Kázeň na 3. nedeľu po sv. Trojici, 17.6.2018

Ondrej Prostredník
3. nedeľa po Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 17. 6. 2018

Oslovenie:
Byť stratený je veľmi skľučujúci pocit. V istých situáciách to znamená ohrozenie života. To, že sa niekedy cítime stratení však nebýva len dôsledok našej slabej schopnosti orientovať sa v živote. Často sa v spoločenstve ostatných ľudí cítime stratení preto, lebo nás ostatní za stratených označia a nechcú mať s nami nič spoločné. Boh ako ten, čo hľadá stratených, ako ten, čo obnovuje spoločenstvo ľudí, ktorí si navzájom ničia vzťahy a jeden druhého vyhlasujú za strateného – to je posolstvo, nad ktorým sa dnes chceme spolu zamýšľať. Amen.

Text: Lk 15,1-7
Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. Farizeji a zákonníci však reptali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Vtedy im povedal toto podobenstvo: Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia. Príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu. Hovorím vám: Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Ty si stratený prípad – povedal vám to už niekto niekedy? Ak áno, viete aké je to zraňujúce. Je to doslova zničujúce, keď vás niekto vyčlení zo spoločenstva a označí vás za človeka, ktorý už nikam nepatrí.
Ježiš sa solidarizuje s ľuďmi na okraji, s tými, s ktorými nikto nič nechce mať spoločné, so stratenými prípadmi. To je posolstvo podobenstiev o stratených veciach, medzi ktoré patrí aj podobenstvo o stratenej ovci.
Toto podobenstvo by sme však nepochopili správne, keby sme ho chceli chápať len ako Ježišovu výzvu, že aj my sa máme solidarizovať s ľuďmi na okraji. Hoci aj to je jeden z jeho silných odkazov. Ono totiž podrobuje vážnej kritike jeden zo zásadných omylov, s ktorým sa stretávame v každom náboženskom systéme. Tým omylom je delenie ľudí na zbožných a bezbožných; na takých, čo spĺňajú určité základné rituálne podmienky daného náboženského spoločenstva a na takých, čo ich nespĺňajú a preto sú v očiach tej prvej skupiny stratené prípady. Strácajú identitu, sú odpísaní, niet pre nich nádeje.
Identita hrá veľmi dôležitú úlohu v živote človeka. Povedomie, že niekým som, je to, čo z nás robí ľudí, čo nám dáva hodnotu vo vzťahu k iným a čo je nevyhnutné pre naše psychické zdravie. Mám meno, ostatní ma ním oslovujú; mám rodinu, ktorá sa ku mne hlási; mám priateľov, s ktorými mám spoločné záujmy; mám prácu, ktorou sa živím a ktorou preukazujem svoju užitočnosť vo vzťahu k iným ľuďom; hlásim sa ku nejakej kultúre a k nejakému širšiemu etnickému spoločenstvu, to mi dáva istotu, že mám minulosť; hlásim sa k určitému náboženskému vyznaniu a to mi poskytuje čosi ako záchrannú sieť v zložitých otázkach života.
Každé spoločenstvo ľudí si vytvára svoje pravidlá a podmienky, ktorými sa ľudia kvalifikujú na to, aby mohli byť jeho príslušníkmi, aby sa mohli identifikovať so skupinou, do ktorej chcú patriť. O to viac to platí o náboženských spoločenstvách. Ale práve náboženské spoločenstvá dokážu veľmi účinným spôsobom pracovať s konceptom identity človeka. Začlenením človeka do svojho spoločenstva mu dávajú pocit bezpečia. Zároveň však náboženské spoločenstvá veľmi dbajú o to, aby si uchovali nástroje na vylúčenie ľudí zo svojho spoločenstva. Tým si budujú obrovskú moc nad ľuďmi. Vylúčiť niekoho zo spoločenstva znamená uprieť mu identitu. Znamená to povedať o ňom, že je stratený prípad, že je nikým, že vlastne neexistuje.
A práve to je situácia, do ktorej zaznieva Ježišova kritika takéhoto náboženského zneužívania moci nad ľuďmi. Úplne naruby obracia to, ako má naša viera v Boha formovať naše vzájomné vzťahy v spoločenstve veriacich. Boh je ten, čo hľadá: 1. Strateným vracia život 2. Nájdenými mení tých, čo sa nestratili.

1. Boh je ten, čo hľadá. Strateným vracia život. Skúsme si na chvíľu predstaviť situáciu v ktorej Pán Ježiš hovorí podobenstvá o stratených veciach. Je obklopený samými stratenými prípadmi. Vyhľadáva ľudí, ktorí si z nejakých dôvodov vyslúžili označenie „hriešnici“. Boli to ľudia, ktorí nedokázali splniť kritériá ich náboženského spoločenstva. Preto v očiach ostatných stratili identitu. Vylúčili ich zo svojho spoločenstva a nestretávali sa s nimi. Považovali ich za nečistých, za nehodných patriť medzi poriadnych ľudí.
Tento Ježišov prístup vnímali strážcovia čistoty náboženskej identity ako ohrozenie. Preto Ježiša kritizujú. Nešlo pritom len o to, že chceli vyjadriť svoje morálne opovrhnutie touto vylúčenou skupinou ľudí. Išlo hlavne o to, že Ježiš ako človek s autoritou, svojim konaním ohrozuje existujúci náboženský model rozdelenia spoločnosti na čistých a nečistých; na tých, čo plnia náboženské predpisy a na tých, ktorí ich neplnením strácajú právo nosiť meno svojej náboženskej komunity. Takéto Ježišovo konanie bolo pre nich veľmi nebezpečné najmä preto, lebo im tým bral moc nad ľuďmi, ktorou nad nimi vládli.
Podobenstvom o stratenej ovci Ježiš úplne prepisuje vtedajšiu predstavu o Bohu. Boh nie je ten, ktorého človek hľadá. Je to naopak: Boh je ten, ktorý hľadá človeka. Každého jednotlivca považuje za nesmierne vzácneho. Tak vzácneho, že Ježiš vo výstavbe podobenstiev o stratených veciach doslova preháňa, aby zdôraznil to, ako Bohu záleží na človeku. 99:1 – taká obrovská je v jeho očiach hodnota jednotlivca.
Pritom si musíme uvedomiť, že ktorákoľvek z tých 100 oviec sa mohla stratiť v nasledujúci deň. Tento pomer teda nechce vyjadriť to, že veľká väčšina ľudí je poriadnych a sem tam sa nájde nejaký stratený prípad. A že nám vlastne má ísť najmä o to, aby sme vždy patrili medzi tých 99, ktorí už Boha našli a myslia si, že ho držia vo svojej moci. Nie. Každý z nás je neustále v situácii, že sa z nejakých dôvodov môže stratiť v spleti životných situácií a problémov, že z nejakých dôvodov nad ním niekto vyriekne ten ponižujúci a hrozný súd: ty si stratený prípad.
Pointou podobenstva je, že takéto odsúdenie nemôže mať nad nami zničujúcu moc. Snaha náboženských systémov dať človeku predstavu, že existuje spoľahlivá technika, ktorou dokážu nájsť Boha a zmocniť sa ho, je falošná snaha. Niečo také nie je možné. Možné je len pochopiť, že Boh sa približuje k nám a hľadá nás v rozličných situáciách nášho života. A vždy keď sa my cítime stratení, alebo nás niekto iný presviedča o tom, že sme stratení, tak sa k nám približuje, aby nám vrátil plnohodnotný život.

2. Boh je ten, čo hľadá: Nájdenými mení tých, čo sa nestratili. Uvedomili sme si, že každý z nás je vlastne ustavičnom riziku, že sa stratí, a Boh je ten, kto vychádza v ústrety človeku, aby ho vždy znova nachádzal a zachraňoval. Táto zmena chápania náboženskej viery má vážne dôsledky pre spoločenstvo veriacich. Nutne musí meniť naše vzťahy.
Každý človek, ktorý si uvedomí, že Boh mu vychádza v ústrety a zachraňuje ho, tým získava nový pohľad na ostatných ľudí vo svojom spoločenstve. Sám už viac nedokáže seba vidieť ako toho, čo sa nikdy nestratil a čo už raz navždy našiel Boha a má všetko vyriešené. Tým sa deje to, čo by sme mohli nazvať, že Boh nájdenými mení tých, čo si o sebe myslia, že sa nikdy nestratili.
Naše podobenstvo to vyjadruje formuláciou o veľkej radosti tých, čo sa tešia z toho, že ten, čo bol stratený sa našiel. Ono to totiž vôbec nie je také samozrejmé. Veď sa len zamyslime na tým, ako fungujú spoločenstvá ľudí. Ak raz niekoho vylúčia, už nepočítajú s jeho návratom. Preto je naša spoločnosť tak žalostne rozdelená na obrovský počet skupín a ukazuje sa, že najväčšou úlohou pre nás dnes je prekonávať toto rozdelenie, spájať, integrovať. Vieme sa totiž zmobilizovať k tomu, aby sme nejakým spôsobom pomohli ľuďom čo sú na okraji. Ale odborníci na prácu s vylúčenými komunitami upozorňujú, že najväčšou prekážkou v ich práci je neochota väčšinovej spoločnosti prijať tých, ktorých vo svojej predstave o svete spomedzi seba vylúčili. To je najväčší problém, že určité skupiny ľudí alebo určitých jednotlivcov pokladáme za stratené prípady. Sme síce ochotní im pomôcť, ale nie sme ochotní brať ich ako rovnocenných ľudí, ktorí patria do nášho spoločenstva.
Predstava o spoločenstve veriacich, ktorú nám týmto podobenstvom tlmočí Pán Ježiš je iná. Je to spoločenstvo, ktoré je spoločenstvom radosti zo začlenenia. Ale nemýľme sa, nie je to radosť z toho, že máme moc niekoho medzi seba prijať a máme moc ho stále nechať stáť predo dvermi. To tá poznámka o hriešnikovi, ktorý činí pokánie, určite neznamená. My nie sme tu na to, aby sme vynášali súdy o tom, kto ešte medzi nás patrí a kto už nie. Veď práve to, túto náboženskú snahu ovládať osudy ľudí, naše podobenstvo kritizuje v postavách farizejov a zákonníkov. Tá poznámka o pokání znamená to, že si každý jeden človek uvedomí ako mu Boh vychádza v ústrety a ako ani na chvíľu nemôže o sebe povedať, že on je práve ten, koho Boh nemusí hľadať.
Teda áno, sme stratené prípady. Ale Boh nám vychádza v ústrety, aby nám vrátil pocit spolupatričnosti a aby menil tým spoločenstvo ľudí na spoločenstvo vzájomnej úcty. Amen.

Modlitba:
Pane, ty si dobrý pastier. Poznáš nás a staráš sa o nás. Vedieš nás tak, aby sme kráčali po ceste života. Kráčaš za nami, keď sa strácame. Hľadáš nás, aby sme sa mohli vrátiť k tebe. Pre teba nikdy nie sme stratení, aj keď sa sami strácame v množstve pochybností o sebe, o našich najbližších a o tomto svete. Ďakujeme ti, že nás vždy znova nachádzaš. Daj, aby tvoj záujem o nás viedol aj nás k tomu, aby sme nikoho nepovažovali za stratený prípad. Uč nás vidieť v každom človeku toho, o koho ty celou svojou mocou zápasíš a chceš ho zachrániť. Dávaj nám citlivé srdce a láskavé slovo pre tých, čo sú v nebezpečenstve a strácajú sa vo svojom živote. Chráň nás v nebezpečenstve, sprevádzaj nás v strachu, posilňuj v slabostiach. Nadovšetko napĺňaj naše vzájomné vzťahy radosťou z toho, že ty si ten, ktorý nás hľadáš a spájaš nás do jedného spoločenstva ľudí. Amen.