Večerné služby Božie — 21. nedeľa po Svätej Trojici (20. 10. 2013), Malý kostol, 18.00 hod.
Text: List Jakuba 2, 1 – 8
Bratia moji, neuprednostňuje nikoho, keďže veríte v nášho osláveného Pána Ježiša Krista. Veď ak by do vášho zhromaždenia vošiel muž so zlatými prsteňmi, v nádhernom rúchu, a vošiel by aj chudobný v chatrnom rúchu, a vy by ste s úľubou pohliadli na toho, čo má nádherné rúcho, a povedali by ste: Ty sa posaď pekne sem! ale tomu chudobnému by ste povedali: Ty stoj tam, alebo sadni si mi ku nohám! či ste nerobili rozdiel medzi sebou a nesúdili podľa zlého uvažovania? Počujte, bratia moji milovaní: či Boh tých, čo sú v očiach sveta chudobní, nevyvolil, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva zasľúbeného tým, čo Ho milujú? Ale vy ste znevážili chudobného. Či nie bohatí vás utláčajú a vláčia po súdoch? Či sa nie oni rúhajú slávnemu menu, ktoré bolo vyslovené nad vami? Iste, ak plníte kráľovský zákon podľa Písma: Milovať budeš blížneho ako seba samého! dobre činíte.
Slová z Listu Jakuba, ktoré sme práve počuli, nastavujú zrkadlo obsahu a kvalite života kresťanskej cirkvi, každého cirkevného zboru bez rozdielu, a tak aj každého kresťana osobitne. List Jakuba má v našej tradícii postavenie skôr zaznávaného a svojim obsahom menej významného listu. Je to dané predovšetkým jeho kritickým hodnotením zo strany Martina Luthera, ktorý tento list nazval v predhovore k vydaniu Novej zmluvy z roku 1522 „slamenou“ epištolou. Tento názor bol dôsledkom okolností a problémov, ktorým Luther čelil v súvislosti s deformáciami v učení a praxi kresťanskej cirkvi. Tým hlavným dôvodom bolo predovšetkým zdanlivé zdôrazňovanie významu skutkov v živote veriacich na úkor viery. Zámerne vravím „zdanlivé“, pretože Jakubov list v skutočnosti nevypovedá o protiklade viery a skutkov, ale o protiklade medzi živou a mŕtvou vierou. O tejto skutočnosti nevravíme iba my dnes. Už v časoch reformácie si Filip Melanchton, Lutherov blízky spolupracovník, uvedomoval nebezpečenstvo pasívnej, mŕtvej viery a Jakubov list preto hodnotil kladne. V súčasnosti možno bez rozpakov povedať, že Jakubov list do kánonickej zbierky novozmluvných spisov právom patrí, pretože svojím svedectvom významne dopĺňa a zároveň koriguje nesprávne pochopenie Pavlovho učenia o ospravedlnení z viery. „Viera ostáva základom spásy – skutky sa majú stať svedectvom účinnosti viery pre život“ (Karol Gábriš). A je to tak. Viera má byť autentická a živá. Je to samotný základ biblického chápania obsahu a významu viery. Nejde a nesmie ísť o žiadnu abstrakciu, o púhe verbálne proklamovanie viery v Boha, či Pána Ježiša Krista, ale naopak, má ísť o životom preukázaný vzťah človeka k Bohu a svojim blížnym, motivovaný primárne Božou láskou a milosrdenstvom, ktoré dostávajú konkrétnu podobu v Božom stvoriteľskom diele, v mandáte zverenom človeku samotným Stvoriteľom – milovať Boha a svojho blížneho, ako seba samého.
Jakubove slová sú svedectvom závažného problému v živote kresťanského spoločenstva, ktorým je diskriminácia. Ak veríme v osláveného Pána Ježiša Krista, teda v Božie dielo v Ježišovi Kristovi, máme sa vyhýbať akejkoľvek forme uprednostňovania jedného na úkor druhého. Aj keď sa nám okamžite vybaví množstvo protiargumentov, množstvo dôvodov, pre ktoré to nie je vždy a všade možné, akákoľvek snaha neutralizovať tieto slová je v priamom rozpore s Ježišovým učením a jeho vlastným príkladom toho, čo znamená a aký význam má dvojité prikázanie lásky. Jakub si primárne všíma a kriticky sa vyjadruje voči správaniu, ktoré nie je konzistentné k obsahu kresťanskej viery. Aj keď môže ísť len o modelový príklad, predsa len, ak by tento príbeh nemal reálny základ v živote kresťanského spoločenstva, sotva by sa pustil do tejto ťažkej témy s takou intenzitou. Jeho slová sú dôkazom toho, že už v rannom období kresťanskej cirkvi sa v cirkevných zboroch objavovali ťažkosti sociálno-spoločenského charakteru, ktoré kresťania nedokázali vždy a všade účinne riešiť. Naopak, problémy sa prehlbovali, objavovali sa nové a nové rozpory a nedorozumenia. Ani v jednom prípade tak nebolo možné povedať úprimne a s čistým svedomím, že život kresťanského spoločenstva bol cestou k dokonalosti, v súlade s Božou vôľou, ku ktorej vyzýval svojich učeníkov sám Ježiš.
Aj tu máme naporúdzi ihneď viacero protiargumentov. Nie sme predsa dokonalí, čo je zrejmé. Avšak Ježiš nemá na mysli dokonalosť vlastnú vtedajšej grécko-rímskej spoločnosti, ktorú vyjadroval morálno-etický ideál, na pozadí ktorého sa posudzovalo konanie jednotlivca. Nie, Ježiš vychádza z diametrálne odlišného chápania dokonalosti. Dokonalosť je neustále zamierenie ľudského života na Boha a jeho spravodlivosť. Tá nie je abstraktom, ale dostáva reálnu podobu vo vzťahu k Božiemu ľudu. Tento koncept vzťahu zároveň znamená, že aj človek je povinný podieľať sa na realizovaní tejto dokonalej Božej spravodlivosti, podľa možností a schopností jemu daných. Každý jeden člen tohto spoločenstva je povinný žiť vo vedomí, že tu nie je sám, že jeho vlastná sloboda je a musí byť prirodzene obmedzená slobodou toho druhého, pričom ani jeden nesmie utrpieť ujmu, teda byť diskriminovaný. Boží zákon ale aj evanjelium ako celok sú obsahovo aj tematicky zamerané práve na túto formu dokonalosti. Je to jediná zmysluplná cesta v živote ľudského spoločenstva, po ktorej človek dokáže kráčať aj napriek občasným prešľapom, zaváhaniam, či odbočeniam, avšak iba vtedy, ak sú jeho pohľad a myseľ pevne upriamené na Boha a jeho spravodlivosť, ktorej základom je láska a milosrdenstvo.
Bratia a sestry, Jakubove slová sú ostré ako britva. V každom čase nám nastavujú reálne, čisté zrkadlo toho, akí v skutočnosti sme. Netreba hovoriť a opisovať v detailoch naše vlastné zlyhania, či prípady uprednostňovania jedných na úkor iných, ku ktorým dochádza aj v kresťanskej cirkvi. Každodenný život je toho dostatočným svedectvom. Často počúvame, že inak to ani byť nemôže, veď predsa potrebujeme podporu tých mocných a vplyvných, potrebujeme zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre rozvoj cirkevno-zborového života. Jakub píše svoj list v prostredí starovekej Rímskej ríše, ktorej spoločensko-politický priestor bol postavený primárne na vzťahu patrón – klient. Patrón ponúkal prostriedky a spoločenský status, na druhej strane klient mu bol zaviazaný a povinný preukazovať mu úctu, vzdávať mu hold, vychvaľovať jeho úspechy a zásluhy na verejnosti a v neposlednom rade preň získavať ďalších potenciálnych klientov. Človek odetý do skvostného rúcha so zlatými prsteňmi na ruke predstavoval elitu vtedajšej rímskej spoločnosti. Zlatý prsteň tvoril súčasť insígnií jazdeckého stavu, čo bola druhá trieda rímskej aristokracie. Žiarivý odev zase evokuje takzvanú augustus clava tohto stavu, tuniku s typickým úzkym purpurovým lemom. Máme tu do činenia s veľmi významnou osobou, pričom nemuselo ísť priamo o veriaceho člena spoločenstva. Možno to bol iba mecenáš, človek, ktorý mohol pomôcť a materiálne aj spoločensky posilniť zbor svojim vlastným vplyvom a prostriedkami. O to viac sa dostáva do kontrastu príklad toho druhého človeka, bezvýznamného člena spoločenstva, bez majetku, dokonca aj základných životných potrieb. Ten nemá nič, okrem svoje viery, že Božie dielo v Ježišovi Kristovi mu dáva rovnaké postavenie v spoločenstve, vlastne omnoho významnejšie, ako dokáže zabezpečiť spoločensko-politický status. Jakub zámerne zachádza v oboch prípadoch až do extrému, aby bolo možné lepšie vidieť, do akej miery tu dochádza k deformácii kresťanskej viery. Odlišnosť v oblečení doprevádza aj odlišnosť v postojoch voči obom postavám. Jakub vo všeobecnosti varuje pred zaujatím takého postoja. Vystavuje tvrdej kritike vnútornú rozpornosť veriacich a nesprávne posudzovanie, pričom dáva jasne na vedomie, že uplatňovaním takého prístupu súdia kresťania seba samých. Jakubova kritika takýchto postojov vo vnútri kresťanskej komunity sa nevzťahuje rovným dielom na podliezanie sa bohatým a vplyvným a znevažovanie chudobných, dôraz je položený na to druhé, na znevažovanie marginalizovaných.
Súčasná spoločnosť, v ktorej žijeme aj my, žiaľ kopíruje tento spoločensko-politický vzťah. Avšak, má to byť skutočne tak aj v cirkvi? Kde je hranica takého prístupu, kde začína a má končiť uprednostňovanie? Hranica je veľmi tenká a preto často, vlastne takmer vždy dochádza k ujme na strane tých, ľudovo povedané tuctových, obyčajných veriacich. Nezabúdajme však bratia a sestry, že aj práve tí jednoduchí, obyčajní veriaci majú svoju úprimnú vieru a očakávanie, že v kresťanskej cirkvi to má byť predsa len inak, tak ako nás to učí príklad Ježišovho vlastného života. Veď Boh nikoho neuprednostňuje, to je známe už z písma Starej zmluvy. Písmo sväté jasne varuje každého, kto by chcel diskriminovať iných, že sám Boh sa zastane sirôt, vdov a cudzincov v spoločenstve, a to vždy, keď im je ubližované. Pozor však, ubližovať neznamená len fyzicky im siahať na ich život. Ubližovať znamená aj neposkytnúť pomoc, ubližovať znamená znižovať ich dôstojnosť, degradovať ich na menejcenné bytosti. Kedykoľvek a kdekoľvek k tomu dochádza, zvlášť pokiaľ ide o náboženské spoločenstvo, je to ťažké previnenie voči Božej vôli. Znevažovanie brata, či sestry vo viere, nech už k nemu dochádza na akomkoľvek základe, je vlastne zabíjaním tohto človeka, pretože v ňom ničíme jeho vlastnú vieru a dôveru, že aj on je Božím dieťaťom a že aj za neho zomrel Boží Syn, Ježiš Kristus.
Bratia a sestry, ako vidno, tento spoločenský problém je závažný, rovnako ako sú závažné aj jeho dôsledky pre život kresťanskej cirkvi. Jakubova kritika diskriminácie predstavená na pozadí tohto príkladu v sebe nesie štyri hlavné myšlienky. Prvou je nekonzistentnosť diskriminačného postoja s kresťanskou vierou. Jedno vylučuje druhé. Ďalšou je požiadavka žiť v súlade s Božím prikázaním milovať svojho blížneho ako seba samého (Lv 19, 18). Treťou zásadnou myšlienkou je vedomie, že Boh sa zastane chudobného, znevažovaného, či akoukoľvek formou diskriminovaného človeka, ktorý je súčasťou spoločenstva veriacich. A napokon, tou štvrtou myšlienkou je všeobecná a vo väčšine prípadov negatívna skúsenosť so správaním bohatých a mocných. To dosvedčujú aj Jakubove slová. Sú to práve mocní a vplyvní, ktorí utláčajú a vláčia po súdoch tých, ktorých sa nemá kto zastať. Tento problém neostal iba súčasťou histórie, je stálou hrozbou každodenného života ľudí, a to aj v kresťanskom prostredí, čo je veľmi smutné.
Jakub preto končí svoje napomínanie slovami, ktoré nás opäť privádzajú k samému jadru Ježišovho učenia, k takzvanému kráľovskému zákonu podľa Písma: Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého! Láska k Bohu vyžaduje, aby sme ju preukazovali vo vzťahu k ostatným ľuďom. Ten, kto sa toho drží a podľa toho aj koná, ten robí dobre. Ak berieme Jakubove slová vážne, potom musíme akceptovať aj túto centrálnu myšlienku a princíp Ježišovho verejného vystúpenia, nech sa nám to zdá byť akokoľvek idealistické a v reálnom živote neuplatniteľné. To je však iba zdanlivé. Pretože, ak tieto slová postavíme za základ nášho vzťahu k ostatným, ak ich máme vždy na srdci i na mysli, potom budeme vidieť oveľa realistickejšie zákernosť a škodlivosť každej formy uprednostňovania a diskriminácie. Práve to je účinný spôsob, ako sa takému správaniu vyvarovať. Práve to je účinný spôsob, ako kráčať po ceste dokonalosti, a to už v tejto časnosti, v ústrety Hospodinovi, do kráľovstva nebeského. Amen.
Modlitba
Bože, ďakujeme Ti za to, že nás vedieš v našich životoch, pomáhaš nám, aby sme poznali, čo je dôležité, čo má skutočnú hodnotu. Prosíme Ťa, dávaj nám dostatok síl a trpezlivosti, aby sme dokázali odstraňovať z našej blízkosti všetko zlé, všetky prekážky a problémy, ktoré nás od Teba a našich blížnych delia. Veríme, že s Tvojim požehnaním aj náš život pomôže šíriť zvesť evanjelia Tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Pomáhaj nám rozumieť evanjeliu nielen ako prostriedku pre konečnú záchranu a večný život v spoločenstve s Tebou v Tvojom kráľovstve, ale aj ako cestu k dokonalosti v tomto časnom živote, ktorá je a má byť postavená na vzájomnej kresťanskej láske, slušnosti a úcte jedných voči druhým. Pane vkladáme sa do Tvojich svätých rúk a všetci spoločne ku Tebe voláme:
Otče náš, ktorý si v nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je kráľovstvo, i moc, i sláva na veky. Sláva Bohu: Otcu i Synu i Duchu svätému, ako bola na počiatku, i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Božia a účastenstvo Ducha svätého, so všetkými vami. Amen.