Kázeň na 24. nedeľu po sv. Trojici, 6.11.2016

František Ábel
Služby Božie — 24. nedeľa po Svätej Trojici, Pamiatka zosnulých (6. 11. 2016, Veľký kostol)

Text: Ž 90, 1b – 6.10.12
Pane, Ty si býval naším príbytkom z pokolenia na pokolenie. Skôr, ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až naveky. Do prachu vraciaš človeka a vravíš: Vráťte sa, ľudskí synovia! Veď tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajšok, čo sa pominul, ako čas nočnej stráže. Odplavuješ ich, sú ako sen, ako tráva, čo pučí zrána; zrána rozkvitá a rastie, na večer vädne a uschýna.
Čas nášho života je sedemdesiat, pri dobrej sile osemdesiat rokov; ich pýchou je námaha, strasť; on rýchlo prejde, a my odletíme.
Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.

Bratia a sestry.

Napriek každodennému zhonu v dnešnom uponáhľanom svete, sú tu chvíle, keď cielene spomalíme. Potrebujeme sa jednoducho pozrieť späť na to čo sme prežili, ako a čím žijeme v prítomnosti, a napokon sa zamyslieť aj nad tým ako ďalej.

V uplynulom týždni sme si pripomenuli pamiatku reformácie a zdôraznili sme potrebu nechať sa sústavne pretvárať Božím Duchom, aby sme dokázali byť dostatočne citliví voči potrebám našich blížnych a vedeli reálne konať Božiu vôľu. Život je totiž krátky, jeho dni prejdú rýchlo a ani sa nenazdáme, stanú sa spoločne s nami súčasťou minulosti. Uvedomujeme si to zvlášť v dňoch, keď navštevujeme hroby našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Vždy, keď stojíme pri hrobe toho, kto nám bol vzácny, na kom nám tak veľmi záležalo, koho sme milovali, kto nám teraz tak veľmi chýba, miešajú sa v nás rôzne pocity. Sme smutní, nostalgickí, spomienky na spoločne prežité chvíle  v nás vyvolávajú množstvo otázok, čo sme mohli urobiť lepšie, či predsa len nebolo možné stráviť spolu viac času, venovať sa jeden druhému, no z rôznych dôvodov sme to nedokázali.

Je nám ľúto. Zapálime sviečku, v tichej chvíli rozjímania postojíme, spomíname a zápasíme s ťažkými otázkami života a smrti. Cítime, že nás čosi ruší v našom zabehnutom spôsobe života, niečo, čo však vždy bolo a ostáva pevnou súčasťou ľudskej existencie. Niečo, čo nám pripomína našu krehkosť a pominuteľnosť, ale aj relativitu istôt, ktorých základom sú výhradne naše ľudské možnosti. Podaktorí ľudia v takýchto chvíľach strácajú schopnosť veriť v milosrdného a všemohúceho Boha. Iní zase usúdia, že Boha niet a ak je, tak nie je milosrdný, alebo naopak, nie je všemohúci. Ďalší sa stávajú voči viere úplne skeptickí, pokladajú ju za absurdnú a nemožnú, a sú aj takí, ktorí sa pokúšajú Boha ospravedlňovať a tým vysvetliť prítomnosť zla a všetkých rušivých javov v živote. Snáď aj kvôli tejto rozmanitosti postojov v konfrontácii s ľudskou pominuteľnosťou, zoči voči smrti, sa veľa ľudí odmieta takýmito otázkami vôbec zaoberať a snažia sa zo života dostať čo najviac, kým to ide, v duchu známeho výroku rímskeho básnika Horácia, carpe diem! – uchop deň, uži si ho!

Aj keď všetky tieto ťažké otázky sú prirodzenou súčasťou života, treba si priznať, že uspokojivú odpoveď na ne sotva nájdeme. No tak to v tomto svete vždy bolo, je a stále bude. Smrť je súčasťou života. Práve toto vedomie nás má viesť k hlbokej reflexii nad spôsobom, akým žijeme, k sústredeniu sa na to skutočne dôležité v tom krátkom čase, ktorý je nám vymeraný, to, čo by raz po nás malo zostať zapísané v kolektívnej pamäti ľudstva a stať sa tak súčasťou  knihy večného života. Aj náš dnešný kázňový text, vybrané verše 90. žalmu, ktorý je štylizovaný ako Mojžišova modlitba, sa dotýka týchto zložitých otázok života a smrti.

Žalmista hneď na začiatku oslovuje Hospodina ako „Pána“. Zdôrazňuje tým Jeho odvekosť. Vraví aj o tom, že u neho mal ľud vždy ten skutočný domov. V tom obrovskom priestore vesmíru by bol človek beznádejne stratený, u Hospodina je však doma. Oproti predstave bezpečia v Božej blízkosti však stojí drsná skutočnosť smrti. Boh človeku život dal, no stačí slovo a človek zo života odchádza. Veď koľko blízkych ľudí už odišlo a niet ich, už viac nemôžu vzdávať vďaku Hospodinovi v slávnostnom zhromaždení. Smrť tu však nie je chápaná ako nepriateľ (1 K 15, 26), ale ako poslušný služobník, ktorý vykonáva príkazy toho istého Pána, ktorý život dáva.

Pred večným Bohom sú obdobia vekov iba ako obyčajný okamžik. Žalmista smelo stavia proti sebe Božiu večnosť a ľudskú pominuteľnosť. Ani seba dlhší ľudský život nie je nič v porovnaní s „Božími dňami“, ktoré obopínajú celé tisícročia. A je to práve smrť, ktorá neprestáva pripomínať človeku jeho nedokonalosť, to, že sme všetci len hriešnici.

V knihe Genesis sa rozpráva o praotcoch ľudstva a ich dlhovekosti (1 M 5). Aj Mojžiš zomiera ešte vo vysokom veku 120 rokov (Dt 34, 7), Jozue v 110-tich rokoch (Joz 24, 29). Žalmista však rozpráva o dĺžke ľudského veku podobne ako sa o ňom hovorí v súčasnosti. Pritom mu ide práve o to, aby dni ľudského života boli naplnené aj niečím iným, ako len drinou a núdzou, únavnou prácou, či len obyčajným prežívaním, bez akéhokoľvek hlbšieho zmyslu.

Bratia a sestry, slová tohto žalmu nás varujú, aby sme svoj krátky život nepremárnili, ale aby sme ho využili k dobrému, a to v maximálnej miere. K tomu je potrebná múdrosť. Na nej záleží najviac. Múdre srdce pomôže človeku nájsť v každej chvíli správne rozhodnutie a vidieť cestu Božiu, ktorá vedie smrťou k životu (cf. Dt 30, 19; J 14, 6). Božia moc totiž siaha až za hrob. To je aj naša nádej, s ktorou však prichádza aj zodpovednosť za spôsob, akým žijeme.

Ak sa pozrieme okolo seba pozorne zistíme, že zmysluplné využívanie času ľudského života je skôr raritou, často dokonca aj medzi tými, ktorí sa otvorene hlásia k viere v Boha. Žalmistove slová nás preto majú udržiavať v bdelosti, no zároveň nám ukazujú perspektívu, ktorá prevyšuje všetko dočasné, pominuteľné.

Svedectvo o tom vydáva aj dnešné spievané evanjelium. V Ježišovom živote, tak ako ho vníma kresťanská cirkev, dochádza k vrcholnej manifestácii Božej spravodlivosti, ktorá ukazuje priamo k Mesiášovi a tým aj k samému Bohu, a tým sa stáva prameňom života, a to nielen časného, ale aj večného.

Dráma, ktorou táto udalosť vyvrcholila, je zase manifestáciou ľudského hriechu so všetkými jeho katastrofickými prejavmi, ako nenávisť, zvrátená túžba ubližovať, ponižovať a šíriť okolo seba strach, bolesť a smútok, ale aj odmietanie Boha a tým i života. O tom všetkom vypovedá Ježišov kríž. Nejde však o posledné slovo. To patrí Hospodinovi.

Áno bratia a sestry, táto udalosť v dejinách ľudstva presahuje svojim významom čas i priestor, jej dosah je absolútny. Nemusíme preto podliehať pesimizmu a beznádeji, a to ani pri hroboch našich blízkych. Boh vzkriesil Ježiša k večnému životu a tým definitívne potvrdil, že všetko, čoho základom je tvorivá a obetavá láska, bude rehabilitované. Akt vzkriesenia tak dáva životu definitívny zmysel. Pripomínajme si preto stále slová nášho Pána, ktoré zaznamenal evanjelista Matúš: „Nebuďte ustarostení o svoj život, […] Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť.“ (Mt 6, 25b.33) Posolstvo týchto slov je relevantné, je nielen aktuálne, no rovnako aj radikálne vo svojej požiadavke na každého z nás.

Neostávajme preto uväznení v minulosti, len v spomienkach. Nepresviedčajme sa, že to dobré je už dávno za nami a pred nami už iba to zlé. Zmobilizujme v sebe tvorivosť lásky aj dnes, aj zajtra, angažujme sa a buďme vytrvalí a trpezliví, nenechajme sa odradiť ani prekážkami, ktoré sa objavia. Nech sú naše myšlienky a konanie motivované vyššími cieľmi ako pominuteľné veci. Nech je ich výsledkom spravodlivosť a odvaha podať pomocnú ruku tomu, kto to potrebuje, zastať sa tých, ktorým je upieraná ich dôstojnosť, ktorí sú z rôznych dôvodov zo spoločnosti vyčleňovaní a znevažovaní. Aj keď takýto spôsob života ostáva často nedocenený a mnohými pokladaný len za prejav čudáctva, aj napriek tomu práve to má zmysel, práve to má význam.

K tej správnej motivácii pomáha pevná viera, že Božie zasľúbenia sa raz definitívne vyplnia. Boh nájde v človeku zaľúbenie a v plnom rozsahu sa prizná k jeho úprimnému snaženiu, no rovnako aj ku všetkým nenaplneným túžbam a cieľom, ktorých motiváciou bola práve láska, milosrdenstvo a spravodlivosť. Priznal sa k Ježišovi Kristovi a jeho životu, prizná sa i k nám. V tom je blaženosť i požehnanie. Dôverovať Bohu znamená byť a zostať v oblasti života. Nedôvera a nevera, odmietnutie Boha, tie vedú k večnej smrti.

Život v tejto časnosti má svoj začiatok i koniec. Tak ako narodenie, aj smrť je jeho súčasťou. Život je však proces, ktorý predstavuje jedinečnú príležitosť naučiť sa žiť ako skutočná ľudská bytosť, v slobode a zodpovednosti spolu s ostatnými a nielen pre seba, ale aj pre iných. Všade tam, kde sa prejavuje láska, všade tam je Boh prítomný, tak tomu veríme. Je totiž odrazom Božej lásky k človeku. Preto každý jeden príklad nezištne preukázanej lásky potvrdzuje, že zlo a aj samotná smrť už boli vo svojej podstate porazené. To všetko vypĺňa prázdne miesta, ktoré tu zostali po ľuďoch, ktorí žili, trpeli a zomierali predčasne, často bez akéhokoľvek viditeľného zmyslu. Hriech, ani smrť už nemajú nad nami definitívnu moc.

Bratia a sestry. Starí Gréci sa zdravili pozdravom chairein, čo znamená „radujte sa“. Tento pozdrav vyjadroval ich postoj k životu a k smrti. Radovať sa treba z každého dňa, pokiaľ k tomu má človek vytvorené vhodné podmienky, je zdravý, v dobrej kondícii a má dostatok všetkého, čo k životu potrebuje. Podobne tomu bolo aj u starých Rimanov, čo potvrdzuje to známe „carpe diem“, doslova „uchop deň“, to znamená využi deň naplno, kým k tomu máš možnosť. Kresťanský postoj k otázkam života a smrti má byť však odlišný. Veríme tomu, že Boh je Stvoriteľom sveta, a svet je Boží. Boh je preto zvrchovaným Pánom života aj smrti. Preto už nemá platiť: „uži si deň“, ale ži zodpovedne a spravodlivo, a práve z toho sa raduj. Máme totiž iba jeden život a ten bude raz s konečnou platnosťou Bohom zhodnotený.

Bratia a sestry. V tejto viere a nádeji zasväťme aj dnešnú pamiatku zosnulých. Vo viere, že ten kto v Kristovi žije a umiera, ten nezomrie naveky, ale bude vzkriesený k novému životu a vojde v plnosti do Božieho pokoja. Pokora a radosť zo života sa potom môžu stať zdrojom vnútornej sily a odvahy byť aktívny v prejavoch ľudskosti, lásky a nezištnej pomoci ostatným, každému, kto to potrebuje, a týmto spôsobom sa napokon vyrovnať aj s tými ťažkými otázkami života a smrti. Pamätajme na to. Amen.