Milosť nám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen
Text: 1. Tim 1, 12 – 19
Ďakujem Tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal verným, postaviac ma do (svojej) služby, hoci som bol predtým rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom; ale dostalo sa mi milosti, lebo som to robil z nevedomosti v nevere. A navyše sa (vo mne) rozhojnila milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Verná je to reč a hodná, aby ju všetci prijali, že Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý; ale práve preto sa mi dostalo milosti, aby Ježiš Kristus na mne prvom dokázal všetku svoju zhovievavosť, aby to bolo príkladom pre tých, ktorí budú veriť v Neho k životu večnému. Jemu, Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému múdremu Bohu česť a sláva naveky vekov. Amen.
Drahé sestry, milí bratia!
Ak malé dieťa v obchode bez akéhokoľvek vyzvania a naliehania poďakuje, povieme si: „Ako je pekne vychované.”
Ak manžel prinesie kvet pre svoju milovanú manželku bez toho, aby mala nejaký sviatok alebo si ju chcel v niečom udobriť, sme naplnení vďačnosťou, že máme tak pozorného partnera po svojom boku.
Ak priateľ je ochotný spolu s nami prežívať radostné, ale aj tie bolestivé, zraňujúce situácie a chvíle, keď napriek svojim ťažkostiam dokáže byť svojou prítomnosťou pri nás, vtedy pocítime obrovskú vďačnosť za dar priateľstva a nezištnej pomoci.
Ak v škole alebo v práci máme okolo seba kolektív ľudí, s ktorými sa cítime dobre, ktorí prebudia úsmev na našich tvárach aj vtedy, keď nám nevyšla skúška, aj vtedy, keď sme dostali pokarhanie, možno poníženie od svojho šéfa, vtedy sme neskutočne vďační, že sme obdarení ľuďmi, s ktorými je život krajší.
Ak lekár príde za nami a oznámi nám, že diagnóza, ktorej sme sa tak obávali a kvôli ktorej sme niekoľko nocí nespali, sa nepotvrdila, obrovský balvan spadne z nášho srdca.
Ak sa rodinné vzťahy, ktoré boli napäté a ktoré nám uberali pohodu rodinného života sa vysvetlia, s nádychom nového začiatku sme vďační, že sa všetko vyjasnilo, urovnalo.
Ak v cirkevnom zbore vidíme ako ľudia nezištne pracujú bez akéhokoľvek nároku na odmenu. Opravujú, budujú, pomáhajú, prispievajú svojim časom, svojou energiou, svojimi schopnosťami do dobrého diela, nevieme často vyjadriť našu vďačnosť za ich ochotu a pomoc.
Bratia a sestry, som o tom presvedčená, že ešte neskutočne veľa príkladov z nášho každodenného života by sme dokázali menovať, za čo všetko a za koho každého sme v našich životoch vďační. Avšak mnohokrát sú to veci, udalosti, skutočnosti, ktoré ľahko prehliadneme, ktoré berieme ako samozrejmosť. A mnohokrát pod záťažou problémov a starostí, ktoré nás stretajú, akosi nedokážeme byť vďační. Pri tragédiách a nešťastiach, ktoré mnohí ľudia prežívajú, si nejeden z nás povie: nemám byť za čo vďačný.
Byť však vďačný, uvedomovať si veci okolo nás je potrebné pre náš rast. Uvedomiť si, že to, ako žijeme a čo prežívame nie je samozrejmosť, ale je istým procesom, na ktorom musí každý jeden z nás pracovať.
Apoštol Pavel nám v tomto ukazuje príklad. Sám si prešiel túto cestu a teraz o tom referuje mladému Timoteovi, aby sa aj on poučil. Hovorí mu o vďačnosti. Ďakuje Bohu, ktorý ho posilnil, ktorý bol pri ňom zhovievavý.
Čo je však pozoruhodné na tejto jeho vďake, je to, že Pavel ďakuje Bohu za cestu, ktorou ho Boh viedol. Priznáva, že na začiatku svojej cesty bol rúhačom, prenasledovateľom a násilníkom. Človekom, ktorý nebol hodný nasledovania. Bol človekom, ktorý viac ničil ako budoval. Viac ranil ako uzdravoval. Viac sa posmieval než chápal. Ale po tom, čo v jeho živote nastala zmena, keď pochopil mnohé veci, keď prijal dar záchrany, keď pochopil hĺbku skutočnej viery a skutočnej lásky, až vtedy dokázal byť za to všetko, čo v minulosti prežil, vďačný. Vďačný za to, že sa pri ňom prejavila milosť. „Dostalo sa mi milosti…“ ako sám hovorí. Pavel si uvedomuje, že to, čo prežil, bolo darom pre jeho budúcnosť. Darom pre jeho hodnotnejší život. Darom pre život s Kristom. „rozhojnila sa na mne milosť nášho Pána s vierou a láskou, ktorá je v Kristovi Ježišovi.“ Iba vďaka tomu, čo prežil, iba vďaka uvedomeniu si hlbokých právd, dokáže Pavel povedať tieto slová.
A tak aj my, každý jeden z nás, veľa sme toho už peržili počas rokov nášho života. Mnoho chýb urobili. Mnohých zranili. Mnohým ublížili. A samozrejme aj nám sa dostalo mnoho ublíženia. Aj nás sklamali. Aj nás nespravodlivo obvinili. Neraz aj pri nás platilo: za dobrotu na žobrotu. Za ochotu, za dobrú snahu, sa nám dostalo nepochopenia a pokarhania. Tak ako môžeme byť vďační??? Ako sa môžeme spolu s Pavlom stotožniť v názore, že: Ďakujem…lebo dostalo sa mi milosti.
Naša vďačnosť je práve v uvedomení si Božej milosti. To znamená v tom, že aj to, čo som sám prežil, v čom som pochybil, ma posunulo niekde ďalej. Dokážem vyznať svoje zlyhania, priznať svoju chybu, dokážem odpustiť a prijať odpustenie a hlavne dokážem prísť za Tým, ktorý je schopný a ochotný mi v tom pomôcť. Kto ma najlepšie pozná, kto ma vie najlepšie pochopiť. Kto dokáže stvoriť vo mne nové srdce a obnoviť, upevniť môjho tak často sklesnutého ducha. Kto sám prešiel podobnou cestou, akou možno práve teraz prechádzam ja.
Pavel hovorí: „Verná je to reč a hodná, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý; ale práve preto sa mi dostalo milosti, aby Ježiš Kristus na mne prvom dokázal všetku svoju zhovievavosť, aby to bolo príkladom pre tých, ktorí budú veriť v Neho k životu večnému.“ Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil, aby zachránil hriešnikov. Prišiel zo svojho večného sveta do nášho časného, pozemského sveta. Prišiel nie náhodne, ale zámerne, s určitým, jasne formulovaným poslaním. Prišiel, aby zachránil a zachraňoval hriešnikov. Aby zachránil tých, ktorí žijú v nevedomosti a nevere. Aby zachránil tých, ktorí chodia po nebezpečných cestách. Aby zachránil tých, ktorí smerujú svojim správaním, svojim konaním do záhuby.
Ježiš Kristus prichádza aj dnes ako záchranca hriešnych, blúdiacich ľudí. Aj nám ponúka svoju záchranu. Svoje uzdravenie. Tak ako uzdravil 10 malomocných, aj konkrétnu našu bolesť vidí a má tú moc uzdraviť nás. Aj pre nás môžu znieť slová: Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila. Všemohúci Boh nám vo svojom slove ponúka pravdu, aby sa nám otvorili oči pre jasné poznanie. Aby sme spoznali to, čo nás brzdí. To, čo nám spôsobuje bolesť. Čo nám bráni pokračovať s pokojom na ceste nášho života. Vo svojej prítomnosti pri Večeri Pánovej nám ponúka odpustenie a nový začiatok. Oslobodenie od pút, ktoré nás zväzujú. Od minulosti, ktorej sa nedokážeme zbaviť. Cez poznanie pravdy, cez vieru a lásku nás chce priviesť k novému životu. Toto je veľká ponuka. Veľká ponuka, ktorá je však účinná až vtedy, keď ju človek prijme. Ak ju prijmeme, dokážeme byť vďační aj za to, čo nás ranilo, za to, čomu sme nerozumeli. Ak prijmeme Ježišovu ponuku, otvorí sa nám nový rozmer vďačnosti.
A naozaj, táto reč, táto skutočnosť je verná a hodná toho, aby sme si ju nenechali len pre seba, ale aby sme túto zvesť odovzdávali ďalej.
Boh nás stavia do služby práve tam, kde je to potrebné. Tam, kde môžu byť naše dary, naše schopnosti využité. Vkladá do nás dôveru, aby sme radostnú zvesť, Jeho evanjelium nelikvidovali, ale šírili. A aby sme my sami z toho mali radosť a vďačnosť. Aby radosť a vďačnosť neboli len hrané, ale mali nový, hlboký, skutočný obsah.