Kázeň na 2. nedeľu po Veľkej noci, 30.4.2017

František Ábel
Služby Božie — 2. nedeľa po Veľkej noci, Misericordias Domini (30. 4. 2017, Veľký kostol)

Text: Jn 10, 11 – 16
Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastier, a ovce nie sú jeho, (keď) vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká, a vlk ich chytá a rozháňa; [nájomník uteká], pretože je nájomník, a nedbá o ovce. Ja som dobrý pastier: poznám svoje a mňa poznajú moje, ako ma pozná Otec, aj ja poznám Otca, a život kladiem za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčin-ca. Aj tie musím viesť, a počujú môj hlas, a bude jedno stádo a jeden pastier.

Bratia a sestry.
Druhá nedeľa po Veľkej noci je tradične venovaná zvesti o dobrom pastierovi. Pre nás kresťanov je ním Ježiš Kristus, pretože on sám sa obetoval pre naše hriechy a tým nám umožnil návrat k tomu jedinému pastierovi našich životov, k Hospodinovi. Príkladom Ježiša Krista sa preto máme nechať viesť v celom živote, v dobrom i v zlom, v radostiach i v starostiach. Má nás viesť k pokoju a dobromyseľnosti, učiť trpezlivosti v tých malých, či veľkých zápasoch o lásku, dobro a spravodlivosť, vždy a všade tam, kde sa presadzuje nenávisť, násilie, kde dochádza k upieraniu práva na slobodu a rovnosť Božích detí bez rozdielu, bez vopred určených podmienok.
Dnešná doba sama o sebe výstižne poukazuje na to, prečo a aké potrebné je nasledovať príklad tohto dobrého pastiera bez kompromisov, ústupkov a konformity, a to aj s rizikom ťažkostí, ktoré pri tom musia veriaci znášať od iných, žiaľ, stále častejšie od tých vlastných vo vnútri cirkvi. V súčasnosti sa stále častejšie diskutuje o tom, aké by malo byť územno-právne usporiadanie našej cirkvi, ako a kým by mala byť spravovaná a vedená. S týmito otázkami sa dostáva do popredia aj téma dobrých duchovných pastierov. Aká je v skutočnosti úloha a zodpovednosť pastiera?
George Adam Smith vo svojom diele o historiografii Palestíny píše, že až osobná návšteva a pozorovanie života v tejto oblasti mu dokázali v plnom rozsahu priblížiť a súčasne pomohli pochopiť plný význam biblických podobenstiev a obrazov, vrátane toho o dobrom pastierovi. Práve rozľahlé a prirodzenými bariérami nechránené planiny krajín, ako je aj Judea, ktoré často prechádzajú nebezpečnými úsekmi, popretkávané zrázmi a roklinami, ukazujú názorne a výstižne, aká dôležitá a nezastupiteľná je úloha pastiera. Bez zodpovedného pastiera by si stádo mohlo veľmi rýchlo ublížiť, ba aj zahynúť.
Smith spomína ako bol on i jeho družina uchvátení každodennom praxou napájania, keď sa pri studniach stretávalo naraz viacero pastierov so svojimi stádami, pričom časti stád sa pri napájaní premiešali, no pastieri ich vždy dokázali k sebe zhromaždiť, a to charakteristickým zvolaním, na ktoré jedince ihneď zareagovali a opäť sa pripojili k svojmu pastierovi. Z tohto opisu vidno, že skutočný pastier je ten, kto svoje stádo pozná, ako aj ono pozná jeho, kto si uvedomuje zodpovednosť, ktorú zaň nesie, kto sa preň každodenne obetuje, dokáže sa vzdať svojho pohodlia a osobného prospechu, a kto je dokonca pripravený svoje stádo brániť aj s nasadením vlastného života.
Debaty o charakteristike dobrých pastierov v kresťanských cirkvách naberajú na intenzite vtedy, keď sa z času na čas objaví osobnosť, či osobnosti, ktoré sa úprimne snažia seba i veriacich priblížiť k príkladu toho jediného a dokonalého pastiera kresťanskej cirkvi, Ježiša Krista, a tým im pomôcť porozumieť, aké je a má byť skutočné poslanie cirkvi v tomto svete. Aj v našej cirkvi, zvlášť v období blížiacich sa volieb nových duchovných pastierov, sa živo diskutuje o intelektuálnych a duchovných kvalitách potenciálnych kandidátov. Odznieva množstvo tradičného klišé, frázy, sľuby, predsavzatia, no stáva sa už skôr pravidlom ako výnimkou, že keď sa rozhodne, z pokorných, „nehodných Božích služobníkov“ sa zrazu stávajú preláti, ktorí „pastiersku palicu“ používajú na trestanie, presadzujú svoje záujmy, žijú v pohodlí spoločenskej smotánky a v konformite voči politickej moci. Je preto namieste spýtať sa, prečo je tomu tak? Viditeľne mnohí kresťania, bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť, cítia stále viac rozpor medzi púhym hovorením a konaním, unavuje ich záplava zbožných slov, pričom realita, v ktorej žijú, ukazuje v plnej nahote hĺbku duchovnej krízy.
Pred časom ma zaujali slová na jednom internetovom blogu, ktoré v mnohom vypovedajú o pocitoch bežných veriacich a zreteľne poukazujú na protiklad medzi obrazom toho dobrého pastiera a jeho dnešnými nasledovníkmi v cirkvách 21. storočia, ktorí, ako píše autor týchto slov: „radi vyhľadávajú prvé miesta, obliekajú sa do purpuru, hodvábu, čipiek a zlata, záľubu majú v moci a peniazoch. Obývajú zväčša luxusné sídla, do chrámov sú privážaní na špičkových autách s vodičmi…Ich pracovnou metódou je šírenie strachu, príkazy a zákazy, vyhrážky a trestanie všetkých, ktorými sa cítia byť ohrození…Agendou sa im stalo upodozrievanie a neustále hľadanie vnútorného nepriateľa.“ Toľko z myšlienok nemenovaného kresťana.
Obraz dobrého pastiera, ktorý nám evanjelista opisuje obsahuje v sebe bohatstvo biblických asociácií, pričom do popredia vystupujú štyri charakteristické prvky. Prvým sú napomínajúce Ezechielove slová z 34. kapitoly na adresu náboženských vodcov Izraela, ktorí sa o zverené stádo nestarajú a zanedbávajú ho a dokonca ho vydávajú napospas divej zveri. Na túto tvrdú kritiku Boh ústami proroka vraví, že On sám bude pastierom svojho ľudu, zhromaždí a privedie ich na pastviny izraelských vrchov a ustanoví nad nimi dobrého pastiera „môjho služobníka Dávida“, vraví Hospodin, čiže Mesiáša.
Druhým charakteristickým prvkom je novozmluvná aplikácia tohto obrazu v Ježišovom učení. To vyjadruje dôležitú myšlienku Božej starostlivosti o svoj ľud, zvlášť o tých, ktorí sú stratení, marginalizovaní a Ježiš je tým, kto plní Božiu vôľu nájsť tieto stratené a opustené Božie deti a priviesť ich späť do spoločenstva. Výstižným príkladom toho sú podobenstvá o stratených hodnotách z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia.
Tretím charakteristickým prvkom obrazu dobrého pastiera je samotné jeho umiestnenie v Jánovom evanjeliu, kde bezprostredne nadväzuje na príbeh o uzdravení slepca od narodenia (Jn 9). Dej tohto príbehu vrcholí tým, že farizeji vyhadzujú uzdraveného z priestorov chrámu, z miesta Božieho domu, kam má mať prístup každý veriaci človek. Tak sa do popredia dostáva kontrast medzi zlými pastiermi, ktorých možno prirovnať k nájomníkom, či dokonca zlodejom, a dobrým pastierom, ktorý hľadá stratené ovce a privádza ich späť k stádu.
Napokon, štvrtým charakteristickým znakom tejto obraznej reči sú okolnosti, ktoré sprevádzali vznik tohto evanjelia a situácia v ktorej sa kresťania nachádzali vo vzťahu k synagóge, ale rovnako aj vo vnútri kresťanských spoločenstiev, kde prevládalo napätie v dôsledku rôznosti pohľadu a interpretácie Ježišovej osoby a jeho diela. Obraz dobrého pastiera, s ktorým sa Ježiš v evanjeliovom texte stotožňuje, je zasadený do širšieho rámca perikopy o pastierovi a jeho stáde (10, 1 – 21), kde sa okrem tohto obrazu nachádzajú aj ďalšie prirovnania, ako zlodej, dvere, vrátnik, či nájomník. Všetky majú dôležitú výpovednú hodnotu vo vzťahu k stádu a situácii, v ktorej sa nachádza, ako aj k úlohe a zodpovednosti pastiera.
Ježiš sa v tejto časti identifikuje aj s ďalším obrazom, tým sú dvere, ktoré vedú k stádu (pozri Ž 118, 20). V súvislosti s obrazom dverí sa opäť naskytuje výstižná analógia k pastierskej praxi v danom prostredí. V danom čase nebolo ničím neobvyklým vidieť, že pastier si na noc ľahol sám do vchodu pred ovčinec, aby vlastným telom vytvoril bariéru, ktorou ovce chránil. To všetko nám pomáha názornejšie vidieť a predovšetkým porozumieť významu tejto obraznej reči, ktorou Ježiš učí svojich nasledovníkov pochopiť skutočnú podstatu a význam jeho života a diela, no rovnako aj toho, čo má tvoriť základ pastierskej služby tých, ktorí sú poverení starať sa o veriacich, poctivo, zodpovedne, s pokorou a obetavosťou, majúc na mysli vždy záujem a prospech celého spoločenstva, nie svoj vlastný.
Ježiš, jeho učenie a dielo sú cestou, dverami k samému Bohu. Ježiš preto od začiatku až do konca plní Božiu vôľu. Je dobrý pastier, čo v danom kontexte znamená, že je pravým, skutočným pastierom. Neprenajíma si stádo, aby tým získal osobný profit. Žije a pracuje pre stádo ako celok a zároveň mu záleží na každom jedincovi osobitne. Je pripravený riskovať aj svoj život, čo čítame hneď v úvodnom 11. verši. Na rozdiel od 15. verša, kde Ježiš týmto spôsobom zreteľne ukazuje na svoju smrť, tu vraví o pripravenosti každodenne nastavovať aj svoj život, len aby bolo stádo chránené, aby neutrpelo ujmu.
Je tu však ešte jedna dôležitá myšlienka. Ide o vzájomné poznanie Ježiša a tých, ktorí sú mu zverení, ale rovnako aj vzájomné poznanie Ježiša a Boha: „Ja som dobrý pastier: poznám svoje a mňa poznajú moje, ako ma pozná Otec, aj ja poznám Otca, a život kladiem za ovce“. Na pozadí tejto myšlienky máme možnosť pozorovať spojenie dvoch odlišných kultúrnych a myšlienkových svetov, v ktorých kresťanstvo vyrástlo a neskôr sa rozvíjalo. V grécko-rímskom myšlienkovom svete a tradícii bolo poznanie chápané analogicky k videniu. To znamená, že pozorovanie objektu malo za cieľ uchopiť jeho podstatu a tým dospieť k definícii. V náboženskej oblasti to bola preto v prvom kontemplácia o božskej skutočnosti.
V židovskom svete však poznanie znamenalo predovšetkým skúsenosť niečoho konkrétneho. V náboženskej oblasti to znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom. Z tohto hľadiska nadobúda táto časť jasný význam. Možnosť vzájomného poznania Pastiera a jeho oviec poukazuje na najužší vzťah, ktorý reflektuje spoločenstvo lásky medzi nebeským Otcom a Synom. Neoddeliteľnou súčasťou tohto vzťahu je preto osobná skúsenosť spoločenstva, kde máme možnosť z tejto lásky nielen čerpať, ale aj ju ďalej rozvíjať a odovzdávať iným. Nemá ísť preto o snahu definovať podstatu Boha vo vzťahu k božským osobám a k tvorstvu. V prvom rade má ísť vždy o skúsenosť, ktorú môžeme získať výhradne v spoločenstve, vo vzťahu s Bohom a ľuďmi. Skutočnú podstatu a charakter tohto spoločenstva pomáha určiť práve obraz dobrého pastiera, ktorý je zároveň dverami k Bohu, ale aj k svojmu stádu. V danom obraze je zreteľné konanie, aktivita, služba v prospech tých, ktorí sú pastierovi zverení do jeho ochrany a starostlivosti, čím sa napĺňa Božia vôľa v tomto svete.
Napokon, dobrý pastier má stále na mysli aj ostatné ovce, teda iné stáda. Je pastier, nie despotický vodca. Neponižuje, nevyzdvihuje žiadnu rasu, etnikum, či národ nad iné národy, etniká a rasy. Záver tejto časti je nádherným a výstižným príkladom univerzálneho rozmeru Božej lásky, ktorá nestavia medzi ľudí žiadne prekážky, ani hranice. Tie medzi nami vytvára len naše vzájomné odcudzenie, naša pýcha, domýšľavosť, náš strach z budúcnosti a nedostatok dôvery.
A vidno to stále viac aj v našej cirkvi. Treba si preto položiť otázku, ako je možné, že medzi nami pôsobia „duchovní pastieri“, ktorí svojou rétorikou, napríklad na sociálnych sieťach, otvorene podporujú fašizoidnú propagandu, hovoria o genetických predispozíciách a neprekonateľných rozdieloch medzi rasami a etnikami, ktoré vymedzujú ľudské spoločenstvá do skupiny nadradených a podradných. Alebo, ako je možné, že úspešný prešovský právnik, ktorý je „evanjelikom“, no súčasne aj členom extrémistickej parlamentnej strany, otvorene radí jej členom ako sa vyhnúť trestnému stíhaniu za popieranie holokaustu a dokonca tvrdí, že nikto nevie, čo to je.
Ako je možné spájať kresťanstvo s týmto obludným fašistickým svetonázorom? Veď Boh je jeden a v Ježišovi Kristovi koná dielo záchrany pre všetky národy sveta. Táto misia je pokračovaním a napĺňaním misie Izraela a misie samotného Ježiša. Má preto pokračovať aj v prítomnosti, vo svete síce značne zmenenom oproti tomu, v ktorom sa tieto udalosti udiali, avšak stále je to svet Boží. Aj dnes preto potrebujeme pastierov, ktorí ako nasledovníci toho jediného dokonalého Pastiera dokážu poskytnúť im zverenému stádu lásku, ochranu, ale rovnako aj možnosť získať a prežiť osobnú skúsenosť výnimočnosti tohto vzťahu a tým aj to najdôležitejšie poznanie o Bohu a Jeho stvoriteľskom zámere. To, čo skutočne znamenajú slová: „Miluj Boha celou bytosťou a svojho blížneho ako seba samého“.
Je preto namieste všímať si pozorne, kto je a kto nie je dobrý pastier. Pre každého dobrého pastiera by malo byť prirodzené a aj vítané takúto aktivitu nielen strpieť, ale predovšetkým sa z nej stále učiť tomu, čo možno ešte zlepšiť. Aj dnes, bratia a sestry, sa nám ponúka možnosť vážne sa zamyslieť nad tým, aký príklad sa nám ponúka v Ježišovi Kristovi, a čím je obraz dobrého pastiera, s ktorým sa identifikuje, relevantný a naliehavý v časoch, ktoré žijeme. Amen.