Služby Božie — 20. nedeľa po Sv. Trojici — Pamiatka zosnulých (2. 11. 2014, Veľký kostol)
Text: Iz 57,1 – 2
Spravodlivý hynie, a nikto si to neberie k srdcu! Zbožní ľudia odchádzajú, a nik si nevšíma, že keď vládne zlo, odstránený býva spravodlivý, ale dôjde pokoja. Odpočívajú na svojich lôžkach tí, ktorí chodili priamou cestou.
Bratia a sestry.
Napriek všetkému zhonu, ktorý nás sprevádza v každodennom živote, sú chvíle, keď predsa len trochu spomalíme a zamyslíme sa nad životom. Potrebujeme jednoducho z času na čas pozrieť sa späť a zhodnotiť to minulé, i to, čím a ako žijeme v prítomnosti a napokon sa zamyslieť aj nad budúcnosťou. Pre veriacich ľudí sú to predovšetkým sviatočné nedeľné dni, vzácny čas zasvätený Bohu a svojim blížnym, keď môžu viac, ako počas všedných dní rozmýšľať nad zmyslom života, ako i nad vecami, ktoré sú omnoho dôležitejšie ako všetka každodenná námaha, stres a zhon.
V uplynulých dňoch sme si pripomenuli pamiatku reformácie. Tento čas nám pripomenul, aké dôležité je počúvať Božie slovo a snažiť sa podľa neho aj žiť. Dnes spomíname na našich zosnulých. Navštevujeme hroby našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Vždy, keď stojíme pri hrobe toho, kto nám bol vzácny, na kom nám veľmi záležalo, koho sme milovali a s kým sme sa cítili tak dobre, kto nám preto teraz tak veľmi chýba, či už ide o rodinného príslušníka, alebo priateľa, vtedy sa v nás miešajú rôzne pocity. Sme smutní, často nostalgickí, plní spomienok na chvíle, ktoré sme spoločne prežili, alebo sa v nás strieda smútok s výčitkami a bolesťou z toho, že sme chceli a mohli urobiť pre našich milovaných omnoho viac, že sme im mohli ešte toľko povedať, stráviť s nimi viac času, ale z rôznych dôvodov sme to nestihli. Zapálime sviečku, v tichej chvíli rozjímania postojíme, spomíname a zápasíme s ťažkými otázkami života a smrti. Cítime, že tu čosi nie je v poriadku. Niečo, čo nás ruší v našom zabehnutom spôsobe života, niečo, čo však vždy bolo a ostáva pevnou súčasťou našej existencie. Niečo, čo nám pripomína našu krehkosť a pominuteľnosť. Čo nám pripomína relativitu istoty, ktorá je založená výhradne na ľudských možnostiach. Sú však medzi nami aj ľudia, ktorých smrť blízkych zasiahla tak intenzívne, že stratili vieru v milosrdného a všemohúceho Boha. Iní zase prišli k záveru, že Boha niet a ak je, tak nie je milosrdný, alebo naopak, nie je všemohúci. Ďalší sa stali voči viere skeptickí, pokladajú ju za absurdnú a nemožnú, a podaktorí majú zase tendenciu Boha ospravedlňovať. A sú aj takí, ktorí sa jednoducho takýmito otázkami odmietajú zaoberať a snažia sa zo života dostať čo najviac, kým to ide, v duchu toho známeho klasického výroku rímskeho básnika Horacia, carpe diem! – uchop, uži si deň!
Aj keď otázky po zmysle utrpenia a smrti sú prirodzenou súčasťou ľudského života, treba si priznať, že uspokojivú odpoveď sotva nájdeme. Je síce pravda, že my kresťania máme vieru, ktorá živí našu nádej, že raz vo večnosti budú aj tieto pálčivé otázky zodpovedané, predsa len sa musíme pokorne zmieriť s tým, že v tejto časnosti ich nedokážeme zodpovedať uspokojivo, ani ich vyriešiť žiadnou všeobecne platnou definíciou. Avšak, tak to jednoducho v tomto svete vždy bolo, je a stále bude. Smrť je súčasťou života. Práve toto vedomie by pre nás malo byť zásadnou výzvou k prehodnoteniu spôsobu života, k hľadaniu tých skutočných hodnôt, toho, čo nekončí ani časnou smrťou, čo však zásadným spôsobom ovplyvní to, čo presahuje našu existencie, to znamená večnosť.
Aj náš dnešný kázňový text sa venuje týmto ťažkým otázkam. Bližšie neznámy prorok, ktorého zvesť sa neskôr stala súčasťou knihy proroka Izaiáša, žil a pôsobil v poexilovom období v 6. storočí pred Kristom. Jeho zvesť sa obracia proti nešvárom v živote izraelského spoločenstva, proti porušovaniu zmluvy, ktorú uzavrel Hospodin so svojim ľudom. Prorok pranieruje neprávosti v bohoslužobnom živote, ukazuje na rozdiel medzi pravou a falošnou zbožnosťou, vystríha pred modloslužbou a hriechom. Prorok narieka nad žalostným stavom, v ktorom sa Boží ľud nachádza. Tento stav je výsledkom nedbalosti zo strany tých, ktorí mali Boží ľud viesť a spravovať jeho záležitosti v súlade s Božou vôľou a spravodlivosťou. Namiesto toho sa diala neprávosť a bezbožnosť. Tam, kde by sa mala ukazovať spravodlivosť, založená na riadnom vzťahu človeka k Bohu a blížnym, tam, kde by sa mala prejavovať skutočná viera a milosrdenstvo, tam zavládol chaos, neporiadok, bezprávie a utrpenie. Je to až tak zlé, že ľudia to začínajú pokladať za normálne. V takej situácii sa zdá byť hrob jediným miestom odpočinku a kľudu. Je to totiž až smrť, ktorá prináša spravodlivému vykúpenie. Tam už nesiahajú nekalé praktiky bezbožníkov, intrigy, korupcia a utrpenie, tých už viac niet.
Prorok však zároveň ukazuje do budúcnosti, na eschatologické zavŕšenie dejín spásy. Prináša proroctvo o novom Jeruzaleme, o posledných dňoch, v ktorých sa Hospodin ukáže ako sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov. Tieto slová boli preto zároveň zdrojom útechy pre všetkých, ktorí si nedokázali pomôcť sami, ktorí boli nútení znášať v živote mnohé príkoria a strádanie. Verili však, že smrť je v tomto ohľade spravodlivá, pretože meria rovným dielom každému. Verili, že Boh sa napokon postará o konečné zhodnotenie života každého jedného človeka, spravodlivo a definitívne. Smrťou to nekončí. Božia moc siaha až za hrob. To je aj naša nádej, ale zároveň aj vedomie zodpovednosti za to, ako žijeme.
Aj v dnešnej dobe, v spoločnosti, v ktorej žijeme sa nezriedka stretáme s podobnými, alebo rovnakými praktikami a nešvármi, často aj medzi ľuďmi, ktorí sa otvorene hlásia k viere v Boha. Eschatologické slová proroka nás preto majú napomenúť a udržiavať v stálej bdelosti, ale zároveň v nás posilňovať nádej, že konečný cieľ a perspektíva, ktorú prináša, sú pred nami a budú vo všetkých ohľadoch pozitívne. Dnešné spievané evanjelium o tom vydáva mocné svedectvo. Je to práve Ježiš Kristus, jeho život a dielo, ktoré to jednoznačne potvrdzujú a sú toho zárukou. Tu v plnosti dochádza k manifestácii Božej spravodlivosti, ktorá ukazuje priamo k Mesiášovi a tým aj k samému Bohu. Je prameňom života, a to nielen časného, ale i večného. Táto udalosť v dejinách ľudstva presahuje svojim významom čas i priestor, jej dosah je absolútny. Ježišov život bol od samého začiatku, až do konca vrcholnou udalosťou manifestácie Božej spravodlivosti, ktorá práve preto vyvrcholila drámou ľudského života, volaním „ukrižuj“. Ľudský hriech a všetky jeho tragické prejavy, akými sú nenávisť, zvrátená túžba ubližovať iným, šíriť okolo seba strach, bolesť a smútok, či odmietanie Boha a tým i života, o tom všetkom vypovedá Ježišov kríž. Jeho posolstvo je šokujúce, ale bezpodmienečne platné. To však nebolo posledné slovo. To patrí Hospodinovi. Nemusíme sa preto báť, nemusíme podliehať pesimizmu a beznádeji, a to ani nad hrobom našich blízkych. Boh vzkriesil Ježiša k večnému životu a tým definitívne potvrdil, čo má v živote skutočný význam a hodnotu. Akt vzkriesenia dáva životu definitívny zmysel. Pamätajme preto stále na slová nášho Pána: „Nebuďte ustarostení o svoj život, […] Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť.“
To však neznamená, že máme byť ku všetkému ľahostajní, že sa nemáme usilovať a zápasiť v každodennom živote s ťažkosťami. Opak je pravdou, avšak dôležité je, aby sme pri tom nezabúdali na to zásadné. Boh je s nami, sme jeho ľud a raz nás všetkých privedie k večnému pokoju. Netreba preto upadať do beznádeje, aj keď je to mnohokrát veľmi ťažké a práve v tých najzložitejších chvíľach života slová zväčša nestačia. Napriek tomu, je to Božie zasľúbenie. Jeho posolstvo je relevantné. Je tu dnes aj pre nás. Je aktuálne aj vo chvíľach, keď spomíname na našich milovaných zosnulých. Mali by sme sa preto snažiť využiť čas, ktorý nám Pán daroval k zmysluplnej činnosti, neostať uväznení v minulosti. Mali by sme sa usilovať žiť život, ktorý je plný lásky, pokory, skromnosti, no rovnako aj trpezlivosti a vytrvalosti. Naše myšlienky a konanie by mali byť motivované vyššími cieľmi, ako sú pominuteľné materiálne veci. Tou správnou motiváciou má byť pevná viera v to, že Božie zasľúbenia sa raz naplnia definitívne a v plnosti. Aj keď k tomuto cieľu vedie neľahká cesta, treba po nej ísť vytrvalo ďalej a niesť trpezlivo svoj kríž, tú veľkú ťarchu, ktorú so sebou každodenný život prináša. Boh je však v Ježišovi Kristovi s nami a Duchom Svätým nám dáva silu a vytrvalosť obstáť i v ťažkých skúškach a zasľubuje nám plnosť života. Táto plnosť života spočíva v tom, že Boh sa prizná k človeku a nájde v ňom zaľúbenie. Priznal sa k Ježišovi Kristovi a jeho životu, prizná sa i k nám. V tom je blaženosť i požehnanie. Dôverovať Bohu znamená byť a zostať v oblasti života. Nedôvera a nevera, odmietnutie Boha, tie vedú k smrti.
Život v tejto časnosti má svoj začiatok i koniec. Tak ako narodenie, aj smrť je jeho súčasťou. Život je však proces, ktorý pre človeka predstavuje jedinečnú príležitosť naučiť sa žiť v slobode a pre iných. Všade tam, kde sa prejavuje láska, všade tam je Boh prítomný, tam sa ukazuje vo svojej vlastnej podstate. Preto obetavá a vytrvalá služba lásky má vždy zmysel. Je odrazom Božej lásky k človeku, ktorá sa prejavuje najvýraznejším spôsobom práve v slabosti, všade tam, kde je potreba preukázať skutočnú, nefalšovanú ľudskosť. Takýto spôsob života ostáva často nedocenený a pokladaný skôr za prejav akéhosi čudáctva. Aj napriek tomu to má svoj zmysel. Každý jeden príklad nezištne preukázanej kresťanskej lásky je prejavom toho, že zlo a i samotná smrť už boli vo svojej podstate porazené. To všetko akoby vypĺňalo medzery a prázdne miesta, ktoré tu zostali po všetkých, ktorí tu už s nami nie sú, ktorí žili, trpeli a umierali bez akéhokoľvek viditeľného zmyslu. Hriech, ani smrť už nemajú nad nami definitívnu moc.
Bratia a sestry. Starí Gréci sa zdravili pozdravom chairein, čo doslova znamená „radujte sa“. Tento pozdrav vyjadroval postoj k životu a aj k smrti. Radovať sa treba z každého dňa, pokiaľ k tomu má človek vytvorené vhodné podmienky, je zdravý, v dobrej kondícii a má dostatok všetkého, čo potrebuje ku každodennému životu. Podobne tomu bolo aj u starých Rimanov, ktorých postoj k otázkam života a smrti charakterizuje výstižne to známe „carpe diem“, doslovne „uchop deň“, to znamená využi deň naplno, kým k tomu máš možnosť. Kresťanský postoj k otázkam života a smrti je však diametrálne odlišný. Veríme tomu, že Boh je Stvoriteľom sveta, a svet je Boží. Boh je preto zvrchovaným Pánom života aj smrti. Naša viera v nás posilňuje nádej na vzkriesenie a novú, dokonalú formu bytia v Božom kráľovstve, preto je aj vzťah kresťana k životu diametrálne odlišný od toho grécko-rímskeho. Už neplatí „uži si deň“, ale ži zodpovedne a spravodlivo každý deň svojho života, a práve z toho sa raduj. Máme totiž iba jeden život a ten bude raz s konečnou platnosťou zhodnotený Bohom. V tejto viere a nádeji zasväťme aj dnešnú, 20. nedeľu po Svätej Trojici pamiatke zosnulých. Vo viere, že ten kto v Kristovi žije a umiera, ten nezomrie naveky, ale bude vzkriesený k novému životu a vojde v plnosti do Božieho pokoja.
Bratia a sestry, využime túto príležitosť a vždy, za každých okolností si zvoľme život. Zachovajme vieru a nádej. Boh je s nami, má svoj zámer a cieľ, ku ktorému vedie nás i všetko tvorstvo. To, že máme jedinečný dar a schopnosť uvedomovať si svoju vlastnú existenciu a klásť si otázky s ňou spojené, to všetko nás má viesť k pokore a zároveň k radosti zo života. Pokora a radosť zo života sa potom môžu stať zdrojom vnútornej sily a odvahy, podieľať sa aktívne na konaní ľudskosti, lásky a nezištnej pomoci ostatným, všetkým, ktorí to potrebujú a napokon vyrovnať sa aj s ťažkými otázkami života a smrti. Pamätajme na to stále. Amen.