Kázeň na 4. nedeľu po sv. Trojici, 13.7.2014

Erika Hlačoková: 4. nedeľa po sv. Trojici (13. 7. 2014, BA – VK)

Text: 1 Moj 50,15-21
Keď Jozefovi bratia videli, že im otec umrel, povedali: Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí nám všetko zlo, ktoré sme mu vykonali. Preto odkázali Jozefovi: Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť, prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Jozef plakal, keď mu to hovorili. Potom jeho bratia pristúpili, padli pred ním a povedali: Hľa, sme tvojimi sluhami. Ale Jozef im odpovedal: Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive. Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Tak ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi.

Bratia a sestry!
V našom cirkevnom zbore máme za sebou týždeň detského denného tábora a s ním skutočne dobrý pocit z vynaloženej námahy, dobrý pocit z Božieho požehnania pri službe pre tých najmenších, radosť a nekonečnú vďačnosť Pánu Bohu i všetkým, ktorí sa akokoľvek k spoločnému dielu pripojili. A taktiež máme veľkú nádej, že semiačko počutého slova padlo na úrodnú pôdu detských sŕdc a raz prinesie veľkú úrodu.
Témou nášho tábora bolo: Veľké egyptské dobrodružstvo a v ňom celoživotný príbeh starozmluvnej postavy: Jozefa.
Deň čo deň sme objavovali, odhaľovali istú skutočnosť zo života tohto muža. Od jeho narodenia, ako bol svojim otcom Jákobom milovaný, cez jeho sny, cez prežité scény žiarlivosti, nenávisti zo strany bratov, cez predanie do cudziny, o krivom obvinení, o rokoch strávených nevinne vo väzení, až ku koncu, kedy sa z otroka Jozefa stáva druhý najbohatší, najvplyvnejší muž v Egypte. Kedy práve v tomto období jeho života došlo aj k stretnutiu s vlastnými bratmi. S tými, ktorí sa k nemu nesprávali pekne, ktorí neprejavili pochopenie a súcit. Práve naopak, oni boli tí, ktorí na neho žiarlili, ktorí mu závideli, ktorí ho predali, ktorí aj vlastného otca oklamali zakrývajúc svoje zlé skutky a ktorí roky v podvedomí potláčali spáchaný hriech.
Vďaka tomuto príbehu sa aj my dnes pozrieme bližšie na spomínanú rodinu a vďaka nim si priblížime dva momenty, ktoré sa týkajú aj každého jedného z nás.
1. moment je odpustenie a 2. je prijatie odpustenia.
1. teda odpustenie:
Práve vďaka Jozefovi si môžeme uvedomiť, že odpustenie je vec rozhodnutia. Práve na toto poukazuje Jozefova reakcia na spáchané krivdy, ktoré prežil. Na nespravodlivosť zo strany vlastných bratov.
Jozef miesto odplaty, ktorá by bola právoplatná ukazuje príklad milosrdenstva a odpustenia. Nespomínal ich previnenie, krivdu, to všetko, čo musel kvôli nim prežiť. Ale, po rokoch ich prijal do svojho domu, zabezpečil im dobrú budúcnosť. Postaral sa o nich. Bol milosrdný a odpúšťajúci bez akýchkoľvek nárokov.
Dve skutočnosti – milosrdenstvo a odpustenie, oni hrajú dôležitú rolu v živote každého človeka. Dve skutočnosti s ktorými sa každý z nás musí popasovať sám vo svojom vnútri, a taktiež v konzultácii so samotným Hospodinom a v neposlednom rade aj s blížnym.
Veď iste každý jeden z nás už zažil, alebo práve teraz zažíva sám na vlastnej koži, sám vo svojom živote, kedy sa udiala v jeho živote krivda, kedy nespravodlivo bol obvinený, odsúdený. Kedy mu bolo ublížené, kedy bol ranený, ľuďmi, možno blízkymi zavrhnutý… Kedy bolo ťažké odpustiť. Kedy bolo nepredstaviteľné byť milosrdným.
Áno, klamstvá, falošnosti, zákernosti, neslušné správanie, závisť, nenávisť, podvody, sklamania, neprávosť, pokrivené charaktery, nevysporiadané vzťahy sú každodennou realitou. Stretávame sa s nimi žiaľ aj vo vlastných rodinách, medzi súrodencami, rodičmi, rodinnými príslušníkmi, na pracovisku, v spoločnosti, a úplne nemiestne je to aj v kresťanskom spoločenstve.
Dostávame rany, ktoré sú ako ostrá dýka v našom srdci. Trápime sa kvôli kruto vypovedaným slovám. Nemáme pokoj, ktorý by upokojil rozbúrené more nášho srdca. Máme strach z každého kroku nepriateľa. Strácame pohodu a radosť.
A tak nám prichádzajú na myseľ aj otázky: Dokážeme odpustiť? Má zmysel o to zápasiť? Bojovať o odpustenie? Dokážeme sa povzniesť nad bolesťou, ranou, ktorá sa nám dostala? Vieme a chceme prejaviť milosrdenstvo?
Hoci si dobre uvedomujeme, že život bez odpustenia, život s tvrdosťou v srdci, s nevyriešenou otázkou je ťažký ako balvan. Ale, zároveň si uvedomujeme, že to vôbec nie je ľahké. Nedokážeme zabudnúť, čo bolo na nás vykonané.
Tak, teraz čo je správne? Ako sa zachovať? Ako znášať tento kríž, ktorý nám bol do života daný? Máme sa všetkého vzdať? Máme sa skryť a vec neriešiť? Alebo s odvahou a rozvahou, s Bohom po svojom boku reagovať na všetko to, čo nás zasiahlo?
Bratia a sestry, Božie slovo, ktoré je pre nás pravidlom, smernicou v živote aj na túto dilemu dáva odpoveď. Aj cez dnešný text si môžeme každý jeden z nás veľa zobrať do svojich životov. Do toho, čo konkrétne my riešime.
Jozef odpustil. Ak si predstavíme nás v jeho situácii, iste všetci skonštatujeme, že to nebolo jednoduché, nebolo ľahké. Ale, ani nemožné.
Jozef svojim konaním, je nám v tomto veľkým príkladom. Azda je aj v nás takáto sila k odpusteniu?
Dokáže manželka odpustiť rany, ktoré jej spôsobil manžel svojim nezáujmom? Dokáže dieťa odpustiť rodičom ľahostajnosť voči jeho problémom? Dokáže rodič odpustiť nezáujem od svojich detí? Dokáže odpustiť kolega neférové, falošné zaobchádzanie? Dokáže priateľ odpustiť priateľovi sklamanú dôveru? Sme ochotní a schopní odpúšťať?
To je prvý moment, ktorý nás motivuje premýšľať nad našim životom.
Ale, je tu aj druhý. A to je prijatie odpustenia.
Náš prečítaný text nás posúva v Jozefovom príbehu ďalej. Spoznávame ešte bližšie jeho charakter i charakter jeho bratov. Spoznávame aké je dôležité prejavené odpustenie prijať. Toto žiaľ, Jozefovi bratia nedokázali. Po prejavenom odpustení, po prejavenom milosrdenstve, nenachádzajú v sebe silu k prijatiu odpustenia.
Po smrti ich otca, bratia stále nie sú si istí, či im Jozef skutočne odpustil? Či teraz neotočí svoju tvár od nich? Či ich nezavrhne? Domnievajú sa a hovoria medzi sebou: „Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí sa nám za všetko zlo, ktoré sme mu vykonali.“ Dokonca sú ochotní ešte pristúpiť k ďalšiemu klamstvu a tvrdia: „Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Ach, odpusť, prosím svojim bratom.“
Strach zahalil ich oči. Stále v nich bolo čosi nedoriešené. Zabudli na ponúknutú pomocnú ruku. Zabudli na im prejavené milosrdenstvo a odpustenie. A ponúknuté odpustenie nevedeli prijať.
Bratia a sestry! Koľkokrát strach bráni aj nám konať rozvážne. Rozumne.
Koľkokrát sa aj mi vyskytneme v situácii, kedy zabudneme na nám prejavené odpustenie a milosrdenstvo?
Koľkokrát nemáme silu, možno ani chuť prijať odpustenie a točíme sa v kolobehu našich nesprávnych myšlienok?
Ale, ako reaguje v tejto situácii Jozef? Ako sa prejaví brat k bratom? Pisateľ zaznamenal: Jozef plače. „Jozef plakal, keď mu to oznámili.“
Jozefov plač je prejavom smútku nad premýšľaním a konaním jeho bratov. Je prejavom bolesti, že bratia si stále neuvedomili a neprijali, že on im raz a navždy odpustil. Nerátajú s jeho láskou. Hoci on to všetko už pokladal za vybavenú vec.
A tak znovu ich o tom ubezpečuje a hovorí im: „Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste pravda zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné, totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive.“
Akoby týmito slovami chcel Jozef povedať: už to nechajte tak, bolo vám odpustené. Prijmite to. To všetko, sa tak malo stať.
Hoci sa Jozefov život zdal byť v začiatkoch troskách, žiadna nádej, žiadna pozitívna budúcnosť. Iba bolesť a prázdnota. Iba ťažkosti a samota. Ale, to všetko, čo prežil, malo svoj zmysel. Boh mal svoj plán. Boh mal svoj čas, kedy sa všetko stalo zjavným. To všetko zlé, čo Jozef musel prežiť, bolo na to, aby po mnohých rokoch zachránil svoju rodinu od hladu. Od smrti. Aby mnoho ľudí ostalo nažive.
Áno, Boh bol celý čas s Jozefom a mal svoj plán. Hoci si veľa zlého prežil. Predsa to zlo sa premenilo na dobro, na požehnanie. Zlo sa v Božích rukách mení na dobré. Lebo Bohu nič nie je nemožné. Boh môže a chce zo všetkého, aj z najhoršieho, vytvoriť dobré. Potrebuje však k tomu aj nás. Aby sme prejavili odvahu a boli vytrvali. Aby sme sa v ťažkých životných situáciach nevzdávali. Aby dôvera v mocného, všemohúceho Boha preklenula strach. Aby sme verili v dobré zmeny. Nespoliehali sa seba, ale na NEHO! On nasmeruje náš pohľad na šance, na nové začiatky. On nám dá silu odpúšťať a prijať odpustenie. Navráti možnosti na radosť.
Jozef to celé dokázal. Je teraz rad aj na nás. On vďaka Božej moci dokázal to, čo dokázal. Iba vďaka Bohu dokázal svojim bratom odpustiť, prijať ich, dať im novú šancu. A myslel to vážne.
Milý brat, milá sestra! Je v nás takáto sila k odpusteniu? Je v nás takáto sila meniť sa a prijať odpustenie?
Malo by byť pre nás výzvou a životným mottom odpustiť a prijať odpustenie. Dokázať prijať i to, že odpustenie a prijatie odpustenia niečo stojí. Ale, v tom všetkom má rozhodné slovo, Ten, kto všetko vidí, kto celé dianie riadi, kto naše dni života naplňuje a naše kroky usmerňuje. Všemohúci Boh, ktorý má s každým jedným z nás svoj konkrétny plán.
Preto s pevnou dôverou sa oddajme do Božích rúk, aby sa pri nás prejavila Božia moc, milosť i milosrdenstvo. Nech z našich konaní, z našich slov i skutkov máme požehnanie my i naši blízky. Amen

Pomodlime sa:
Drahý Bože, Ty, ktorý nás najlepšie poznáš, vieš, koľkých chýb sa dopúšťame v našich životoch. Raníme tých, na ktorých nám záleží, ktorých z celého srdca milujeme. Hneváme sa. Sme urazení. S bratom, sestrou sa pre úplné drobnosti nerozprávame. Zabúdame na to, že všetci sme na jednej lodi. Zabúdame na to, že všetci robíme chyby. Zabúdame na to, že máme odpustiť. Bože, prosíme Ťa, zastav nás, aby sme zvážili to, ako žijeme. Daj nám do srdca viac porozumenia voči druhému človeku. Viac lásky, trpezlivosti i múdrosti. Nauč nás Bože, odpúšťať a prijať odpustenie. Amen