Kázeň na 23. nedeľu po sv. Trojici, 23.11.2014

Anna Polcková
Text: Marek 13,31–37
Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. O tom dni a hodine však nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, len sám Otec. Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde čas. Ako človek, vzdialený na cestách, keď opúšťal dom a svojim sluhom dal moc, každému určil jeho prácu a vrátnikovi naložil, aby bdel, tak aj vy bdejte; lebo neviete, kedy príde pán domu, či večer, či o polnoci, či keď kohút spieva, a či ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane. A čo vám hovorím, hovorím všetkým: Bdejte!

Milí bratia, milé sestry,
posledné nedele cirkevného roka upriamujú náš pohľad na koniec. Slovo „koniec“ nám obyčajne evokuje zraniteľnosť, pominuteľnosť, smrť.
Dobrá telesná a duševná kondícia je cieľom, kvôli ktorému sme ochotní sebadisciplíne a obetí, len aby sme sa v dobrej forme udržali čo najdlhšie. Pokiaľ možno navždy.
Ak sa nám napriek našim vkladom pôsobiť a vyzerať vždy dobre, nedarí, sme frustrovaní. Nerobí nám tiež dobre, ak sa máme stretnúť s deprimovaným človekom – vidíme v ňom totiž časť nášho JA, ktoré sa snažíme dobre schovať.

Podobne nás hlboko rozruší, ak sme vystavení blízkosti náhlej smrti, ale aj pomalého umierania človeka, ktorý je pre nás dôležitý. A tiež nežialime len nad ním, ale nad sebou – nad nutnosťou, a nevyspytateľnosťou vlastného konca.

Kde je však naša viera? Prečo sa tak fixujeme sa len na svoju silu, vplyv, vedomosti – na život v tomto svete napriek jeho zmätkom a nespravodlivosti? Prečo aj prítomnosť Krista, Božieho Syna obmedzujeme na ochranu a pomoc podľa našich túžob a vzorcov?
Ježiš o smrti hovorí. Často a triezvo. Tvrdí, že všetko pominie. Každý pominie. Ja aj Ty, brat sestra. Čím budeme starší, tým častejšie sa s koncom života budeme musieť konfrontovať. Je možné, že smrť našich blízkych vnímame alebo budeme vnímať ako koniec sveta, nášho sveta. Ale Ježiš hovorí, že pominie všetko, nielen náš život, ale aj celý svet, celý vesmír, celé univerzum. Všetko, čím sme obklopení, je pominuteľné: rastliny, zvieratá, štáty aj národy, politické systémy, svetonázory aj náboženstvá. Všetko.
Prví kresťania očakávali, že koniec sveta zažijú. Spájali s ním druhý príchod Krista.
Či však ide o individuálne umieranie, alebo o koniec celej zeme a vesmíru, oba majú spoločné to, že nevieme, kedy nastanú. Deň ani hodinu nepoznáme. A to, že je pre nás nepredvídateľnou, je DOBRE.

Ježiš odmieta špekulácie „falošných Kristov a falošných prorokov“, píše Marek pred naším kázňovým textom, „ktorí robia znamenia azázraky, aby zviedli ak možno, aj vyvolených. Ale vy sa majte na pozore, predpovedal som vám všetko.“
Potom pridáva podobenstvo a v ňom jasnú výzvu k bdelosti. Máme bdieť.
Ako to myslí?

Zdá sa, že bdieme stále. Bdieme príliš. Niekedy natoľko, že nevieme ani spať. Nevieme vypnúť. Musíme byť obozretní, lebo to, čo nesieme, za čo máme zodpovednosť, nepustí. Bdieme toľko, že sme z toho podráždení. Zhon nás prenasleduje aj v spánku – to, čo sa nám darí zvládnuť, potlačiť, sa však vynára v desivých s noch. To všetko je dôsledok neustáleho bdenia, neprestajného uvažovania. Naša duša je unavená, príliš unavená aj na to, aby mohla spať.
Túžime po odpočinku, pokoji, spánku, niekedy si musíme pomôcť liekmi.

Ale Ježiš v podobenstve prízvukuje: Bdejte. Ako správne predpokladám, vôbec tu nejde našu nespavosť…
Naopak – my sa ženieme do práce, aktivít, a úsilím prijímame na seba neprimerané úlohy. Nie náhodou. Nie kvôli strachu o uplatnenie, o prácu. Ale aj preto, aby sme nemuseli premýšľať. Aj preto horlivo pracujeme, aby sme sa niektorými vecami nestačili zaoberať. Niektoré veci na sebe alebo na svete vidieť, vnímať nechceme. Odôvodnenie, racionalizácia, že ´nemáme čas´, znie presvedčivo pre všetkých. Niekedy tomu uveríme aj my sami, že inak sa naozaj nedá.

Ježiš nám však opakovane naznačuje, že hrať sa na schovávačku a ukrývať sa pred sebou samým riešením nie je.
Ježišovo „bdejte“ je pozvanie ku koncentrácii, k sústredeniu na to, čo životu slúži.
Bdejte, skúmajte, čo je dôležité, kde Vás ľudia naozaj potrebujú, kde máte svoje miesto.
Bdejte, buďte pozorní k životu: jeden k druhému, aj sami voči sebe. Život prináša smútok aj radosť, prácu aj pokoj, smiech aj slzy, vieru aj pochybnosti, zahŕňa narodenie aj smrť. K životu naprí celá táto plnosť. „Všetko má svoj čas každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu,“ píše Kazateľ. Aj apoštol Pavel sa vyjadruje: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi…“
Bdelosť, ktorú Ježiš odporúča, má priamy súvis s Jeho slovom. Každá služba, pomoc, ktorú dáme, ale aj prijmeme, slovo a podpora ktoré povieme alebo si vypočujeme, film, koncert, alebo aj služby Božie – všetko, čo v nás prebúdza túžbu po čistote a dokonalosti, čo obnovuje našu silu nevzdať sa života, je cvičením v bdelosti.
Slovo, ktoré hovorí Ježiš nad mojím, nad naším životom, nepominie.

Boh nás vidí, počuje a presne vie, čo potrebujeme k životu. Náš život je dar. Preto môžeme ostať vzpriameným, bdelým a pozorným – pre seba a pre iných. nemusíš si nič predstierať. Boh nás pozná. Môžeme si dovoliť spoznať samých seba. Nič nie je také žalostné, poľutovaniahdné alebo zahanbujúce, aby sme to museli skrývať. Boh nás pozná a na všetko, na čo nie sme – a nemôžeme byť hrdí, dáva svoje odpustenie.
Kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho. Nikto z nás nemôže zachrániť svoj život na úkor iných. A ani nemusí. Posledné slovo má láska, u Boha aj u ľudí. Boh sa stará o to, aby nás pri ňom a aj jedných pri druhých nedržal strach, ale láska.
Z Ježišových nepominuteľných slov plynie veľa nádeje a sily. Vo všetkom. V radostiach aj krízach. V uplatnení svojich darov, ale aj v úplnej bezmocnosti.
Bez ohľadu na to, v akej situáucii sme, plati Ježišovo: Neboj sa, len ver. Nebojte sa, ja som to.

Pán domu necháva podľa podobenstva dom sluhom. Boh nám zveril tento svet. Očakáva, že s Ním budeme v tomto svete bdieť, presadzovať vždy viac lásky a ľudskosti v našom prostredí.
Z väzenia v Berlíne napísal nemecký teológ D. Bohnhefer svojmu priateľovi úvahu o podstate kresťanstva (Widerstand und Ergebung). Pripomína učeníkov, ktorí radšej spia, ako by mali bdieť v Getsemane – tvárou v tvár núdzi a biede, ktorá čaká na Ježiša. „Ježiš vtedy učeníkom vyčíta: či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku? To je obrátenie všetkého, čo zbožný človek očakáva od Boha. Človek je povolaný, aby spolutrpel utrpením Božím v tomto svete, vo svete bez Boha. Kresťanstvo znamená predovšetkým byť človekom – tak ako to v nás pôsobí Boh. Byť kresťanom znamená byť človekom. Kresťana nerobí kresťanom zbožný akt, ale účasť na Božom utrpení v živote.“
Bdieť vo svete znamená dúfať, mať nádej ale aj trpieť s Ním. Poveril nás, aby sme prinášali dobrotu, odpustenie a milosrdenstvo. Aby sme bdeli tam, kde nás On potrebuje – v malom, ale aj vo veľkom.

Trpieť s Bohom znamená neuveriť, že malé aj konflikty, v ktorých sú ľudia vystavení násiliu, v tomto svete musí byť. Trpieť s s Bohom znamená nedať sa vtiahnuť bezohľadnosti a nezmyselnosti, ktorá nás obklopuje a desí.
No o všetkom tomto trápení – utrpení platí, že nebude večné. Boh pozná hodinu jeho konca. Všetko svoje dielo vzkriesi raz k životu. Boh má pre človeka a celý tento svet pripravený dobrý koniec. A kým nepríde, siahajme namiesto zúfalej práce a strachu po Jeho prítomnosti, po Jeho slove: Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta. Amen.
Bože náš, prosíme, nauč nás správnej bdelosti.

Takej, ktorá nebude prejavom sebatrýznenia, ale ani zlosti voči inému človeku alebo Tebe.
Vieš, ako veľmi potrebujeme ľudí, ktorí nás vedia povzbudiť, ale aj napomenúť citlivou kritikou. Prosíme, otvor nám oči, aby sme si ich vedeli všímať, aby sme ich vedeli oceniť.
Prosíme za schopnosť a rozvahu odhadnúť, v akej situácii je potrebná aktivita a kedy stačí očakávať na Teba a nechať veci plynúť bez kŕčovitých snáh zvrátiť ich.
V našich hĺbkach aj výškach, všetkom, v čom sme odkázaní jedni na druhých, nás obdaruj svojím Duchom, trpezlivosťou a milosrdenstvom.
Prosíme o múdre srdce, aby sme videli, čo je kedy potrebné a mali odvahu urobiť to.
Myslíme na slabých, chudobných, chorých a umierajúcich, ktorí dúfajú v Tvoju pomoc. Daruj im pokoj a novú silu, aby si nezúfali, ale boli ochotní prijať Tvoje rozhodnutie. Buď im nablízku v ich strachu, starostiach a bolestiach.