Služby Božie — 22. nedeľa po Svätej Trojici (12. 11. 2017, Malý kostol)
Text: 2 Pt 3, 8 – 13
To jedno však nech vám nezostáva skryté, milovaní, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká so svojim zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale je zhovievavý, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale chce, aby sa všetci dali na pokánie. Pánov deň príde ako zlodej. Vtedy sa nebesá s rachotom pominú, živly sa rozplynú v ohni a zem i jej diela budú súdené. Keď sa toto všetko má rozplynúť, akí musíte byť svätí a nábožní vo svojom správaní vy, čo túžobne očakávate príchod Božieho dňa, keď sa nebesá rozplynú v ohni a živly roztopia v páľave?! Podľa jeho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť.
Bratia a sestry.
Náš dnešný kázňový text z Druhého Petrovho listu dáva konečnú odpoveď na všetky ľudské otázky o zmysle života. List ako celok kladie dôraz na nádej druhého príchodu Ježiša Krista na zem. Je varovaním a zároveň výzvou pozorovať znamenia doby, byť vnímavý voči všetkému, čo sa okolo nás deje a pritom nezabúdať na to, kde a v čom je cieľ tohto diania.
V období svojho vzniku tento text poukazoval na zavŕšenie dejín, na túžobne očakávaný deň Pánovho druhého príchodu, ako sme čítali v 10. verši: keď sa nebesá s rachotom pominú, živly sa rozplynú v ohni a zem i jej diela budú súdené. Prvotná cirkev sa týmto spôsobom snažila ukázať pravé učenie kresťanov v časoch, keď sa očakávanie skorého príchodu parúzie nenaplnilo a bolo preto potrebné posilniť vieru a nádej kresťanských zborov, dodať im novú energiu a tak čeliť výzvam, ktoré prinášal každodenný život okolitého sveta.
Dnes je však otázne, či vôbec, a ak áno, akým spôsobom sa súčasní kresťania k tejto otázke stavajú. Áno, stále medzi nimi nájdeme aj takých, ktorí sú priam preniknutí apokalyptickými predstavami a ich očakávanie konca je naplnené netrpezlivosťou. S fanatickou záľubou pozorujú každodenné udalosti a ovplyvnení doslovným chápaním obsahu starodávnych proroctiev, snažia sa v nich nachádzať určité znamenia, z ktorých bude možné odhaliť budúce udalosti. Nie sú zriedkavé ani prípady, keď dochádza k výpočtom konkrétneho dňa konca tohto sveta, alebo k snahe izolovať sa od života v spoločnosti, vo svete, kde je tak málo lásky, kde sa deje každodenne toľko zla a neprávosti, akoby sa tým dal urýchliť príchod konca. Stretnúť sa však môžeme aj s nezáujmom, s indiferentným postojom k týmto otázkam, ale aj s hrôzou, ktorú v ľuďoch vyvoláva už len samotná predstava konca času alebo svojej vlastnej pominuteľnosti.
Biblické príbehy opisujúce znamenia konca času však nemajú vyvolávať senzácie, ani vzbudzovať hrôzu z posledných udalostí, ale predovšetkým majú kresťana upozorniť na cieľ a zmysel jeho vlastnej existencie. Majú ho upomínať na to, že jeho poslaním je byť a ostať svetlom sveta a soľou zeme a život pomáhať meniť k lepšiemu, k obrazu kráľovstva Božieho. Zároveň ho majú posilniť vo viere, že je to výhradne Boh, v rukách ktorého je celý beh dejín tohto sveta, aj my sami, každý jeden z nás. Dôverujme preto Bohu a nepodliehajme panike.
Obsah nášho kázňového textu je eschatologický. Vraví nám o konečnom cieli života tohto sveta a všetkého v ňom eschatologickým jazykom vtedajšej doby. Nesmieme však zabúdať na to, že tento cieľ sa prelamuje do našej časnosti, je vždy prítomný. Rozhodujúca eschatologická udalosť spásy nie je totiž v budúcnosti, ale stala sa v minulosti, v udalosti Ježiša Krista a prináša tak dôsledky do prítomnosti každého jedného človeka. My všetci už žijeme v poslednom čase a podľa Božieho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť.
Toto zasľúbenie nemá byť iba lacnou útechou pre ľudí sklamaných svojim životným údelom, ktorým sa tak sľubuje lepší údel v posmrtnom živote. Rovnako nie je jeho zámerom uistiť tých, ktorým sa v živote darilo a cítia sa ním naplnení, že tento stav bude pokračovať ďalej. Tieto slová vyjadrujú čosi iné a znamenajú ďaleko viac. Vravia o konečnom naplnení existencie všetkého tvorstva v dokonalej harmónii spoločenstva s Bohom. Toto poznanie nás má motivovať, aby sme s príchodom konca stále rátali, boli bdelí a snažili hľadať a pozorovať v každodennom živote znamenia toho času, ale v tom správnom význame. Nie len blízkosť posledných dní, či nebodaj ten konkrétny čas, deň, alebo hodinu, ale predovšetkým vždy prítomný cieľ a koniec dejín, ktorý zhodnocuje všetko, čo človek koná a ako žije a čo tak dáva jeho existencii nový rozmer, aby sme raz neboli zaskočení a sklamaní vývojom udalostí a príchodom vlastného konca.
Človek sa v dnešnom uponáhľanom svete pozastavuje nad obsahom týchto slov zväčša iba v hraničných situáciách, keď si bytostne uvedomuje svoju pominuteľnosť, svoju krehkosť, svoje limity. Alebo sa snaží pred takými myšlienkami uniknúť v kolobehu stereotypov všedného života, v totálnom pracovnom nasadení, či naopak len v záhaľke, alebo pred nimi uniká v radovánkach a zábave, zvyšujúc neustále každodennú dávku toho, čo v ňom utlmí vtierajúce sa ťažké otázky o zmysluplnosti vlastného života vytváraním ilúzie šťastia a pokoja. To všetko však nestačí, naopak, zastiera to človeku oči pred realitou, v ktorej sa nachádza, pred ktorou sa ujsť nedá.
Príčinou takého postoja býva skepsa, nedostatok alebo úplná absencia viery a nádeje. Známe latinské príslovie carpe diem, ktoré ako prvý použil rímsky básnik Horatius a ktorého význam možno vyjadriť slovami „užívaj dňa“, poukazuje na pominuteľnosť ľudského života. Jedna zo sémantických interpretácií tohto príslovia vraví, že tu ide o varovanie s existenciálnym podtextom, ktoré vyzýva k maximálnemu využitiu aktuálnych príležitostí, pretože čas plynie jedným smerom a je zakončený našou smrťou, po ktorej nastane už len ničota a beznádej.
Oproti tomuto rímskeho idiómu však stojí čiastočne podobné latinské úslovie Memento mori („pamätaj na smrť“). Jeho hlavným poslaním je viesť človeka k pokániu a k pokore, vo viere a nádeji, že zmysel ľudského života nie je ohraničený len časopriestorovou dimenziou tohto sveta. Preto je potrebné vieru a nádej neustále posilňovať práve tým, že si otázky o živote a smrti budeme neustále klásť. Nielen vo chvíľach, keď sa lúčime s niekým, kto nám bol blízky, nielen v chorobe, v starostiach či úzkosti, ale vždy, pri každej príležitosti. Už dnes nám treba upierať pohľad na Bohom zasľúbené nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť. Nie s obavami, v strachu, ale s radosťou a v nádeji. Toto Božie zasľúbenie je a má stále byť zdrojom pokoja, no zároveň aj novej energie a odvahy zodpovedne pristupovať ku každodennému životu.
Stále prítomný koniec a cieľ dejín znamená, že kráľovstvo Božie sa prelamuje do dejinnej dimenzie tohto sveta. Svedectvo o tom vydáva život a dielo nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré boli dokonalou manifestáciou jednoty Boha a človeka, a súčasne aj dokonalou ukážkou života zameraného na skutočné bytie, ktoré prekonáva všetky bariéry odcudzenia medzi ľuďmi a Bohom.
Ježiš žil svoj život v poslušnosti Božej vôli a v láske k človeku. Tým sa príklad jeho života stáva zároveň aj cestou k Bohu. Je dokonalým naplnením Božej spravodlivosti, ktorú však tento svet vytrvalo odmieta, no napokon sa presadí v plnosti. O tom vypovedá udalosť Ježišovho vzkriesenia, ktoré nám všetkým dáva nádej, že tvorstvo raz dosiahne svoj cieľ, pre ktorý bolo od počiatku určené, Boží pokoj, šálom.
Tento cieľ je vždy prítomný a vyzdvihuje všetko pozitívne do večnosti a naopak všetko negatívne z večnosti vylučuje. To, čo je vyzdvihnuté do večnosti prispieva k plnosti kráľovstva Božieho. Tento cieľ a zmysel dejín sa tak stáva súčasne imperatívom v živote každého z nás. Núti nás uvedomiť si a prijať zodpovednosť za všetko, čo konáme, čo hovoríme, ako sa k sebe správame, za naše myšlienky i činy, za to, či dokážeme dávať alebo iba brať, za to, či dokážeme milovať alebo iba nenávidieť, či chceme k sebe hľadať cestu alebo sa naďalej od seba vzďaľovať.
Znamenia konca vekov nás teda nemajú viesť k strachu z udalostí, ktoré sa stanú na konci časov, naopak majú nás každý deň viesť k správnej voľbe medzi dobrom a zlom, medzi láskou a nenávisťou. Kresťan pri očakávaní nového neba a novej zeme nemá utekať zo sveta, nemá sa prestať o svet zaujímať. Nemá ho zaujímať iba vertikála, ale aj horizontála života. Jeho konečný príbytok je síce v nebesiach, ako o tom píše aj apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom, no Pavol tak isto zdôrazňuje, že kresťan má zaujať zodpovedný prístup aj k časnému životu, keď vraví: či prebývame (v tele) a či (z neho) odchádzame, snažíme sa byť Bohu príjemní. (2 K 5, 9).
Je to zrozumiteľná výzva žiť v súlade s Božou vôľou, v láske, trpezlivosti a tolerancii voči všetkým ľuďom, žiť životom, cieľom ktorého je byť a nie mať. O tom je Božia spravodlivosť, na ktorej sa máme všetci aktívne podieľať.
Ozvú sa samozrejme aj večne prítomné námietky a otázky pochybovačov a skeptikov o zmysle takéhoto života vo svete, v ktorom je toľko zla, kde chýba spravodlivosť, kde mnoho ľudí nemôže naplniť predpoklady, s ktorými sa rodia na tento svet, lebo zomierajú predčasne, či z rôznych dôvodov nie sú spôsobilí byť aktívnymi v tomto živote. Otázok bude vždy veľa a na mnohé nedokážeme dať odpoveď, pretože na ne môže v konečnom dôsledku odpovedať iba Boh. Predsa však, ak veríme tomu, že všetko dobré, čo sme v našich životoch schopní vykonať a čo aj konáme, že všetko to sa vyzdvihuje do večnosti a stáva sa tak súčasťou kráľovstva Božieho už teraz, v prítomnosti, potom máme nádej, že z tohto spoločného pokladu budú raz čerpať všetci, to znamená aj tí, ktorí boli o túto možnosť v časnosti ukrátení. O tom nás uisťujú i slová Ježiša Krista, ktorý blahoslaví a zasľubuje kráľovstvo Božie každému, kto trpí, či stráda alebo nie je z akéhokoľvek dôvodu týmto svetom akceptovaný: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. (Mt 5, 3 – 10)
Áno bratia a sestry. Práve pre tento cieľ je treba žiť a prinášať aj obete. Nebojme sa aj my angažovať pre druhých, prekonajme zábrany a nájdime odvahu venovať im svoju lásku, veďme ich ako aj seba v ústrety tomu novému nebu, do novej zeme, v ktorých prebýva spravodlivosť. Podľa toho bude vidno, že dokážeme znamenia poslednej doby rozoznávať a správne im rozumieť. Ony sú totiž viditeľné predovšetkým v životoch a v srdciach, ktoré sú otvorené Božiemu evanjeliu, a preto aj ostatným ľuďom. Iba tak sa spojí horizontála nášho života s jeho vertikálou a spolu vytvoria kríž, ktorý je nie len symbolom kresťanstva, ale je jeho skutočným naplnením. Amen.