Kázeň na 14. nedeľu po sv. Trojici, 6.9.2015

Anna Polcková
Text: Ján 17,18-26

Ako si mňa poslal do sveta, aj ja som ich poslal do sveta. A ja sa pre nich posväcujem, aby aj oni boli posvätení v pravde. Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal. A slávu, ktorú si Ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako my jedno sme. Ja v nich a Ty vo mne, aby boli dokonale jedno, aby svet poznal, že si ma Ty poslal a miloval si ich, ako si mňa miloval. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta. Spravodlivý Otče, svet Ťa nepoznal, ale ja som Ťa poznal, aj títo poznali, že si ma Ty poslal. Oznámil som im Tvoje meno, a ešte oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a aby som ja bol v nich.

Bratia a sestry,
proces narastania medzinárodného prepojenia vo všetkých oblastiach života – v ekonomike, politike, kultúre, komunikácii a náboženstve – globalizácia – dnes čoraz viac preniká do života každého z nás. Kladie nám otázniky a výzvy, na ktoré nie je jednoduché odpovedať jednoznačne.
Vymedzenia a hranice, za ktorými si doteraz väčšina z nás budovala relatívne bezpečný priestor pre život, ustupujú snahám o celistvosť, jednotu vo väčších celkoch, veľkých skupinách a korporáciách. A keďže v časoch týchto premien musíme prehodnocovať to, čo sme doteraz považovali za zdroj stability, zaujímame k týmto tendenciám ambivalentný postoj.
Rozdiely a následné odcudzenia znášame s neistotou a bolesťou každodenne – ako manželia, partneri, zamestnávatelia a zamestnanci, príslušníci konfesie, členovia cirkevného zboru, občania tohto štátu. Ale v týchto modeloch sme sa už naučili orientovať a znášať ich nevýhody.
Tvrdíme, že stabilitu v najužších vzťahoch, jednotu v cirkvi a kresťanské princípy tejto spoločnosti považujeme za zásadné, ale nevieme ich naplniť.
V kresťanskej krajine, v evanjelickej cirkvi, ktorá je vďaka osobnostiam minulosti stále v povedomí spoločnosti ako pokroková, demokratická a slobodná, vieme rozhodne deklarovať svoje ideály.
Ale reálny kontakt s inakosťou – pováh, názorov, sexuálnej orientácie, konfesie a náboženstva – vnímame ako hrozbu spochybnenia vlastnej identity a berieme do rúk, do úst zbrane, aby sme jej predišli. V mene pravdy. V mene jednoty. V mene Krista.
To, že v našej cirkvi existujú dve evanjelické jednoty, je iróniou, veľmi jasným signálom absolútnej nejednotnosti. Je zároveň podnetom, aby sme skôr ako vyhlásenia o jednote skúmali prameň, Slovo Krista, ako to s jednotou vlastne myslí.
Strach z toho, že nás ovládne to, čo nepoznáme, nás vyčerpáva. Na začiatku kalendárneho roka polarizovala spoločnosť kampaň pred referendom, teraz ju polarizuje postoj k tisícom utečencov.
Katastrofické scenáre o tom, že budú deti adoptované pármi rovnakého pohlavia, označovanie homosexuálov ako tých, ktorí podvracajú základy kresťanskej rodiny, sú teraz nahradené inými scenármi. Šíria sa obavy z ohrozenia radikálmi, z „moslimizácie“, straty pracovných príležitostí.
Nepriateľské postoje k utečencom, ktorí riskujú svoj život kvôli neistej budúcnosti, živia tiež v našom prostredí teórie o tom, že za touto migráciou stoja politické ambície východnej, alebo západnej svetovej veľmoci zničiť Európu.
Množstvo rizík, spojených s príchodom tisícov ľudí z Afriky a Ázie sa naozaj nedá predvídať. Určite sa všetky obavy nedajú označiť za neopostatnené.
Ale navodzovanie hystérie a principiálneho odmietania ľudí, ktorí sa stali obeťami chudoby a násilia, je nekresťanské. Neľudské. A ani za takouto propagandou sa nedajú očakávať „bohumilé“ motívy.
Je preto dôležité, aby sme neprestali byť otvorení vlastnému mysleniu a cíteniu, a ako jednotlivci a aj spoločenstvá vedeli zaujať postoj ako kresťania, ako ľudia. K utečencom, k rôznym ľuďom, v ktorých vidíme potenciálne ohrozenie, ale aj ku svojím najbližším príbuzným.
Boj o moc, zápas o pravdu zasahuje totiž naše rodiny, spoločenstvá, v ktorých pracujeme, vzťahy, v ktorých si tvoríme názory a postoje. A často sa neodvíja v poctivých konfrontáciách, v dialógu, ale zužuje sa na prejavy priameho – alebo sofistikovaného psychického násilia.
Z Jánovho evanjelia sme si prečítali časť Ježišovej arcipastierskej modlitby. Ježiš sa za tých, na ktorých má vplyv, modlí. Vyjadruje, pomenováva svoje očakávania – a túžbu, aby ľudia tomu, čo priniesol od Boha, porozumeli.
Prosí za ich ucelenie. Za to, aby boli schopní výjsť zo svojej ulity a nájsť seba samých. Modlí sa za to, aby svoju hodnotu, cenu neodvodzovali od svojich výkonov, zásluh, zo sebapotvrdzovania v tom, čo dosiahli, zvládli, ale aby sa dokázali zastaviť, utíšiť a hľadať to podstatné.
Ježiš ako vplyvná a charizmatická osobnosť sa nedáva oslavovať, ale ustupuje do priestoru, kde môže čerpať ubezpečenie od Boha, Otca, Autority, ktorú rešpektuje absolútne dôsledne, aj za cenu nepochopenia, bolesti a kríža.
Prosí, aby jeho nasledovníci hľadali a nachádzali správny prístup k Bohu, ľuďom aj sebe – prostredníctvom toho, čo učil a toho, ako žil.
Kristus ľudí zjednocuje láskou. Odvahou, ktorá tvorí pre človeka – akéhokoľvek človeka – bezpečný priestor pre nový začiatok. Sedáva s colníkmi, hriešnikmi. Nespráva sa podľa hesla „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Svojich nasledovníkov vedie k veľkorysosti a láske, ktorej na človeku záleží natoľko, že je schopný prekračovať hranice a stretávať ho bez podmienok.
Neodvracia sa od ženy Samaritánky, ktorá svoju hodnotu márne hľadala v náručiach milencov. Oceňuje vďačnosť Samaritána, ktorý sa podľa evanjelia o 10 uzdravených malomocných vracia, aby sa mu poďakoval. Za za príklad súcitu a konkrétnej pomoci dáva v jednom zo svojich podobenstiev znova Samaritána. Nápadne často komunikuje s ľuďmi, ktorí si neveria, sú podceňovaní, a obávaní, lebo sa nás snaží presvedčiť o tom, aké uzdravujúce, oslobodzujúce je nebáť sa myslieť, skúmať a hodnotiť INAK.
Robí všetko preto, aby malicherné, obmedzené obzory otvoril pre nové súvislosti.
To je Jeho predstava o jednote – v pokore uniesť rôznosť. Prostredníctvom lásky a pomoci. V obyčajnom stretnutí zraneného človeka, v ochotnom počúvaní jeho problémov a kríz, sprevádzaných buď sebapohŕdaním, alebo hnevom.
V modlitbe krátko pred svojou smrťou teda Ježiš prosí Otca za ľudí, aby boli prístupní zmenám. Obratu. Pokániu. Prosí, aby dozreli k rozhodnutiu neoddeľovať sa od tých, ktorí sú iní, aby ostali predovšetkým ľuďmi.
Človekom, ktorý na seba príjme úlohu a zodpovednosť za to, ako svet okolo neho vyzerá a môže vyzerať.
Účinná misia je o hľadaní spôsobu, ako si človeka získať. O zápase o jeho dôveru. O schopnosti byť solidárnym, vnímať život a svet z viacerých perspektív.
Láska, spolupatričnosť, spoločenstvo, ani jednota nie je POCIT. Je to túžba pridať sa k niekomu a dať z toho, čo mám. Vedieť počúvať, prijať inakosť a snažiť sa s ňou poctivo vysporiadať. Bez pohŕdania a podceňovania.
To, čo misia a jednota NIE je, už väčšina z nás dobre vie. A to je dobre. Ale samo ani to ešte nestačí.
Dôležité je na zmenách pracovať. Najprv na vlastných strachoch, zlyhaniach a omyloch. Zmena je na človeku vždy vidieť. Práve ona pôsobí, aby sa na Boha ako zdroj premeny iní pýtali.

Ježiš so zápasom o človeka nikdy neprestal. Ani v ťažkostiach, ani na kríži. Ani tam neupadol do sebaľútosti, čoho sa za svoju veľkorysosť dočkal.
Všetko, čo robil, robil v absolútnej dôvere Bohu. Tá mu dávala silu a zmysel.
Slová o Bohu, láske a jednote sa dajú vyprázdniť, alebo zneužiť v xenofóbnych kontextoch.
Východiská k tomu, čo nás spája a posilní ako rodiny a spoločenstvá, sú v slobode naslúchať realite života a reagovať na ňu. Obyčajne. Ľudsky. To stačí.
Amen.