Oslovenie
Štvrtá pôstna nedeľa nás svojim názov LAETARE vyzýva k radosti, v každom čase, za akýchkoľvek okolností. Táto výzva tvorí ťažisko zvesti dnešnej nedele, ktorá túto radosť dáva do súvislosti s evanjeliom, s Božím dielom v Ježišovi Kristovi, v ktorom sa nám ponúka „chlieb života“. Áno, táto radosť má zaznieva stále rovnako, aj vo chvíľach, keď čelíme ťažkostiam a obavám z budúcnosti, keď sa zrazu svet zdá byť hore nohami.
Pýtame sa, je to vôbec možné? Veď predsa človek nedokáže žiť v akejsi bubline a nahovárať si, zvlášť v dnešných dňoch, že starosti sa nás netýkajú. Nemožno žiť ani v stave akejsi apatickej nezainteresovanosti, to znie rovnako nereálne, ako si myslieť, že sa o nič netreba starať a všetko sa zariadi, takpovediac, samé. V oboch prípadoch ide o krajné extrémy, ktorým sa treba vyhnúť. Znamená to, že tá pomyslená dobrá cesta je kdesi uprostred. Aj keď sú starosti na dennom poriadku každého z nás a globálny kolobeh sveta, v ktorom žijeme, kladie na nás stále väčšie nároky, predsa len je potrebné sústrediť na to zásadné, pripomínať si to podstatné, že práve Božie dielo v Ježišovi Kristovi – evanjelium, je tým skutočným chlebom nášho života, a to nám dáva silu aj v týchto ťažkých časoch novú nádej a motiváciu, aby sme nepodľahli starostiam a obavám nad tú únosnú mieru.
O tom všetkom budeme dnes spoločne uvažovať v kontexte vybraných biblických textov, piesní, v kázni Božieho slova a v spoločných modlitbách budeme prosiť Hospodina, aby nám aj dnešná zvesť pomohla posilniť dôveru, že práve život viery je vo svojej najhlbšej podstate prirodzeným ľudským životom a takýto život dokáže prekonávať aj prílišnú ustarostenosť a obavy.
Text kázne: Mt 6, 31 – 34
31Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať? 32Lebo všetko toto pohania hľadajú. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete. 33Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. 34Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.
Bratia a sestry.
Už v rámci úvodného slova sme zdôraznili, že zbaviť sa úplne ustarostenosti a obáv nie je možné, zvlášť v situácii, keď svet čelí globálnej pandémii, ktorá zásadným spôsobom mení náš každodenný život. No sú tu aj iné aspekty, ktoré, aj napriek tomu, že v súčasnosti sú zatlačené do úzadia, rovnako vzbudzujú strach, obavy a ustarostenosť a neustále silno rezonujú v každej časti sveta. Aj v našej spoločnosti sú na nás kladené stále väčšie požiadavky, nútia nás, či chceme alebo nie, prispôsobiť sa nastavenému tempu, pretože ten, kto nevládze, alebo to odmieta, ten sa rýchlo ocitne na „vedľajšej koľaji“, je jednoducho vyradený.
To všetko je príčinou množstva biedy, narastajúcich priepastných rozdielov medzi tými, čo žijú v prebytku a tými, čo doslovne prežívajú zo dňa na deň a stále viac klesajú pod ťarchou každodenného zápasu o prežitie, často sú odkázaní na milosrdenstvo úplne neznámych ľudí, pretože rodinní príslušníci v snahe zabezpečiť si každodenný chlieb a prostriedky na živobytie nemajú čas a často už ani silu postarať sa o nich sami.
Mohli by sme takto pokračovať a hovoriť o ďalších a ďalších problémoch, ktorými dnešné spoločnosti žijú a zápasia s nimi, no kdesi na samom začiatku, v samotnom základe je človek so svojimi základnými existenciálnymi otázkami života: kto vlastne som, prečo som, aký to má dôvod, zmysel a cieľ? Čo je mojou úlohou v živote, ktorý som dostal ako dar, bez vlastného pričinenia? Čo s ním mám robiť? A pokiaľ ide o nás, veriacich kresťanov, tieto otázky sú ešte akútnejšie. Ako máme vlastne žiť v tomto rozbúrenom svete bez ustarostenosti, ako sa na nás vzťahuje výzva proroka Izaiáša, „radujte sa!“ (Iz 66, 10–11)? Ako sa možno radovať a súčasne nepodliehať panickému strachu z budúcnosti?
Tak sa dostávame k samotnej téme dnešnej kázne, k otázke, prečo a ako nám Božie dielo v Ježišovi Kristovi, ten skutočný, pravý chlieb života, pomáha nepodľahnúť ustarostenosti a existenčným obavám. „Nebuďte ustarostení!“, vyzývajú nás Ježišove slová z Matúšovho evanjelia, dnešného kázňového textu. V Jánovom evanjeliu nám zase Ježiš zvestuje, že on sám je chlieb života. Tieto slová Pána Ježiša svojou razanciou a naliehavosťou zasahujú do toho veľkého množstva každodenných problémov a starostí, aby sme sa aspoň na chvíľu zastavili, vstúpili do seba a vážne sa zamysleli nad tým, čo skutočne má v ľudskom živote prioritu, čomu venovať svoje sily a energiu tak, aby sme v realite každodenného dňa nestratili to najcennejšie, samých seba a tým aj svoje životy.
Dnešný kázňový text z kázne na vrchu nám približuje hlboké myšlienky Ježišovho učenia, ktoré v plnom rozsahu zapadajú do kontextu interpretácie Božej vôle vyjadrenej v zákone, ktorý obdržal Izrael, Bohom vyvolený ľud od Hospodina prostredníctvom Mojžiša. Vybraným veršom predchádza rovnako známa pasáž o Božej starostlivosti o nebeské vtáctvo a poľné ľalie (Mt 6, 25 – 30), na pozadí čoho si má človek uvedomiť, že vždy a všade sa nachádza pod Božou prozreteľnosťou. Svojim obsahom sa všetky tieto Ježišove slová zdajú byť jednoduché a zrozumiteľné. Predsa len, sú neustále konfrontované so závažnými problémami, ktoré tento text ani nerieši, ani sa nimi nezaoberá, ktoré sú na prvý pohľad v priamom rozpore s týmto učením. A nie je tomu tak iba dnes. Už v období a v spoločnosti, v ktorej žil a pôsobil sám Ježiš, vyvolávali tieto slová námietky, že idealizmus tohto učenia víťazí nad realitou skutočného života v tomto svete.
Pýtajme sa preto spoločne aj my, či je to skutočne tak, keď je každodenne množstvo ľudí na tomto svete vystavené chorobám a nedostatku základných životných potrieb, i samotného chleba, keď aj to nebeské vtáctvo často hynie pre nedostatok potravy, alebo mu hrozí vyhynutie v dôsledku globálnych klimatických zmien, ktoré sú do značnej miery dôsledkom nezodpovedného ľudského zasahovania do prírodných procesov. A či možno naozaj človeka v jeho snahe zaopatriť sa porovnávať s poľnými ľaliami?
Ako možno trvať na relevantnosti tohto učenia v každodennej konfrontácii s realitou, ktorej čelí obrovské množstvo ľudí po celom svete, mnohí z nich v samotnej cirkvi, ktorí si jednoducho nedokážu zaobstarať ani tie najzákladnejšie životné potreby a často hynú v biednych podmienkach? Bolo by od nás veľmi necitlivé jednoducho konštatovať, že títo ľudia mali slabú vieru a dôveru v Boha, alebo, že vina je len a výhradne v okolnostiach, či na strane iných ľudí. Toto Ježišovo učenie, zdá sa, tento svet idealizuje, nazerá naň skôr tak, akoby mal vyzerať, nie tak, ako tomu v skutočnosti je. Napriek tomu, že množstvo utrpenia, ktorému sú vystavení ľudia i ostatné živé tvory je priamym dôsledkom ľudského sebectva, chamtivosti a nenásytnosti, ako aj nezodpovedného spravovania tohto Božieho sveta, predsa len by bolo veľmi zjednodušujúce viniť za každé nešťastie, či už v minulosti alebo v súčasnosti, iba človeka.
Bratia a sestry. Takéto, či podobné otázky však tento text nemá ani vyvolávať, ani ich riešiť. V prvom rade si musíme uvedomiť historický kontext, v ktorom tieto slová zaznievajú. Ježiš sa svojim učením obracia v prvom rade na svojich učeníkov. Jeho prvoradým záujmom je posilniť ich dôveru v nebeského Otca, ktorý má záujem o dobro človeka, v užšom i širšom kontexte. Musíme si uvedomiť, že v špecifickej situácii, v ktorej sa nachádzala skupina prvých Ježišových učeníkov, malo zaobstaranie základných životných potrieb priamy existenciálny význam. Kočovný spôsob života Ježišovej družiny potvrdzoval relevantnosť otázok spojených s každodenným zaopatrením materiálnych potrieb. Prosba „chlieb náš každodenný, daj nám dnes“ (v. 11) znela pre nich obzvlášť reálne. Ich esenciálnou bezpečnostnou zárukou bola práve absolútna dôvera v nebeského Otca, ku ktorému sa denne modlili. Takto dokážeme porozumieť aj tomu, prečo sa Ježiš v Jánovom evanjeliu nazýva „chlebom života“ a čo to znamená.
Takáto dôvera sa prirodzene vyžaduje aj od nás. Aj my, tak ako kedysi prví Ježišovi učeníci, si máme neustále pripomínať, že náš nebeský Otec je vždy pripravený pomôcť a viesť nás v živote tak, aby sme sa v tom pomyselnom bludisku ciest nestratili, aby sme nepodľahli strachu a obavám, že sme sami a nik nám nedokáže pomôcť. Ide tu teda predovšetkým o vieru a dôveru v nebeského Otca, ktorá má byť väčšia a silnejšia, ako tlak a deštruktívne účinky každodenných starostí. Práve ona je tým chlebom života, stelesneným v príbehu života Ježiša Krista, od samého začiatku až dokonca.
Tak sa dostávame priamo ku koreňu témy, k základnej otázke, ako je to s nami, dnes, v tejto zložitej situácii, v ktorej sa všetci, celý svet nachádzame. Aj v súčasnosti nás Ježišove slová priamo vyzývajú neprepadať panike, ani starostiam nad tú únosnú mieru. Čo to vlastne znamená? Starosti sú predsa neodmysliteľnou súčasťou života. Je potrebné citlivo zvažovať, ako a čo urobiť, aby sme sa dokázali zodpovedne zachovať a zabezpečiť seba i svoje rodiny, aby im nič potrebné nechýbalo. Je to pevná súčasť ľudského života, je to jeho mandát, starať sa a pracovať v prospech tohto sveta, starať sa o seba a svojich blížnych. Dokonca ani to nebeské vtáctvo nedostáva potravu automaticky. Ako v tejto súvislosti výstižne povedal Martin Luther, je to síce Boh, kto nebeskému vtáctvu zabezpečuje potravu, no nevkladá im ju priamo do zobákov. Každý sa preto musí usilovať, a ak je treba aj namáhať, aby sa zabezpečil tým, čo je pre život skutočne potrebné.
No pri tomto úsilí si treba veľmi zodpovedne uvedomovať, kde sú hranice tejto námahy a ustarostenosti a čo je v živote skutočne dôležité. Ide tu teda o zásadnú myšlienku. Ak Boh, ktorý je tvorcom života a garantom jeho ochrany v tomto svete, má starosť aj o to najmenšie tvorstvo, o čo viac má záujem na tom, aby sa aj človeku dostalo to, čo potrebuje k svojmu všestrannému rozvoju, a to nielen v materiálnej, ale aj v duchovnej oblasti, aby si uvedomil, kam patrí a prečo je vlastne na tomto svete.
Ježišove slová stavajú preto do ostrého protikladu Boží ľud, ktorého život má charakterizovať viera a pevná dôvera v Boha, a pohanské národy, ktorých život je charakterizovaný ustarostenosťou a obavami. V historickom kontexte šlo prirodzene o nežidovské národy, ktoré nevyznávali vieru v jediného Boha. Dnes sem však možno zaradiť každého človeka, bez ohľadu na jeho kultúrnu, či náboženskú príslušnosť, ktorého život je vedený pachtením sa po materiálnych statkoch, ktoré vlastne ani hodnotu nemajú, ak áno, tak len dočasnú. Tento spôsob života zásadným spôsobom deformuje vzťah medzi Bohom a človekom, ktorý má byť založený na pevnej viere a dôvere človeka v Boží stvoriteľský zámer. Namiesto hľadania Božej vôle vo vzťahu s ostatným tvorstvom sa takýto človek snaží Bohom manipulovať. Chce len, aby boli naplnené jeho túžby a požiadavky, bez ohľadu na to, či mu to skutočne prospeje. Až keď prídu skutočne ťažké časy, vtedy začína myslieť globálne, uvedomuje si, že je súčasťou omnoho väčšieho a zložitejšieho celku a že si to žiada ochotu zdieľať sa, pomáhať si a držať pri živote nádej, že Hospodinova láska a milosť opäť rozžiaria naše zamračené tváre úsmevom.
Ježišove slová jasne a zrozumiteľne hovoria, čo má byť náplňou každodenného života veriaceho človeka: hľadanie Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti. Tu však nejde o budúci príchod Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo a spravodlivosť v pojmosloví súdobého judaizmu znamená predovšetkým správny vzťah k Bohu, každodenný život pod Božím vedením, zasadzovanie sa o právo a spravodlivosť, úsilie hľadať a presadzovať jej hodnoty v časnom svete, v spoločnosti, v ktorej žijeme, vo vzájomných vzťahoch. Hľadať Božiu spravodlivosť neznamená usilovať o vlastnú úroveň, ani dokazovať sebe, či iným svoju výnimočnosť, ale naopak, podvoliť sa Božej spasiteľnej vôli. Božie kráľovstvo a spravodlivosť sú tak vo svojej hĺbke identické, priamo synonymné pojmi.
Mať na mysli práve tento mandát, ktorý je súčasne vyjadrením toho, čo znamená „byť stvorený na Boží obraz“, nám umožní vidieť v každom človeku svojho blížneho. Umožní nám citlivo vnímať nielen svoje potreby, ale aj potreby iných ľudí, vidieť biedu nielen v ďalekých krajinách takzvaného tretieho sveta, ale aj tú vlastnú biedu spôsobenú hriechom, egocentrizmom, biedu, ktorá nám pôsobí trýznivú ustarostenosť a mučivý strach z možného nedostatku, ale rovnako aj z neznámeho, z čohokoľvek, čo nie je v súlade s našimi tradíciami, kultúrou, či spôsobom života. Áno, bratia a sestry, to všetko pôsobí ustarostenosť, ak je jej príliš a ak je jej základom honba za tým, čo je pominuteľné, za majetkami, svetskou slávou, či nadmierou pohodlia na úkor ostatných.
Ježišove slová končia poukázaním na elementárnu skutočnosť života: každý deň má a bude maž dosť svojho trápenia a starostí. Aj tieto dni, ktoré práve všetci prežívame. Toto konštatovanie nás chráni pred nesprávnym pochopením celej tejto časti Ježišovho učenia. Život dostávame ako dar. Máme ho preto naplniť zodpovednou a zmysluplnou činnosťou v prospech všetkých, nie len seba. To si vyžaduje veľa úsilia, námahy a energie. Nič z toho nám vek nášho časného života nepredĺži, nič z toho si z tohto sveta so sebou neodnesieme. Naopak, často sa stáva, že aj napriek najlepšej snahe, nevidíme žiadaný výsledok a často čelíme protivenstvám ľudskej závisti a zloby, no rovnako aj rôznym ťažkostiam, ktoré život so sebou prináša. Tých je v tomto veku neúrekom a žiaden deň nie je zbavený ich dopadu a dôsledkov.
No napriek tomu, pesimizmus ohľadom tohto veku nie je v rozpore s Ježišovou radostnou a útešnou zvesťou. Nejde v žiadnom prípade o utópiu, či idealizmus, ktorý nemožno preniesť do reálnej podoby. Naopak, správne zacielená činnosť a práca, ktorej základom je každodenné aktívne hľadanie Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti, znamená v dôvere prijímať každý deň od nebeského Otca, ako jedinečný dar, z ktorého sa môžeme úprimne tešiť. Prijímať ho ako pravý, skutočný chlieb života. Práve to nás dokáže zbaviť deštruktívnej ustarostenosti a strachu, pretože sme vždy a všade v Božích láskavých rukách a nech by sa s nami stalo čokoľvek, nemusíme sa báť. Využívajme preto čas, ktorý tu máme zodpovedne, venujme sa jeden druhému, pomáhajme si a učme sa byť lepšími ľuďmi, úprimnejšími Božími deťmi. Amen.