Služby Božie — 5. nedeľa po Svätej Trojici (5. 7. 2015, Veľký kostol)
Text: 1 M 12, 1 – 4
Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháranu.
Bratia a sestry.
Téma nasledovania a učeníctva, jedna z najdôležitejších v cirkevnom roku, rezonuje na pozadí odvekej ľudskej túžby schematizovať Boha v podobe rôznorodých teórií, ktoré Boží majestát uzatvárajú do umelých konštruktov obmedzeného poznania človeka a jeho túžby vlastniť Boha a manipulovať ním. Akoby bolo Božou vôľou ľudstvo rozdeľovať na národy, kultúry, tradície a náboženstvá, ktoré si vždy istým spôsobom Boha prispôsobujú vlastným predstavám a zámerom. Nie, to nie je Božou vôľou a celá zvesť Písma svätého o tom vydáva vážne svedectvo. Stačí spomenúť príbeh o babylonskej veži, na pozadí ktorého možno pozorovať životný optimizmus mladých, nových národov v ich veľkom kultúrnom diele. Takýto optimizmus má však aj svoju odvrátenú tvár. Často totiž vedie k mytologizovaniu dejín, a tým aj ku všetkým extrémom nacionalizmu, xenofóbie, či rasizmu. Práve to sa deje dnes bratia a sestry, a čo je smutné, často pod zástierkou odvolávania sa na Boha, tradície a toho donekonečna omieľaného hesla: „cudzie nechceme a svoje si nedáme“.
Čo to všetko znamená? Ľudia nie sú spokojní s tým, čo majú, čo im dal sám Hospodin. Pokušenie vydať sa vlastnou cestou ich napokon privádza do stavu odcudzenia. Vydávajú sa preto spolu s ostatnými hľadať ten „stratený raj“. Idú a konajú sami, „na vlastnú päsť“. Ak však neberú ohľad na toho Jediného, kto ich na toto vytúžené miesto môže priviesť, totiž na Boha, ich myslenie a konanie sa stáva zdrojom a príčinou ešte väčších problémov. Táto cesta nevedie k cieľu. Nenájdu rajskú záhradu, ale iba pustatinu, tú pomyselnú „pláň v krajine Šineár“ (1 M 11, 2), kde chcú založiť svoju novú existenciu. Nielen tento príbeh, no i celá zvesť Biblie nás preto učí, že ľudská tendencia oddeľovať sa od ostatných spoločenstiev jazykovo, kultúrne, alebo nábožensky, ako aj jej samotné dôvodenie, že je to posvätné právo na sebaurčenie, to všetko je výrazom a aj dôsledkom ľudského hriechu a príčinou násilia, revanšizmu a mnohého utrpenia. Takéto konanie nie je v žiadnom prípade v súlade s Božou vôľou.
Aj dnešný sviatok Cyrila a Metoda je príležitosťou opäť si pripomenúť, čo v skutočnosti znamená vypočuť Božie povolanie k nasledovaniu a čo znamená stať sa učeníkom Ježiša Krista. O tom vydáva svedectvo aj príbeh Starej zmluvy o povolaní Abraháma. Posolstvo tohto príbehu silno kontrastuje s tendenciami mytologizovať dejiny a glorifikovať dielo človeka, k čomu dochádza aj v prípade týchto Božích služobníkov. Misia Cyrila a Metoda prirodzene priniesla svoje ovocie, predovšetkým v podobe nového literárneho jazyka, čo bolo v každom ohľade mimoriadnym intelektuálnym činom. Treba však súčasne povedať, že ich misia nezohrala rozhodujúcu úlohu pri šírení kresťanstva na území predkov dnešných Slovákov. Ku christianizácii a jej postupnému prevládnutiu v našom geografickom priestore došlo predovšetkým zásluhou misionárov zo západu, najmä z nemeckých oblastí. V tomto procese zohrali rozhodujúcu úlohu politické dôvody a mocenské záujmy vtedajšej latinskej cirkvi a západnej kultúry, čo je aj príčinou ich dominancie. Trvalé dedičstvo cyrilo-metodskej misie možno nájsť až v slovanských krajinách, ktoré sa pridržiavali byzantského cirkevného obradu, predovšetkým v Bulharsku. Je preto potrebné povedať, že na našom území je cyrilo-metodské dedičstvo v podobe, v akej ho prijímame a interpretujeme dnes, viac účelovo živeným, umelým výtvorom, ktorý pochádza z čias národného obrodenia1, keď sa princípy kresťanstva silno prepojili s národnými, čo je však vždy veľkým nebezpečenstvom a vo svojej podstate blasfémiou. A to je čosi, čo by samotní vierozvestcovia určite nechceli. Oni sami sa stali učeníkmi Ježiša Krista a vypočuli Božie povolanie do služby evanjelia, snažili sa spájať politikou rozdelené národy západu a východu stredovekej Európy a Byzancie zvesťou evanjelia, ktoré vypovedá o odvekom Božom zámere priviesť človeka k životu, kde milovať Boha znamená prejaviť rovnakú lásku k Božiemu tvorstvu, v prvom rade k človeku.
1 Zdroj: MORVAY, Peter, GÁLIS, Tomáš. Cyril a Metod: u nás bez trvalých následkov. In Cyril a Metod, Svätopluk, Jánošík, Hlinka a Dubček. Najpreceňovanejší v našich dejinách. https://dennikn.sk/141585/cyril-a-metod-svatopluk-janosik-hlinka-a-dubcek-najprecenovanejsi-v-nasich-dejinach/[citované 3. 7. 2015]
Bratia a sestry. Náš dnešný kázňový príbeh nám umožňuje spoznávať a porozumieť tomu, čím je Božie povolanie k nasledovaniu osobitné a súčasne radikálne vo svojej podstate. Je výzvou odpútať sa od tradičného chápania svojho vlastného mikrosveta, v ktorom sa človek cíti bezpečne, pričom ho táto zdanlivá bezpečnosť privádza k snahe uzatvoriť sa pred všetkým, čo vníma ako ohrozenie. Boh na človeka nalieha, no neznásilňuje ho a nenúti mocou, ani manipulovaním jeho myslenia. Volá nás, aby sme sa odvážili urobiť ten dôležitý krok do zdanlivo neznámeho priestoru, avšak vždy s Bohom, pretože celý tento svet je Božím svetom. Hospodin nám týmto spôsobom ponúka vždy novú príležitosť zdokonaľovať sa spoznávaním a akceptovaním rôznorodosti a rozmanitosti Božieho stvoriteľského diela, a tým sa súčasne učiť tomu, čo znamená a čo si vyžaduje úcta k životu a zachovanie jeho dôstojnosti. Hospodinove slovo je moc, ktorá človeka premieňa a vedie k tejto dokonalosti, presne tak, ako nás vyzývajú aj slová Pána Ježiša Krista: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“ (Mt 5, 48) Máme sa stať dokonalými v pokore a poslušnosti Božej vôli, hľadať a ísť v ústrety človeku a preukazovať mu úctu a lásku, pretože je rovnako Božím dieťaťom, ako sme aj my Božími deťmi.
Áno, bratia a sestry, Hospodin vyzýva Abraháma, aby opustil svoju krajinu, rodisko a dom svojho otca. Má pretrhnúť všetky zväzky, ktoré boli v jeho doterajšom živote prirodzené, na ktorých si zakladal a isto im prikladal posvätnú vážnosť a božskú úctu. V Oriente bol totiž otec a jeho dom nositeľom rodových a náboženských tradícií. Abrahám má toto všetko opustiť a ísť do neznámej zeme, navyše tak má urobiť už vo vysokom veku a má sa spoľahnúť výhradne na Božie zasľúbenie. Musí sa rozhodnúť. Takéto rozhodnutie je ťažké a bolestné. Vždy sa o tom ľahšie hovorí, ako realizuje, či už ide o nútené opustenie svojej domoviny, akému čelia aj dnes milióny ľudí po celom svete, ktorí utekajú pred hrôzami vojny a náboženského teroru, no je to rovnako ťažké, možno ešte ťažšie, ak to má človek urobiť dobrovoľne, keď mu doma, takpovediac, nič nechýba, keď sa tam cíti bezpečne a dobre.
Abrahám však dostáva Božie zasľúbenie: „Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.“ (1 M 12, 2) Dajme však pozor, tu vôbec nejde o národ v etnickom slova zmysle, ani o rodové a kultúrno-náboženské špecifiká a partikularity, ktorými sa ľudské spoločenstvá od seba zámerne odlišujú a zdôrazňujú tým rozdiely, ktoré sa v tomto dôsledku zdajú byť neprekonateľné. Nie, nemýľme sa bratia a sestry. Ten zasľúbený „veľký národ“ spočíva na úplne odlišných základoch. Je založený na skutočnej viere a pevnej dôvere, v poznaní, že je tu jeden jediný Boh, ktorý je Stvoriteľom všetkého a preto aj jedno veľké ľudské spoločenstvo národov, ktoré spája práve tento jediný Boh svojou voľou a spravodlivosťou.
Viera a dôvera v tohto Boha nás preto nutne privádzajú k imperatívu prekonávať naše vlastné obmedzenia, náš strach z cudzieho priestoru, náš strach z ľudí, ktorí sa od nás čímsi odlišujú. Aj my všetci, podobne ako kedysi dávno Abrahám, sme konfrontovaní s výzvou, vyjsť z obmedzeného priestoru našich vlastných predstáv o Bohu a svete, našich osobných istôt, o ktorých si myslíme, že sú trvalé a nemenné a začať sa seriózne angažovať v Božom zápase o uzdravenie a záchranu človeka, ktorý v tomto svete prebieha od samého počiatku. V Abrahámovom rozhodnutí odísť a nasledovať Boha do neznáma sa dostáva požehnania a nezaslúženej milosti a dobroty všetkým čeľadiam zeme, to znamená celému človečenstvu.
Zvesť Písma svätého nám tak zreteľne ukazuje, kde a v čom máme hľadať požehnanie a zmysel života. Nie v samotnej existencii a v púhom poznaní dobra a zla (1 M 3), ani v násilí a prelievaní krvi (1 M 4), ani v plodení a v plodnosti (1 M 6), ani v moci a nepremožiteľnosti (1 M 11). To všetko je márne, pretože vždy prichádza súd. V Abrahámovi však Hospodin sám zo svojej lásky a moci pripravuje požehnanie pre všetkých. Preto je výzva k nasledovaniu tak naliehavá, v každom čase. Preto sa v tomto rozhodnutí nesmie stať prekážkou ani vek človeka. Preto je tento príbeh výzvou adresovanou aj nám: mladým, starším i tým starým.
Aj my, podobne ako Abrahám, sme oslovení Bohom a našim Pánom, Ježišom Kristom. Aj my máme vyjsť z toho vlastného sveta, máme sa raz a navždy zbaviť modloslužby, ktorej sa dopúšťame vždy, keď si Boha a Jeho vôľou prispôsobujeme našim predstavám, našej vôli a zámerom. Máme sa stať pútnikmi a týmto životom kráčať vždy za Hospodinom, uberať sa za svätým poslaním spájať to, čo je rozdelené ľudským strachom, uzdravovať to, čo je choré v dôsledku nedostatku lásky, stavať to, čo je zbúrané nenávisťou a pri tom všetkom sa nikdy nenechať ovládnuť ničím, čo je iba dočasné a partikulárne.
Práve to, bratia a sestry, je cesta všetkých povolaných a poslušných, ktorým bolo dané rozhodnúť sa a nasledovať nášho Majstra a Pána, Ježiša Krista (pozri Žid 13, 14). Ako učeníci (Mt 4, 20) a ako každý človek povolaný Kristom, musí aj náš život dostať teraz úplne iný zmysel a iný smer. Aj napriek tomu, že svet, v ktorom žijeme je stále zjazvený modloslužbou – zvrátenou ľudskou túžbou hermeticky uzavrieť Hospodina a Jeho svätú vôľu do schém a konštruktov obmedzujúcich Božiu suverenitu a majestát, aj napriek tomu je tento svet zároveň Božím darom. Je to zem, ktorá celá patrí Hospodinovi a Kristovi. Nad ňou, na nej a v nej budú a už aj sú zverejňované nároky a vlastnícke práva Najvyššieho, ktorý nám všetkým dáva mandát odpovedať na Jeho výzvu náležite a správne – ako poslušní pútnici a vďační prichodiaci, kvalitou života, ktorý si žiada celého človeka v službe Bohu a všetkým ľuďom bez rozdielu, bez strachu a obáv, že prídeme o kúsok toho nášho pohodlia, vždy a za každých okolností, keď to potrebujú, keď sú v núdzi, keď hľadajú ten svoj vlastný kúsok Božieho sveta a teplo domova, ľudské porozumenie.
Je to veľmi zložitý a celoživotný proces. Každý z nás má však k tomu jedinečnú príležitosť, ktorú by mal preto využiť zodpovedne a v čo najväčšej možnej miere. Iba tak dokážeme porozumieť aj posolstvu Ježišových slov, ktoré oslovujú dnes aj nás: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké!“ Odvážme sa preto aj my bratia a sestry, dnes a tu, v spoločnosti, v ktorej žijeme, v cirkvi, ktorej sme súčasťou, a staňme sa skutočnými nasledovníkmi a učeníkmi nášho Pána. Amen.