Služby Božie — 3. nedeľa po Zjavení (21. 1. 2018, Veľký kostol)
Text: 2 M 20, 1 – 3
Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
Bratia a sestry.
Ak chceme správne porozumieť tomu, čo znamená „dobrým premáhať zlé“, potom je potrebné vrátiť sa k samotnému základu života každého veriaceho človeka. Tým je Písmo sväté a Božie slovo v ňom obsiahnuté. To však znamená, že Božie slovo treba v Písme svätom neustále hľadať a snažiť sa mu správne rozumieť v dynamike vývoja života a zmien, ktorými tento svet prechádza od samého počiatku. To všetko nás privádza nielen k dokonalejšiemu poznaniu zložitosti a komplexnosti Božieho stvoriteľského diela, no aj k stále novým výzvam, ktoré život so sebou prináša, vrátane hľadania spôsobov a možností ako sa s nimi vysporiadať, no nikdy nie na úkor iných, ale vždy vo všeobecnom záujme, v prospech života. Ak máme tomuto procesu porozumieť správne, je treba, aby sme si vysvetlili v prvom rade to, čo znamená a o čom vypovedá prológ a prvé prikázanie Desatora.
Z historického hľadiska možno konštatovať, že desať Božích prikázaní, teda Desatoro, je samé o sebe jedinečnou, unikátnou formuláciou príkazov a zákazov, akú nenachádzame na žiadnom inom mieste vtedajšieho sveta. V starovekom Prednom Oriente sa stretávame s právnymi predpismi, ktoré vychádzali z jednotlivých konkrétnych prípadov, to znamená z každodenných skúseností určitého ľudského spoločenstva. Oproti tomu sú prikázania Desatora formulované obecne, ako bezpodmienečne platné smernice, ktorých garantom a zároveň aj tým, kto ich sankcionuje, je sám Boh.
To samé o sebe vzbudzuje našu pozornosť a oprávnene vyvoláva otázku, prečo je tomu tak, a ako tomu máme rozumieť. Aj keď vznik Desatora nie je možné spoľahlivo určiť, je zrejmé, že na samom začiatku musel byť veľký impulz, jedinečná duchovná skúsenosť, ktorá podmienila vlastný vývoj Izraela ako Bohom vyvoleného ľudu a tým aj formulovanie Desatora ako jadra celého Božieho zákona. Prirodzene, tento fenomén možno vysvetliť iba teologicky a vnímať ho vierou ako Božie konanie v dejinách ľudstva, ako proces, v ktorom sa náboženské cítenie postupne vyvíjalo do stále väčšej duchovnej kvality, ktorá napokon dospela k viere, že Boh ako Stvoriteľ zeme i neba nie je viazaný na určité miesto, svätyňu, či národ v etnickom slova zmysle, ale je v stálom úzkom vzťahu voči komunite svojich vyznávačov a k ich osudu v ktorejkoľvek situácii a kdekoľvek. Toto vedomie sakrálneho spoločenstva bolo založené na zmluve s Bohom – Hospodinom. Tá zohráva od počiatku ústrednú úlohu v celom živote Božieho ľudu.
Desatoro je teda základným textom Božej zmluvy s Izraelom, no súčasne aj normatívom pre život celého ľudského spoločenstva, v každom čase a na každom mieste. Príbeh Izraela sa tak stáva paradigmou pre celé ľudstvo, pretože ľudia potrebujú garanta nemenných princípov zlučiteľných s ochranou a rozvojom života, a to predovšetkým v rovine kvalitatívnej. Skúsenosti, ktoré so sebou prinášajú dejiny dokazujú, že človek takýmto garantom nedokáže byť. Nemožno prijať tézu, že morálne je to, čo slúži k prospechu väčšiny. Takýto postoj priniesol a žiaľ aj stále prináša ľuďom na tomto svete mnoho utrpenia.
Tak sa dostávame k samotnému prológu a prvému prikázaniu Desatora, to znamená k slovám, ktoré sme dnes vybrali ako kázňový text: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Tieto slová vyjadrujú jedinečným spôsobom moc a suverenitu Hospodina, Boha Abraháma, Izáka a Jákoba. Zároveň vyjadrujú Božiu lásku a náklonnosť k ľudu Izraela, ktorý si vyvolil. Majestátne „Ja som Hospodin“ nás súčasne nenecháva na pochybách, že ide o Pána celého univerza, toho, kto je Prvý i Posledný, živý a zvrchovaný nad každým a nad všetkým. Samotné meno „som, ktorý som“ nepodáva ani poňatie, ani ideu Boha. Je upozornením, že Boha nemožno definovať, a to ani napriek tomu, že sa o to špekulatívne myslenie filozofov a teológov opakovane snažilo. Predstavuje ho ako dynamicky a aktuálne konajúceho, a vždy a všade svojmu ľudu prítomného.
Ako vidno, Boh je a stále zostáva pre človeka a jeho ratio tajomstvom. Napriek tomu, že Hospodin je Bohom všetkých, týmto zvláštnym spôsobom sa priznáva práve k ľudu Izraela. Boh si ho vybral, a to nie pre nejaké zvláštne zásluhy, ale práve preto, že bol chatrný, bol typickým príkladom toho, čo a čím je človek, aké má prednosti, no aj slabosti a kde sú limity jeho možností a síl. Preto tu nachádzame dôraz na Boží čin vyslobodenia z Egypta, z domu otroctva. To znamená povolanie k samostatnej slobodnej existencii. Práve tým vlastne ľud vzniká, je povolaný k životu. Z otrokov sa stávajú slobodné Božie deti, zo zasvätencov smrti sa stávajú synovia zasľúbenia.
Biblickú správu o vyvolení Izraela, jeho vyslobodení z otroctva a ustanovení zmluvy je preto možné interpretovať ako vyvrcholenie procesu povolania človeka k „humanite“ a tým k rýdzej, živej viere, čo vidno práve v odovzdaní a záväznom prevzatí zásadného etického normatívu – Desatora, základného dokumentu formujúceho vzťah človeka k Bohu a k blížnemu, ktorý umožňuje ľuďom žiť na tomto svete v spoločenstve a rozvíjať život nielen kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne. Prológ Desatora je tak zvesťou o Božej láske a záchrane, predznamenáva všetky ostatné prikázania ako prejav starostlivosti milujúceho Otca o svoje deti. Tým stráca charakter chladnej zbierky zákonov formulovaných ako obyčajné príkazy a zákazy, a stáva sa ukazovateľom pravej cesty života, ktorú Boh ľuďom ponúka.
A práve v súvislosti s prológom vyniká aj pravý zmysel, závažnosť, no aj záväznosť prvého prikázania. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Ono je základom a správnym nasmerovaním človeka na jeho životnej ceste pod Božím vedením. Práve ono ho privádza k schopnosti premáhať to zlé vždy len a len dobrom, a tým sa stáva aj zásadným predpokladom pre prijatie Božích zasľúbení. Každé zlyhanie prináša do života človeka závažné dôsledky. O tom sa presvedčil nielen Boží ľud Izraela, ale rovnako aj ostatné národy, vrátane kresťanských cirkví. Preto ak hovoríme o Božom slove ako jedinečnom dare, musíme si uvedomiť v prvom rade význam a závažnosť tohto prikázania. V najužšom slova zmysle to znamená odmietnutie polyteizmu a jeho rôznorodých prejavov a foriem. Je len jeden Boh, iného niet. V širšom slova zmysle však ide o imperatív v živote každého človeka, nikdy, za žiadnych okolností nenahradiť zvrchovanosť jediného Boha niečím iným, či už vlastnou osobou, iným človekom, materiálnymi vecami, záľubami, prácou, ani tradíciami, dokonca ani abstraktnými skutočnosťami. Boh je a musí vždy ostať na prvom mieste vo všetkom, čo človek myslí a koná. Musí ostať samotným centrom a zdrojom morálnych hodnôt, bez ohľadu na to, ako sa k nim stavia jednotlivec, kolektív alebo celá spoločnosť.
Desatoro, ako aj celý rad ďalších prikázaní, ktoré obdržal Izrael sa preto nesú v znamení Božieho výroku: Buďte svätí, lebo Ja, Pán, váš Boh, som svätý (3 M 19, 2b). Dokonalé zhrnutie tohto kľúčového výroku ako vzorca ľudského správania a zodpovednosti nachádzame práve v takzvanom dvojitom prikázaní lásky (5 M 6, 4.5; 3 M 19, 18). Tento fundamentálny morálny normatív možno oprávnene pokladať za absolútny vrchol, vzor a zároveň meradlo morálneho konania človeka. Z tohto hľadiska je každý človek osobne zodpovedný za svoje správanie a konanie jednak vo vzťahu k sebe samému, no rovnako a zvlášť vo vzťahu k ostatným. Ak si uvedomíme význam a záväznosť prvého Božieho prikázania v kontexte s týmto dôležitým výrokom, musíme nevyhnutne akceptovať, že ide o univerzálny princíp života, ktorý ako jediný dokáže život v tomto svete uchrániť a zachovať, tým, že rúca bariéry medzi ľuďmi vytvorené na národnom, etnickom, rasovom i náboženskom základe. Je to zároveň to najťažšie, čo človek môže a má vykonať. Ježišove slová, ktorými svojich nasledovníkov zaväzuje k uplatňovaniu prikázania lásky (J 13, 34; 15, 12.13.17), sú však bezpodmienečne platné. Nemožno sa im vyhnúť, ani ich zjednodušovať, ani prispôsobovať vlastným kritériám. Práve schopnosť milovať tak ako miloval Ježiš je, vlastne má byť charakteristickou vlastnosťou a poznávacím znamením kresťanov (J 13, 35).
Božie prikázanie „nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ nás týmto spôsobom vedie k povinnosti uplatňovať v živote kritériá práve tejto seba vydávajúcej božskej lásky agapé. V prvom rade je to spontánnosť. Ide totiž o lásku, ktorá koná bez uplatňovania princípu záslužnosti. Je to viditeľne niečo nové, čo potvrdzujú Ježišove slová o „nemožnosti nalievať nové víno do starých nádob“ (Mt 9, 17).
Zároveň je to zásadný odstup, nezaujatosť voči ľudskému hodnoteniu. Božia láska sa neriadi hodnotovým systémom, ktorý si vytvoril človek v priebehu dejín. Každý, kto chce preukazovať svojmu blížnemu túto lásku sa musí v prvom rade dokázať odpútať od svojho vlastného, prípadne spoločnosťou vytvoreného a presadzovaného hodnotového rebríčka. Nejde o zmenu hodnôt ako takých. Neznamená to, že objektom Božej lásky je ten, kto má z nášho pohľadu iba a práve zlé vlastnosti, kto vedome hreší a podobne. Tu nejde o tento prístup. Ide o to, že Boh dáva svoju lásku svetu absolútne, mimo akéhokoľvek hodnotového procesu, ktorý by bol uplatnený primárne, a to ešte pred samotným aktom lásky. Boh nemiluje človeka preto, akým človek je, ale preto, lebo je človek a spolu s celým svetom je objektom Božej lásky. Iba a práve tým získava Božia láska prívlastok kreatívna. Vyjadruje samotnú podstatu Božieho konania v celých dejinách, v minulosti, prítomnosti i budúcnosti, pričom dáva jednotlivým udalostiam ich pravý význam a zmysel.
Tak sa Božia láska stáva iniciátorom spoločenstva s Bohom. Práve tvorivá láska agapé je Božou cestou k človeku a následne i cestou človeka k Bohu. Tou cestou je uplatňovanie a preukazovanie rovnakej lásky každému človeku bezpodmienečne. Ježiš to ukázal veľmi názorne v rámci svojho pozemského pôsobenia. Učí nás, že blížnym je každý, obzvlášť ten, kto je v núdzi a potrebuje pomoc, každý, kto je spoločenskými konvenciami, predsudkami a zažitými vzorcami správania diskriminovaný a znevažovaný.
A práve v tom je, bratia a sestry, inštitucionalizované kresťanstvo stále deficitné. Až príliš podliehame panickému strachu, ktorý účelovo vyvolávajú predstavitelia štátnej moci svojimi populistickými prejavmi a činmi, len aby ukojili svoje egoistické ciele a zámery, pričom k tomu zneužívajú aj cirkvi a tie sa im, žiaľ, podvoľujú. Preto v každom, kto sa svojim výzorom, či názormi vymyká väčšine a tradičným konvenciám, vidíme nepriateľa a nebezpečenstvo pre vieru a to „pravé učenie“. Až príliš často a nezodpovedne narábame s pojmom „hriech“, pričom si neuvedomujeme, že samotná definícia tohto pojmu, vrátane jeho obsahu sú veľmi zložité. Je preto čas prestať podliehať masovej hystérii živenej konšpiračnými teóriami, je čas nasledovať to jednoduché, no závažné povolanie k zodpovednej živej viere, ktorá sa realizuje a vytvára práve vo vzťahu k iným ľuďom, bez vopred určených podmienok. Je čas nasledovať príklad milosrdného Samaritána (Lk 10, 25 – 37), ktorý pomohol človeku v núdzi bez predošlých otázok a podmienok, a to len preto, pretože to bolo potrebné. Nemusíme pri tom jedným dychom odsudzovať okoloidúceho kňaza a levitu, ktorí núdzneho bez povšimnutia obišli. Oni sa totiž zachovali ako mnohí z nás, ako poslušní vyznávači svojho náboženstva, pripravení vykonávať predpísané rituály, pričom zabudli na to podstatné, na Božie povolanie k viere, ktorá sa musí preukazovať práve vo vzťahu k iným, ku každému a zvlášť k tým, ktorí sú v núdzi.
Ak sa nad tým zamyslíme dôkladnejšie a úprimne, potom zistíme, že pomoc potrebujeme všetci. Potrebujeme Boha a Jeho lásku, aby sme v sebe objavili našu vlastnú schopnosť milovať. Nie pre seba, ale milovať blížneho pre neho samého a pre našu lásku k Bohu. Ak chceme nachádzať nové možnosti ako pomáhať odstraňovať ľudskú biedu z tohto sveta, musíme prejsť nutne touto cestou. Treba nám intenzívne premyslieť všetko, čo nám biblická zvesť a Božie slovo v nej, zvlášť v Ježišovom príbehu odkazujú a k čomu nás pozývajú a zaväzujú. Sme pozvaní hľadať človeka v núdzi bez ohľadu na to, kto to je a odkiaľ pochádza. Práve tým má byť špecifické a charakteristické kresťanstvo v tomto svete. Výstižne to svojho času vyjadrila nemecká evanjelická biskupka Margott Kässmannová v jednom rozhovore, v ktorom kritizovala trendy, ktoré z kresťanstva robia iba „oddychovú spiritualitu“. Povedala: „kresťanstvo je náročná životná cesta, pri ktorej budujeme spoločenstvo so vzkrieseným Ježišom Kristom. A on nie je prírodným božstvom, ktoré môžeme stretnúť na prechádzke lesom. Kresťanská viera nachádza svoje vyjadrenie predovšetkým vo vzťahu k ľuďom, ktorí žijú v našej bezprostrednej blízkosti.“
K tomu, bratia a sestry, aby sme dokázali premeniť slová na konkrétne skutky a tým aj prijali Božie slovo do našich životov ako dar, ktorý nás bude zásadným spôsobom meniť k lepšiemu, k tomu je potrebná pokora, viera a rovnako tak i odvaha pustiť sa práve touto cestou, ako kedysi dávno Abrahám, Izrael a s nimi všetci ľudia, ktorí počúvajú Božie slovo s otvorenou mysľou a srdcom, všetci, ktorým úprimne záleží na osude tohto sveta a života v ňom. Amen.