Služby Božie v 3. nedeľu po Veľkej noci Jubilate (21. 4. 2013, Veľký kostol)
Text: Ján 16, 16 – 22
O chvíľu ma už neuvidíte a o chvíľu ma opäť uvidíte. Tu si niektorí z jeho učeníkov medzi sebou hovorili: Čo to znamená, keď nám hovorí: O chvíľu ma už neuvidíte a o chvíľu ma opäť uvidíte, a: Idem k Otcovi? Hovorili teda: Čo to znamená, keď hovorí: O chvíľu? Nevieme, čo hovorí. Ježiš spoznal, že sa ho chcú niečo opýtať, a povedal im: Pýtate sa jeden druhého, prečo som povedal: O chvíľu ma už neuvidíte a o chvíľu ma opäť uvidíte? Amen, amen, hovorím vám, že vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať. Vy budete zarmútení, ale váš zármutok sa premení na radosť. Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. Len čo však porodí dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že na svet prišiel človek. Aj vy máte teraz zármutok, ale zasa vás uvidím a srdce sa vám bude radovať a vašu radosť vám nikto nevezme.
Bratia a sestry.
V starocirkevnom introite tretej nedele po Veľkej noci, ktorý bol dnes spievaný v rámci liturgie, rezonujú slová radostnej oslavy Božieho majestátu: Iubilate Deo, omnis terra, psalmum dicite gloriae nominis eius (zvučne plesaj Bohu, celá zem, ospevujte slávu Jeho mena), tak znejú slová žalmistu oslavujúce Božie stvoriteľské dielo. V ňom sa od počiatku manifestuje Božia moc, ale aj láska ako základ všetkého, čo Boh koná v prospech života, pre jeho posväcovanie a spásu. Všetky tieto atribúty Božieho stvoriteľského diela možno pozorovať osobitným spôsobom v živote a diele Ježiša Krista a prázdny hrob, táto jedinečná udalosť je ich vyvrcholením. Preto má byť radosť veriaceho ľudu vyjadrovaná aj navonok zvučným spôsobom, spevom, jasotom a plesaním.
Áno, celá zem má jasať a zvučne prejaviť radosť a chválu Bohu. V tomto kontexte môžu Ježišove slová, ktoré sme prečítali, pôsobiť trochu rozporuplne. Sú to totiž slová na rozlúčku a tie v človeku prirodzene vyvolávajú smútok a úzkosť. Nie je jednoduché porozumieť im, ich význam je totiž zámerne ukrytý vo forme rébusu. Sú adresované učeníkom a v prvom rade vypovedajú o ich vlastnej situácii v prítomnosti a v blízkej budúcnosti. Sú však adresované aj ďalšej generácii Ježišových nasledovníkov a preto v nich možno vyčítať už aj čosi z ich vlastných skúseností, predovšetkým bolestného rozchodu s chrámom v Jeruzaleme, ale aj synagógou, prenasledovanie, znevažovanie, ale aj vnútorné napätie medzi jednotlivými skupinami vtedajších Kristových nasledovníkov. Napokon, tieto slová oslovujú aj nás, v dnešnom v mnohých ohľadoch zložitom, uponáhľanom a nepokojnom svete.
Smútok a radosť, dva základné motívy spojené s rozlúčkovou rečou Ježiša so svojimi učeníkmi. Rozlúčka a s ňou aj atmosféra napätia, obáv z budúcnosti, neistota, čo bude ďalej. Čitateľ však už vie, že posledné slovo bude patriť radosti. Tú nám, ako vraví Pán, nik nevezme, pretože táto radosť vychádza z radostného poznania a dôvery, že Boh zjavil v živote Ježiša Nazaretského v plnom rozsahu svoj stvoriteľský zámer a jeho konečný cieľ.
Všimnime si trochu bližšie ťažiskové body tejto časti. Tri razy sa tu opakuje výrok o nemožnosti a možnosti vidieť Ježiša, to všetko v krátkom časovom úseku, ďalej tu čítame o bezradnosti učeníkov v snahe porozumieť Ježišovým slovám, a napokon Ježiš z vlastnej iniciatívy dáva odpoveď s vysvetlením, kde smútok a radosť figurujú na pozadí zásadného protikladu medzi Ježišovými učeníkmi a týmto svetom. Predovšetkým však do popredia vystupujú trikrát zopakované slová „O chvíľu ma už neuvidíte a o chvíľu ma opäť uvidíte“. V tejto súvislosti je dôležitý pôvodný grécky text. V oboch prípadoch sú totiž použité odlišné výrazy pre videnie. V prvom prípade je to slovo theórein, čo v danom kontexte znamená, že učeníci už nebudú môcť Ježiša pozorovať, či už fyzicky alebo obrazne, teda v duchovnom zmysle pozerať na to všetko, čo súvisí s Ježišovým verejným vystúpením. V druhom prípade je to slovo horan, použité v budúcom čase, čím autor vyjadruje, že napokon budú môcť Ježiša opäť vidieť. Smrť nebude mať posledné slovo. Zvíťazí život a učeníci budú toho svedkami, stretnú sa so vzkrieseným Pánom. Už nebudú musieť pozorovať, posudzovať a zhodnocovať. Dôležité je, že uvidia realitu – Ježiš žije a viac už neumiera.
V oboch prípadoch ide o chvíľu, krátke časové úseky, význam ktorých však možno interpretovať niekoľkými spôsobmi. Môže ísť o dva približne rovnako krátke a po sebe idúce časové intervaly. Prvý je ten, ktorý ostáva do Ježišovej smrti, a druhý je interval medzi Ježišovou smrťou a vzkriesením. Čitateľ si týmto spôsobom bytostne uvedomuje, že on sám sa nachádza v eschatologickom veku vzkriesenia, kde je Ježiš prítomný v Duchu a raz sa opäť vráti.
Ďalší spôsob interpretácie vraví o po sebe idúcich, avšak nie rovnako dlhých intervaloch, pričom ten prvý je časový úsek medzi Ježišovou smrťou a jeho vzkriesením a druhý vyjadruje prítomný vek ako celok, na konci ktorého príde parúzia. V tomto prípade sa čitateľova pozornosť sústreďuje viac na skorý Ježišov návrat.
Napokon, tretia možnosť hovorí o jednom a tom istom krátkom časovom úseku, na ktorý sa však dá nazerať z dvoch zásadne odlišných perspektív. Čitateľ je tak nútený sám sa rozhodnúť a pridať na jednu alebo druhú stranu. V prvom prípade je to obrazne povedané perspektíva tohto sveta, ktorý Ježiša už nevidí, pretože sa preň stal minulosťou. Je preč, a to je dôvodom radosti, pretože Ježišov život, jeho učenie a vlastný príklad pri riešení zásadných otázok ľudského života boli reprezentantmi tohto sveta vnímané ako rušivý element, ktorý im bránil zotrvať v zdanlivo pokojnom a pohodlnom stave a presvedčení, že čiernobiele videnie sveta je tou najdokonalejšou optikou hodnotenia života a udalostí okolo nich. V druhom prípade ide o perspektívu učeníkov a tým aj všetkých Ježišových nasledovníkov, pre ktorých je Ježiš paradigmou skutočnej ľudskosti a toho, čo znamená žiť v súlade s Božou vôľou. Východiskom tejto perspektívy je viera, že Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý zomrel za nás, aby sme spolu s nim žili — či bdieme a či spíme, ako to výstižne vyjadril apoštol Pavol v liste Tesaloničanom. Pre každého, kto takto verí je Ježiš stále prítomný, vo viere, v modlitbe a v diele Ducha svätého – toho obhajcu, radcu i utešiteľa.
Zármutok napokon vystrieda trvalá radosť so stretnutia s Pánom. Ježiš vraví: Aj vy máte teraz zármutok, ale zasa vás uvidím a srdce sa vám bude radovať a vašu radosť vám nikto nevezme. Ježišovi učeníci mali možnosť túto jedinečnú skutočnosť prežiť osobne. Tí ostatní, ako aj my dnes, majú iba vieru a nádej, avšak Ježišove slová: blahoslavení ktorí nevideli a uverili, tie dávajú istotu, sú zdrojom potešenia i pokoja.
V oboch prípadoch ide o krátky čas, pretože z hľadiska večnosti je akokoľvek dlhý časový úsek iba púhym okamihom. V oboch prípadoch je však nesmierne dôležité, ktorú pozíciu človek zaujme. Nedá sa tomu vyhnúť, každý jeden z nás je súčasťou tohto sveta, Božieho sveta, pretože Boh ho stvoril ako dobrý. Keď sa v evanjeliu píše o svete v negatívnom význame, nie je za tým v žiadnom prípade dualizmus vyjadrujúci zásadný protiklad medzi hmotou a duchom. Ide o obrazné pomenovanie tých ľudí, ktorí nie sú ochotní hľadieť na svet a život z perspektívy Božieho stvoriteľského zámeru, aj keď sa často za Božie meno a Jeho svätú vôľu ukrývajú. Pritom však zdôrazňujú a presadzujú vo svojom okolí len svoju vlastnú pravdu, avšak pokrivenú a zdeformovanú pýchou a zaslepenosťou a často aj fanatickou nenávisťou, ktorou merajú všetko okolo seba, pripravení eliminovať každého, kto tento zvrátený svetonázor odmieta.
Každý si musí vybrať, na ktorú stranu sa pridá. Na jednej strane je radosť a na druhej smútok. Radosť i smútok sú však v jednom aj druhom prípade iba dočasné. Ježiš vraví učeníkom, že radosť, na ktorú sa napokon premení ich dočasný smútok a žiaľ, tá bude dokonalá a raz aj trvalá. Tieto slová potvrdzuje dôrazným dvojnásobným amen, amen. Táto radosť presiahne všetky obmedzenia dané časom a priestorom dimenzie, ktorá určuje našu existenciu. Ona bude konečným zavŕšením Božieho diela spásy. Podobenstvo o žene, ktorej úzkosť z blížiaceho sa pôrodu napokon vystrieda veľká radosť z narodenia nového človeka na svet je len pripodobnením tej nekonečnej a dokonalej radosti zo spoločenstva s Pánom v Božom kráľovstve.
Ako s tým naložíme my sami, dnes, či zajtra? Smútok i radosť sa v našich životoch často striedajú, sú a ostanú jeho súčasťou. Tešíme sa i plačeme a povedzme si úprimne, tieto emócie potrebujeme, pretože v nás udržiavajú vedomie skutočnej ľudskosti. Dokážu v nás prebudiť ušľachtilé zámery a často nás aj zmobilizovať k dielu, ktoré sa ukáže byť všeobecne prospešné a dobré a keď ho zrealizujeme, máme radosť. Aj vtedy sa však často stáva, že táto radosť sa mení na zármutok, pretože iní, už nie tak úprimne zmýšľajúci ľudia, sa to celé snažia otočiť proti nám. Vtedy si človek povzdychne: Bože môj, prečo? V takých chvíľach o čosi lepšie rozumieme aj tomu, ako sa asi cítili Ježišovi učeníci, keď sa s nimi ich Pán lúčil, keď ich pripravoval na budúcnosť, ktorá nebude jednoduchá. Boli zmätení a nerozumeli. Báli sa opýtať svojho Pána, ostalo len pri otázkach bez uspokojivých odpovedí. Ježiš však vzal iniciatívu do vlastných rúk a napokon učeníkom vysvetľuje, čo to všetko znamená a aký to má význam.
Aj my často nerozumieme, pýtame sa samých seba, či iných, ako to vlastne je, ako sa v tom máme vyznať, keď sa jedno vraví a druhé robí, keď sa zdá, že celý svet je naruby. Máme však obavu pýtať sa priamo Boha, v modlitbe a v trpezlivom načúvaní všetkému, čo je súčasťou tej najvyššej a súčasne aj najťažšej školy, ktorou je život sám, v celej svojej komplexnosti, rôznorodosti a dvojznačnosti, avšak tých, ktorí v nej obstoja privádza napokon k dokonalej harmónii pripravenej rukou Stvoriteľa od počiatku – k víťazstvu života a prekonaniu deštruktívnej moci odcudzenia a definitívneho zániku.
Ostáva len krátky okamih, vtedy i dnes. Krátky okamih pre každého z nás. Okamih rozhodnutia. Každý jeden z nás, bratia a sestry, je s Ježišovými slovami konfrontovaný osobne. Každý sa musí rozhodnúť, z ktorej perspektívy bude hľadieť na Ježiša a Božie dielo v ňom. To rozhodnutie má priamy vzťah k životu. Nejde len o intelektuálne pritakanie správnemu učeniu, či púhe presvedčenie, že práve toto je to pravé. Musí ísť o rozhodnutie, ktorého základom je autentická viera, ktorá začína a končí v bezvýhradnej dôvere v to, že Boh má o človeka skutočný záujem a že Božia láska má moc život opäť stvoriť a urobiť ho dokonalým. Z toho plynie, že aj nám má záležať na živote nielen svojom a tých najbližších, ale na živote každého človeka, na živote ako takom. Vždy teda ide a pôjde v prvom rade o reálny, každodenný život každého z nás. Ako Ježišovi nasledovníci máme povinnosť stále udržiavať pri živote a napĺňať reálnym obsahom Ježišove slová nového prikázania: milujte sa vzájomne, ako som vás aj ja miloval.
On zvíťazil nad týmto svetom, on je cestou k Bohu a k večnému životu. Aj my máme možnosť prísť do tohto cieľa. Aj my, ak sa rozhodneme správne a v tomto rozhodnutí ostaneme činní a verní, budeme môcť dočasný smútok a žiaľ, všetky naše bolesti, sklamania a nenaplnené túžby, premeniť na radosť, ktorej darcom je sám Boh. Amen.
Modlitby
Bože, ďakujeme Ti za Tvoju milosť. Ďakujeme Ti za Tvoju dokonalú lásku, ktorú si nám prejavil vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi. Pane, prešiel si cestou utrpenia a bolesti, aby sme my hriešni ľudia, mohli byť zachránení. Draho si nás vykúpil z moci hriechu a večnej smrti. Ty Pán, si sa znížil k nám nehodným, aby sme Ťa mohli nasledovať a prijať zasľúbenie večného života v spoločenstve s Tebou. Vďaka Ti za to veľké tajomstvo, aj keď mu nedokážeme v plnosti porozumieť. Vďaka Ti za dar Ducha svätého, ktorý nás vedie v tomto časnom svete a pomáha nám zotrvať na ceste viery. Pomôž nám Pane v našej slabosti, odpusť nám naše hriechy. Pomôž nám ostať vernými Tvojim slovám. Prosíme Ťa o silu k tomu, aby sme očistili naše životy od sebectva, aby naše kresťanstvo nebolo iba prázdnym gestom, aby sme dokázali povýšiť nad vlastné záujmy záujem a potreby našich blížnych. Tak sa budeme môcť aj my raz radovať dokonalou radosťou v spoločenstve s Tebou.
Sláva Bohu: Otcu, Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, teraz i na veky vekov, amen.