Kázeň na 3. pôstnu nedeľu – Okuli, 23.3.2014

Anna Polcková
Text: Jeremiáš 20,7-13
Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem. Lebo som počul šepot mnohých: Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho! Udajme ho! Všetci, ktorí sú mi priateľmi, striehnu na môj pád. Azda sa dá zviesť; potom ho premôžeme a pomstíme sa mu. Ale Hospodin je so mnou ako mocný hrdina, preto sa potknú moji prenasledovatelia a nič nezmôžu. Vyjdú úplne na hanbu, lebo nebudú mať úspech; večná a nezabudnuteľná bude ich potupa. Hospodine mocností, ktorý skúmaš spravodlivého a vidíš ľadviny i srdce, kiež uzriem Tvoju pomstu nad nimi, lebo Tebe som postúpil svoj spor. Spievajte Hospodinovi, chváľte Hospodina, lebo vyslobodil život úbožiaka z ruky zločincov.

Milí bratia, milé sestry,
v čase pôstu hovoríme o kríži, o rôznom utrpení. Ľudia vždy trpia. Niekedy kvôli vlastným zlyhaniam, inokedy sú obeťami egocestrických,  či ľahostajných ľudí, niekedy ich zbavia energie, životaschopnosti vážne choroby. Ľudia trpia aj kvôli Bohu.  Nadchnú sa, no potom pochybujú, prechádzajú rôznymi spornými situáciami.
Dnešný text hovorí o utrpení proroka Jeremiáša.   Chce z Jeruzalema odísť, domov do Anatótu. Všetko ho bolí. V perikope pred kázňovým textom čítame: „Keď kňaz Pašchúr, syn Imérov, ktorý bol hlavným dozorcom v dome Hospodinovom, počul Jeremiáša prorokovať, udrel ho a dal ho do klady, ktorá stála pri hornej Benjaminskej bráne v dome Hospodinovom.“
Pašchúr vedel, ako má proroka pokoriť. Nechal ho zavrieť k bráne, ktorou prechádzali  ľudia –  príbuzní, susedia či priatelia z jeho rodiska.
Áno, toto príkorie spôsobil kňaz Pašchúr.  Kňaz – riadiaci pracovník v chráme. Kňaz, ktorý berie do úst Božie meno presvedčený, že Mu slúži, je schopný takejto surovosti.
Aj služobníci Hospodinovi sú všelijakí. Môžu o Bohu pekne hovoriť a vystupovať, a popritom sa úmyselne zbavovať ľudí, ktorí majú evidentne iné názory.
Už táto poznámka by nás mala teda zorientovať, aby sme si o ľuďoch vo verejných funkciách v spoločnosti a v cirkvi nerobili ilúzie.
Potom, čo Pašchúr Jeremiáša z klady vypustil, by sme čakali, že sa prorok poučil, že stíchne. Ale on nemlčí – ďalej prorokuje nelichotivé zvesti: „Ty, Pašchúr, pôjdeš do zajatia. Pôjdeš do Babylónie a tam zomrieš, ty aj tvoji priatelia, ktorým si falošne prorokoval.“
Ani násilie neprinútilo Jeremiáša zmeniť názor. Naďalej je odvážny a obdivuhodne silný.
Ale aj tento navonok neohroziteľný Boží muž je vo svojom vnútri úplne krehký.
Hoci sa zdá, že má vo všetkom jasno, v jeho  vnútri sa odohráva zložitý zápas.
Vnútorný konflikt mu spôsobuje omnoho väčšiu bolesť ako vonkajšie rany. Vyčerpáva ho. Je v koncoch. Neprestáva hovoriť v Božom mene – ale KTO je tento Boh? Prečo už nedokáže to, čo nechá hlásať?
Svoje povolanie berie ako nátlak, ako keby Ho Boh nútil.
Po skúsenostiach, že jeho proroctvo aj tak nikto neberie vážne, sa s Bohom púšťa do hádky. Vlastne – neháda sa. Ani na to nemá silu. Vyjadruje len sklamanie. Žaluje sa mu.
Už si predsavzal, že na Boha nebude myslieť, nebude kázať v Jeho mene, no ani to nezvládol.
Nemôže byť ticho. Vidí ľudí, ako sa dohovárajú za chrbtom, kujú pikle, chcú mu ublížiť, aj jeho priateľov už obrátili proti nemu. So svojím vnútorným chvením a tlakom ostáva SÁM. Vyšiel na hanbu, lebo hlása nešťastie. A to nechce počúvať nikto.
Už stačilo. Vykričí Bohu všetko nasadenie, ktoré neprináša žiadny efekt, svoje zúfanie. Áno, to je – jeho modlitba. Nie chválospevy a vďačnosť, ale … náreky.
A tak je to dobre. Bolo by pokrytecké tváriť sa pred Bohom, že je všetko v poriadku a sťažovať sa na Neho pred inými.Nám sa však bratia a sestry,
stáva,  že pred Bohom s trpkosťou mlčíme a radšej sa v tichosti vzdialime. Pred Ním sa však nepotrebujeme hrať na hrdinov. Povedzme Mu, čo nám spôsobuje bolesť, On nám naše otázky ani výčitky neberie za zlé.
Všetci sme už zažili situácie, kedy sme ostali v rodine, práci alebo aj cirkvi vysmiati, pokorení človekom, ktorý zneužil svoju moc a často aj Božie meno. A vtedy sme sa pýtali: Načo sa tu ja  o niečo snažím? Prečo sa radšej neprispôsobím a nežijem tak ako mnohí iní? Načo sú mi zásady?
Služba proroka nebola a nie je len o predpovedaní budúcnosti zo zjavení. Je o ochote zvestovať Božiu vôľu, ako ju opisuje aj apoštol v liste Efezským: „nikto nech vás nezvedie prázdnymi rečami, lebo pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov. Nebuďte teda ich spoluúčastníci. Ako dietky svetla žite. Ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo je milé Pánu.“
Pokiaľ šliapeme po Bohom daných hodnotách a upierame človeku dôstojnosť dnes, tvoríme tým predpoklady nešťastného zajtrajška. Zlé konanie sa otočí proti nám. Ak nám niekto priamo hovorí, že pracujeme na vlastnom páde, že sa sami dostávame do zajatia, otroctva a závislostí, môžeme ho ignorovať – alebo  odstrániť zo svojej blízkosti a naďalej  uznávať tých, ktorí nám na všetko pritakávajú a schvália,  ale tým si nepomôžeme.
Mnohí sa totiž v našom svete vydávajú za prorokov bez toho, aby čokoľvek skúmali, bez toho, aby nás upozornili na nutnosť všímať si, čo prináša aké ovocie. A tak sa ladíme len na pekné proroctvá. Ak sa nazývame veriacimi, mali by sme viac premýšľať, čo svojím konaním spôsobujeme, sledujeme.
Ak sa priznávame k Bohu a počúvame Jeho slovo, ak nemáme ostať pokrytcami, ktorí jedno hovoria a druhé robia, mali by sme sa každý deň snažiť identifikovať zlo a všetkými spôsobmi sa mu pokúšať vzoprieť. Je to zložitý proces a bude nás stáť veľa síl, nedorozumení a možno aj útokov tých, ktorých v ich snení vyrušíme, ale je to naša kresťanská úloha. Naša zodpovednosť.
Aj v texte dnešnej kantáty však počúvame: vzopri sa hriechu, inak zasiahne ťa jeho jed, nech ťa Satan nezaslepí, lebo tých, čo hanobia Božiu česť, stihne kliatba smrteľná.
To, čím nás Satan zaslepuje, je dnes istota, pokoj, v ktorom veľmi radi veríme príjemným vyhliadkam a dobrým perspektívam falošných prorokov. Problémov máme dosť – načo si budeme robiť ďalšie?
A tak ostávame pasívni, neochotní a neschopní zastať sa ľudí v kríze. Svojím mlčaním  sa niekedy absurdne zastávame tých, ktorí majú moc – v strachu, aby nám neublížili. Ak sa však hriechu nevzoprieme, zasiahne nás jeho jed – zasiahne naše slová, skutky, naše svedomie. A to, čo sa nám v úzkych javilo ako vyslobodenie, pokoj, sa stane neúnosné.
Zdá sa, že Jeremiáš nemá ďaleko k tomu, aby dal Bohu výpoveď z jeho služby. Nakoniec to predsa len neurobí.
Zrazu – podľa nášho textu – názor predsa len zmení. Tam, kde panovala beznádej, prichádza  dôvera. Kde hrozilo zúfanie, preniká nová viera. „Ale Hospodin je so mnou ako mocný hrdina – preto sa potknú moji prenasledovatelia a nič nezmôžu.“
Pán Boh znesie, vydrží počúvať aj naše náreky, výlevy. On vie, že príde čas, kedy prestanú.
Teraz už Jeremiáš nepozerá na odporcov. Pozerá na Božiu silu. Jeho Pán je silnejší ako Jeho nepriatelia, preto mu odovzdáva aj svoje súdy.

To všetko, je bratia a sestry viera. Výkriky bezmocnosti, pochybnosti, výčitky – ale aj okamihy jasnej úľavy a odovzdanosti, že Boh predsa vie, ako má s kým naložiť.
Viera nepozerá na to, čo naháňa strach, ale odkiaľ mi príde pomoc. Nepozerá na vinu, na neschopnosť, ktorá ma zaťažuje, ale dúfa v nezaslúženú milosť. Neskláňa sa pred hrozbami mocných, ale je otvorená Božím zasľúbeniam.
Cez všetky príkoria vyčerpaný prorok predsa len prenikne k piesni a novému postoju:
´Boh je vždy pri mne. Viem to. Je mocný. Môže všetko. Poradí si so všetkými nadutými, ktorí páchajú neprávosť. Raz padnú a budú sa hanbiť.
Boh ma skúša, či obstojím, ale nikdy ma neopustí. Budem sa tešiť, keď vykoná spravodlivosť.  Budem spievať a chváliť Ho.´
Táto epizóda z prorokovho života ma dobrý koniec. Ale – to o jeho živote nie je všetko. Zase prídu trápenia, znova stratí odvahu, najradšej by zomrel, a potom zas pozbiera silu, aby išiel ďalej.

V tomto svete, bratia a sestry,
to je a ostane tak. Neexistuje víťazný život, ktorý by  v tejto časnosti dosiahol slávu a mohol sa chváliť neustálymi zážitkami Božej prítomnosti.
Vďaka Bohu za každý okamih, kedy našu vieru posilní a otvorí naše ústa pre chválospev. Ale nezabudnime, aj keď potom zase príde chvíľa, kedy budeme vládať kričať už len tak, ako Ježiš na kríži: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ bude Boh pri nás ako spolutrpiaci a milosrdný, ako ukrižovaný Kristus.
Prichádza v človeku, ktorý nemusí povedať vôbec nič, bude iba sedieť a počúvať náš plač, naše sťažnosti a vzdychy.
Aj to je prorocká služba. Má totiž perspektívu, že Boh dá nášmu životu aj tak dobrý koniec. Amen.

Láskavý náš Bože,
je možné, že by sme boli veľmi prekvapení, keby si sa v našom živote ujal slova a ukázal nám dôvody našich hriechov, našich zlyhaní.
Vidíme ich len na životoch iných, no málokedy máme dosť odvahy a síl pozrieť sa aj na samých seba. To sa dá len v samote, v intimite – iba s Tebou.
Len tam sa nebojíme pripustiť, že naše  dobré skutky  sú motivované aj túžbou vyniknúť, naša skromnosť je často len predstieraná a naša ochota odpúšťať neschopnosťou pátrať po argumentoch alebo vyhýbaním sa konfliktu.
Prosíme, osloboď nás od našich únikov a falošných rečí, od strachu pred násilníkmi.
Neopúšťaj nás, keď o Tvojej moci zapochybujeme, ale daj dosť trpezlivosti a vytrvalosti očakávať na Tvoju záchranu.
Pomôž nám cez všetky naše ťažkosti dovidieť na cieľ cesty, na ktorú si nás povolal.
Prosíme  o dary Tvojho Ducha, ktoré nás privedú k nezištnej službe, prajnosti a radosti. Nech nezabúdame, že sme všetci: bohatí aj chudobní, vplyvní aj nemohúci, výreční aj umlčaní Tvojimi deťmi. Urob nás vnímavými jedni pre druhých, aby sme sa s tým, čo máme  a vieme dokázali podeliť.
Ďakujeme za dar hudby, ktorá vyjadrí každú emóciu a vnesie do našich vnútorných bojov novú silu a Tvoju priazeň.
Od Teba očakávame podporu vo všetkých krízach. Ak nám však daruješ zažiť radosť z víťazstva, nech v nej nespyšnieme. Nech z toho, čo sme spoznali, čo vieme a máme, môžu mať úžitok ľudia okolo nás.
Amen.