Kázeň na 23. nedeľu po Sv. Trojici, 3.11.2013

Anna Polcková
Text: Filipským 1,21-26
Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk. Ale ak (ďalej) žiť v tele – znamená to pre mňa plodnú prácu, a neviem, čo si radšej voliť. Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som zostal v tele. O tom som pevne presvedčený a viem, že zostanem a vytrvám so všetkými vami pre váš prospech a pre radosť viery, aby ste sa tým väčšmi mohli chváliť mnou v Kristovi Ježišovi, keď zase prídem k vám.

Bratia a sestry,
Pavlovo vyjadrenie: “mne žiť je: Kristus a umrieť: zisk” znie veľmi presvedčivo,  dôveryhodne. No…dokážeme sa s ním stotožniť?
Keď zo svojej blízkosti stratíme človeka, ktorého milujeme, ktorý bol pre náš život dôležitý, máme pocit: teraz je to aj môj koniec. Nič ma nepoteší. Nič pre mňa nemá zmysel. Každý pokus o útechu sa zdá byť márny.
Neistota a bezradnosť nás prepadá aj vtedy, keď sme v roli toho, kto sa smútiacemu snaží priblížiť. Ako tento pocit uniesť?
Platí pre nás Pavlovo: “mne žiť je Kristus” aj vtedy, keď prežívame smútok a nevieme si predstaviť, ako budeme žiť ďalej? Môže človeku pomôcť, ak prijme, že umrieť je zisk?  Nie je to cynické?
Aby sme Pavlovi rozumeli, musíme poznať situáciu, z ktorej list do Filipis píše: životné okolnosti ho vedú k tomu, že by tento svet najradšej opustil a života sa radšej vzdal.
Sedí vo väzení a netuší, čo bude – či ho oslobodia alebo popravia. Je prenasledovaný, ubitý. Vie, že sú ľudia, ktoré spochybňujú jeho prácu dokonca aj v zboroch, ktoré založil. Tí, ktorí ho znemožňujú, tvrdia, že pôsobí slabo, príliš často hovorí o nepríjemnostiach a o kríži.
Aký zmysel má ešte jeho život? Má sa odovzdať smrti, alebo zápasiť o život?
Vo svojich listoch síce zvestuje Božiu moc, milosť a odpustenie,  ale podrobne tiež opisuje, ako veľmi trpí slabosťami.
Kým žijeme vo svete, budeme vždy vystavení týmto napätiam: chvíle nadšenia, víťazstiev a úspechov  budú striedať časy frustrácie a nepochopenia. Túžba žiť sa bude prelínať s odhodlaním všetko skončiť.
Dnes spomíname na našich zosnulých – na bratov a sestry, ktorí nás opustili v tomto roku, alebo aj na našich blízkych, ktorí nám chýbajú už dlho.
O tom, že nás smútok zo straty bolí, že nás blízkosť smrti desí, potrebujeme hovoriť. Nemusíme byť hrdinovia. Nemusíme predstierať, že nás naša viera povznesie ponad bolesť a žiaľ.
Ako však prichádza Pavel vo svojich ťažkostiach k vyznaniu: Kristus je môj život? Odkiaľ berie túto istotu?
Apoštol svoje utrpenia neskrýva. Jeho horlivosť za Kristovu vec prináša radosť a naplnenie, ale rovnako aj strach, nebezpečenstvá, trápenie. Zápasí s nedostatkom, s ostňom v tele. Nič z týchto deprimujúcich zážitkov nepotláča.
Skutočnosť neprikrášľuje. Netvrdí, že zbožnému človeku nič nemôže byť ťažké, lebo viera človeka pred utrpením ochráni. Práve v utrpení sa cíti byť nasledovníkom svojho Pána.
Identifikuje sa v ňom so svojím Pánom.
Po tom, čo preklenul rôzne rozpoloženia, píše v 2 l. Korintským 4, 10.11 “Mŕtvenie Ježiša nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele. My živí ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele.”
Pavel je presvedčený, že nasledovanie Krista nie je o zázrakoch a víťazstvách. S Kristom žijeme, ale s Ním aj umierame. V liste Rímskym (6,4.5.8) čítame: “Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života. Keď sme sa stali jedno s Ním podobnosťou Jeho smrti, práve tak jedno s Ním budeme aj podobnosťou vzkriesenia. Ak sme teda umreli s Kristom, veríme, že s Ním budeme aj žiť.”
Apoštol na základe vlastných skúseností tvrdí: trpím a umieram ako môj Pán, no aj ja zažívam napriek všetkým pokoreniam silu vzkriesenia.  Nie tak, akoby som už teraz vstal z mŕtvych, ako keby som všetko ponižujúce a
nepriaznivé preklenul. Nie tak,  ako keby som mal recept na to, ako zvládnuť vinu alebo ako  umrieť bez strachu a bolesti.
Nie, Pavol ostáva statočný a čestný.  Priznáva: mám strach, ale neklesám na duchu.
Som utláčaný, ale života sa nevzdám.
Vo všetkom zažívam Kristovu silu. Preto je On mojím životom, a smrť mojím ziskom. Smrť je ziskom, pretože z nej rastie nový život – ktorý nie je zo mňa.Bratia a sestry,
pokiaľ sa človek vyhýba  utrpeniu, a všetko, čo sa týka smrti a umierania potláča, pokiaľ človek svoje zlyhania a vinu ignoruje, lebo sa sústreďuje len na úspech a šťastie za každú cenu, ten Kristovi, Pavlovi, ale ani sebe nemôže rozumieť.  Čo spôsobuje sila, ktorá sa prejavuje v slabostiach, ostáva pre takéhoto človeka skryté.
Dilemu, či svoju úlohu vzdá a odovzdá sa smrti, alebo či svoj zložitý život bude viesť ďalej, rieši Pavel tým, že povie ÁNO životu.
Napriek všetkým neprajníkom, starostiam, záťažiam z neho cítiť, že Kristus je tým, kto Mu stále dáva zmysel a novú silu.
Apoštol neprepadá sebaľútosti, je presvedčený, že stále sú ľudia, ktorým ešte má čo dať: pre vás je dôležité, aby som ostal v tele.

Bratia a sestry,
ak sa nás dotkne smrť, aj my hľadáme silu, ktorá nám pomôže uniesť stratu. Aj to je však proces, ktorý niečo trvá a niečo nás stojí.
Keď prídeme o blízkeho človeka, sme najprv  meraví,  stŕpnutí. Smrť nás vždy prekvapí – a my jej zásah popierame, odmietame. V prvotnom šoku akoby sme iba fungovali, otupení, často neschopní smútok vôbec prejaviť. Táto normálna, obranná funkcia organizmu nás chráni, umožňuje nám spať, jesť, pracovať.
Až vtedy, keď tento prvotný šok ustúpi, sa naša duša otvorí. Až vtedy prichádzajú otázky, často výčitky: Prečo sa to stalo? Prečo to Boh dopustil? Čo som ešte mohol povedať, urobiť? Bola to moja vina? Pocity viny prepadajú človeka vždy – ak dal svojho blízkeho do nemocnice, trápi sa preto, že mu neumožnil zomrieť doma, a ak ho nechal zomrieť doma, uvažuje, či by mu zdravotná starostlivosť predsa len nebola pomohla.
V týchto situáciách však nemá žiadny zmysel obviňovať sa. Bezmocnosť, nemohúcnosť nič urobiť nás vždy vedie k výčitkám. Je dôležité, aby nás vtedy mal kto upokojiť, aby nám mal kto povedať, Kristus – “Boží Baránok vzal všetky všetky  naše bolesti na seba. On znášal trest za náš pokoj, Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.”
Svojou smrťou znášal Ježiš Kristus “trest za naše hriechy” – aj tie, ktoré si uvedomujeme, keď sa nás dotkne nezvratnosť ľudského údelu  a to, čo sme si v živote ostali dlžní, už nikdy nemôžeme napraviť.
Aj v trýzniacich výčitkách a pocitoch viny je Boh s nami – ako Ten, ktorý nám odpúšťa a smeruje náš pohľad na šance, ktoré ešte stále máme.
Smútiacemu vždy pomôže, keď ho má kto počúvať, kto unesie jeho plač a bolesť. Na životnom príbehu, ktorý je už ukončený, objavujeme, čo je v živote naozaj dôležité, čo je dobré a pekné.
Viera nám môže pomôcť, aby sme pred smútkom neunikali, ale vedeli ho zniesť. V Božej blízkosti, pri podpore človeka môžeme na základe hlbokého prežitia rozlúčky zažiť aj upokojenie: Všetko čo žijem, prinášam k Bohu. Naozaj všetko! Aj to, čo som nestihol/nestihla  vyriešiť, čo ma tlačí a obviňuje. Boh ma prijme zo všetkým čo mám a čím som. On mi dáva milosť, aby som vedel/a prijať všetko, čo bolo. Odpúšťa mi, zachraňuje ma.
Žalmista v 90. žalme píše: “Nauč nás tak počítať dni života, aby sme získali múdre srdce.”  O to ide, aby sme z ohrozenia pominuteľnosti, ktorému sa nevyhneme, vyviedli dôsledok pre to, ako budeme žiť.         
Zajtra síce môžeme žiť inak, ale dnešný deň sa už nezopakuje a žiadny iný ho nenahradí. Tešme sa preto, keď sa máme z čoho tešiť.  Plačme, keď sa nám stane niečo smutné.
Doprajme svoju blízkosť tým, ktorí práve nevedia, ako ďalej, a vtedy,  keď sa cítime byť v koncoch my, žiadajme o pomoc.
Boh rozumie nášmu strachu aj smútku, počúva naše reptanie, znáša naše výčitky, zúčastňuje sa našich zápasov a namáhavého hľadania východísk. Vždy je s nami ako Ten, ktorý sleduje život.
Kristus chce byť naším životom. Napriek slabosti, umieraniu, napriek každej kríze a slabosti tvorí nový život. Počas života, ale aj pri našom konci.
Za to Mu patrí vďačnosť a chvála. Amen.

Pane Ježiši Kriste,
ďakujeme za Tvoje zasľúbenia, že budeš s nami po všetky dni až do konca sveta – v sile,  v rozvíjaní možností pre tento svet, ale aj v bezmocnosti a v umieraní.
Odpusť nám našu nevieru, ktorá sa fixuje len na naše obmedzené možnosti a neodváži sa veriť Tvojim slovám, že s Tebou prejdeme zo smrti do života.
Odpusť nám, že sa svojím koncentrovaním na víťazstvá za každú cenu vzdávame zažitia Tvojej podpory a milosti, že tých, ktorí znášajú utrpenie, považujeme za neschopných. Tvoríme si tak alibi, aby sme mohli uniknúť a nemuseli sme si pripúšťať ich biedu – a svoje vlastné hranice.
Prosíme, dodaj nám istotu, že z Tvojej ruky nás nemôže vytrhnúť žiadna ľudská zloba, anio  agresivita vplyvných, ani povyšovanie sa ľudí, ktorým sa práve darí.
Prosíme o pokoj pre všetkých, ktorí vo svojom kríži ostali sami. O vieru pre ľudí, ktorí sa mesiace a roky starajú o svojich najbližších, aby vedeli načerpať nové zdroje síl a podpory pre túto službu. Amen.