Služby Božie — 3. nedeľa po Veľkej noci, Jubilate (17. 4. 2016, Veľký kostol)
Text: J 14, 1 – 6
Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu kam idem, poznáte. Povedal mu Tomáš: Nevieme Pane kam ideš; ako by sme teda poznali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.
Bratia a sestry.
Tieto Ježišove slová, ktorými sa lúči so svojimi učeníkmi, akoby nesúviseli s tematickým obsahom dnešnej nedele. Ten charakterizujú slová starocirkevného introitu, chválospev žalmistu na Boha a Jeho stvoriteľské dielo (Ž 66, 1 – 3). Predsa len, Ježišove slová sem možno právom zaradiť, pretože sú nositeľom myšlienky, čo v skutočnosti znamená byť kresťanom, a ak sú tieto slová pochopené správne a človek sa s nimi stotožní, potom sa stávajú dôvodom pre každodenný chválospev adresovaný Bohu.
Ježiš pripravuje učeníkov na čas, keď ostanú sami. Vyzýva ich k viere a dáva im zasľúbenie dobrého konca. Po rozlúčke bude nasledovať návrat, no iný, než na aký sme zvyknutí, návrat, ktorý otvorí cestu do večnej prítomnosti každému, kto Boha a svojich blížnych miluje. Učeníci sú zmätení, pretože nerozumejú úplne všetkému, čo Ježiš vraví. Tomáš túto pochybnosť a neistotu vyjadruje za všetkých. Ježiš však odpovedá spôsobom, ktorý má učeníkov uistiť, že mu môžu plne dôverovať. V jeho osobe sa totiž sústreďujú a súčasne aj napĺňajú všetky ľudské nádeje, všetky individuálne, či kolektívne snaženia nájsť zmysel života, múdrosť tohto sveta, no aj hlbšie porozumieť úskaliam ľudskej existencie. Ježiš to vyjadruje dokonalým spôsobom, tromi kľúčovými slovami, s ktorých obsahom sa identifikuje dôrazným výrokom: „Ja som“.
Vraví: „Ja som cesta i pravda i život.“ Tri kľúčové slová, ktoré nemožno od seba oddeliť, rovnako ako ich nemožno oddeliť od samého Ježiša. Jánovo evanjelium ako celok, od začiatku až dokonca opisuje Ježiša ako osláveného Pána, Syna Božieho. K jeho osláveniu dochádza paradoxným spôsobom, tým, že zomiera na kríži, aby nezahynul nik, kto v neho verí. Správa evanjelistu má za cieľ vzbudiť v čitateľovi vieru v to, že Boh koná v Ježišovom živote to najdôležitejšie pre záchranu ľudstva a tohto sveta. Táto viera má čitateľa priviesť k zásadnej zmene života, a to tým, že sa stotožní s Ježišom, jeho učením a dielom, a prispôsobí tomu nielen myslenie a rétoriku, ale aj skutky.
Takáto viera musí byť preto autentická. Nemala by byť založená na zázrakoch, ani na empirických dôkazoch, ako tomu bolo v prípade Tomáša, ktorý odmietal uveriť správe o Ježišovom zmŕtvychvstaní, dokiaľ nebude mať možnosť presvedčiť sa o tom rukolapne. Skutočná viera začína a končí v dôvere, že Božia láska má moc život opäť stvoriť a urobiť ho dokonalým. To všetko vidno v živote a diele Ježiša Krista a prázdny hrob, ten je zjavením novej možnosti, ktorá mení naše postoje a dáva nám odvahu pustiť sa cestou Ježišovej viery a poslušnosti Bohu. Práve táto skutočnosť je svedectvom opodstatnenosti, no aj rozhodujúceho významu práve takejto viery. Z človeka transformovaného vierou v Ježiša Krista sa stáva nové stvorenie, ktorého život má byť každodenným chválospevom na Hospodina, tak ako to robí žalmista v starocirkevnom introite, ktorý sa čítal práve v tretiu nedeľu po Veľkej noci: Zvučne plesaj Bohu, celá zem, ospevujte slávu Jeho mena a slávnym robte Jeho chválospev (Ž 66, 1 – 2). To okrem iného znamená, že kresťan viac už nežije len sám sebe, ale žije v Kristovi pre Boha a svojich blížnych, pre slávu Božieho mena.
Ježišove slová, napriek tomu, že sú rozlúčkové, sú plné nádeje. Upriamujú pozornosť učeníkov na skutočný význam týchto troch kľúčových slov, ktoré on sám zosobňuje. Ako im však máme rozumieť? Čo znamenajú v danom kontexte slová cesta, pravda, život? Jazyk, ktorým je evanjelium napísané, spôsob, akým sú formulované jednotlivé myšlienky, i význam jednotlivých slov nie sú totiž rovnaké ako dnes, a preto hrozí, že ich pôvodnému významu nebudeme rozumieť. Čo dôležité nám môže povedať dnes tento Ježišov výrok?
Niekto možno povie, je to len metafora, jedna z mnohých. Pekné slová, avšak čo z nich máme? Sú vôbec niečím výnimočné? Dnešný človek prejde vo svojom uponáhľanom živote toľkými cestami, že už ani nehľadá tú pravú. Skôr je presvedčený o tom, že takej cesty ani niet. Nejeden preto len skepticky mávne rukou. V židovskom myslení však cesta znamená predovšetkým spôsob života. I keď je ciest na svete nespočetne veľa, všetky vedú len k dvom možným cieľom. Z nich však iba jeden predstavuje pozitívnu perspektívu, iba jeden privádza k zmysluplnému životu. Ten druhý, ten znamená prázdnotu a zánik. Aj starozmluvný prorok Ozeáš, z knihy ktorého sme dnes čítali, si je toho vedomý a vyzýva ľud k návratu na tú správnu cestu života s Bohom, ktorého možno spoznávať v Jeho dielach a ktorý je základom i zdrojom spásy. To je jediná cesta, ktorá vedie človeka do života. Dokladá to aj samotné grécke slovo telos, ktoré prekladáme ako cieľ. Toto slovo môže znamenať zmysluplné zavŕšenie činnosti, naplnenie stanoveného zámeru v živote človeka, ale aj koniec jeho existencie, ako definitívny zánik a sním aj rozplynutie všetkých túžob, nádejí a úsilia v ničote.
Keď Ježiš vravel o tom, že on sám je cesta, znamená to, že je v prvom rade cestou k Bohu, a to práve príkladom svojho života. Ten máme nasledovať. S tým hneď súvisí ďalšie slovo, ktoré nemožno oddeliť od toho prvého. Ježiš o sebe vraví, že on sám je pravda. Neznamená to, že stelesňuje intelektuálne poznanie ako celok. V gréckom jazyku znamená slovo pravda „odhaľovanie skrytého“. Pravda je skrytá, treba ju objavovať, postupne ju privádzať na svetlo. Ak by sme sa spýtali niekoľkých náhodne okoloidúcich ľudí, čo rozumejú pod pojmom pravda, ich odpovede sa budú zrejme od seba líšiť, pričom každý z opýtaných bude o správnosti tej svojej skalopevne presvedčený. Aj Pilát sa skepticky pýta Ježiša: čo je pravda? Z toho by vyplývalo, že aj pravda je pojem relatívny. Je to jedna z možných odpovedí, populárna a častá v každom čase, i dnes.
Starovekí Gréci si boli vedomí toho, že pravdu možno v živote odhaľovať len postupne a čiastočne. Nik z ľudí ju nevlastní, pretože naša existencia je iba ako hladina oceánu, ktorá sa neustále mení pod náporom dorážajúcich vĺn. To, čo dnes pokladáme za pravdu, zajtra môže byť už spochybnené a neskôr sa stáva omylom. Samotná pravda je však hlbina, nachádza sa hlboko pod povrchom, ktorým je naša existencia. Je nemenná. Človek nemôže pravdu obsiahnuť v plnosti, môže sa k nej iba približovať. Musí však poznať tú správnu cestu. Toto poznanie ho privádza k hlbokej pokore a k skutočnej múdrosti.
Jánovo evanjelium často používa výrazové prostriedky ako „konať pravdu“, „byť v pravde“, „pravda sa stala“, alebo „ja som pravda“. Všetky tieto slovné spojenia naznačujú, že pravda v kresťanskom chápaní je niečo, čo sa deje, niečo, čo sa viaže na konkrétnu udalosť, osobu a miesto v dejinách. Je to zároveň niečo nové v dejinách, čo koná sám Boh, niečo, čo prináša do života človeka nové skutočnosti. Je to udalosť, ktorá sa stala a ktorá sa stáva stále nanovo. Udalosť, ktorá je tesne spojená s osobou Ježiša, pretože on sám sa identifikuje s pravdou, ktorá je absolútnou veličinou a kritériom všetkého.
To však neznamená, že my, ktorí sa priznávame k viere v Ježiša Krista, vlastníme pravdu. Ako často kresťania upadali a stále upadajú do tohto omylu. Ako často o sebe vravíme, že sme jediní kompetentní, ktorí dokážu vravieť o tom, čo je pravda. S istotou však môžeme povedať iba to, kto je pravda. Je ňou Boh sám a my na nej môžeme mať iba účasť tým, že sa ňou necháme meniť k lepšiemu. To nám zároveň pomáha pochopiť, ako sa to dá. Predovšetkým tak, že pravdu budeme chápať ako prúd života sústredený v Kristovi, aktualizovaný v každom, kto žije v spoločenstve s Bohom a nasleduje Ježišov príklad v dokonalej integrite myslenia a konania. V kresťanstve nachádzame pravdu vtedy, keď ju konáme, obrazne povedané, keď ju privádzame na svetlo. Preto sa na inom mieste tohto evanjelia píše, že každý, kto koná pravdu, ide ku svetlu, aby boli zjavené jeho skutky, že sú konané v Bohu (J 3, 21). Je to diametrálny rozdiel oproti predstavám starovekých gréckych filozofických škôl, kde pravda znamenala manifestáciu večného, nehybného stavu všetkých vecí a skutočností. V kresťanstve je pravda nové stvorenie, ktoré sa uskutočňuje v dejinách.
Povedali sme, že v Jánovom evanjeliu je pomerne častým slovné spojenie „konať pravdu“. Ak vieme, kto je tou pravdou, potom i my máme žiť život, ktorý je cestou k tejto pravde – k Ježišovi a tým aj k Bohu. Nemožno oddeliť pravdu od Ježiša. Oboje patrí k sebe. On, ktorý je cesta i pravda, on je i život. Život, ktorý nekončí fyzickou smrťou, rozpadom telesnej schránky človeka. Je to život, ktorý definitívne odstraňuje neprekonateľnú priepasť odcudzenia medzi človekom a Bohom i medzi ľuďmi navzájom. Ježiš je cesta, pravda, život. To všetko nám zvestuje posolstvo kríža. Až teraz môžeme v plnosti porozumieť Ježišovmu výroku: Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Tieto slová nás nemajú viesť k falošnej spokojnosti, k sebaklamu, že sme už zachránení. Prichádzať k Otcovi totiž neznamená len intelektuálny súhlas s kresťanským učením. Ide tu o niečo podstatne dôležitejšie. Prísť k Otcovi znamená nevynechať nič z toho, s čím sa sám Ježiš identifikuje. Prichádzať k Otcovi znamená nasledovať príklad života Ježiša Nazaretského, v ktorom tvorivá a aktívna láska agapé premieňa to staré na nové. Prichádzať k Otcovi znamená nielen hovoriť o pravde, ale pravdu priamo konať v skutkoch lásky v prospech ostatných. Žiť ako nové stvorenie v Kristovi. Iba takýto život má zmysel a jeho cieľom je život večný, nie definitívne ukončenie existencie a prechod do stavu nebytia a ničoty.
Bratia a sestry, o tomto všetkom vypovedá Ježišov kríž. Jeho posolstvo je šokujúce, no bezpodmienečne platné. K Božej múdrosti sa možno priblížiť len cez Ježišov kríž. Všetky falošné ľudské nádeje a pokusy o seba vykúpenie, všetka múdrosť a pýcha tohto sveta, to všetko je stelesnené a ukrižované v človeku, ktorý zomrel na golgotskom kríži. K Bohu možno prichádzať iba tak, že akceptujeme túto šokujúcu skutočnosť. Človek sám nie je schopný obsiahnuť pravdu a múdrosť v plnosti, nie je schopný pomôcť si sám. Potrebuje Boha. Boha, ktorý vzkriesil Ježiša k večnému životu. Ak to akceptujeme, ak tomu veríme, potom objavíme skutočné poznanie a múdrosť a s nimi aj skutočnú pravdu. Potom nájdeme aj tú správnu cestu, ktorá nás privedie do cieľa, k Bohu, k večnému životu. Amen.