21. nedeľa po Svätej Trojici – Pamiatka zosnulých, Veľký kostol, Bratislava, 5. 11. 2017
Oslovenie
„Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame.“ – takto charakterizujú ľudský život slová 90-ho žalmu. Dnes chceme myslieť na životy tých, ktorí nás predišli do večnosti. Nevyhneme sa ani myšlienkam na krehkosť nášho života. Možno sa celkom nezhodneme s tou pesimistickou charakteristikou. Život, nie len svoj, ale aj životy našich blízkych vnímame aj ako čosi krásne. Život nás napĺňa šťastím. Je dôvodom na vďačnosť. Nechceme sa ho vzdať. Keď do nášho života vstupuje nemoc, slabosť veku, ohrozenie násilím – bránime sa. Nechceme ho stratiť. Rovnako však narážame na hranice naplnenia vlastného života. Premýšľame nad jeho zmyslom. V utrpení a bolesti uvažujeme nad jeho skončením. To všetko sú myšlienky, ktorým dnes na tomto mieste môžeme dať voľný priechod. V tichu, v zrkadle biblických textov, v tónoch hudby, v stretnutí s tajomným, presahujúcim našu myseľ.
Kázeň
Text: Lk 18,1-8
Rozpovedal im podobenstvo o tom, že sa treba stále modliť a neochabovať. V jednom meste bol sudca, ktorý sa nebál Boha, ani človeka sa nehanbil. V tom meste bola aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi! On síce dlho nechcel, no potom si povedal: Čo sa aj Boha nebojím a človeka sa nehanbím, zastanem sa tej vdovy, keď ma už toľko unúva. Nech ma napokon nedokaličí! A Pán dodal: Všimnite si, čo povedal ten nespravodlivý sudca! Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Vari bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Čoskoro sa ich zastane. Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?
Naše mysle sú po tieto dni sústredené na zosnulých. Spomienky na nich, na ich životné zápasy sa miesia s tými našimi. Myšlienka na smrť blízkych sa nezaobíde bez myšlienky na našu vlastnú krehkosť a smrteľnosť.
Vždy znova ma v takýchto chvíľach oslovuje populárna pieseň v podaní Mariky Gombitovej. Má svoju veľkú hĺbku, ale aj mrazivý a krutý obsah. Posúďte sami:
Príď už smrť, sfúkni mi už dych,
Skráť čas mojich dní posledných.
Tak som chcela všetkých milovať.
Napokon z lásky je iba biela inoväť.
Príď už smrť, sfúkni mi už dych,
Skráť čas mojich dní posledných.
Je to výpoveď človeka, ktorý sa sklamal v ostatných ľuďoch. Láska, ktorou bola pripravená zahrnúť všetkých, láska, ktorej oheň mal roztápať ľady medziľudských vzťahov sa sama zmení na chladnú inoväť. Je tak veľmi sklamaná z ľudí, že si praje smrť.
Možno by bolo ľahké pohoršiť sa nad touto piesňou a odsúdiť jej nekresťanský obsah. Ale to by bolo príliš plytké. Myslím, že táto zúfalá výpoveď stojí za zamyslenie. Napokon – má svoju biblickú paralelu. Veď čo iné asi cítil Eliáš, keď sa schúlil pod kručinový ker a povedal: „Dosť už, teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia!“ (1Kráľ 19,4) Je to výpoveď sklamaného Božieho muža, proroka. Celý svoj život dal do služby pravde. Videl množstvo znamení, ktoré Hospodin konal skrze jeho službu. Mal veľkú nádej, že spoločnosť, v ktorej žije sa zmení k lepšiemu. Ale nakoniec sa sklamal. Tak veľmi, že túži zomrieť.
Či toto nie je pocit mnohých z nás? Včera sme vo voľbách vyberali ľudí, ktorí budú rozhodovať o smerovaní našich krajov. Podľa výsledkov možno hovoriť o nádeji na potlačenie extrémistických politických síl. Napriek početným výzvam k účasti vo voľbách však stále prišlo voliť len 30% oprávnených voličov. Je to síce lepší výsledok ako po minulé roky. Ale stále ukazuje, že väčšina ľudí rezignovala a nemyslia si, že niečo dokážu zmeniť. Mnoho nadšených a nadaných ľudí odhodlaných dať zo seba všetko pre nápravu tohto sveta, zostáva sklamaných lebo poznávajú, akí sú ľudia okolo nich nenapraviteľní. Mnoho mladých ľudí sa dnes príliš skoro mení na cynikov, ktorí sa prekvapivo ľahko učia chladné triky sebcov. Tí, ktorí si chcú zachovať svoje ideály radšej odchádzajú do zahraničia. A pozrime sa do spoločenstva cirkvi. Aj tam zápasíme s rezignáciou. Len málo ľudí je ešte dúfa v jej obnovu. Skôr nás charakterizuje akási zotrvačnosť. Nie! Tá pieseň Mariky Gombitovej nie je len výpoveďou zúfalej ženy, ktorá nedosiahla v živote to, čo chcela. To je volanie z hĺbky duše nás všetkých, ktorí sú bolestne sklamaní z mrazivého chladu medziľudských vzťahov dnes.
A tak sa pýtame: Má to vôbec zmysel dúfať v nápravu ľudí? Má zmysel zvesovať nádej? Má zmysel namáhať sa a zušľachťovať srdcia a mysle ľudí? Má zmysel dúfať v zmenu dnešnej chladnej a bezcitnej doby na spoločenstvo ľudí naplnených láskou?
Prečítané podobenstvo Pána Ježiša Krista nám hovorí: Áno. Má zmysel byť vytrvalí vo viere napriek tým najhroznejším skúsenostiam, pretože máme Hospodina, ktorý 1. nás počuje, 2. ktorý nás zachraňuje, 3. a ktorý nás očakáva.
1. Máme Hospodina, ktorý nás počuje. Pán Ježiš nám túto pravdu podáva veľmi silným spôsobom. Podobenstvom približuje situáciu, ktorá je zrozumiteľná všetkým. I dnes. Aké šance na vypočutie svojich prosieb mala vo vtedajšej spoločnosti vdova? Žiadne. Stála na okraji spoločnosti. Nik nebol ochotný sa jej zastať. Bola odsúdená živoriť bez uznania, vystavená ľubovôli krutých spoločenských pomerov svojej doby. Pán Ježiš ju predstavuje ako takú, ktorá má protivníka a potrebuje niekoho, kto by sa jej zastal. Nuž a na koho narazí? Na skorumpovaného sudcu, ktorý nerešpektuje zákon a je mu úplne jedno, že právo prisudzuje svojvoľne.
Na pohľad zúfalá situácia. Akoby vystrihnutá z dnešných novín. Ľudia, ktorí nemajú postavenie, ktorí nemajú peniaze, nemajú za sebou vplyvných priateľov sú aj v dnešnej spoločnosti v zložitej situácii. Najmä ak sa stanú obeťou vplyvného protivníka. Len ťažko hľadajú niekoho, kto by sa ich zastal.
A predsa má zmysel prosiť, domáhať sa, nevzdávať sa. Ako? „Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou?“ Riešenie, ktoré v našom biblickom príbehu navrhuje Ježiš nás možno nenadchne. Na pozadí všetkých tých ťažkých spoločenských problémov doby, ktoré si bolestne uvedomujeme sa volanie k Bohu môže zdať príliš slabým nástrojom. Asi by sme chceli počuť niečo iné. Hľadáme účinnejšie nástroje na nápravu spoločnosti. Takto to robili mnohí v dejinách. Sklamaní nespravodlivosťou dospeli k zdôvodneniam pre použitie hrubej sily. A tak to robia mnohí aj dnes. Bravúrne zdôvodnenia použitia násilia na nápravu spoločnosti nie sú zriedkavosťou. Stretávame sa s nábožensky zdôvodneným terorizmom. Jeho vízia, že skazenú spoločnosť už možno očistiť a napraviť len násilím, presvedčila mnohých. Ale buďme úprimní k sebe. Násilie nevnímame len v tej – pre nás vzdialenej podobe náboženského terorizmu. To, čo oveľa viac mrazí je agresivita a hrubé násilie tu, medzi nami. V školách, v rodinách, na ulici. To nie sú vzdialené a raritné prípady. To je realita, s ktorou stále viacerí z nás máme bezprostredné skúsenosti. Vyzerá to tak, ako keby skúsenosť vlastnej zraniteľnosti a skúsenosť s násilím viedla stále viac ľudí k podpore takých politických riešení, ktoré sú tiež násilné.
Ako tu zvestovať lásku? Ako v tejto situácii možno hovoriť o zmysluplnosti vytrvalého volania k Bohu? Prečo by sme mali právo a spravodlivosť očakávať od Boha a prosiť o ich nastolenie modlitbou? Lebo by sme už ako spoločnosť konečne mali pochopiť Ježišov odkaz, že násilie plodí násilie a túto špirálu násilia môžeme prerušiť len odmietnutím násilia. Zdá sa nám, že je to proti zdravému rozumu a prirodzenému zákonu? Dobre sa nám to zdá. Ježišove etické riešenia idú proti zdravému rozumu, proti pudu sebazáchovy. Učia nás premáhať svoju prchkú a ustrašenú prirodzenosť. V tom je sila volania k Bohu, sila modlitby. Taká modlitba je mocná, ktorá nás učí sebaovládaniu, sebareflexii, ktorá nás učí prekonávať vlastný strach, náš odpor a nenávisť. To je spôsob, ako sa ľudské srdcia môžu naučiť odpovedať na lásku láskou. To je spôsob ako môžeme pochopiť, že hrubosť, bezcitnosť a neláska vzniká tam, kde niet toho, od koho by sme sa jemnosti, citlivosti a láske učili. A zdá sa, že aspoň nevyhnutný počet ľudí to pochopil aj vo včerajších voľbách. To je dôležité znamenie nádeje.
2. Máme Hospodina, ktorý nás zachraňuje. To je to druhé, čo nám dnes zvestuje príbeh chudobnej vdovy. Ani tu sa však nemôžeme vyhnúť otázke, kedy sa Hospodin konečne zastane svojich verných? Pán Ježiš v našom podobenstve na túto otázku odpovedá: „Čoskoro sa ich zastane!“
Aký nepresný údaj – povedali by sme dnes v dobe, keď sa všetko ráta na minúty a sekundy a v práci nás naháňajú exaktné termíny. Kto z nás by nepoznal tie vety z úst našich šéfov, či objednávateľov zákaziek: Úlohu splniť do utorka do 12:00! Inak hrozí strata osobného ohodnotenia, inak hrozí penále. O akom čase to tu hovorí Pán Ježiš? Aká blízkosť sa skrýva za tým slovíčkom „Čoskoro?“
Keď čítame iné Ježišove vyjadrenia v evanjeliách, tak môžeme predpokladať, že je tu reč o konci vekov. Povieme si: Aká deprimujúca informácia. Kde je tu nádej? Kde je v tomto odkazovaní na koniec sveta dobrá zvesť? Kto trpí, komu sa upiera právo, kto žije v ponížení – tomu každá hodina pripadá ako večnosť. A máme ozaj akúkoľvek nápravu pomerov očakávať až v eóne večnosti? Skutočne: Je veľa dôvodov na to, aby sme prestali veriť, že sa Boh ujme práva slabých tu a teraz! Mnohí sú v koncoch so svojou nádejou. Mnohí dnes pre mladých ľudí, v ktorých ešte tlie iskierka viery v dobro, nemajú iného slova ako to mrazivé: Však ty „čoskoro“ poznáš, akí sú ľudia. „Čoskoro“ stratíš ilúzie.
Možno je toto výzva pre nás, aby sme sa zamysleli nad našimi predstavami o časnosti a večnosti. Možno až príliš veľa pasivity a rezignácie má na svedomí práve nesprávna náboženská predstava o čakaní na spásu vo večnosti. Posolstvo príbehu o stretnutí Ježiša s chudobnou vdovou nie je o odkazovaní na vzdialenú budúcnosť. Prekladatelia na tomto mieste zápasia s voľbou správneho výrazu „EN TACHEI“. Niektorí preto prekladajú Ježišove slová takto: „Hneď sa ich zastane!“ Máme veľa dôvodov tvrdiť, že zámerom Ježišovho vyjadrenia na tomto mieste nie je odkazovať vdovu na budúcnosť, ale povedať jej, že zmena prichádza tu a teraz v ňom. S Ježišom už nastal nový eón. Kráľovstvo Božie už nastalo. Boh sa ujal vlády. Ježišove slová, jeho učenie o láske a odpúšťaní je mocou, ktorá si razí cestu medzi nami a premieňa nás.
Láskavá a spravodlivá spoločnosť nie je ilúziou budúcnosti. Ona je možnosťou pre nás už dnes a tu. Tak nás Hospodin zachraňuje, keď sa už teraz necháme ovládnuť mocou lásky.
3. Máme Hospodina, ktorý nás očakáva. „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ – takouto závažnou otázkou končí Ježiš naše podobenstvo.
Ako je to s vierou v dnešnom svete? Akoby tá dávna otázka v Lukášovom evanjeliu bola sformulovaná na základe poznania a skúsenosti, ktorú získal autor s odstupom niekoľkých desiatok rokov. Nadšenie okolo Ježišovej zvesti bolo veľké a očakávanie jeho druhého príchodu v sláve veľmi vypäté. Keď však meškalo, ľudia postupne strácali vieru.
Kde je viera dnes? Aby sme sa vrátili k piesni citovanej v úvode – Kde je viera, keď tí, čo prv spievali o sile lásky, dnes spievajú o sklamaní a prajú si radšej zomrieť?
Či nájde vieru na zemi? – aká zahanbujúca otázka. A čo je jej posolstvom pre nás dnes? Mnohí by v nej chceli vidieť potvrdenie toho, že to tak naozaj má byť. Že svet musí odpadnúť od viery. Že bezbožnosť je znamením konca vekov.
Nuž – áno. Počty ľudí hlásiacich sa k náboženskej viere klesajú. Akúsi barličku niektorí teoretici vidia v tom, že nejde o krízu náboženskej viery ako takej, ale o krízu náboženských inštitúcií, cirkví. Asi je ozaj čas na novú reformáciu. Cirkev stráca schopnosť osloviť ľudí. Odmieta otázky moderného človeka. Zostáva strnulo zahľadená do svojej minulosti a sníva o vtedy plných kostoloch a významnom spoločenskom vplyve. Ale či to sú znaky viery? Poslušnosť vynútená mocenským správaním? Lojalita dosiahnutá strachom o stratu spoločenského imidžu? To všetko sa v dnešnej emancipovanej spoločnosti rozplynulo a tým sa rozplynul aj spoločenský monopol cirkvi.
Ale prísne vzaté toto nie je len kríza cirkvi ako inštitúcie. Je to kríza, ktorou v dôsledku hlbokých spoločenských zmien a vedeckého poznania prechádzajú základné články kresťanskej viery. Ako sa s touto krízou vyrovnáme?
Máme Hospodina, ktorý (1) nás počuje, (2) ktorý nás zachraňuje, (3) a ktorý nás očakáva. Amen.
Modlitba
Od Teba, Bože pochádza náš živote a k Tebe sa vracia. Do Tvojich rúk kladieme tých, čo dnes smútia. Daj im silu v ich smútku a potešenie pre ich zranenú dušu.
Do Tvojich rúk kladieme všetkých, čo túžia po nádej pre svoj život, lebo ich premáhajú slabosti a úzkosť zo smrti. Daruj im silu, aby vedeli znášať to, čo ich očakáva.
Do Tvojej láskavej náruče vkladáme tých, čo zomierajú. Sprevádzaj ich, keď v strachu a bolesti kráčajú v ústrety smrti.
Do Tvojich rúk vkladáme osamelých. Buď im na blízku a posielaj im ľudí, ktorí im prinesú pomoc, potešenie a posilnenie.
Tebe zverujeme všetkých, ktorí v zápasoch svojej duše nevedia nájsť samých seba a trápia sa nepokojom. Daj im nádej, že Ty si ich našiel a vždy znova ich chceš nachádzať, aby si ich zachránil.
Do Tvojich rúk kladieme tých, čo čelia násiliu a ich život je utrpením. Dôverujeme v Tvoju spravodlivosť a prosíme Ťa, aby si svojou láskou a milosťou priniesol spravodlivosť pre tento svet. Amen.