Kázeň na 3. adventnú nedeľu, 13.12.2015

František Ábel
Služby Božie — 3. adventná nedeľa (13. 12. 2015, Veľký kostol)

Text: Mt 11, 2 – 11
Keď Ján v žalári počul o skutkoch Kristových, poslal k Nemu svojich učeníkov, aby sa Ho spýtali: Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať? Ježiš im odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. Blahoslavený je, kto by sa nepohoršil na mne.
Keď (poslovia) odišli, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: Čo ste vy šli vidieť na púšť? Či trstinu, ktorú vietor sem-tam kolíše? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka, oblečeného do mäkkého rúcha? Ajhľa, tí, čo nosia mäkké rúcho, bývajú v kráľovských domoch. Čo ste teda vyšli? Či vidieť proroka? Áno, hovorím vám: omnoho viac ako proroka. Toto je ten, o ktorom je napísané: Ajhľa, posielam svojho posla pred Tebou a on Ti pripraví cestu. Veru vám hovorím: Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa, ale kto je najmenší v kráľovstve nebeskom, je väčší ako on.

Bratia a sestry.
Túžobné očakávanie, predstavy, úprimné oduševnenie a angažovanosť pre Božie dielo na jednej strane, pochybnosti, sklamanie a stále prítomné, pálčivé otázky na strane druhej. Aj týmto spôsobom možno charakterizovať vystúpenie a službu muža, ktorého všeobecne pokladáme za zvestovateľa príchodu túžobne očakávaného Mesiáša, muža, ktorého sám Ježiš neskôr označil nielen za pripravovateľa cesty Pánovho príchodu a za najväčšieho medzi tými, kto sa narodili zo ženy, no súčasne o ňom povedal aj to, že najmenší v Božom kráľovstve je väčší ako on.
Zvláštne slová, ako je zvláštny aj samotný príbeh Jána Krstiteľa. A práve z perspektívy tohto príbehu budeme dnes aj my hľadieť v ústrety druhému príchodu nášho Pána. Na postavu Jána Krstiteľa hľadíme predovšetkým ako na eschatologického Eliáša, v živote a diele ktorého sa uzatvára biblická epocha. Poznáme ho, ako proroka, ktorý v Ježišovi spoznal prichádzajúceho Mesiáša a tým aj začiatok posledného času a prípravy na Deň Božieho súdu.
Áno, to všetko platí a postupne sa stalo neoddeliteľnou súčasťou príbehu evanjelia a následne aj kresťanskej tradície. No už menej, ak vôbec, sa zamýšľame nad Jánovým príbehom z hľadiska tej, takpovediac odvrátenej strany, ktorá je však súčasťou života každého človeka. Tou odvrátenou stranou sú naše vlastné predstavy o Božom konaní v tomto svete, naša skalopevná istota, že vieme, aká je Božia vôľa, kto kam patrí a predovšetkým, kam patríme my sami a prečo sme na tom lepšie ako tí ostatní. Dejiny však vydávajú jasné svedectvo o tom, že ľudské náboženské predstavy sú až príliš často a zásadne odlišné od Božej vôle. Keďže Božia vôľa sa deje paradoxným spôsobom, v udalostiach, ktoré sa vzpierame vnímať ako Boží kairos, teda zvláštny a jedinečný čas Božej intervencie v tomto svete, zdráhame sa prijať aj skutočnosť, že Boh stále prináša do času a priestoru ľudských životov čosi nové a s tým novým aj novú nádej, aby nám tým pripomenul, čo je nevyhnutným predpokladom živej viery, to znamená dôvera, ktorá vedie k pokore a tá zase k schopnosti žiť v láske, tolerancii a vzájomnom porozumení, v nádeji, že tento svet môže dospieť a byť lepší.
Áno, aj v Jánovom životnom príbehu možno pozorovať tento rozpor. Ján Krstiteľ patril do fascinujúceho sveta židovských náboženských predstáv prvého storočia našej éry, kde kulminovalo naliehavé očakávanie blízkeho konca tohto veku a s ním aj posledného rozhodujúceho súdu. Podstata Ježišovho mesiášstva, ako aj spôsob, akým svoje poslanie vykonával, to všetko však bolo v príkrom rozpore nielen s Jánovým očakávaním, ale aj s predstavami veľkej časti židovského obyvateľstva v Palestíne. Preto Ján, keď z odstupom času počul o Ježišovej činnosti, poslal dvoch svojich učeníkov, aby sa spýtali, či Ježiš skutočne napĺňa jeho predstavy eschatologického Mesiáša, toho, kto má rigorózne, no súčasne aj objektívne oddeliť „plevy od zrna“, toho, v koho rukách je už „sekera priložená na kmeň stromu“, „vejačka, ktorou si vyčistí humno a pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli“. Táto obrazná reč vyjadruje vtedajšie predstavy o príchode Dňa Hospodinovho a Mesiáša, ktorý bude súdiť tento svet Duchom Svätým a ohňom, aby sa konečne a zaraz naplnili očakávania a nádeje nespočetného množstva generácií, ktoré lačneli a žíznili po Božej spravodlivosti, dlhodobo potláčanej nespravodlivosťou ľudí a prekrúcaním Božej vôle podľa predstáv a potrieb mocných tohto sveta. Áno, v tom čase, ako píše prorok Izaiáš, začujú hluchí slová knihy, z mrákavy a tmy rozhliadnu sa oči slepých. Zúbožení budú mať viac radosti v Hospodinovi a chudobní ľudia budú jasať nad Svätým Izraela. (Iz 29, 18 – 19)
Tento čas sa napokon naplnil v živote a diele Ježiša Nazaretského. No nie tak, ako si ľudia, vrátane Jána mysleli. Napriek tomu, Ježiš je Kristus, to znamená Mesiáš, o tom niet pochýb. Jeho činnosť vôbec neznižuje význam a vážnosť eschatologického súdu, no predsa len, dáva do popredia charakter Božej spravodlivosti, ktorej základom je láska, milosrdenstvo a účasť na údele ľudských bytostí v tomto svete. Ježišova odpoveď Krstiteľovi bola sčasti kladná. Povedal jeho poslom: Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: 5slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium.(Mt 11, 4b – 5) V Ježišovej činnosti dochádza k napĺňaniu mesiášskych zasľúbení. V tom sa Ján nemýlil. Boh sám splnomocňuje Ježiša, zasľúbeného Mesiáša, aby konal to, čo bude signifikantným znakom, že čas sa naplnil. Náprava toho, čo je poškodené dôsledkami ľudského hriechu, tá sa už začala. No Ježiš zakončil varovaním: 6Blahoslavený je, kto by sa nepohoršil na mne. V tomto výroku vidno, že Ježišove pochybnosti o Jánovi Krstiteľovi boli oprávnené. Pre Jána bolo totiž takéto napĺňanie Božích zasľúbení neakceptovateľné, jeho presvedčenie bolo zásadne odlišné od Ježišovho.
Ak chceme porozumieť rozdielu medzi mesiášskym postojom Jána Krstiteľa a Ježiša, musíme vypočuť aj ďalšie Ježišove slová: 11Veru vám hovorím: Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa, ale kto je najmenší v kráľovstve nebeskom, je väčší ako on. 12Odo dní Jána Krstiteľa až dodnes kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci ho uchvacujú. 13Lebo všetci proroci aj zákon až po Jána prorokovali. 14Ale ak chcete prijať: on je Eliáš, ktorý má prísť. 15Kto má uši, nech počuje! (Mt 11, 11 – 15)
Ježišove slová vysvetľujú tento zásadný rozdiel. Ján mal síce pravdu v tom, že začína nová epocha, ale bol presvedčený, že to bude obdobie posledného súdu a koniec ľudských dejín. Akékoľvek medziobdobie pred súdom bolo nemysliteľné. Ježiš si však bol istý, že prostredníctvom neho bol uvedený vek Božieho kráľovstva, a to ešte pred príchodom konca času. Odmietol Jánovu perspektívu a svoj postoj vyjadril v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13, 24 – 30), ale aj v podobenstve o rybárskej sieti (Mt 13, 47 – 50) a figovníku (Lk 13, 6 – 9). Metafory týchto podobenstiev, zvlášť toho prvého o kúkoli medzi pšenicou mohli byť priamou reakciou na Krstiteľovu metaforu o žni, ktorú sme počuli v spievanom evanjeliu a ktorú sme už v rámci kázne spomenuli.
V Ježišových slovách a vo všetkom, čo konal a učil vidno zreteľne paradox presadzovania Božej vôle a spravodlivosti v tomto svete. Teraz, to znamená Ježišovým vystúpením začalo to prechodné obdobie, v rámci ktorého je nevyhnutné, aby hriešnici žili spoločne so spravodlivými. Až na samom konci, pri poslednom súde, Syn človeka „oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov“. Hriešnici „pôjdu do večného trápenia, ale spravodliví do večného života“. (Mt 25, 32.46; cf. Ez 34, 17) Dodnes sa zbožní Židia modlia na Nový rok slovami starej hebrejskej básne: „Ako keď pastier pasie svoje stádo a prepúšťa svoje ovce pod svojou palicou, tak i Ty prepustíš, spočítaš a zvážiš duše všetkých živých; a nakoniec dáš všetkému svojmu tvorstvu, čo potrebuje a vynesieš nad nimi súd“ (The Complete Artscroll Machzor. Rosh Hashanah, s. 483)
Ježišova koncepcia rozdelenia časových etáp v dejinách spásy bola teda odlišná od tej Jánovej. Biblická epocha vrcholí Jánom Krstiteľom. Ježišovo vystúpenie a činnosť prináša prienik Božieho kráľovstva do časopriestoru univerza. Napokon nastane aj tretie obdobie. To bude uvedené príchodom Syna človeka v moci a sláve k poslednému súdu, čas ktorého nie je nikomu, okrem Hospodina známy. Z takto pochopenej koncepcie vyvodil Ježiš logický záver, že až do konečného súdu budú hriešnici i spravodliví nutne žiť spolu. A práve to je mimoriadne dôležité, bratia a sestry. To nás núti uvedomiť si, čo to znamená a aké dôsledky z toho pre nás všetky plynú. V záujme nájsť správnu odpoveď na túto otázku musíme opäť pozrieť späť na príbeh Jána Krstiteľa. Bez ohľadu na nesporný význam a dôležitosť tejto prorockej postavy, ostáva až dokonca v zajatí svojich vlastných apokalyptických predstáv. Nedokázal sa stotožniť s inou možnosťou, napriek tomu, že Ježiš mu to dal jasne najavo.
Tento príklad nám má pomáhať aké nebezpečenstvo nám hrozí, ak sa naše predstavy postupne stávajú istotou, že vieme všetko čo vedieť potrebujeme, ako a prečo Boh v tomto svete koná, dokonca často bez rozpakov súdime to, čo sa okolo nás deje, vo vedomí, že to zodpovedá Božej vôli. Schematizujeme, kategorizujeme, odsudzujeme, no popri tom všetkom zabúdame na to hlavné, že týmto spôsobom „vytrhávame s burinou často aj pšenicu“. A to nám, bratia a sestry neprináleží.
Prečo je pre nás často tak ťažké akceptovať, že Boh má záujem na živote hriešnika rovnako, ako aj na živote spravodlivého? Prečo radšej prehliadame závažnosť a dôraz Ježišovho učenia, ktoré nás má každý deň privádzať k pokániu a k pokore v dobrej vôli akceptovať tento Boží zámer? Prečo sa bránime prijať tento Ježišov logický dôsledok a uvedomiť si, že jedine tak dokážeme vytvoriť v tomto svete priestor a nové možnosti k jeho náprave? Veď našou úlohou je žiť v tomto svete v láske a tolerancii, v trpezlivosti a v ochote viac počúvať ako hovoriť, v odhodlaní mať viac pochopenia a dobrej vôle namiesto moralizovania, mať odvahu viac rozmýšľať nad stavom vecí okolo nás, v našej spoločnosti, v cirkvi, vo svete a nepodliehať hrubým, prízemným rečiam rétorov, ktorí sa snažia otupiť naše city, myslenie a vieru, že svet sa dá meniť k dobrému práve a len týmto spôsobom.
Také je ponaučenie z dnešného evanjeliového príbehu. Ak si ho zoberieme k srdcu, potom sa pre nás advent, ako aj očakávané pripomenutie narodenia Ježiša Krista, nestanú len obyčajnou tradíciou, ktorá nadobúda stále viac charakter ľudového folklóru, ale naopak, ostanú pre nás výzvou hľadieť dopredu, v ústrety budúcnosti cez perspektívu Ježišovho kríža a prázdneho hrobu, pamätajúc na to zásadné. Je to Boh, nie my, kto má a musí mať posledné slovo v tomto svete i v našich životoch, Jeho, nie naša vôľa sa musí aj teraz konať tak, aby to zodpovedalo presvedčeniu Ježiša Krista, že iba láska a milosrdenstvo dokážu priviesť k tomu vrcholnému dejstvu, ktorým je Kristova Parúzia, národy v čo najväčšom množstve, už nie ako cudzincov, či utečencov, ale ako ľudí slobodných a rovnocenných, pripravených vydať dobrý odpočet a v dôvere v Božie milosrdenstvo dúfať v spásu a večný život. Amen.