Text: Izaiáš 42,1–4
Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho, opravdivé právo prinesie národom. Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici; trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude. Nezlyhá a nestratí odvahu, kým neupevní opravdivé právo na zemi, pretože na jeho učenie ostrovy čakajú.
Bratia a sestry,
v živočíšnej ríši platí zákon, že slabý jedinec hynie. Tak sme sa to učili na biológii: v boji druhov medzi sebou sa môžu presadiť len silní. Slabí zaniknú. Natrvalo. Prirodzený výber je proces, v ktorom sa priaznivé dedičné schopnosti v nasledujúcich generáciách živočíchov stávajú častejšími, zatiaľ čo nepriaznivé sa stávajú menej častými. Prežívajú teda len jedince, ktoré sa vedia danému prostrediu prispôsobiť.
Prirodzený výber a boj o prežitie sa z ríše zvierat sa premieta aj do našich ľudských vzťahov, do nášho života.
Zdá sa, že aj medzi nami prežijú len najlepší, najsilnejší, drzí a arogantní, tí, ktorí sa podmienkam aktuálnych tlakov a zápasov prispôsobili.
Človek však nie je zviera. Teda – nemal by byť. Boh ho stvoril na svoj obraz. Zveril mu stvorený svet, aby si ho pretváral, podmaňoval, ale aj chránil.
Zveril nám jeden druhého. Dal svoje ustanovenia, pravidlá, svoj zákon – preto, aby sme si vytvorili zázemie, krajiny, domovy, kde budeme žiť bezpečne a s rešpektom voči Bohu aj človeku. Boh nám prikázal len to, aby sme sa milovali. Jeho a blížneho ako seba samého. Túto Božiu víziu sme však nenaplnili – nezvládli.
Zákon džungle nás stále láka viac ako zákon Boží. Opíja nás ilúziou veľkosti, moci, vplyvu, bohatstva – aj keď sme vlastne malí, slabí, zranení a celkom prázdni.
Takíto – vystresovaní a nešťastní sami zo seba nemilujeme, ale šikanujeme.
Ten, kto svojou agresivitou uráža, ponižuje iného, nie je mocný! Je úbohý! Svoje zlo a pocit vlastnej viny a krivdy sa snaží rušiť alebo zmierňovať tým, že útočí. No tak jeho pocit ukrátenia nezmizne! Utlmí ho len dočasná prevaha, momentálne pútanie pozornosti.
Ako agresorov – ako ľudí, ktorí páchajú násilie, si vo svojich predstavách dosadíme obyčajne len ľudských netvorov, zločincov, alebo primitívnych extrémistov.
Žiaľ, násilníci sa v našom svete, v našom okolí pohybujú omnoho častejšie ako by sme si mysleli.
Sú nimi už malé deti, žiaci, ktorí si na nás dospelých všimli, že dobro a spravodlivosť nevíťazí len tak, že všetko si treba vydobyť, za každú cenu.
Násilia sú tiež schopní vzdelaní, úplne bezúhonne pôsobiaci ľudia, ktorí ctia pravidlá a zákony, neznesú však inakosť. Každý, kto nie je schopný prispôsobiť sa všeobecne akceptovaným normám – tak ako oni – je vystavený ich tlaku, výsmechu alebo priamym útokom.
Bratia a sestry,
od nás všetkých sa žiada byť výkonným, ale nikoho neprevýšiť – nevyčnievať, mať veľa skúseností, ale ostať mladým, byť otvoreným, ale hovoriť len to, čo chcú iní počuť…
To, čo dnes človeka oslabuje, pred čím kapituluje, pod čím klesá, nie je len fyzické násilie.
Je to každá forma nátlaku, vzbudzovania strachu, zneužívania moci, vyhrážania sa – to všetko je násilie. Môže sa diať v každom prostredí: v rodine, v škole, v zamestnaní, aj v cirkvi. Na vedúcich aj podriadených, na tých, čo sa prejavia ako schopní, aj na tých, ktorí odhalia svoju slabosť.
Je možné, že ubitých, zlomených ľudí okolo seba aj vidíme, no strach, že ak by sme sa ho zastali, mohlo bysa stať čosi podobné aj nám, nám bráni zaujať postoj. Pokiaľ sa nás nespravodlivosť nedotkne priamo, sme slepí, hluchí a nemí.
Prorok Izaiáš však píše o Božom služobníkovi, ktorý prichádza do takéhoto sveta. Krutého a zraneného. K ľuďom, s ktorými to už mnohí vzdali. Prichádza ku každému, kto sa nebojí, nehanbí vidieť sám seba takého, aký naozaj je.
Zákon silnejšieho u Boha neplatí. On naše predpoklady, prognózy obracia na hlavu.
Prichádza potichu. Nenápadne. Ako služobník, pripravený byť k dispozícii, byť tu pre nás.
Koho konkrétne má prorok na mysli, to nevieme. No podľa tohto opisu spoznali o niekoľko storočí v Božom sluhovi Ježiša Krista.
O človeku poslanom od Boha – Izaiáš píše v obrazoch: nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí.
Aj k tomu, o kom si všetci myslia: z toho už aj tak nič nebude, aj tak mu nič nepomôže, už sa nespamätá, prichádza človek od Boha s podporou a novými nádejami.
Nám sa javí, že bude najrozumnejšie to poškodené, nalomené dolomiť, doraziť a vyhodiť. Ale Boží sluha premýšľa inak. Trstinu nalomenú nedolomí – ani vtedy, keď to tak bežne robia všetci.
Neuhasí ani tlejúci knôt.
Ježiš v kázni na vrchu svojim poslucháčom hovorí: Vy ste svetlo sveta. Vy máte byť jasní, niesť iskru – všade tam, kde je tma a beznádej. Aj toto poverenie Božie sa zdá byť nad naše sily.
Čo z nás kresťanov dnes žiari? Veľa svetla, pravdy, odvahy a poctivosti veru nie. Naše kresťanstvo sme obmedzili len na to, čo sa nám javí nevyhnutné, aby sme sami nejako prežili, fungovali.
Ale ponúknuť podporu, stimul, energiu, povzniesť človeka, ak je zdrvený, prejaviť vo svojich postojoch, vo svojom konaní to, čo o Bohu vyznávame, o čom v kostole počúvame, to nám nejde. To nevieme.
Skrývame sa za tvrdenie, že viera je naša osobná vec, lebo sa obávame, že to, čím žijeme, po čom túžime a za čím sa v živote naháňame, by mohlo byť s deklarovanou vierou v úplnom kontraste.
Komu z nás by sa takéto poznanie rozpoltenosti páčilo? To by nás mohlo zlomiť, „sfúknuť“.
Bratia a sestry,
nalomenou trstinou a tlejúcim knôtom nie sú len jasné obete a jasní agresori. Sme nimi my všetci.
My, ktorí dopustíme, aby sa medzi nami diala nespravodlivosť. My, ktorí sme ľahostajní voči problémom, ktoré sa nás práve netýkajú, lebo ospravedlňujeme samých seba, že máme svojich starostí dosť.
A aby sme sa „ospravedlnili“ dôkladnejšie, premietneme svoju vinu na nich v presvedčení, že si to obete spôsobili sami. To je snáď najhoršie, čo robíme. Ak bezradnému, neistému človeku naznačíme, alebo dáme pocítiť, že si to vlastne spôsobil sám, zlomíme ho úplne. Ľahko upadne do výčitiek a iracionálnych pocitov viny, vezme na seba aj to, čo neurobil.
Nad takýmto kresťanstvom, nad takýmito kresťanmi mohol Pán Boh „zlomiť palicu“ už dávno. Ale neurobil to.
Stále čaká. Stále dúfa, že sme sa ešte nestali zvermi, že sa v nás niečo pohne. Má nádej, že si všimneme v našom svete aspoň nejaké majáky, ostrovy, kde ľudia ľuďom dodávajú silu a nádej.
Ľudia, ktorí sa starajú o obete rôznych typov násilia, potrebujú našu podporu. Morálnu, modlitebnú, ale aj finančnú. Aj o tom je totiž naše kresťanstvo, aj z toho je zreteľné, komu a ako veríme.
Každý z nás sa totiž občas dostane do situácie, že sa cíti ako tlejúci knôt alebo nalomená trstina. Do situácie, v ktorej zrazu človek vôbec nevie, ako ďalej. Bojí sa čokoľvek začať. Vôbec nevie, kde je problém a ako ho môže riešiť. Nemá už odvahu ani chuť žiť, nevie nikomu a ničomu veriť – ani Bohu, ani človeku, ani sebe. Ak sme už takouto skúškou prešli, vieme si predstaviť, aké náročné je hľadanie východiska a aký vzácny je človek, ktorý sa nás nezľakne, ale ujme.
Dlhodobé preťaženia, sklamania a hnev na seba, na iných aj na Boha – to je to, čo nás dnes láme a dusí. Sami z toho chaosu nevýjdeme.
Preto k nám prichádza Boh a stavia sa na našu stranu: bez kriku, ako malé Dieťa, ako bezmocný sluha, aj ako Boží Baránok, ktorý berie na seba všetku vinu sveta.
Prináša novú dôstojnosť. Nezlyhá a nestratí odvahu ani pod hrozbou utrpenia a smrti. A to je cesta, ktorou vedie každého, kto sa odváži byť ako On – cesta, ktorá sa nevyhne obeti a krížu. Vedie však k dobrému koncu, dobrej budúcnosti.
Ježiš nás nedolomí, nezhasí, ani keď sa cítime byť v koncoch. Nájde pre nás východisko a novú šancu. Pošle nám človeka, ktorý je naozaj Jeho, aby nám pomohol, aby nás podržal. Byť človekom, byť tu jeden pre druhého je totiž naša úloha, naše poslanie – až dovtedy, kým Ježiš znova nepríde.
Amen.