Kázeň na 18. nedeľu po sv. Trojici, 25.9.2016

František Ábel
Služby Božie — 18. nedeľa po Svätej Trojici (25. 9. 2016, Malý kostol)

Text: Dt 10, 12 – 19
Izrael, čo žiada teraz od teba Hospodin, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil len po Jeho cestách, aby si Ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou, aby si zachovával príkazy Hospodinove i Jeho ustano-venia, ktoré ti dnes prikazujem, aby ti bolo dobre. Hľa, Hospodinovi, tvojmu Bohu, patrí nebo i nebesá nebies, zem i všetko, čo je na nej; ale iba k tvojim otcom priľnul Hospodin s láskou a vyvolil si ich potomstvo, totiž vás, spomedzi všetkých národov, ako je tomu dodnes. Preto obrežte si srdce a nebuďte už viac tvrdohlaví. Lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom bohov, Pánom pánov, Bohom veľkým, mocným a hrozným, ktorý nikoho neuprednostňuje a neprijíma úplatky; prisluhuje právo sirote i vdove, miluje cudzinca a dáva mu chlieb i odev. Preto milujte cudzinca, veď aj vy ste boli cudzincami v Egypte.

Bratia a sestry.
Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? Tieto slová z Prvého listu Jána sú závažnou výpoveďou o vzájomnom vzťahu kresťanskej lásky voči Bohu a blížnym, inými slovami o tom, čo možno nazvať aj poslušnosťou lásky. Práve tejto téme je venovaná aj dnešná 18. nedeľa po Svätej Trojici.
Ak sa nad touto výpoveďou úprimne zamyslíme, musíme konštatovať, že vravieť o láske k Bohu je predsa len jednoduchšie, ako prejaviť reálne a otvorene tento vzťah voči ľuďom, ktorí sú súčasťou širšieho, či užšieho spoločenstva, v rámci ktorého žijeme. To, prečo je to zložité a častokrát priam nemožné dokážeme zdôvodniť množstvom argumentov a treba uznať, že často sú opodstatnené. Kde je teda problém? Prečo sa stále opakuje otázka, kto vlastne je môj blížny? A čo to vôbec znamená milovať blížneho ako seba samého?
Slová dnešného kázňového textu, ktoré sú súčasťou knihy Deuteronomium podanej formou rečí na rozlúčku, ktoré podľa tradície predniesol Mojžiš krátko pred svojou smrťou, nám môžu pomôcť tieto pálčivé otázky zodpovedať. Tieto slová sú nielen dobovo podmieneným príbehom z dávnych čias, ale rovnako i nastaveným zrkadlom dnešnej spoločnosti, vrátane kresťanských cirkví. Zúfalý ston a krik bedárov, chorých, opustených a spoločnosťou marginalizovaných Božích detí, toho veľkého množstva ľudí, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti a chceli by veriť tomu, že slová o Božej láske nie sú iba prázdnym gestom, ten je stále silnejší a volá k zodpovednosti každého, kto za tento stav nesie zodpovednosť svojou pasivitou, či prílišnou sústredenosťou na seba a vlastné starosti a záujmy. V konečnom dôsledku sa to týka každého jedného z nás, bratia a sestry.
V prvom rade je potrebné, aby sme si všimli historický kontext týchto slov. V knihe Deuteronomium nejde o záznam historickej udalosti, ani o zopakovanie jednotlivých ustanovení zákona, ktoré sú zapísané v predchádzajúcich knihách. V hlavných rysoch sa tu pripomína putovanie púšťou z otroctva do slobody. Vyzdvihujú sa najdôležitejšie udalosti názorne ukazujúce Hospodinovu vernosť, a oproti tomu ťažkosti, ktoré si Boží ľud spôsoboval svojou nestálosťou a neposlušnosťou. Následne sú zhrnuté základné požiadavky zmluvy, ktorú svojmu ľudu vyhlásil Hospodin. Ľud má počuť to, na čo nesmie nikdy zabudnúť. Obsah celej knihy je charakterizovaný slovom tóra, čo znamená „náuka“, „poučenie“, no rovnako aj „sprievodca“, či „ukazovateľ“ na ceste života, ktorou ľudské spoločenstvo putuje z otroctva do slobody. Je to priama výzva k nasledovaniu, výzva k poslušnosti lásky, čo dokladajú práve slová nášho kázňového textu.
Hospodina sa treba báť a milovať ho. K tomu zaväzuje vyvolenie. Napriek tomu, že Hospodin je stvoriteľom celého sveta, ľpie na svojom ľude, voči ktorému stojí vo zvláštnom, jedinečnom vzťahu: vyvolil otcov, miluje Izrael. Preto žiada aj od svojho ľudu lásku. Žiada však ešte čosi viac, aby bola láska skutočná a úprimná. Žiada „obriezku srdca“ (cf. Jer 4, 4). Znamená to, že preň nie sú dôležité vonkajšie znaky príslušnosti k náboženskému spoločenstvu, ale vnútro, myšlienky, úmysly a činy, ktoré musia byť vždy a za každých okolností kompatibilné s prikázaním lásky, a to preto, aby mohol byť Izrael trvalým „svetlom“ pre ostatné národy, aby aj ony uvideli, kde sa nachádza tá pravá cesta života a mohli sa ňou vydať.
Ďalšou dôležitou stránkou týchto slov je skutočnosť, že Hospodin je neúplatný a nestranný, kladie si totálne nároky na človeka a spoločenstvo. Avšak, robí to z lásky a v záujme spoločenstva, pre jeho dobro, pretože aj On sám sa chce dať svojmu ľudu celý. Tým je výrazne odlíšený od rôznych, takzvaných „bohov a pánov“, o ktorých sa v okolitých národoch predpokladalo, že rozlišujú svojich stúpencov podľa ich spoločenského významu a že sa dajú získať darmi. V tejto súvislosti je obzvlášť zdôraznené právo tých, ktorí nemajú ľudských zástancov. Sú to vody, siroty a cudzinci, ktorí majú byť Božím ľudom prijatí nie ako votrelci, ale ako hostia.
Áno bratia a sestry, práve v tom spočíva vyvolenie Izraela, byť a ostať týmto „svetlom“ národov a vlastným príkladom života v službe Bohu a blížnym naplniť svoj mandát – pomáhať meniť svet k obrazu Božieho kráľovstva, odstraňovať nespravodlivosť, násilie a všetky formy a prejavy nenávisti, ktorými tento časný svet trpí. Súčasťou tohto procesu sme aj my. Nie tým, že by sme nahradili Boží ľud a vytvorili nový Izrael, ako sa to žiaľ stále a často v kresťanstve nesprávne interpretuje. Hospodinova zmluva s Izraelom je trvalá, On je a ostáva verný svojim zasľúbeniam. To, do akej miery sa darí alebo naopak nedarí Božiemu ľudu tento mandát napĺňať je priamo úmerné tomu, ako vážne a zodpovedne si tento mandát uvedomuje a podľa neho aj koná.
Významný židovský profesor ontológie, filozofie kabaly a medicínskej biokybernetiky Michael Leitman sa v tejto súvislosti zamýšľa nad príčinou narastajúcej averzie voči štátu Izrael, a to nielen zo strany nežidovských národov, ale aj z vlastných radov. Jeho odpoveď je zaujímavá: „Svet nás nenávidí, pretože sa nenávidíme navzájom.“ Tieto slová bližšie vysvetľuje na pozadí talmudického textu, ktorý je zapísaný v midraši Berešit rabbah. Ten rozpráva o príbehu praotca Abraháma, ktorý vypočul Božie povolanie, opustil svoj domov a rodnú krajinu a putoval do Kanaánu. Na tejto ceste bol konfrontovaný s prejavmi násilia a musel zápasiť o svoj život. Pritom si uvedomil, že ľudské ego nemôže nikdy zvíťaziť. Preto musí byť premáhané milosrdenstvom a láskou. Tento midraš pokračuje ďalej v opise putovania Abraháma a jeho družiny, z ktorej sa napokon stáva národ založený nie na etnických, rasových alebo kultúrnych princípoch, ale na slobodnom rozhodnutí a sľube, stať sa, obrazne povedané „ľudskou bytosťou jedného srdca“, čiže „svetlom národov“. Kráľ Šalamún povedal: „Nenávisť rozdúchava konflikt a láska premáha všetky hriechy.“ Tento krátky výrok sumarizuje samotnú esenciu trvalého duchovného diela a poslania Božieho ľudu Izraela v tomto svete. Ašpiráciou týchto slov bolo dosiahnuť konečný cieľ, ktorým je naplnenie prikázania: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“! Práve toto, ako zdôraznil významný židovský učenec druhého storočia našej éry Rabi Akiba, je všetko zahŕňajúci zákon Tóry.
„So stratou schopnosti premáhať láskou nenávisť strácame tiež schopnosť byť ‘svetlom národov’“, pokračuje profesor Leitman. Vraví: „V tomto dôsledku aj národy strácajú nádej učiť sa tomu, ako sa zjednotiť nad svojim egom. Tým sa ego stáva pánom sveta a národy považujú Židov za hlavných, ak nie jediných strojcov zla.“
Bratia a sestry. Táto skutočnosť je zrkadlom nastaveným nám všetkým, nielen Izraelu. Je preto potrebné vrátiť sa k samotnému jadru tohto poslania, k mandátu, ktorý dal svojmu ľudu sám Hospodin, byť „svetlom národov“. Súčasťou toho sme aj my, kresťania. Týmto slovám treba rozumieť tak, že práve tí, ktorí majú mandát a kompetenciu viesť ľudské spoločenstvo, či už sekulárne, ale predovšetkým spoločenstvo náboženské, práve tí sú vystavení väčšiemu pokušeniu toto svoje postavenie zneužiť, a to kvôli vlastnému egu, kvôli prospechu, svetskej sláve, či túžbe získať vplyv a priazeň mocných. K tomu dochádzalo v každom čase a v rámci každého náboženstva, nevynímajúc aj to naše, kresťanské. Je to totiž stále prítomné pokušenie, ktorému sú vystavení náboženskí predstavitelia, zabúdať na to, kto má a musí byť a ostať vždy, za každých okolností na prvom mieste – to znamená Boh a Jeho vôľa preukazovať lásku a starostlivosť tomuto svetu a ľuďom, ktorí v ňom žijú. Iba ak si uvedomíme túto závažnú skutočnosť, iba vtedy dokážeme skutočne porozumieť významu Božieho slova o dvojitom prikázaní lásky, milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako seba samého.
V príbehoch putovania Božieho ľudu púšťou do zasľúbenej zeme tak ide o čosi veľmi dôležité a univerzálne platné. Je to sociálny rozmer spoločenstva a zodpovednosť zaň. Vdovy, siroty a cudzinci reprezentujú všetky marginalizované skupiny v každej spoločnosti, ľudí, ktorí boli a stále sú plne závislí na uznaní, tolerancii a milosrdenstve ostatných. Aj preto mnohé starozmluvné texty predstavujú Boha ako najvyššieho zástancu vdov, sirôt, aj cudzincov (napr. Dt 10, 12 – 19; 14, 29; Jer 49, 11; Ž 68, 5; 146, 9). O to viac sa ukazuje význam slov nášho dnešného kázňového textu ako aktuálny a závažný. Ich posolstvo a dôraz sa totiž týka nielen biblického Izraela, ale aj nás, kresťanov a súčasných kresťanských cirkví. Viditeľne mnohí kresťania bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť cítia stále viac rozpor medzi slovami svojich predstaviteľov a činmi, unavuje ich záplava zbožných slov a fráz, pričom realita, v ktorej žijú ukazuje v plnej nahote hĺbku duchovnej krízy, v ktorej sa cirkvi nachádzajú. Kde a na akom mieste je tu blížny a skutočný záujem o jeho situáciu a potreby? Dnešná zvesť Božieho slova nám pomáha porozumieť skutočnému významu slova „blížny“, ako aj tomu, čo znamená milovať Boha a blížneho ako seba, čiže o tom, čo znamená poslušnosť lásky. Láska má mnohé podoby, avšak tá, o ktorej nám vydáva svedectvo Písmo sväté, tá prevyšuje všetky bežné a zaužívané formy náklonnosti, ktoré ľudia preukazujú tým, ktorí sú im blízki, pretože ich majú radi, páčia sa im, alebo s nimi z rôznych dôvodov sympatizujú. Láska Božia, na ktorej sa má aktívne podieľať každý, kto vraví, že verí a miluje Boha, táto láska je bezpodmienečná. Musíme si preto uvedomiť, že nestačí len hovoriť o láske k Bohu, túto lásku treba skutočne preukázať, aj keď je to často veľmi zložité.
Práve v tom je princíp života spoločenstva veriacich, ktoré, ak má vo svojom centre vždy a stále Boha a Jeho svätú vôľu, tak ako ju dokonale vyjadril život a dielo Ježiša Krista, potom dokáže aj citlivo vnímať situáciu svojich blížnych, ich radosti, ale aj starosti, ich potreby, a namiesto zvyčajného „Boh s tebou“, či „nech Ti pomáha Boh“, sa najprv zamyslí nad tým, aké možnosti máme, aby sme túto pomoc a Božiu blízkosť dokázali stelesniť nefalšovaným záujmom, úprimnou láskou a obetavosťou. Pamätajme na to bratia a sestry, čo skutočne znamená a čo si vyžaduje milovať Boha a svojho blížneho, ako seba samého. Amen.