Text: 4 Moj. 21,4-9
Potom sa pobrali od vrchu Hór cestou k Červenému moru, aby obišli Edómsko. Cestou ľud zmalomyseľnel a hovoril proti Bohu i proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď nieto ani chleba ani vody, a tento biedny pokrm sa nám protiví. I poslal Hospodin na tento ľud ohnivé hady, serafov, tie štípali ľud, a mnoho ľudu z Izraela pomrelo. Vtedy prišiel ľud k Mojžišovi a hovoril: Zhrešili sme, lebo sme hovorili proti Hospodinovi a proti tebe. Pomodli sa k Hospodinovi, aby vzdialil od nás hady. A tak sa Mojžiš pomodlil za ľud. I riekol Hospodin Mojžišovi: Zhotov si serafa a vylož ho na stĺp, a ak sa na neho pozrie ktokoľvek uštipnutý, ostane nažive. Mojžiš teda zhotovil medeného hada a vyložil ho na stĺp. Ak niekoho had poštípal, a pozrel sa na medeného hada, ostal živý.
Milí bratia, milé sestry,
hady, hady… nič, iba hady. Kam sa človek pozrie, všade vidí len ohnivé, jedovaté, smrtiace hady. Je to ako nočná mora. Tá pominie. Ale skutočnosti človek neunikne. Skutočnosť je teraz púšť, kde práve Izraelci táboria.
Na púšti nie sú hady ničím nezvyčajným. Bývajú tam. Každý pútnik preto vie, ako sa pred nimi chrániť. Ale tento útok je nezvládnuteľný. To neprišlo len tak. To, že všade sú jedovaté hady a nedá sa im vyhnúť, musí mať dôvod.
„Ľud reptal proti Mojžišovi a proti Bohu“, počúvame. Skôr ako sa priplazili hady, vypúšťali svoje jedy nespokojní pútnici. Ich únava a obavy v nich podnecujú k prejavom hnevu a agresivity. Jed sebaľútosti, vzbury a vzájomných obviňovaní je nákazlivý.
Všetky medziľudské vzťahy sú v záťažovej situácii // otrávené. Jed, ktorý nivočí vieru, lásku a nádej, sa medzi nervóznym ľudom rozmáha a postupne nivočí. Každého. Všetkých.
Už po príbehu o potope v prvej knihe Mojžišovej nájdeme púhe konštatovanie, že „zmýšľanie človeka je zlé od jeho mladosti“. To, čo tak radi zakrývame, odôvodňujeme, alebo aspoň vyjadrujeme eufemizmami, tam čítame bez obalov a prikrášľovaní: „zmýšľanie človeka je zlé.“ Z neho následne vychádzajú zlé slová a zlé skutky.
To, že zmýšľanie človeka je zlé, neplatí len o darebákoch, o bezbožníkoch. Platí to aj o zbožných, o tých, ktorí sa hlásia k Božiemu ľudu – teda aj o nás.
Reptanie putujúcich začína vtedy, keď prídu k hranici Edómu a tamojší obyvatelia si neprajú, aby prechádzali cez ich krajinu.
Takže – obchádzka. Hrozí, že na púšti strávia ešte viac dní. To ich rozruší. Pohár ich trpezlivosti pretečie.
Ako dobre tomu rozumieme! Ak sa to, do čoho investujeme silu, čas, peniaze, nedarí, sme rozladení. Nič nejde podľa našich predstáv. Boh naše prosby / neplní. To, čo máme za sebou, bolo náročné, ale zdá sa, že všetko bude ešte ťažšie. Neznesiteľné. Neúnosné.
V takýchto situáciách sa nám javí, že je koniec. Dobre už bolo. Spomienkový optimizmus vidí v minulosti zlaté časy: všetko bolo jednoduchšie. Ľudia boli k sebe ohľaduplnejší. Pomáhali si. Deti mali voči rodičom aj učiteľom viac úcty. Každý mal prácu. Každý mal kde bývať a čo jesť.
Aj Izraelci spomínajú na Egypt s povzdychom: „mali sme všetko, čo sme potrebovali, alebo – aspoň to najzákladnejšie – jedlo a pitie“. Mali sme ostať tam.
Výčitka voči Bohu aj Mojžišovi je jasná, aj usvedčenie zo zlého úmyslu: Prečo ste nás sem vyviedli? Aby sme pomreli?
Na otroctvo, na stratenú dôstojnosť v Egypte zabudli. Nevidia pred sebou nič. Sú vyčerpaní. A to je živná pôda pre nevďačnosť.
Z nej rastú jedy sťažností a výčitiek a šíria sa vždy ďalej. Unavené duše sú nákazlivé.
Kto je za túto situáciu zodpovedný? Nuž Boh a Mojžiš. Tí, ktorí nás vedú. Okolo nespokojencov sa formujú skupiny a navzájom sa utvrdzujú v trpkosti a krivde. Mojžiš? Je neschopný. Mal predsa vedieť, že cez Edóm sa nedá! Už sme mali byť úplne niekde inde.
A Bohu, Bohu je to asi jedno. Ako keby tu ani nebol. Necháva nás takto dehonestujúco umierať.
Bratia a sestry,
vysilenie a následná malomyseľnosť ľudí po všetkých tých dramatických zvratoch na reálne dlhej a extrémne namáhavej ceste po púšti je pochopiteľná. Počiatočné nadšenie ochablo, aj energia, ktorou naplnili Izraelcov adrenalínové zážitky, spájajúce sa s odchodom z Egypta, sa minula. Sloboda je stále v nedohľadne. Po všetkých kilometroch, ktoré už prešli, po zážitkoch nedostatku by mohlo byť formulovanie ich obáv a otázok len zápasom o prežitie, túžbou po zmysle, prejavom životaschopnosti.
Ale oni sa nepýtajú. Nie sú si neistí. Sú agresívni. Hľadajú vinníka, aby na neho vyliali svoju zlosť. Zúfajú si. Obviňujú – Boha, Mojžiša a zrejme aj samých seba.
Táto cesta nikam nevedie. Toto je cesta k zániku. K smrti. To znázorňuje množstvo jedovatých hadov. Ich uštipnutie spôsobí smrť. Z náreku sa stala obžaloba, z prosby o pomoc vzdor, z otázok výčitky. Zo zúfalstva sa takto stáva násilie.
Bratia a sestry,
to, kam vedie spôsob uvažovania, musíme vidieť. Inak sa udusíme v nezmyselnosti a bezvýchodiskovosti. A paradoxne – vtedy, keď sme v úzkych, keď v dôsledku jedov umierame, sa v našom vnútri niečo pohne. Pohne natoľko, že v nás príde k zmene.
Aj Boh svoj postoj mení. Svojmu ľudu dá na výber znova. Dáva mu možnosť záchrany.
K záchrane vedú podľa príbehu tri kroky.
Prvým je nevyhnutnosť vidieť – mať pred očami vlastné mylné myslenie a konanie. Ochota vidieť seba samého takého, aký som, nie ako sa snažím pôsobiť, aby som bol akceptovaný. Schopnosť vidieť, že moja hrdosť, s ktorou idem za svojím cieľom, môže byť falošná a kontraproduktívna. K východisku z mojich vyčerpávajúcich situácií môže viesť len to, ak si sám pred sebou, aj pre Bohom priznám, že svojimi zraneniami zraňujem. Nechcem hľadať ich príčinu. Rozhodujem sa pre únik, alebo hneď.
Ďalšou cestou od zúfalstva k východisku je prosba, modlitba za tých, ktorí jej nie sú schopní sami. Mojžiš sa v tejto situácii nespráva autoritatívne, svoju moc nezneužije. Svoj úrad vníma ako službu. V jeho porozumení a modlitbe za tých, ktorých vedie, je zrejmá pokora, obetavosť a túžba urobiť všetko preto, aby sa cestou do cieľa nevzdali. Mojžišova prosba o Božiu pomoc, to, že u Boha zápasí tam, kde už iné nevládzu, nevedia, alebo nechcú, je od človeka vo vedení vždy veľkorysé. Škoda len, že také zriedkavé.
Tretie, čo vedie k záchrane, je v neprehliadnuteľnom symbole ľudského utrpenia – sa paradoxne prejavuje Božia ochrana. Jednoznačná, bezpodmienečná láska. Mojžiš mal vyhotoviť medeného hada. Mal ho vyvýšiť, tak aby ho nebolo možné nevidieť.
Pozrieť sa na svoj problém, na to, ako rýchlo sa vzdávam svojich zásad a podlieham nátlakom, pozorovať to, že svojou bezmocnosťou paralyzujem ľudí, je spôsobom, akým si uvedomím svoj problém, svoju vinu v celej svojej nahote. Ale – uprostred umierania zrazu začínam žiť. Uprostred vlastného trápenia už neotravujem, nepácham násilie na inom, ale prosím o podporu. Boha aj človeka. Aby som mohol vykročiť inak.
My všetci sme, bratia a sestry, tak ako Izraelci, na ceste. Z otroctva do slobody. Nebezpečia púšte ostávajú. Trápenie nemizne. Boh ho nevezme preč. Ale zachraňuje nás v ňom. Dáva nám perspektívu. Nový život.
Boh, ktorý zoslal na Izraelcov ohnivé hady, Boh, ktorý k nám poslal svojho Syna a nechal Ho to trpieť a umierať, ostáva nepochopiteľným, tajomným.
Aj kríž je pred nami ako obraz sveta, na ktorom sa dodnes striedajú nové a nové príbehy utrpenia. Cudzieho aj nášho. A tam, v nich je Boh s nami. V Kristovi.
V týchto príbehoch utrpenia, krížov sa stáva zreteľným to, čo si svojou zlobou, nevšímavosťou alebo únavou navzájom spôsobujeme. Medený had, aj kríž je znamením toho, že zla a násilia sme schopní úplne všetci. „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v ňom večný život.“ Tak to píše evanjelista Ján.
Povýšenie, o ktoré v živote stojíme, si nikto z nás nikdy nespája s utrpením. Ale ak sa odhodláme prijať Božie spôsoby, ktorými stojí o našu pozornosť, budeme mať guráž veriť. A viera nie je o tom, ako pekne vieme o Bohu, o svete a o sebe hovoriť. Viera je zápas. S vlastným egoizmom, pýchou, s vlastnou trpkosťou a zraniteľnosťou.
Ježiš vzal našu vinu, všetky úzkosti a bolesti na seba. Rozumie nám. Vedie nás tak, aby sme samým sebe porozumeli aj my, a aby bola zmena, ku ktorej nás v našich hĺbkach povedie, na našom živote myšlienkach, slovách a skutkoch viditeľná. Amen.
Bože náš,
vidíš, naše zúfalstvo vedie len k zlobe. Príliš rýchlo sa vzdávame svojej viery, ak sa od nás očakáva, že sa ňou budeme riadiť.
Pomôž nám, aby sme neupadali do sebaľútosti, lebo tá rozsieva jed – do nášho vnútra aj okolo nás.
Daruj nám odvahu vidieť, akých sklamaní sme schopní.
Pomôž nám, aby sme vedeli, ako obnoviť dôležité vzťahy.
Chráň nás pred vyčerpávajúcim vyhľadávaním vinníkov, ktorí sú zodpovední za to, že sa nám v živote nedarí.
Prosíme, aby sme boli schopní odpustiť si a prosiť o odpustenie, ktoré nebude len formálne. Veríme, že sa nás ujmeš, ak nám krízy v rôznych oblastiach života znemožnia vidieť, ako ďalej. Buď pri nás, dobrý Bože, aby sme aj z namáhavých zápasov mohli raz vyjsť ako víťazi – a predovšetkým ako ľudia. Amen.