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodievajú v dlhých plášťoch a radi sa dajú pozdravovať na námestiach; radi majú predné miesta v synagógach a prvé miesta na hostinách; vyžierajú domy vdov a naoko sa dlho modlievajú. Títo prepadnú prísnejšiemu súdu.”
Ako vidno, do protikladu sa tu dostávajú dva typy „náboženských osôb“. Učitelia zákona sú najprv Ježišom kritizovaní za to, že na seba na verejnosti pútajú pozornosť a neskôr preto, lebo zneužívajú svoju zbožnosť ako zásterku, ktorá im umožňuje získať prospech z najzraniteľnejších príslušníkov súdobej spoločnosti, ktorou boli práve vdovy. Musíme si však uvedomiť, že nejde v žiadnom prípade o všeobecný jav. Ježišova kritika sa nevzťahuje na všetkých učiteľov zákona bez výnimky (pozri 12, 28 – 34). Takýto pohľad a chápanie by sa mohli stať len ďalšou zámienkou pre antisemitizmus, k čomu žiaľ neustále dochádza, a čo je ešte smutnejšie a závažnejšie, stále častejšie aj medzi kresťanmi.
Ježišovej kritike treba rozumieť tak, že práve tí, ktorí majú mandát a kompetenciu viesť náboženské spoločenstvo v súlade s Božou vôľou, práve tí sú vystavení väčšiemu pokušeniu toto svoje postavenie zneužiť, a to kvôli vlastnému prospechu, svetskej sláve, či túžbe dosiahnuť vplyvné postavenie. K tomu dochádzalo v každom čase a v rámci každého náboženstva, nevynímajúc aj to naše, kresťanské. Je to totiž stále prítomné pokušenie, ktorému sú vystavení náboženskí predstavitelia a autority, zabúdať na to, kto má a musí byť a ostať vždy, za každých okolností na prvom mieste každého náboženského spoločenstva – to znamená Boh. Iba ak si uvedomíme túto závažnú skutočnosť, iba vtedy dokážeme skutočne porozumieť významu Božieho slova o dvojitom prikázaní lásky, milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako seba samého.
V tomto kontexte sa teraz pozrime na prípad chudobnej štedrej vdovy. Ježiš chváli štedrosť vdovy, ktorá do chrámovej pokladnice vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok, aj keď to bol púhy kodrant, peňažná jednotka, ktorej hodnota bola ekvivalentná 1∕64 denára, ktorý tvoril mzdu za jeden deň práce. Je preto úplne zrejmé, že táto vdova dala milodar nie zo svojho prebytku, ako tí bohatší, či veľmi bohatí, ale zo svojho nedostatku. V chrámoch sa často stretneme s ďakovnými tabuľami s menami darcov, ktorí venovali štedré finančné, či iné materiálne dary cirkvi. Nikde však nevidíme aspoň skromnú, jednoduchú pripomienku darov tých najchudobnejších, ktorí prinášali svoje nepatrné, avšak o to úprimnejšie dary z lásky k Bohu. Ježiš vyzdvihol túto ženu ako príklad pravej zbožnosti a štedrosti v Božom ľude. To je tradičný výklad tohto evanjeliového príbehu.
Je tu však ešte ďalší dôležitý aspekt tohto príbehu. Ten sa vzťahuje na sociálny rozmer náboženského spoločenstva a zodpovednosť, ktorú zaň nesú v prvom rade tí vplyvní a kompetentní, v tomto prípade učitelia zákona, ale s nimi aj všetci vrchní kňazi, ktorí priamo dohliadali na vykonávanie náboženských obradov a poriadok v chrámovom obvode. Na jednej strane vidíme učiteľov zákona, ktorí sa snažia presadzovať vlastné záujmy, aby ešte viac zvýšili svoje šance na finančný zisk. Na druhej strane je to vdova, ktorá dáva všetko, čo mala, celé svoje živobytie na potreby chrámu. Táto vdova je isto štedrá. Je tu však otázka, či to, čo urobila, bolo správne. Schvaľuje skutočne Ježiš jej konanie, alebo je v jeho slovách treba odhaliť skrytý význam, a tým aj skutočnú pointu tohto príbehu? Nie je správanie tejto úbohej ženy skôr na zaplakanie, ako smutná ukážka zneužívania a manipulácie zbožných ľudí, dokonca aj tých najbiednejších? Táto otázka ostáva otvorená, je zrkadlom nastaveným každému náboženstvu a jeho inštitucionalizovanej podobe.
Pýtajme sa preto spoločne bratia a sestry aj my, prečo sa vlastne táto chudobná vdova vzdáva všetkého, toho mála, čo jej v biednom živote ostalo. Prečo ju nik nezastavil, prečo nik nereagoval na jej, možno oprávnene predpokladať, biedny výzor, ktorý ju zreteľne zaraďoval do skupiny Božieho ľudu, ktorá potrebuje pomoc tých, ktorí majú nielen spoločnú vieru v toho istého Boha, ale majú viac toho všetkého, čo človeku dokáže zabezpečiť dôstojnosť v rámci spoločnosti. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že v starovekom Izraeli, podobne ako aj vo väčšine ostatných národov, nemala žena po smrti svojho manžela právo na dedičstvo. Väčšina vdov bola preto úplne závislá na svojich deťoch, či na dobročinnosti ostatných ľudí. Aj preto mnohé starozmluvné texty (napr. Dt 14, 29; Jer 49, 11; Ž 68, 5; 146, 9) predstavujú Boha ako najvyššieho zástancu vdov a sirôt. Práve preto starozmluvní proroci často kritizujú vykorisťovanie vdov (napr. Iz 1, 17 – 23; Jer 7, 6; Ez 22, 7; Zach 7, 10). O to viac sa ukazuje tento, na prvý pohľad skrytý význam nášho príbehu, ako aktuálny a závažný. Problém, o ktorom sa tu hovorí, totiž nie je iba problémom niektorých zákonníkov, učiteľov zákona z čias biblického Izraela. Týka sa aj nás, kresťanov a inštitucionalizovanej podoby dnešných kresťanských cirkví. Viditeľne mnohí kresťania bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť cítia stále viac rozpor medzi slovami a činmi, unavuje ich záplava zbožných slov a fráz, pričom realita, v ktorej žijú ukazuje v plnej nahote hĺbku duchovnej krízy. Kde a na akom mieste je tu blížny a skutočný záujem o jeho situáciu a potreby?
Evanjelista preto zámerne necháva otvorenú otázku, či je táto žena daná ako príklad, ktorý máme nasledovať pre jej úprimnosť a štedrosť, alebo ju skôr ľutovať ako obeť náboženského vykorisťovania vyjadrenú nedostatkom empatie, úprimnej lásky a skutočného záujmu náboženských predstaviteľov o život svojich blížnych. Nik z nich sa totiž nezamyslel nad možnosťou, že táto žena odovzdala aj ten posledný zvyšok svojho majetku Bohu práve preto, lebo si bola vedomá tragickej skutočnosti, že sa o ňu nemá kto postarať. Čelila hrozbe biednej smrti z totálneho nedostatku prirodzených životných potrieb. Bola však úprimne veriaca a preto prišla na miesto, ktoré stelesňovalo samého Boha, Božiu lásku, milosť a spravodlivosť. Odovzdala mu tak svoj život, pretože verila, a to až do konca, že Boh sa zastane tých najbiednejších, to znamená aj jej. Tu sa cítila bezpečne, aj keď môžeme predpokladať, že v jej duši bol smútok a v mysli veľa nezodpovedaných otázok.
Aj o tom, bratia a sestry, hovorí zvesť Božieho slova pre dnešnú nedeľu. Pomáha nám porozumieť skutočnému významu slova „blížny“, ako aj tomu, čo znamená milovať Boha a blížneho ako seba. Láska má mnohé podoby, avšak tá, o ktorej nám vydáva svedectvo Písmo sväté, tá prevyšuje všetky bežné a zaužívané formy náklonnosti, ktoré ľudia preukazujú tým, ktorí sú im blízki, pretože ich majú radi, páčia sa im, alebo s nimi z rôznych dôvodov sympatizujú. Láska Božia, na ktorej sa má aktívne podieľať každý, kto vraví, že verí a miluje Boha, táto láska je bezpodmienečná, sebavydávajúca. Preto si musíme uvedomiť, že nestačí len hovoriť o láske k Bohu, túto lásku treba skutočne preukázať, aj keď je to ťažké a zložité.
Práve v tom je princíp života náboženského spoločenstva kresťanov, ktoré, ak má vo svojom centre vždy a stále Boha a jeho svätú vôľu, tak ako ju dokonale vyjadril život a dielo Ježiša Krista, potom dokáže aj citlivo vnímať situáciu svojich blížnych, ich radosti, ale aj starosti, ich potreby, a namiesto zvyčajného „Boh s tebou“, či „nech Ti pomáha Boh“, sa najprv zamyslí nad tým, aké možnosti máme, aby sme túto pomoc a Božiu blízkosť dokázali stelesniť nefalšovaným záujmom, úprimnou láskou a obetavosťou. Pamätajme na to bratia a sestry, čo skutočne znamená a čo si vyžaduje milovať Boha a svojho blížneho, ako seba samého. Amen.