Kázeň na 5. nedeľu po Veľkej noci Rogate – ekumenické služby Božie IDAHOT, 17.5.2020

Anna Polcková

Text: Mk 2,1-12                                VSB vo VK

Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová sa po tom, ako Národná rada SR jej výročnú správu nevzala na vedomie, vyjadrila: „, ktorí sa na mňa obracajú, ako aj ďalším zraniteľným skupinám, ktorých práva sú ohrozené – deťom, seniorom, ženám, marginalizovaným či prehliadaným komunitám. Je preto mojou povinnosťou naďalej pokračovať v mojej činnosti a ochraňovať ľudské práva.“

Bratia a sestry, je dôležité, aby bolo takéto hlasy počuť. Napriek tomu, že ostávajú nepochopenými a odmietanými, hlasmi na púšti. Na to, aby sa niektorým ľuďom upieral prístup k ich právam, ich stačí ignorovať. Stačí mlčať. Byť ticho.

Jednou z tém, o ktorých nedokážeme hovoriť, je postavenie ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou. Ide o kvalitu ich života, o ich ľudské a občianske práva, o to, čo definuje ich najvnútornejšiu podstatu. Väčšina spoločnosti v našej krajine a cirkvi je, zdá sa, presvedčená, že o tom netreba hovoriť, vlastne, ešte horšie, že treba mlčať. Vzhľadom na to, že sú nielen oni, ale aj celé ich rodiny vystavené riziku pohŕdania, zosmiešňovania alebo priamych útokov, sa ticho stáva domnelým útočiskom. Ale toto ticho je zraňujúce. Ochromujúce.

Evanjeliový príbeh o ochrnutom človeku by sme mohli nazvať príbehom nemým. Ochrnutý, chromý nehovorí nič, mlčia aj jeho priatelia. Nedozvedáme sa o jeho probléme, o jeho núdzi, o jeho obavách, ani o tom, či sa pokúsil hľadať pomoc. Ani zákonníci nehovoria, čo si myslia, aj ich odpor voči tomu, čo sa deje, ostáva nemý. Čo všetko môže znamenať to ticho? Súhlas? Odmietnutie? Bojkot? Neschopnosť argumentovať? Čo je tu zamlčané? A Prečo? Čo sa nemá, nesmie povedať nahlas? Aké konflikty tu zúčastnení ukrývajú?

Jediný, kto v príbehu hovorí, je Ježiš. Oceňuje, že sa nájdu ľudia, ktorí to ticho prelamujú činnosťou. Spoja sa a toho, kto si sám pomôcť nedokáže, k nemu prinesú. To prvé, čo Ježiš osloví, je otázka viny. Človeku, ktorý sa nedokáže pohnúť z miesta, najprv odpúšťa. Odoberá z neho záťaž, ktorú mu iní naložili.  Robí ho slobodným, schopným vstať a ísť ďalej.

Ježišovo slovo prelamuje mlčanie a prináša oslobodenie. Konečne verbalizuje to, na čo iní iba myslia, pomenúva to, čo si iní hovoria poza chrbát. Komentuje aj pohoršovanie sa zákonníkov, lebo sú presvedčení, že keď odpúšťa hriechy tomu, o kom je predsa jasné, aký je hriešny, určite sa rúha! Ježiš sa však iba pýta: ´Prečo? Prečo tak zmýšľate?´A na to sa tým, ktorí sú presvedčení, že Bohu rozumejú, že s Ním majú osobný vzťah, reaguje ťažko.

Bratia a sestry, my sa zatiaľ neodvážime ani pýtať. Nevieme zvládnuť ani tie otázky… To ticho v téme postavenia a práv LGBTI ľudí medzi nami, ale aj ich okolia, ich rodiny, ich priateľov môžeme prelomiť iba spolu. Vtedy, keď sa budeme učiť hovoriť  o témach, ktorým sme sa ešte nevenovali.

Našťastie sa vždy v našom okolí nájde človek, ktorý to bezradné ticho preruší. Pani ombudsmanka. Pani prezidentka. Niekoľko jednotlivcov, ktorí sa snažia poskytnúť umlčaným jednoznačnú podporu. Týchto hlasov a príležitostí je však stále málo. Ale keď sa spoja, zmôžu viac ako niekoľko osamelých jednotlivcov.

Zborové presbyterstvo nášho CZ vydalo k dnešnému dňu Vyhlásenie. Vyberám z neho: „Naše skúsenosti ukazujú, že v prostredí cirkví prevláda silná tendencia tabuizovať témy sexuálnej orientácie a rodovej identity. Ak sa k týmto témam cirkvi na Slovensku vyjadrujú, robia to často spôsobom, ktorý zraňuje osoby, ktorých sa to týka, ako aj ich rodinných príslušníkov. Stále totiž u mnohých prevládajú nesprávne a vedeckým výskumom nepodložené predstavy, že sexuálna orientácia a rodová identita sú vecou voľby a je možné ich zmeniť, či už rôznymi pochybnými terapiami, alebo dokonca modlitbou a pôstom. Sme presvedčení, že v tejto situácii sme povinní vyjadriť v súlade s dvojitým prikázaním lásky „Milovať Boha a svojho blížneho“ svoju podporu všetkým ľuďom, ktorých spoločnosť z rôznych, často aj náboženských dôvodov vytláča na svoj okraj. Ani my nechceme a nesmieme mlčať.“

Ochrnutý človek v evanjeliovom príbehu má priateľov, ktorí sa pomoci nevzdali, aj keď sa jej po zvážení reality zrejme už on sám vzdal. Nechcel mať nereálne očakávania. Nechcel stále, znova a znova dookola zažívať neúspech, pokorenie, ďalšie a ďalšie ochromenie. Ale Jeho priatelia, hoci toho tiež veľa nenahovoria, konajú.  Sú rozhodní a vynaliezaví. Ježiš ich oceňuje. Za ich konaním  vidí vieru!

Priatelia sa s tým, kto potrebuje pomoc, potrebujú prepracovať cez zástup, ktorý síce Ježiša zanietene počúva, ale iného vo svojej blízkosti nevidí… Cestou k nemu rúcajú všetky bariéry. To, čo mnohí vyhodnocujú ako dotieravosť nehanebnosť, drzosť, narúšanie pokoja – veď rozoberajú strechu domu – nazýva Ježiš vierou!

Viera totiž nie je to, čo vyznávame, ale to, čo nás vedie ku konaniu.   Naše vierovyznania, naše modlitby a všetky prejavy zbožnosti majú význam len vtedy ak z nich niečo konkrétne v prospech človeka vyplynie. Inak nie.

Vás, lesby, gayovia, bisexuáli, transrodoví ľudia chceme počúvať. Chceme Vás spoznať ako svoje deti, svojich súrodencov, kolegov/kolegyne a priateľov/priateľky a podporiť Vás v odvahe nachádzať prostredie, kde budete môcť otvorene a slobodne hovoriť o svojich túžbach, očakávaniach a strachoch. Chceme Vás povzbudiť k tomu, aby ste hľadali a nachádzali ľudí ktorí sa Vás zastanú, keď budete  vystavení zvedavým pohľadom, prejavom verbálneho aj neverbálneho odporu, odmietaniu a brachiálnym útokom. Sú aj blízko Vás. Neuspokoja sa s tým, že ste prijateľní, tolerovateľní len vtedy, keď sa neprejavíte, lebo to rovnako ako Vy považujú za falošné a pokrytecké.

Za naše dlhé a zbabelé mlčanie Vám dlžíme ospravedlnenie. Za to, ako dlho sme vás prehliadali, tvárili sa, že neexistujete. Za to, že sme vám možno aj svojimi nenávistnými komentármi na neznámych adresátov bránili, aby ste mohli bez obáv povedať, kým ste. Dlžíme vám ospravedlnenie aj za to, že nemáme dosť trpezlivosti hovoriť s tými, ktorí tvrdia, že o Vašej diskriminácii nevedia a žiadneho z Vás nepoznajú. Sme Vám dlžní ospravedlnenie za to, že sa prizeráme, ako Vám niektorí kresťania vyjadreniami a postojmi strpčujú život a myslia si pritom, že konajú vôľu Božiu. Mnoháí sa hanbíme za to, že ak chcete žiť v trvalom, stabilnom vzťahu, tak ako väčšina z nás, považuje sa to v našej krajine za „nadprávo“, lebo z toho vyplýva, že ste vnímaní ako menejcenní.

Spochybnenie toho, že sme si všetci rovní, ale spochybňuje, diskvalifikuje nás. Ako ľudí. A ako kresťanov. Jedným z prejavov homofóbie a transfóbie v našej krajine je iracionálna obava, že by Vaše zväzky ohrozili tie naše, tzv. tradičnú rodinu.

Preto, aby naše spolužitie, naše vzťahy neurčoval strach, ale láska, ktorú deklarujeme, stačí málo.  Stačí, aby sme Vám svoju podporu prejavili častejšie a hlasnejšie. Aj vtedy, keď nás bude iba pár. Môžeme sa spojiť a premýšľať o tom, ako umožniť, aby ste si lásku na celý život mohli vybrať rovnako slobodne ako my a mali prístup k právam, ktoré z tohto životného záväzku vyplývajú. Chceme Vám sľúbiť, že budeme opakovane vyzývať predstaviteľov cirkvi, aby sa nebáli a o Vašej identite, Vašich potrebách a snoch v cirkvi diskutovať. A aby svoj vplyv, ktorý v spoločnosti majú, využili v prospech ochrany Vášho života a práv s rovnakou presvedčivosťou a razanciou, s akou sa zastávajú života a práv nenarodených detí.

V tomto zbore, v tejto cirkvi, v našej krajine Vás potrebujeme. Modlíme sa za to, aby ste mohli od všetkého toho, čím sme Vás svojimi neistotami, svojim mlčaním ochromili, vstať a ísť. Potrebujeme Vás takých akí ste – citlivých, empatických, zápasiacich o to, čo je skutočné. Vaša prítomnosť, život, v ktorom nebudete nútení skrývať sa alebo stále niečo predstierať, bude uzdravujúcim signálom aj pre iných. Prinesie oslobodenie a úľavu. Nám všetkým. Amen.