Služby Božie — 14. nedeľa po Svätej Trojici (28. 8. 2016, Veľký kostol)
Text: Ez 37, 15 – 22
Potom mi zaznelo slovo Hospodinovo: Ale ty, človeče, vezmi si kus dreva a napíš naň: Júdovi a Izraelcom s ním spojeným. Potom vezmi ďalšie drevo a napíš naň: Drevo Efrajimovo Jozefovi a s ním spojenému celému domu Izraela. Spoj ich jedno s druhým do jedného dreva a budú jedno v tvojej ruke. A keď sa ti prihovoria synovia tvojho ľudu: Vysvetlíš nám, čo znamenajú tieto veci pre teba? povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja beriem Jozefovo drevo, ktoré je v ruke Efrajima, i s ním spojené kmene Izraela, položím naň Júdovo drevo, urobím z nich jedno drevo a budú jedno v mojej ruke. Drevá, na ktoré budeš písať, budeš mať vo svojej ruke pred ich očami. Povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán: Hľa, ja poberiem Izraelcov spomedzi národov, kam odišli, zhromaždím ich odvšadiaľ a privediem na vlastnú pôdu. Urobím z nich jeden národ v krajine na izraelských vrchoch a jeden kráľ bude kráľom všetkých; nebudú už dvoma národmi, ani sa nebudú deliť na dve kráľovstvá.
Bratia a sestry.
Keď chceme vážne hovoriť o vďačnosti, musíme si neustále pripomínať, prečo máme byť vďační a čo to vôbec znamená. Je to Božia milosť, ktorej sa nám dostáva a ktorá nám všetkým umožňuje mať podiel na daroch Ducha Svätého. Práve to nás privádza k vďačnosti, ktorá je ovocím Ducha. No prečo potom tak často upierame prístup k Božej milosti iným, prečo im kladieme množstvo podmienok, ktorých základom je naše vlastné presvedčenie, tradícia, či spôsob interpretácie Božieho zjavenia v dejinách. Nezabúdajme bratia a sestry, že Boží Duch koná v našom svete slobodne, nemožno ho uchopiť, ani uzatvoriť medzi múry chrámov, ani medzi riadky stránok vieroučných kníh, či tradícií. Každý, kto by to chcel, aj keď s dobrým zámerom a v presvedčení, že práve takto a iba takto je to správne, vedie iných do neslobody strachu v dusivej atmosfére neznášanlivosti, moralizovania a upierania ľudskej dôstojnosti, ktorú každému z nás garantuje Hospodin.
Dnešné služby Božie nám preto majú opäť pripomenúť zásadnú vec, že Hospodin si svoj ľud povoláva zo všetkých národov, bez ohľadu na rasové, etnické, kultúrne, či náboženské odlišnosti. Povoláva nie tak, ako by sme to chceli my, nie vytváraním konfesionálnych špecifík, akoby šlo o hádanku s otázkou: „Hádaj, kde som ukryl pravdu?“ Hospodin povoláva svoj ľud prostredníctvom otvorených myslí a sŕdc tých, ktorí o Božej láske nerozprávajú pokrytecky, ale ju reálne žijú bez zbabelého skrývania sa za úrady, grémiá a všetky ľuďmi vytvorené hranice a obmedzenia. Ako teda na tom sme dnes, bratia a sestry? Vytváranie ilúzie ideálneho stavu kresťanských cirkví už zďaleka nestačí na to, aby zakrylo to veľké množstvo nelásky a násilia páchaného na iných ľuďoch, ktorí si dovoľujú mať odlišný názor, no napriek tomu sa stále cítia byť kresťanmi a žiadajú len uznanie ich základného práva na život v slobode a zodpovednosti zaň, ktorý im status Božích detí garantuje.
V dnešnej epištole sme počuli apoštolove slová, ktorými zdôraznil potrebu života v spoločenstve, „vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti“, v znášanlivosti založenej na láske v „jednote ducha a vo zväzku pokoja“. Apoštol nepíše nič o uniformite, nevynucuje si poslušnosť, naopak zdôrazňuje skutočnosť, že základom tejto jednoty je Božia vykupiteľská obeť v Ježišovi Kristovi, a to bez ohľadu na všetko, čím sa od seba líšime. Odlišnosti sú podružné, naša spása od nich nezávisí. Tak ako vietor veje kam chce, počujeme ho, no nevieme odkiaľ prichádza a kam ide, tak je s každým, kto prijal Božiu milosť a narodil sa z Ducha (J 3, 8).
V evanjeliu sme zase počuli, čo v skutočnosti je a čo znamená vďačnosť za Božiu milosť. Tú dokázal vyjadriť úprimne, bez pokrytectva a zbožnej strojenosti iba cudzinec, vo vtedajšej dobe a spoločenskej zvyklosti nenávidený Samaritán. Napriek stigmatizovaniu ho zachránila viera, že Boh ho v Ježišovi prijíma do svojej milosti bezpodmienečne, bez ohľadu na etnickú a náboženskú príslušnosť. Pán Ježiš zdôrazňuje vždy a všade, že človek je v plnom rozsahu závislý na Božej milosti. Nemá preto žiaden dôvod chváliť sa, ani sa odvolávať na svoje zásluhy, nech sú akokoľvek veľké. Vždy je a ostáva závislým na Bohu, urobil iba to, čo mal, nič viac. Práve preto je treba svoju vďačnosť vyjadrovať nestrojene a prirodzene, nielen verbálne v modlitbách, ale predovšetkým v reálnom živote, vo vzťahu k iným ľuďom.
To, že sa nám to tak často nedarí a že v tom zlyhávame, by sme nemali zjednodušovať poukázaním na svoju hriešnosť. Aj keď sme hriešni, nik nás nezbavuje zodpovednosti za to, či a do akej miery je náš život kompatibilný s Božím prikázaním vzájomnej lásky. Tá musí vždy prevyšovať partikularity a tradičné spoločenské vzorce správania, jednoducho povedané, všetko, čo ľudské spoločenstvá navzájom odlišuje. Ľudia, predovšetkým tí, ktorí sa odvolávajú na svoju vieru v jediného Boha, práve tí by mali hľadať v druhých to spoločné, čo ich spája, nie to, čo ich rozdeľuje. Mali by mať v posvätnej úcte tajomstvá Božieho stvoriteľského poriadku, byť vďační za všetku rozmanitosť života a prestať zamieňať Boha za ľudské pravdy.
Náš kázňový text je utešujúcim posolstvom o opätovnom zjednotení Božieho ľudu Izraela. Boh nikdy nezrušil svoju zmluvu s Izraelom, dáva im novú možnosť začať odznova. Po všetkých zlyhaniach v dôsledku nesvornosti ľudu a jeho nevernosti voči Bohu, po všetkom marazme a tragédii spojenej so zničením svätého mesta, chrámu a vyhnanstvom do ďalekej cudziny Babylonskej ríše, je možné opäť začať odznova. Prorok zvestuje, že stav rozdelenia skončí príchodom nového pastiera z Dávidovho rodu. Symbolickým spôsobom vysvetľuje, že tak ako sa obe drevá v jeho ruke spoja v jedno jediné, tak sa obnoví jednota Božieho ľudu v mesiášskom kráľovstve. Hospodin skoncuje s vyhnanstvom a zástupy vysídlencov privedie späť do vlasti.
Tí, ktorí ani v ďalekej cudzine nezabudli na svojho Boha a uvedomujú si skutočný význam Božieho povolania nasledovať Hospodina v ústrety budúcnosti, ktorá je a musí ostať otvorená pre Božie konanie, práve tí sa stanú jadrom obnoveného spoločenstva Božieho ľudu. Budú zjednotení a vedení mesiášskym kráľom, ktorý príkladom vlastného života bude učiť ľud, aby verne plnil Božiu vôľu. Jej jadrom a súčasne i lakmusovým papierikom toho, čo znamená skutočne poznať a milovať Boha, je a ostáva práve prikázanie vzájomnej lásky. Podľa toho poznajú aj ostatní, všetky národy, veľkosť a svätosť Boha Izraela a sklonia sa dobrovoľne pred tým, kto je pôvodcom tak vznešeného diela.
Z hľadiska našej viery vieme, že tieto prorocké zasľúbenia sa napokon napĺňajú v Ježišovi Kristovi. To však neznamená, že kresťanská cirkev nahradila Izrael. V žiadnom prípade. Kresťanská cirkev je súčasťou Božích zasľúbení daných Izraelu, je ich naplnením a cieľom. Dochádza k tomu v Kristovom povolaní stať sa súčasťou jeho ľudu zo všetkých národov a končín zeme, vedno s Izraelom. Nie eliminovaním práv a slobôd iných, nie nadraďovaním sa nad ostatných, ani marginalizovaním, či nútením prispôsobiť sa väčšine, ale výhradne spôsobom života, kde žiť znamená zároveň nechať žiť.
Áno bratia a sestry, všetko je a ostáva sústredené v prikázaní lásky, ktoré jediné privádza k jednote ducha vo zväzku pokoja. Nie k uniformite, nie k vynucovanej konformite a poslušnosti pod zámienkou zodpovednosti za čistotu učenia, ale k skutočnej slobode Božích detí, k odvahe nasledovať Božie povolanie a učiť sa žiť na tomto svete ako skutoční ľudia. V tom spočíva princíp Kristovho učenia, ktoré je zhrnutím všetkých prikázaní zmluvy, ktorú Hospodin uzatvoril s Izraelom a ktoré je súčasne aj vysvetlením toho, čo znamená Kristova modlitebná prosba: „Aby boli jedno, ako my sme jedno“. (J 17, 22n) Kristova cirkev nie je spoločenstvo vyvolených, no vnútorne prázdnych umelých ľudí. V Kristovej cirkvi sa má uskutočňovať ideál trvalého mieru, v nej sa má vytvárať puto vernosti a lásky Boha k ľudskému pokoleniu a ľudí k Bohu. No ako je tomu v skutočnosti? Odpovedzme si na túto otázku každý sám, no pred smutnou realitou nás neuchráni sebaklam, ani ilúzia dokonalého stavu, o ktorom nás chcú presvedčiť tí, ktorí za tento stav nesú zodpovednosť.
Bratia a sestry. Napriek tomuto neutešenému stavu, napriek množstvu prekážok, zlyhaniam, neúspechom, napriek všetkým rizikám, ktorým dnes musí čeliť každý človek dobrej vôle, v cirkvi i mimo nej, napriek tomu všetkému je tu stále nádej. Aj nám dáva Hospodin zo svojej milosti možnosť tento stav vecí meniť a začať odznova, vypočuť povolanie naplniť svojim životom ten najušľachtilejší zámer a poslanie, ktoré Hospodin ľudstvu zveril, vytvoriť jedno veľké spoločenstvo Božieho ľudu, ktoré napriek odlišnostiam žije a premieňa tento svet v jednote ducha a vo zväzku pokoja na obraz Božieho kráľovstva.
Aj keď sa na nás opakovane spúšťa záplava jedovatých slov o tom, že ide o rojčenie, aj keď nás chcú presvedčiť, že náboženstvá musia byť a ostať pevne spojené s národnými, etnickými a kultúrnymi princípmi, čo však znamená mytologizovať vlastnú históriu a otvárať Pandorinu skrinku novodobej modloslužby, nenávisti, utrpenia a krviprelievania, napriek tomu všetkému, nedajme sa zastrašiť, ani odradiť. Veď nejde o slepý idealizmus, ale o prejav autentickej viery v Boha, ktorý stvoril život nie pre záhubu, ale aby sme sa naučili posväcovať ho láskou, toleranciou a slušnosťou. Život Pána Ježiša to dokazuje raz a navždy.
Treba preto vytrvať a konečne sa odvážiť prestať počúvať náboženských fanatikov a novodobých inkvizítorov, ktorí si myslia, že majú právo hovoriť za Boha a v mene Boha ľudí kategorizovať na dobrých a zlých, pravoverných a kacírov, ubíjať ich prázdnymi frázami ľudských náuk a konšpiračných teórií, a potom, keď už zasiali strach a nenávisť, potom ich pohladia chladným ostrím neúprimných slov o láske. Pokúsme sa preto s Božou pomocou aj my bratia a sestry, ako jeden maličký, no dôležitý článok tej veľkej reťaze skutočných nasledovníkov Ježiša Krista, prinavrátiť kresťanskú cirkev v našej spoločnosti tam, kam patrí, späť do života k ľuďom dobrej vôle, aby mohla opäť plniť svoje pôvodné poslanie, byť soľou zeme a svetlom sveta. Dá sa to, avšak výhradne osobným príkladom života založenom na úprimnej vďačnosti Bohu, v pokore, milosrdenstve a láske voči blížnym.
Bratia a sestry. Je čas opustiť cestu „Božích bojovníkov“ a vrátiť sa na cestu „Božích služobníkov“. Čas je drahocenný, plynie rýchlo a neúprosne za sebou zanecháva staré poriadky a všetko, čo sa v dejinách neosvedčilo. Nie kvôli evolučnému vývoju v prírodných procesoch, ale kvôli našej neochote meniť seba i svet k lepšiemu, k skutočnému obrazu Božích detí, na ktorý sme boli všetci stvorení. Dajme preto pozor, aby za sebou nezanechal i nás. Žime tak, ako je hodné povolania, ktorým sme boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti. Znášajme sa vospolok v láske a usilujme sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Pretože jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých. Amen.