3. nedeľa po Zjavení, 21. 1. 2018, Malý kostol, Bratislava
Kázeň:
Text: Mt 8,5-13
Keď vošiel do Kafarnauma, prišiel k nemu stotník a prosil ho: Pane, môj sluha leží doma ochrnutý a hrozne sa trápi. Ježiš mu odpovedal: Prídem a uzdravím ho. Stotník mu na to povedal: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mne sú zasa podriadení vojaci. Keď poviem jednému: Choď!, tak ide, a druhému: Poď!, tak príde, a svojmu sluhovi: Urob to!, tak to urobí. Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: Amen, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru. No hovorím vám, že mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v nebeskom kráľovstve, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami. Potom Ježiš povedal stotníkovi: Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril. V tej chvíli jeho sluha ozdravel.
Čo je to vlastne viera? Akú vieru akceptuje Boh? To sú otázky, ktoré v nás vyvoláva tento príbeh. V jeho centre stojí vojak, dôstojník, Riman. Jeho náboženský svet je značne vzdialený tomu židovskému. Ochorel mu sluha. Zrejme pre neho mimoriadne vzácny sluha, ktorého nechcel stratiť. Jeho predstava o Božej moci je zvláštna. Ježiša vníma predovšetkým ako divotvorcu. Mechanizmus uzdravenia si predstavuje ako analógiu k vojenskej subordinácii. Tak ako je on veliteľom a všetci ho musia poslúchať, tak je pre neho Ježiš veliteľom neviditeľných mocností, ktoré ho musia poslúchať. Uzdravenie na diaľku nemôže byť teda problém. Ježiš sa čuduje. Túto predstavu však neodmieta a koná. Jeho vieru hodnotí ako veľkú.
Autor evanjelia tento príbeh používa na sprostredkovanie oveľa dôležitejšieho posolstva. Nejde mu len o to, aby poukázal na Ježišovu veľkú moc. Ide mu o to, aby zdôraznil, že v Ježišovi sa plní prorocké očakávanie. Mesiáš je ten, kto preklenie bariéru rozdelenia sveta. Vďaka nemu sa za jeden stôl posadia ľudia z východu a západu. Evanjelium podľa Matúša tu cituje proroka Izaiáša (49,12). Pritom si musíme uvedomiť, že kým proroci mali na mysli zhromaždenie rozptýlených príslušníkov národa Izraelského, evanjelista túto myšlienku celkom jednoznačne v spojení so stotníkom, Rimanom, rozširuje na celé ľudstvo. A ešte ďalší rozmer má tento príbeh. Tí, ktorí si boli istí svojím miestom za stolom večnej hostiny, oň prídu. Je tu teda aj kritické zahrotenie do vlastných radov.
Skúsme sa teda pozrieť na posolstvo tohto príbehu a na otázku viery v troch krokoch. Naša viera je založená na 1. istote 2. jednoduchosti 3. a na tom, že si nekladie podmienky.
1. Naša viera je založená na istote. Viera a pochybnosti akosi nejdú dohromady. A predsa by sme čosi predstierali, keby sme sa tvárili, že ako veriaci nikdy nepochybujeme o Bohu a jeho moci.
Príbeh o uzdravení stotníkovho sluhu ani na chvíľu nedáva priestor pochybnostiam. Stotník bez akéhokoľvek zaváhania pristupuje k Ježišovi so žiadosťou o uzdravenie. Hoci je tu jedna otázka – veď on bol predsa pohan, presnejšie vyznávač iného náboženstva. Zapochyboval teda o moci a účinnosti náboženskej viery, v ktorej vyrástol? Zrejme nie. Musíme si totiž uvedomiť, že z hľadiska jeho náboženského myslenia to nebol až taký problém, keď sa obrátil na divotvrocu z iného náboženstva. Grécko-rímska náboženská prax nebola prísne monoteistická ako judaizmus. Stotník sa v ničom nedopustil nevery, odpadnutia od svojej viery, keď sa obrátil na Ježiša. Je inak pozoruhodné, že tento príbeh vôbec nerozvíja otázku, či sa stotník najprv rozišiel so svojou náboženskou vierou a či podmienkou uzdravenia jeho sluhu bolo nejaké formálne zrieknutie sa viery v celý panteón od Afrodity až po Dia. Otázka, ktorú my ako dnešní kresťania celkom jednoznačne kladieme do popredia.
Oveľa dôležitejším posolstvom je stotníkova istota, s ktorou sa na Ježiša obracia. A práve to je zrejme najväčšia výzva pre nás dnes. Sme generáciou, ktorá je formovaná kritickým myslením. Vedecké poznanie posledných dvoch storočí obrátilo chápanie náboženskej viery úplne naruby. Prírodné vedy nám pomohli vysvetliť a pochopiť veľkú väčšinu prírodných javov, ktoré generácie ľudí pred nami spájali výlučne s vierou v Boha. A každý nový objav, ktorý prináša ďalšie vysvetlenia a odkrýva to, čo bolo doteraz predmetom tajomstva a viery, spôsobuje vážne otrasy a zápasy v prostredí cirkvi. Ako vôbec ešte môžeme hovoriť o istote viery dnes, keď takmer v každej veci, v ktorú sme verili ako v Boží zásah, nás zneistí nejaké racionálne vysvetlenie.
Sú kresťania, ktorí sa s touto výzvou vyrovnávajú celkom jednoducho. Odmietajú ju. Racionálne argumenty so svojho života viery vytesňujú a nechcú sa nimi zaoberať. Ich istota viery má charakter zaslepenosti. Tvrdošijne potom obhajujú také absurdnosti ako je to, že vek vesmíru je len niekoľko tisíc rokov, pretože tak to hovorí Biblia.
Čo ale teda znamená istota viery v Boha zoči-voči poznaniu, ktoré máme dnes? Predovšetkým to znamená pochopiť, že istota viery nie je slepé pridŕžanie sa sady dogmatických poučiek vytvorených v priebehu dejín cirkvi. Tie sa totiž menili a budú sa meniť. Náš príbeh nám celkom jednoducho hovorí, že istota viery je schopnosť spoľahnúť sa na to, čo je mimo nás. Stotník sa vo svojej bezradnosti úplne spoľahol na Ježiša. V danej chvíli od neho očakával konkrétnu pomoc. Gerhard Ebeling istotu viery opísal takto: „Je to istota, ktorá sa týka našej vlastnej existencie. Schopnosť kráčať s istotou aj tam, kde nevidíme žiadnu cestu. Schopnosť mať nádej, aj keď je situácia beznádejná. Schopnosť nezúfať si, aj keď je všetko naokolo zúfalé. Schopnosť postaviť sa na pevný základ, aj keď strácame pôdu pod nohami.“
2. Naša viera je založená na jednoduchosti. Spomenuli sme už, že stotník si Ježišov zásah predstavoval veľmi prosto. Tak ako jeho poslúchajú vojaci, tak Ježiša poslúchajú mocnosti, ktorým velí on.
Opäť je to myšlienka, ktorá nás tak trochu irituje. Nemôžeme pri tom nemyslieť na množstvo primitívnych ezoterických náboženských predstáv, ktoré sa rozmáhajú v našom okolí. Napriek vzdelaniu, napriek silnému vplyvu kresťanskej cirkvi, ktorá ako tak prekonala svoj rozpor s vedou. Neprestáva nás udivovať popularita primitívnych, až mechanických a magických náboženských predstáv medzi dnešnými ľuďmi. Akýsi duchovný automatizmus sa rozmáha. Čím jednoduchšie niekto dokáže vysvetliť otázky viery, tým väčšiu popularitu zaznamená a strháva na seba pozornosť tisícov.
Spomínam si, ako po jednom z prvých uvedení kultového filmu „Duch“ s Patrickom Swayze a Demi Moor prišla za mnou jedna cirkevníčka. Bola to veľmi verná návštevníčka služieb Božích a biblických hodín. Mal som predstavu, že sa mi darí ľuďom vštepovať základy kresťanskej viery aj v takých zložitých otázkach ako je zomieranie, vzkriesenie a posledný súd. A tu zrazu príde za mnou táto žena a povie mi: „Pán farár, už tomu konečne rozumiem ako je to s tým zomieraním a vzkriesením. Videla som ten film Duch a tam je to všetko perfektne vysvetlené.“ Nuž, pomyslel som si – o duchoch, čo po smrti vandrujú a vstupujú iným do života a o moci špiritistických médií som sa snažil celý čas hovoriť čosi iné. Márne. Hoci uznávam – film je to geniálny a jeho romantické posolstvo nadovšetko dojímavé.
Je azda toto tá jednoduchosť, ktorá je obsiahnutá v posolstve nášho textu? Nerobíme čosi celkom zle, keď sa strácame v zložitých vysvetľovaniach vecí, ktoré nás presahujú? Asi aj áno. Asi aj to bude jeden z dôvodov, prečo tradičné cirkvi strácajú dôveru dnešného človeka a ten odpovede na svoje náboženské otázky hľadá inde.
Tak aká je tá jednoduchá odpoveď? Iste máte na jazyku v tejto chvíli práve túto otázku. Jednoduchosť viery neznamená primitívnosť. Náš príbeh vlastne predstavuje jednoduchosť stotníkovej viery zvláštnym spôsobom. Mohli by sme povedať, že dovoľuje racionálne vysvetlenie Ježišovej moci. Nadovšetko však je jednoduchosť v tom, že celú udalosť kladie do bezprostrednej osobnej roviny. Jednoduchosť viery je v tom, že ten, na koho sa vo viere spoliehame je pre nás zrozumiteľný, jeho náklonnosť k nám uchopiteľná, jeho schopnosť pochopiť naše zápasy presvedčivá. To je napokon centrálne posolstvo evanjelia o Ježišovi.
3. Naša viera je založená na tom, že si nekladie podmienky. Vieru stotníka, príslušníka iného náboženstva, kladie náš príbeh do protikladu s vierou príslušníkov vyvoleného národa. Keď čítame tento príbeh dnes ako kresťania, tak musíme kresťanskú cirkev vidieť na mieste tých, ktorých Ježiš v tomto príbehu kritizuje. Teda na mieste tých, čo si pre svoju príslušnosť k určitej konfesii, k určitej kultúre, vytvárajú nárok na miesto za tým zasľúbeným stolom večnej hostiny, ktorej hostiteľom je Boh.
Pri takomto čítaní potom vynikne sila to tretieho posolstva pre nás. Príslušnosť k tej, či onej skupine nič neznamená. A už vôbec nás neoprávňuje klásť si podmienky, keď niečo v živote očakávame. Stotník sa na nič neodvoláva. Dokonca ani na svoju vieru nie. Aj keď Ježiš jeho konanie hodnotí ako veľkú vieru a v údive sa nad ňou pozastavuje. Stotník si uvedomuje, že Ježiš nemá žiaden dôvod sa venovať jeho žiadosti. Skôr naopak, má tisíc dôvodov, pre ktoré ho môže odmietnuť. Nebude ani chcieť vstúpiť do jeho domu, aby sa neznečistil. Preto ten návrh na uzdravenie na diaľku.
To je azda najsilnejšie posolstvo celého príbehu. Viera je to, keď si uvedomujeme, že je tu tisíc dôvodov, pre ktoré nemáme žiaden nárok. Viera je to, keď pochopíme, že akékoľvek odvolávanie sa svoj pôvod, svoje zásluhy, svoju príslušnosť vôbec nehrá žiadnu úlohu.
Preto môžeme pochopiť, že naša viera je založená na 1. istote 2. jednoduchosti 3. a na tom, že si nekladie podmienky. Amen.
Modlitba:
Bože, ty vieš, že v nás niet sily veriť a že naše neverné srdce sa najviac vzpiera práve tvojmu posolstvu o viere. Ty si začiatkom i koncom našej viery. Ty nám dávaš zasľúbenia a povzbudzuješ nás, aby sme im verili. Daj, aby sme vždy, v každej novej situácii nášho života správne chápali tvoje sľuby a vedeli sa na ne spoliehať. Premáhaj v nás pochybnosti a uč nás poznávať teba ako láskavého otca stojaceho nám po boku. Nedovoľ, aby nás čokoľvek obralo o túto detinskú dôveru v teba. Ak sa nám bude zdať, že si ďaleko, daj nám silu oddane volať, aby si sa nám priblížil, aby sme s tebou prekonali všetky úzkosti. Urob to pre zásluhy nášho Pána, Ježiša Krista. Amen. (podľa C. H. von Bogatzky)
(Ondrej Prostredník)