Služby Božie — 2. slávnosť veľkonočná (28. 3. 2016, Veľký kostol)
Text: Ez 37, 1 – 14
Ruka Hospodinova bola nado mnou a Hospodin ma v Duchu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. Povodil ma dookola nich. Bolo ich v údolí mnoho. A boli veľmi suché. I povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Povedal som: Hospodine, Pane, Ty to vieš! Riekol mi: Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, čujte slovo Hospodinovo! Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som Hospodin. A ja som prorokoval, ako som dostal príkaz. Keď som prorokoval, nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jedna k druhej. Videl som, že boli na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich nebol. Riekol mi: Prorokuj o duchovi, prorokuj, človeče, a povedz mu: Takto vraví Hospodin, Pán: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. A keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy. Bol to veľmi veľký húf. Povedal mi: Človeče, tieto kosti znamenajú celý dom Izraela. Oni, pravda, hovoria: Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení. Preto prorokuj a povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z nich ako svoj ľud a privediem na pôdu Izraela. Potom poznáte, že ja som Hospodin, keď otvorím vaše hroby a keď vás vyvediem z vašich hrobov ako svoj ľud. Vložím do vás svojho ducha, ožijete a zložím vás na vašu pôdu; potom poznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním to – znie výrok Hospodina, Pána.
Bratia a sestry.
Bratia a sestry, istota Kristovho vzkriesenia prináša zásadnú odpoveď na všetky dilemy sprevádzajúce ľudský život od narodenia až po smrť. Je odpoveďou na prirodzenú ľudskú túžbu po láske, spravodlivosti a konečnom zhodnotení každého života tou najvyššou mocou, Bohom, ale zároveň je aj definitívnym odmietnutím perspektívy beznádeje, v rámci ktorej smrť dáva definitívnu bodku za životom človeka a ten sa stráca nenávratne v ničote a večnom zabudnutí.
O tejto skutočnosti zvestuje vytrvalo, už takmer dve tisícročia kresťanská cirkev po celom svete. Sama však pri tom, ako inštitúcia, často zlyháva v tom zásadnom. Namiesto príkladu plného angažovania sa za právo, spravodlivosť a zodpovednosť za život v tomto svete čoraz častejšie uzatvára veriacich do pevností a nedobytných citadel starobylých tradícií, kde však už sotva preniká čerstvý vietor nádeje pre novú budúcnosť a perspektívu. Namiesto konkrétneho a viditeľného nasledovania príkladu života a učenia Ježiša Krista, sa radšej spolieha na akúsi automatiku spásy, ktorej základ tvoria teórie, náuky a pompéznosť rituálov zaobalených do umelej, človekom vytvorenej nádhery, ktorá má ostatných presvedčiť o tom, že najlepšou cestou k spáse je priveľmi nerozmýšľať, stačí len slepo a poslušne veriť.
A keď sa z času na čas predsa len objavia výnimky, odvážni jednotlivci, či malé spoločenstvá nositeľov prorockého ducha a novej nádeje, ktorí sa snažia pomáhať veriacim nachádzať správnu odpoveď na otázku, ako zvesti o Kristovom vzkriesení rozumieť a čo z nej vyvodiť pre prítomnosť a budúcnosť, tak, aby sa stala zásadným zlomovým bodom na ceste neustáleho pretvárania seba i tohto sveta k obrazu Božiemu, stáva sa pomaly už pravidlom, že skôr či neskôr narazia na tvrdý odpor tých, ktorí majú vo svojich rukách moc. Sú spoločensky diskreditovaní moralizovaním náboženských fanatikov, šikanovaní a znevažovaní slepými vodcami, až sú napokon donútení ustúpiť a nádej budúcnosti opäť zameniť za mŕtvolné ticho minulosti.
Áno bratia a sestry, zvesť o Kristovom vzkriesení je stále rovnako aktuálna a relevantná. Boh odpovedá v udalosti Veľkej noci na všetky ľudské otázky jedinečným spôsobom. Rehabilituje každý život, ktorý participuje na Božej spravodlivosti v tomto časnom svete. Ľudský život tak dostáva skutočný zmysel, nie je iba prchavým okamihom vzplanutia nádeje v dobro, radosť a šťastie, ktorú však rýchlo utlmí smutná a bolestná realita všedných dní, aby sa napokon nenávratne stratila v zabudnutí smrti.
Nie, jeho cieľ je vo vzkriesení a vo večnom spoločenstve pokoja, pre ktorý sme boli Bohom stvorení už na počiatku. Pre dosiahnutie tohto cieľa je však potrebné nechať sa neustále pretvárať Božím Duchom a hľadieť dopredu, nie dozadu. Inými slovami, treba nám hľadať vzkrieseného Krista nie v udalostiach spred takmer dvoch tisíc rokov, nie v starobylých tradíciách minulých generácií, ale v prítomnosti, aby sme dokázali vidieť až za obzor dnešných dní sledujúc cieľ, ktorý je stále pred nami. Otázkou preto je a ostáva, kde a v čom vlastne hľadáme vzkrieseného Krista, a či ho vôbec dokážeme spoznať.
To, že to nie je jednoduché, sme počuli aj v spievanom evanjeliu o ženách pri hrobe (Lk 24, 1 – 5). Ježiš bol pre nich už iba nenávratnou spomienkou na všetky tie krásne časy spoločného života. Hľa, človek, povedali si isto mnohí, keď sa museli pozerať na smutný koniec jedného veľkého životného príbehu. Toto sklamanie z nenaplnenia ich očakávaní je príkladom života väčšiny ľudí, ktorí veria v Boha, avšak kdesi v hĺbke mysle si vytvárajú svoj vlastný obraz Boha. Ich viera je formovaná do značnej miery náboženskou tradíciou, v ktorej vyrástli a postupne sa ubezpečili o tom, že Boha a Božiu vôľu poznajú dostatočne, vlastne sú presvedčení, že ich poznanie je komplexné. Preto pri stretnutí s realitou, ktorá je v rozpore s ich vlastnými predstavami a v protiklade k ich vlastnej viere, prežívajú hlboké sklamanie, odchádzajú z centra diania a hľadajú útočisko v spomienkach, ostávajú uväznení v minulosti. Prestávajú pozorovať znamenia doby a viac nie sú schopní hľadať a rozpoznávať vzkrieseného Krista práve v dianí okolo seba.
Dnešný kázňový text, známe Ezechielovo proroctvo o suchých kostiach, je realistickým obrazom konca všetkých ľudských nádejí, ktorých základom je spoliehanie sa na vlastné schopnosti a možnosti, ktoré človeku prináša časný život v tomto svete. Prorokovo videnie pláne plnej suchých ľudských kostí je desivé. To, že kosti ležali voľne pohodené, ukazujúc tak v plnej nahote smutný koniec života množstva ľudí, vyjadrovalo hroznú skutočnosť. Tieto ľudské pozostatky totiž neboli riadne pochované, čo v jazyku náboženských predstáv vtedajšej doby znamenalo, že zosnulí nemohli byť pripojení k svojmu ľudu, stratili príslušnosť večného spoločenstva. Z ľudského hľadiska tak už nemali žiadnu nádej na oživenie.
Týmto jedinečným a pôsobivým spôsobom opisuje prorok ťažké časy babylonského zajatia, keď nešťastia a útrapy podlomili silu a nádej Božieho ľudu, ktorý už prestal dúfať v lepšiu budúcnosť. No smutné svedectvo o pominuteľnosti ľudského života ako aj tragédie, ktorú do života prináša hriech je vystriedané mocnou zvesťou o novom živote. Bohu nič nie je nemožné, má moc aj nad smrťou. Preto ústami svojho proroka burcuje svoj ľud zdeptaný dôsledkami vyhnanstva a zbavený existencie, budí ich z tohto smrteľného spánku a zvestuje im, že ich privedie k novému životu. Budú žiť. V oživení suchých kostí vidí prorok ich budúce vzkriesenie. Budú vnútorne pretvorení Božím Duchom, poznajú Hospodina, aj Jeho dielo na sebe. Tento text preto tvorí akýsi predobraz všeobecného vzkriesenia z mŕtvych, ktoré sa v rámci židovskej náboženskej tradície postupne sformovalo do učenia, ktoré sa stalo základom viery väčšiny Židov žijúcich v Palestíne, a týmto spôsobom sa stalo súčasťou aj našej kresťanskej tradície.
Čím je však výnimočné a aktuálne dnes, v živote spoločnosti, ktorá sa akoby vzdala nádeje na nové perspektívy, ktorá namiesto odvahy čeliť výzvam dneška spôsobom, ktorý by skutočne zodpovedal tomu, k čomu sa verbálne hlási, to znamená ku kresťanským koreňom, sa spolieha viac na rétoriku nenávisti, a čo je ešte horšie, neváha pritom zdôrazňovať, že je to v duchu najlepších kresťanských tradícií. Prizeráme sa mlčky na ospevovanie molocha krutosti a nenásytnosti, neruší nás ani velebenie vodcov, ktorí ponúkajú jednoduché konečné riešenia, sme posadnutí oslavovaním človeka a národa, namiesto toho, aby sme zodpovedným životom lásky, ľudskosti a milosrdenstva vzdávali chválu a časť Jedinému Bohu.
Áno bratia a sestry, nepočúva sa to ľahko, ale je to realita dní, ktoré žijeme v našej, vraj kresťanskej spoločnosti. Svedectvo o istote vzkriesenia sa tu stáva iba čímsi magickým, udalosťou uzatvorenou v dávnej minulosti, ktorú chápeme ako zázrak v zmysle porušenia prírodných zákonitostí. Už menej si všímame to podstatné, že dôraz je položený na zvesť o Kristovej novej prítomnosti medzi ľuďmi. Jeho vzkriesenie je udalosťou stretnutia s Bohom, ktoré sa týmto spôsobom ľuďom otvára. Ide o zjavenie Božej povahy a vôle, ktorá je rovnaká od počiatku. To všetko sú výrazy, ktoré majú naznačiť, že Kristovo vzkriesenie nie je porušením prírodného poriadku, ale je odhalením toho, čo človeka sprevádza od počiatku, takže tým neprirodzeným je vlastne ľudská odcudzenosť, hriech a nedôvera, ktoré sú príčinou toho, že cesta k stretnutiu s Bohom musí byť zjavená na Ježišovom príbehu a vykúpená jeho obeťou.
Ježišov životný príbeh, ktorý končí popravou na kríži je súčasne demonštráciou hraníc, ktoré kladie ľudské odcudzenie, teda hriech aj tomu najušľachtilejšiemu úsiliu o nápravu ľudských vecí. Rozhodujúci obrat nastáva v tom, že sa k nemu priznal Boh. Práve týmto spôsobom rehabilitoval troskotajúce ľudské úsilie o nápravu a zjavil tým skrytý stred dejín. Vzkriesenie tak symbolizuje a vyjadruje vstup do nového rozmeru života. Znamená to, že Ježišovo pôsobenie pokračuje, nie dejinnou zotrvačnosťou, ale prostredníctvom novej udalosti, ktorá Ježišovu smrť ukázala v pravom svetle. Konal tu sám Boh, nejde o udalosť, ktorú možno plne vysvetliť z jej dejinných príčin.
To však neznamená, že si túto novú skutočnosť máme predstavovať v kategóriách metafyziky ako protiklad vyššieho transcendentného sveta voči tomu nášmu. Musíme si uvedomiť, že tieto transcendentné predstavy majú iba metaforický charakter. Inak môžu brániť, čo sa žiaľ v cirkvi stáva takmer pravidlom, skutočnému otvorenému poňatiu Boha, v ktorom Boh nie je nadprirodzeným posvätením našich predstáv, ale je zjavením novej možnosti, ktorá mení naše postoje a dáva nám odvahu pustiť sa cestou abrahámovskej viery. Práve o tom, bratia a sestry, je zvesť o Kristovom vzkriesení.
Ostáva preto nájsť odpoveď na otázku, kde hľadať a v čom nachádzať vzkrieseného Krista. S tým súvisí aj náš kázňový príbeh o suchých kostiach. Boh má moc nad smrťou, je absolútnym Pánom života a smrti. Ak sa rozhodneme ísť cestou otvorenej angažovanosti pre Boha a Jeho pokračujúce dielo v tomto svete, budeme schopní nachádzať vzkrieseného Krista vo všetkom, čo slúži v prospech života, úcty k nemu a posvätnosti. Budeme ho môcť stretnúť vždy a všade, kde sa odvážime podať pomocnú ruku, otvorenú náruč, priateľské pohladenie, lásku a porozumenie tým najmenším, najbezvýznamnejším a dlhodobo prehliadaným, každému, kto o to stojí a potrebuje pocítiť vo svojom živote, že Boh nás chce neustále meniť k lepšiemu, aby nás napokon priviedol k novému rozmeru života vyjadreného analogickou rečou vzkriesenia. V opačnom prípade ostanú naše životy a tým aj vlastné poslanie kresťanskej cirkvi v tomto svete ležať v troskách na pláni plnej suchých kostí, bez života a nádeje.
Zvesť proroka Ezechiela má burcovať aj nás i našu kresťanskú cirkev, dnes na tomto mieste, a rovnako aj zajtra, vždy a všade, znovu a znovu, kým je ešte čas. Budí nás z toho smrteľného spánku a zvestuje nám, že Boh privedie k novému životu a vnútorne pretvorí svojim Duchom každého, kto sa ním nechá už teraz, v časnosti pretvárať. Rozhodnime sa preto správne, bratia a sestry, a zvoľme tú pravú cestu. Potom sa istota vzkriesenia stane pevnou súčasťou našej prítomnosti a raz získa reálnu podobu v budúcnosti, ktorá je pred nami. Amen.