Text: 4. Moj 21,4-9
Potom sa pobrali od vrchu Hór cestou k Červenému moru, aby obišli Edómsko. Cestou ľud zmalomyseľnel a hovoril proti Bohu i proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď nieto ani chleba ani vody, a tento biedny pokrm sa nám protiví. I poslal Hospodin na tento ľud ohnivé hady, serafov, tie štípali ľud, a mnoho ľudu z Izraela pomrelo. Vtedy prišiel ľud k Mojžišovi a hovoril: Zhrešili sme, lebo sme hovorili proti Hospodinovi a proti tebe. Pomodli sa k Hospodinovi, aby vzdialil od nás hady. A tak sa Mojžiš pomodlil za ľud. I riekol Hospodin Mojžišovi: Zhotov si serafa a vylož ho na stĺp, a ak sa na neho pozrie ktokoľvek uštipnutý, ostane nažive. Mojžiš teda zhotovil medeného hada a vyložil ho na stĺp. Ak niekoho had poštípal, a pozrel sa na medeného hada, ostal živý.
Bratia a sestry,
púšť a hady – to sú obrazy, s ktorými pracuje dnešný kázňový biblický text. A hoci väčšina z nás na púšti nikdy nebola a aj hada vídava len veľmi zriedka, obsahu týchto symbolov dobre rozumieme.
Púšť predstavuje nekonečno. Na jednej strane slobodu a dobrodružstvo, ale na tej druhej páľavu slnka a chlad temných nocí. Piesočné búrky. Samotu. Smäd. Pusto, v ktorom sa cítime stratení, kde nie je nič z toho, čo nás inde živí.
A had? Keď ho zbadáme, zľakneme sa. Znamená nebezpečie, reálne ohrozenie. Priplazí sa potichu, ale náhle. Jeho poštípanie prináša smrť.
Reálna púšť a v nej hady – to je smrteľná kombinácia.
Podľa viacerých textov v Mojžišových knihách majú už Izraelci púšte dosť. Áno, unikli z otroctva a sú podľa všetkého, čo im Mojžiš ako Boží poverený tlmočil, na dobrej ceste k slobode. Ale … nenechali sa zaviesť? Veď horúčavy, riziká, nedostatok znášajú nie týždne, mesiace, ale roky. Stále to isté. Nežijú, len prežívajú. Je logické, že sa pýtajú: ´Dokedy ešte? Už je to nad naše sily.´
Nervozita rastie. Chcú byť už konečne niekde doma. Púšť, táto púšť nie je domov. Čo ak ani žiadny nebude? Čo ak všetku námahu, nedostatok trpia zbytočne? K týmto pochybnostiam sa pridáva nostalgia. V depresii súčasnosti svieti minulosť v jasných, svetlých farbách. ´Kedysi bolo všetko lepšie.´ Je to síce lož, ale nedá sa dokázať. Nie, Egypt nebol ich domovom. Trpeli tam. Ale teraz sú už v koncoch. Nevidia perspektívu.
Bratia a sestry,
dramatický zvrat prináša do príbehu to, že ľudia na púšti vyjadrujú nespokojnosť. Smerujú ju proti Mojžišovi a proti Bohu. Už nevládzu. Potrebujú dať najavo sklamanie. Nechcú už len zaťať zuby a ísť ďalej.
Existuje však ešte niečo horšie. Stav, v ktorom si človek na púšť, na pusto v sebe aj okolo seba zvykne. Nevníma už, čo všetko tu chýba. To pusto, táto púšť je smrteľná. Pomaly, plíživo vyprázdňuje, vyšťaví človeku nielen telo, ale aj dušu a ducha. Uspokojiť sa s púšťou znamená zmieriť sa so zánikom.
Znamená to naučiť sa tolerovať nespravodlivosť, korupciu, násilie a nevidieť zlo, keď sa ma priamo netýka. Uspokojiť sa so životom na púšti znamená odovzdane prijať, že inak to nebude. Treba si zvyknúť. Treba sa s tým naučiť žiť.
Až vtedy, bratia a sestry, keď teraz v takejto nenápadnej, ale systematickej likvidácii nádejí tisícov životaschopných ľudí príde k vražde dvoch mladých, až vtedy precitáme. Zrazu vidíme, musíme vidieť viac. Už vieme, že je nevyhnutné prestať predstierať… a pripustiť si, že túto púšť / sme si predsa vytvorili / sami.
Hady v tejto našej púšti nie sú pričarované. Oni sú v púšti doma. Tam, kde sme čokoľvek dosiahli za každú cenu, bez ohľadu na dôsledky, na úkor iného, sme vytvorili priestor jedovatým hadom.
Aktuálne sa v našej púšti vynárajú jedovaté hady rastúcej chudoby, jedovaté hady potláčanej dôstojnosti, umlčiavaného svedomia. Prinášajú vidinu zisku a prestíže. Objavujú sa jedovaté hady stratenej spolupatričnosti a súcitu, jedovaté hady tlaku na výkon, v ktorom sa človek stáva strojom. Naše púšte zamorili jedovaté hady strachu zo života, a strachu aj o to málo, čo máme, jedovaté hady závislostí od alkoholu a drog.
Tieto hady nás otravujú. Likvidujú v nás vieru, nádej a lásku. Presviedčajú, že sa musíme vzdať. Ich jed sa dostáva do nášho najhlbšieho vnútra a ochromuje nás.
Až dovtedy, kým nie sme schopní tento náš rozklad vidieť a pred touto reálnou hrozbou neprestaneme unikať. K záchrane môže viesť len to, že sa prestaneme utápať v sebaľútosti, prijmeme zodpovednosť za naše konanie a nekonanie a uznáme: Zhrešili sme. Neuniesli sme svoj hnev, svoju zodpovednosť, ale vybili na tých, ktorí naše nešťastie nespôsobili. Nezvládli sme to.
Izraelci prosia Mojžiša, aby s Hospodinom vyjednával. Nech zabezpečí, aby tieto hady zmizli. Ale to Boh neurobí. Hady neodníme. Naopak, prikáže Mojžišovi, aby zhotovil kovového – medeného hada a každý poštípaný, ktorý sa na neho pozrie, sa uzdraví. Riešenie znie zvláštne, trochu magicky a trochu fantazijne. Určite to urobili všetci. Bola to ich jediná šanca, ako prežiť. Ale čo tam videli? Čo sa dá vidieť?
Bratia a sestry,
pozerať sa a vidieť nie je to isté. Naše vzťahy, od tých rodinných, priateľských, kolegiálnych, až po súvislosti vzťahov v cirkvi či v spoločnosti rozkladá jed apatie, ignorovania a nezáujmu omnoho viac ako konflikty. To, na čo sa nepozerá príjemne, prehliadame. Boh naše pohľady koriguje. Pohľad na medeného hada má poštípaných zachrániť pred smrťou.
Hady, to nie je to, čo nás ohrozuje zvonka. Had, jeho jed tkvie v každom z nás. A uzdravenie začína tak, že naberieme odvahu uvidieť tohto hada aj v nás samých.
Nie je to príjemné. Ale len tam, kde sa dokážeme pozrieť na vlastné sebaklamy, na naše vlastné zlo a pripustiť si pravdu, ´áno, aj toto som ja, takýto/takáto som´ – len pred Bohom a pred sebou samým, tam môže prísť k uzdraveniu.
Vtedy prídeme na to, čo všetko nás uštiplo, ponížilo, otrávilo, a kde sme štípali, ponižovali a otrávili iných my.
Tieto rany nás budú bolieť ešte dlho. Ale raz sa zacelia. Boh nám pomôže nachádzať nové cesty. Oslobodí nás od ochromujúceho strachu, že obídeme nakrátko, od porovnávania sa, že nebudeme takí úspešní ako iní, od malovernosti, v ktorej sa trasieme o to minimum, čo máme a kŕčovito sa držíme dobrovoľných obmedzení.
Takto to určite nemusí byť! To, čoho sme sa naučili báť, možno vôbec nie je až také strašné. Strašná je len zbabelosť a úniky. Tie nás vyčerpávajú a vedú k smrti. Odvaha k novým pohľadom na seba, na iného aj na Boha bude znamenať obrovskú úľavu. Bude nám aj iným ľuďom okolo nás zachraňovať život. Naučí nás prijať a niesť zodpovednosť za seba aj za iných.
Boh o nás stále zápasí. Vidí všetky súvislosti. Neostáva sa však iba prizerať. Zostupuje k nám, do našich púští, do hĺbok našich strachov, aby nimi prešiel s nami. Je tu. V slove, v chlebe a víne, v hudbe a tichu, v človeku, ktorý ma má úprimne rád.
Boh naše prosby neplní tak ako by sme si to predstavovali. Zlo, nešťastie, utrpenie od nás jednoducho neberie. Ale učí nás vidieť ich, pomenovať a postaviť sa im. Uprostred púšte a všetkých hadov, ktoré ju obývajú.
A aby sme uprostred nich nezabúdali, že sú len dočasné, že z nich existuje východisko, na to k nám poslal svojho Syna. Jeho obeť nám otvára oči pre to, čo je pre ozajstný život naozaj dôležité. Nebojme sa pohľadu na kríž – ten, ktorý znášal Ježiš Kristus, toho, ktorý nesú ľudia okolo nás, ani vlastného. Kriesi v nás nového človeka. Odvahu k záujmu, solidarite a pomoci. To na začiatok stačí. Amen.