Kázeň na 23. nedeľu po sv. Trojici, 8.11.2015

František Ábel
Služby Božie — 23. nedeľa po Svätej Trojici (8. 11. 2015, Veľký kostol)

Oslovenie:
Keď povieme, že kresťan je súčasne občanom neba a zeme, znamená to, že v dôsledku Božieho vykupiteľského diela v Ježišovi Kristovi veriaci získali, ako ničím nezaslúžený dar Božej milosti, podiel na Božích zasľúbeniach spásy, večný život v Božom kráľovstve. Vedomie tohto statusu sa však spája až príliš často s vyčleňovaním viery iba do sféry náboženského života v súkromí a v cirkvi, pričom okolitý svet sa berie ako čosi oddelené od posvätnosti cirkevno-zborového života. Na druhej strane, rovnako často sa stretáme s ďalším nezdravým fenoménom, keď sa jednotlivé cirkvi až príliš sústreďujú na svetské poriadky a budovanie materiálneho zázemia, čo ich stále viac vzďaľuje od ich pôvodného mandátu, byť soľou zeme a svetlom sveta, žiť podľa veľkého prikázania lásky. Tak sa stáva, žiaľ až príliš často, že inštitucionalizovaná podoba kresťanských cirkví stráca stále viac kontakt s týmto poslaním, čoho dôsledkom je dôraz na veci adiaforné, vonkajšiu nádheru, vyžadovanie slepej poslušnosti, klerikalizmus a z neho plynúcu konformitu voči svetskej moci, akoby práve tým mali ísť ľuďom príkladom. Kresťan je a má ostať občanom neba a zeme. To však znamená žiť v tomto svete ako Boží služobník, v láske k Bohu a svojim blížnym vo viere, že obetovať svoj život v službe pre iných, znamená v konečnom dôsledku život nájsť. Služby Božie začíname v mene Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého, amen.

Suspírium:
Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca, a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, amen.

Text: Mt 22, 15 – 22
Vtedy prišli farizeji a radili sa, ako by Ho podchytili v reči. Poslali k Nemu svojich učeníkov a herodiánov, a tí povedali: Majstre, vieme, že si pravdivý a ceste Božej podľa pravdy učíš a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: slobodno platiť cisárovi daň, a či nie? Ježiš prezrel ich zlomyseľnosť a riekol: Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi peniaz, ktorým sa platieva daň. A oni Mu priniesli denár. Spýtal sa ich: Čí je to obraz a nápis? Odpovedali Mu: Cisárov. Tu im riekol: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božieho, Bohu. Keď to počuli, zadivili sa, opustili Ho a odišli.

Bratia a sestry.
Pred nedávnom, keď som sa zúčastnil premiéry dokumentárneho filmu o živote Antona Srholca, zaujal ma názor tohto služobníka viery, ktorý celý život zasvätil službe Bohu a blížnym, že budúcnosť cirkvi vidí v ľuďoch, ktorí, paradoxne, žijú mimo cirkvi. V minulom týždni zase, v rámci exegetického sympózia v Prahe, môj predrečník vo svojom príspevku založenom na texte z Lukášovho evanjelia (Lk 17, 33), kde Ježiš vraví rovnako paradoxné slová: „Kto si hľadí zachovať život, stratí ho, a kto ho stratí, zachová si ho, veľmi priamo vyjadril názor, že cirkev v Čechách umiera, pretože si „hľadí zachovať svoj život“ v materiálnom zabezpečení, namiesto toho, aby svoj život obetovala službe evanjeliu a ľuďom.
Tieto slová svojou priamosťou zamrazia, no nemali by sme nad nimi prejsť bez povšimnutia, či jednoducho nad nimi iba mávnuť rukou. Naopak, tieto, či podobné názory, ktoré zďaleka nie sú ojedinelé a ktoré zaznievajú stále častejšie, nás všetkých, starších i mladých, majú viesť k vážnej sebareflexii. Ak totiž úprimne vstúpime do seba a zamyslíme sa nad nimi bez emócii, či náboženského pátosu, zistíme, že na týchto tvrdeniach je veľa pravdivého. Prirodzene, obaja aktéri prezentovali svoje vlastné názory, ktoré sa vzťahujú v prvom rade na ich vlastné cirkvi, nič to však nemení na veci, že sa to týka všetkých. Otázkou je, či a do akej miery to platí a napokon, prečo je tomu tak. Pýtajme sa teda aj my, či sa kresťanské cirkvi na Slovensku až príliš neuzatvárajú pred spoločenským dianím do seba, za múry úctyhodných starobylých tradícií, v snahe zaujať jednoduchý ľud teatrálnosťou vystupovania na verejnosti, pompéznosťou chrámovej výzdoby, liturgických odevov a úkonov, ktoré sú však už stále viac len obyčajnými gestami bez pozitívneho obsahu? Pýtajme sa ďalej, prečo sa namiesto toho nezapájajú intenzívnejšie a efektívnejšie do riešenia pálčivých spoločenských tém a problémov, ktoré sa týkajú života obrovského množstva obyčajných ľudí, prečo sa neangažujú v zápase o ľudskú dôstojnosť a úctu k životu viac a častejšie, nad rámec bohoslužobných podujatí a neustáleho odvolávania sa na imaginárnu čistotu učenia, akoby práve seba dokonalejšie náuky a teorémy dokázali samé o sebe človeka zachrániť. To všetko sú, bratia a sestry, aktuálne a vážne otázky, ktoré sú adresované v prvom rade každému jednému z nás, vrátane tých, ktorí tento súčasný stav reprezentujú a v mnohom zaň aj nesú zodpovednosť.
Tak sa dostávame k dnešnému kázňovému textu, ktorý nám dokáže objasniť mnohé z tohto neutešeného stavu a súčasne nás privádza aj k východisku, ponúka riešenie, ktoré je, ako to často býva, geniálne svojou priamosťou a jednoduchosťou, no súčasne nesmierne zložité v rovine praktického uplatnenia. Príbeh je známy. Známe je aj ponaučenie z neho. Ježišov postoj a jeho dvojznačná odpoveď na zákernú otázku jeho protivníkov sa postupne stali základom učenia o vzťahu „cirkvi a štátu“, ktoré sa v jednotlivých etapách dejín vykladalo a aplikovalo rôzne, až po konečné potvrdenie autonómie civilnej moci a oddelenie náboženskej a svetskej sféry. To všetko je však už priveľmi vzdialené od pôvodného historického kontextu, v ktorom toto Ježišovo učenie zaznelo. Bohatstvo a dvojznačnosť nášho textu, rovnako aj rôznorodosť novozmluvných prístupov k Rímskej ríši (pozri R 13, 1 – 7; 1 Pt 2, 13 – 14; avšak cf. Zj 13, 1 – 18) preto nabádajú k opatrnosti pred tým, aby sme tento úryvok považovali za prejav ranokresťanského prístupu k otázkam vzťahu medzi cirkvou a štátnou mocou. To známe, „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi“, musí byť totiž jednoznačne zahrnuté pod to, čo treba dávať Bohu, čo vrcholí práve „veľkým prikázaním“ milovať Boha celým svojim srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou a milovať blížneho ako seba samého (Mt 22, 34 – 40). Evanjelista Matúš preto končí túto časť evanjelia práve zdôraznením skutočnosti, že Ježiš Nazaretský, ktorý takto učí a v tomto duchu aj koná, je skutočne zasľúbeným Mesiášom, ktorý je väčší ako sám Dávid (Mt 22, 41 – 45).
Práve tu sa čitateľovi ponúka očakávané riešenie otázky, ako zosúladiť vieru v jediného Boha so životom v určitom spoločensko-politickom rámci. To, že ide o skutočne závažnú otázku potvrdzuje už samotný úvod príbehu. Predstavitelia náboženskej moci, v Matúšovom kontexte sú to učeníci farizejov a herodiáni, prívrženci v Galilei vládnucej herodesovskej dynastie, idú za Ježišom s vopred určeným zámerom – chytiť ho do úkladnej pasce. Tá otázka, s ktorou za ním prichádzajú, pričom sa mu strojene lichotivo prihovárajú, v sebe nesie zákernosť podlého, politicky motivovaného konania s cieľom dostať svojho protivníka do úzkych. Na prvý pohľad totiž každá z dvoch možných odpovedí, „je dovolené platiť daň cisárovi“, alebo naopak, „nie je dovolené“, prináša negatívne dôsledky.
V prvom prípade by si Ježiš znepriatelil väčšiu časť židovského obyvateľstva v Palestíne, ktoré už dlhé desaťročia muselo niesť ťažké jarmo rímskej okupačnej moci. Navyše, takáto odpoveď by bola v príkrom rozpore s prikázaním, ktoré zakazovalo uctievanie iných bohov (Ex 20, 2 – 3; Dt 5, 6 – 7) a ich zobrazovanie (Ex 20, 4 – 6; Dt 5, 8 – 11). To všetko totiž rímsky denár navonok vyjadroval. Bola na ňom podobizeň cisára Tibéria s jeho titulmi, z ktorých niektoré naznačovali jeho nárok na božstvo, či božský nárok niektorého z jeho predkov. Stálo tam: Ti[berius] Caesar Divi Aug[usti] F[ilius] Augustus, a na druhej strane zase: Ponti[fex] Maxim[us]. Týmto spôsobom bolo proklamované, že cisár Tibérius bol nielen synom božského Augusta, ale rovnako aj veľkňazom, pričom oba tieto nároky narážali príkro na princíp židovskej viery v Jediného Boha a dôsledky, ktoré z tejto viery plynú.
V druhom prípade by sa Ježiš sám vystavil riziku obvinenia, že odmietaním platenia dane nabáda na odpor a otvorenú vzburu proti Rimanom. Samé o sebe je to jasné pokrytectvo. Používanie rímskej peňažnej meny totiž znamenalo akceptovanie daného politického statusu a súčasne i povinnosť zúčastňovať sa na rímskom politickom systéme, a to práve platením dane z hlavy. Ježiš sa svojou odpoveďou vyhol obom negatívnym dôsledkom, pretože jeho odpoveď bola dvojznačná, no vo svojej podstate správna. Ide totiž o teologický výrok o vzťahu nárokov jediného Boha a vládnucej moci na božskú zvrchovanosť. Z toho plynie, že povinnosť voči Bohu vždy prevyšuje povinnosť voči cisárovi. Dôležité je len poznať odpoveď na otázku, čo treba zahrnúť do povinnosti voči Bohu. Odpoveď nám prináša práve „veľké prikázanie lásky“, ktorým táto časť evanjelia zámerne vrcholí.
Z tohto uhla pohľadu sa môžeme preniesť do dnešnej reality a nechať sa opäť konfrontovať s otázkami, ktoré sme si položili na začiatku. Dnes sme, každý jeden z nás, konfrontovaní s otázkou, či možno platiť daň cisárovi, prirodzene v odlišnom kontexte, no s rovnakým dôrazom a vážnosťou. Samozrejme, aj dnes si musíme v prvom rade vedieť odpovedať na otázku, čo to vôbec znamená. Veď platiť dane je elementárnou občianskou povinnosťou. Rovnako je povinnosťou rešpektovať demokraticky zvolenú štátnu politickú moc. O tom niet pochýb. O to tu však nejde. Ide tu v prvom rade o to, ako chápeme povinnosť „dávať Bohu to, čo je Božie“ a aké dôsledky z toho vyvodíme v každodennom živote. Aj my sme totiž konfrontovaní s rovnako zákernými otázkami, aj my si musíme dať pozor na vopred nastavené pasce, ktoré kladú tí, ktorí kresťanstvo vo svojej najvnútornejšej podstate relativizujú a prispôsobujú ho ľudským náukám, svojim vlastným potrebám, či svetským poriadkom. To všetko sme mali možnosť pozorovať aj v tomto roku, či už počas februárového referenda, ale rovnako aj v súčasnosti, keď Európa čelí v dôsledku utečeneckej krízy snáď najťažšej skúške nielen demokratických princípov, na ktorých bola vybudovaná, ale aj tých kresťanských princípov.
Veriaci človek, pre ktorého je alfou i omegou skutočná úprimná túžba „dávať Bohu to, čo je Božie“, inými slovami žiť v súlade s „veľkým prikázaním“, pretože ono v sebe zahŕňa celý zákon i prorokov, a dodajme, i všetky ostatné sväté písma, taký človek je aj dnes vystavený nebezpečenstvu, že bude skôr či neskôr osobne čeliť pokrytectvu tých, ktorí majú vo svojich rukách moc, cirkvi nevynímajúc. No uvedomme si, bratia a sestry, že keď slabne prorocký hlas zvnútra cirkví, keď sa zvestovanie evanjelia a prisluhovanie sviatostí obmedzuje stále viac len za múry kostolov, bez konkrétneho a viditeľného dopadu na každodenný život v spoločnosti, ktorá trpí stále viac nedostatkom empatie, tolerancie, úcty a dôstojnosti k ľudskému životu a životu vôbec, keď sa cirkvi sústreďujú a zameriavajú viac na svoje vlastné zabezpečenie, v domnienke, že tak robia pre dobro budúcich generácií veriacich kresťanov, keď sú ochotné uzatvárať tiché spojenectvá s politickou mocou iba preto, aby si udržali istý štandard a spoločenské benefity spojené so súčasným status quo, no nie sú ochotné hľadať a aj reálne vyjadriť v každodennom živote jednotu v rôznosti inak, ako na pôde formálnych oficiálnych podujatí, kde sa objavujú bok po boku celebrít svetskej moci, vtedy sa ukazujú byť pochmúrne prognózy, o ktorých sme vraveli na začiatku kázne, veľmi reálne. Aby sa tieto prognózy nenaplnili, treba nám pamätať a nikdy nezabúdať na to, čo znamená „dávať Bohu to, čo je Božie“. Tak, ako cisárova minca niesla na jednej strane obraz panovníka, my všetci nesieme v sebe obraz Boží, na ktorý sme stvorení. No nie každý ho reprezentuje v súlade s Božou vôľou a Jeho spravodlivosťou.
Starozmluvný prorocký text, ktorý sme dnes čítali dosvedčuje, že Boh je milostivý, nevzdá sa svojho ľudu a neprestáva byť našim nebeským Otcom. No súčasne svedčí aj o tom, akú má hriech v sebe strašnú moc, ktorá človeka ochromuje, tlmí jeho pozornosť a schopnosť vzoprieť sa. Zmyslom Božieho súdu preto nie je záhuba. Boh chce, aby sa hriešnik zmenil. To všetko v sebe nesie Božia obeť v Ježišovi Kristovi. Musíme preto dávať veľký pozor, aby sme túto obeť nebrali len ako akýsi magický prostriedok spásy, ale naopak, ako reálnu výzvu a zodpovednosť pred Bohom, čo so svojim životom urobíme. Nezabúdajme, bratia a sestry, že Boh sa stane ochrancom všetkých predesených, zovretých úzkosťou, všetkých prenasledovaných a znevažovaných, privedie ich zo všetkých končín sveta a dá im príbytky v zasľúbenej zemi.
Dávajme preto Bohu to, čo je Božie, teda samých seba, vždy a všade, v súkromnom živote, ale aj v tom spoločenskom. Veriaci kresťania nesmú byť vnútorne rozpoltené osobnosti, naopak, majú dokázať žiť autentickú vieru v integrite myslenia a konania, pre tento svet, pre spoločnosť, ktorej sú súčasťou a tým i pre Božie kráľovstvo. To je tá správna odpoveď na otázku, ako v dnešnom svete aplikovať ponaučenie z tohto príbehu. Ak to neurobíme, ak sa necháme zastrašiť, ak budeme mlčať, hrozivo znejúce prognózy na adresu dnešných cirkví sa s veľkou pravdepodobnosťou, skôr, či neskôr naplnia. Alebo naopak a opäť paradoxne, možno sa musia naplniť, aby došlo k dôkladnému očisteniu cirkvi, k jej novej reformácii, k oddeleniu pliev od zrna, k túžobne očakávanému návratu k poslaniu, ktoré je jej mandátom od počiatku, stať sa integrálnou súčasťou spoločnosti v službe Bohu a blížnym, čo znamená „nájsť svoj život v jeho obetovaní za iných“. Amen.