Text: Skutky apoštolov 8,26–39
Tu anjel Pánov hovoril Filipovi: Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá. I vstal a šiel. A hľa, muž z Etiópie, eunuch, dvoran etiópskej kráľovnej Kandáky, správca celého jej pokladu, ktorý prišiel do Jeruzalema, aby vzýval Boha, vracal sa (domov); sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. I povedal Duch Filipovi: Pristúp a pripoj sa k vozu! Keď Filip pribehol, počul, ako číta proroka Izaiáša, a spýtal sa: Či aj rozumieš, čo čítaš? Odpovedal mu: Akože by som rozumel, ak mi len niekto nevysvetlí? Potom prosil Filipa, aby vyšiel (na voz) a prisadol k nemu. Stať Písma, ktorú čítal, bola: Viedli Ho ako ovcu na zabitie, a ako baránok mlčí pred tým, kto ho strihá, tak neotvoril ústa. Jeho ponížením bol súd nad Ním zrušený, a Jeho rod kto vypočíta? Lebo Jeho život je vzatý zo zeme. Ohlásil sa eunuch a povedal Filipovi: Prosím ťa, o kom to hovorí prorok? Sám o sebe, a či o niekom inom? Vtedy Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom Písma, zvestoval mu Ježiša. Ako šli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, môže sa stať. A (eunuch) odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží. Nato kázal zastaviť voz a obaja, Filip a eunuch, zostúpili do vody; i pokrstil ho. Keď vystúpil z vody, Duch Pánov uchopil Filipa, a eunuch ho viac nevidel, ale rozradostený šiel svojou cestou.
Milí bratia a sestry,
čas letných dovoleniek využívame mnohí na cestovanie. Sme radi, keď sa nám podarí prerušiť stereotyp povinností a rutiny v práci aj v rodine. Odstup a uvoľnenie, ktoré si doprajeme, má pre nás zmysel: obnovuje naše sily, prináša nové pohľady, perspektívy a podnety k zmenám.
Dnešný prečítaný biblický príbeh začína v Etiópii, pod horúcim africkým slnkom. Dvoran, správca kráľovského pokladu, vysoký úradník, „minister financií“ sa rozhodol cestovať. Destináciu Jeruzalem si vybral preto, lebo chcel na tejto ceste niečo zažiť – spoznať inú kultúru, iné náboženstvo. Očakával, že sa tam bude môcť utíšiť, ponoriť do vnútorného, duchovného sveta. Z textu sa dozvedáme, že chcel „vzývať Boha“.
Do 1500 km vzdialeného Jeruzalema nemusí putovať, alebo sa trmácať na ťave ako mnohí iní. Nechá sa viezť luxusným vozom.
Či a koľko toho vie kráľovský dvoran o Bohu, nevieme. Príbeh nehovorí ani to, či pobyt v Jeruzaleme splnil jeho očakávania, čo tam videl a zažil, či ho metropola, slávnostná atmosféra, pompéznosť a sláva židovského chrámu zaujala. Vieme, že do jeho vnútra vstúpiť nemohol. Rovnako ako aj všetci ostatní služobníci na dvore africkej kráľovnej bol eunuchom, vykastrovaným mužom, a mojžišov zákon takýmto jedincom prístup dovnútra chrámu zakazuje. Mohol spievať a modliť sa len na veľkom nádvorí, vonku. Toto obmedzenie zrejme akceptoval – a ako suvenír si kúpil zvitok, Písmo, ktoré si vo svojom vozidle na spiatočnej ceste čítal.
Nie v cieli, ale na ceste, dokonca na spiatočnej ceste prichádza k rozhodujúcemu stretnutiu – s Bohom aj s človekom. Nie je plánované, no o to viac je pre všetkých zúčastnených prekvapením a zmysluplným vyústením ich túžby a služby.
Neprebieha v rámci inštitúcie, podľa jej prísnych predpisov a pravidiel. Deje sa na ceste, ktorá je pustá. V dôvere, porozumení, v ochote a odvahe počúvať a poslúchať Boha aj človeka.
Bratia a sestry,
zreteľný pokles tých, ktorí sa v našej krajine hlásia k Bohu v evanjelickej cirkvi naznačuje, že aj mnohé naše cesty a miesta, kde kedysi prekvital život / pustnú. Ak sme pozorní, vnímame, že ľudia okolo nás, niekedy aj v našej vlastnej rodine dávajú čoraz častejšie najavo, že sa bez inštitucionalizovanej podoby náboženstva/kresťanstva zaobídu. Stoja o vzťah s Bohom, ale o život v spoločenstve veriacich ľudí, o život v cirkvi nemajú záujem. Nevidia v ňom zmysel.
Samozrejme, že tento postoj má svoje dôvody. Pokiaľ sa spoločenstvo veriacich ľudí uzavrie do svojich pravidiel a princípov, nedá si námahu s tým, aby ich vedelo zdôvodniť, aby o nich diskutovalo, robí si nároky rozhodnúť, kto doň smie patriť a kto už nie, do istej miery a do istého času to budú ľudia rešpektovať – a podriadia sa. Ale ak tlak, vzbudzovanie strachu a hrozby presiahnu akceptovateľnú hranicu, stanú sa ľudia voči nemu imúnnymi/odolnými – a voči cirkvi, už akejkoľvek, ľahostajnými.
Vďaka neustálej práci Božieho Ducha však nezanevrú na Boha! Stále budú hľadať cesty k Jeho slovu, k Jeho láske a milosti – tak ako kráľovský dvoran. Misijné pole / sa z chrámov prenesie do pustých miest. A aj keď sa nám na ne vôbec nechce ísť, ani ako hľadajúcim, ani ako slúžiacim, môžeme na nich zažiť niečo veľmi dôležité.
Možno práve na takýchto cestách sa pre nás kresťanov črtá budúcnosť: nie v okázalých zhromaždeniach a oslavách – ale v osobných stretnutiach, v ľuďoch, ktorí sú ochotní načúvať, klásť otázky a pracne hľadať odpovede.
To, že bohatý človek z kráľovského dvora hľadá Boha, je pre nás signálom, že človeka neuspokojí, nenasýti to, čo má a môže. Vždy bude hľadať viac, bude sa pýtať na hĺbku a zmysel svojej existencie, svojej námahy, svojho trápenia.
Preto bolo, je a bude dôležité, aby mala cirkev „svojho filipa“, aby mal kto stretávať ľudí na ich cestách a vedel sa s nimi rozprávať o tom, čo potrebujú, o tom, čomu nerozumejú.
Diakon Filip počuje, ako dvoran číta prorocký spis. Je to náročný text – ide v ňom o trpiaceho. Téma utrpenia obyčajne rozdeľuje. Nevieme ho znášať, nechceme o ňom počúvať, nedokážeme sa k nemu postaviť. Práve v ňom ostáva potom každý z nás úplne sám.
A predsa je téma utrpenia, kríža centrom biblickej zvesti. Pri nej totiž prichádza k zlomom, zásadným obratom, k zmenám. Rozhovor začína Filip otázkou: Rozumieš, čo čítaš? Dvoran sa neurazí, netvári, že on vie predsa všetko – a Filip sa nevnucuje. Dvoranovu inakosť, zrejmú už z farby pleti, znásobuje to, že určite nie je žid – a je dokonca eunuch – nič z toho nie je pre Filipa prekážkou, aby s ním diskutoval. Nebojí sa – ani o svoj život, ani o svoju vieru. Nastúpi k dvoranovi, časť jeho cesty prejde s ním.
Bratia a sestry,
dvoran zastáva na kráľovskom dvore vysoký úrad. Je bohatý a vplyvný človek. A aj on potrebuje niekam patriť, byť prijatý, vypočutý.
Viera v Boha, v Krista nie je len pre chudobných, nešťastných a zlyhávajúcich. Ako kresťania by sme sa mali snažiť vnímať, pochopiť a osloviť všetkých. Aj vplyvných, kompetentných, áno, aj bohatých, tých, ktorí nesú zodpovednosť.
Práve v týchto ľuďoch prebúdza Boh svedomie a pocit spolupatričnosti s tými, ktorí trpia – tu a teraz. Aj my sme, tak ako kedysi Filip poslaní apelovať na tých, ktorí vo svojich úradoch nesú za kvalitu života ľudí zodpovednosť. Vďaka svojím kompetenciám by mohli veľmi výrazne ovplyvňovať údel ľudí, ktorí sa dnes z rôznych dovodov stávajú obeťami, odkázanými na iných.
Ako veriaci ľudia dnes v tejto úlohe zlyhávame. V blízkosti tých, ktorí nesú úrad, ktorí vládnu, sa nepýtame, KTO je dnes trpiaci, a KTO môže a má byť pri ňom Boží sluha, ale hľadáme, ako využiť ich vplyv, bohatstvo pre seba. Ako sa zviditeľniť, ako neotvárať témy, ktoré by priniesli nepríjemnosti – teda ako sa vyhnúť krížu.
Filip však hovorí dvoranovi o tom že Ježiš je Bohom všetkých: čiernych aj bielych, chudobných aj bohatých, bezmocných aj vplyvných. Boh dáva sám seba ako obeť za všetko, čo sme my rozdelili, čo sme jedni druhým odopreli, v čom sme svoju moc zneužili.
Dvoran sa Filipovými slovami cíti byť zasiahnutý natoľko, že sa nechá pokrstiť. Možno ako prvý Afričan – je prijatý k tým, ktorých k sebe pozýva sám Kristus, v meno ktorého chce byť pokrstený a zachovávať to, čo prikázal s nádejou a vierou, že On bude s ním.
Príbeh pokrsteného kráľovského dvorana, vysokého úradníka, je príbeh s otvoreným koncom. Nevieme, čo s ním bolo ďalej. Nepoznáme ani jeho meno.
Bratia a sestry,
otvorené pre nás môže ostať aj to, s kým z tohto príbehu sa vlastne stotožníme – kým sme? Dvoranom alebo Filipom? Pravdepodobne obomi – raz jedným a inokedy druhým. Niekedy tým, kto túži po človeku, ktorý rozumie jeho otázkam, pochybnostiam, neistotám, alebo mu ich aspoň umožní položiť – a inokedy tým, kto má energiu, empatiu a radosť a chce sprevádzať na ceste iných. Raz prijímajúci, inokedy dávajúci.
Dôležité, zásadné stretnutia sa často dejú tam, kde vnímame len to, že je všade okolo pusto – v našich manželstvách, rodinách, na pracoviskách, tam, kde aj napriek všetkým možným aktivitám, atraktívnym ponukám a zážitkom a davom ľudí cítime vo vlastnom vnútri prázdno.
Pocit, že som práve kdesi v pustatine nemusí byť nikomu z nás na škodu. Naopak. Práve tam sme obyčajne schopní otvoriť sa stretnutiam s Bohom aj človekom, tomu, čo bude mať veľký význam – pre náš život, alebo pre život tých, ktorí nám sú alebo budú zverení.
V našom prázdne, v krízach, v krížoch sme totiž schopní otvoriť sa Božej sile. Nádeji. Pomoci. A tá nás oslobudí od strachu. Prinesie nám radosť, istotu Božej priazne a ochrany. Amen.