Služby Božie — 6. nedeľa po Svätej Trojici (27. 7. 2014, Veľký kostol)
Text: 1 Pt 1,13 – 16
Preto opášte si bedrá svojej mysle, buďte dokonale triezvi, dúfajte v milosť, ktorá vám bude daná pri zjavení Ježiša Krista. A ako poslušné deti nepripodobňujte sa predošlým žiadostiam z čias nevedomosti, ale ako svätý je Ten, ktorý vás povolal, aj vy buďte svätí v celom svojom počínaní. Veď je napísané: Buďte svätí, lebo aj ja som svätý!
Bratia a sestry, drahé kresťanské zhromaždenie.
Dnešný text je výzvou k dokonalosti, ktorej dosiahnutie sa zdá byť pre bežného človeka nemožné. Slová, ktorými apoštol, podľa starej cirkevnej tradície Ježišov učeník Peter, oslovuje kresťanské spoločenstvo, sú závažné a naliehavé. Na jednej strane z nich cítiť veľkú lásku, ktorú apoštol prijal od Boha prostredníctvom svojho Pána Ježiša Krista, a ktorú teraz odovzdáva ostatným kresťanom. Z jeho slov však cítiť aj starosť o kresťanské zbory, ktorým tieto slová adresuje. Autor tohto listu vie, čo to znamená nasledovať Ježiša Krista. Vie, že to vôbec nie je jednoduché. Pozná ťažkosti spojené s nasledovaním spôsobu života a hodnôt, ktorými Ježiš Kristus jednoznačne poukázal na samotné jadro Božieho zákona: milovať Boha a svojho blížneho, a to bez kompromisov. Človek však aj napriek dobrej vôli často v tomto nasledovaní zlyháva, prepadá pochybnostiam, strachu a neistote, jednoducho povedané, koná príliš ľudsky, so všetkou slabosťou, ktorá k životu človeka bytostne patrí. Na druhej strane, nasledovník Krista si musí uvedomovať zodpovednosť, ktorú má za svoj život, ale aj za životy ľudí, ktorí s ním žijú v spoločenstve. Táto zodpovednosť je na každom z nás, bratia a sestry. Aj my sme sa stali Ježišovými nasledovníkmi. Svojim krstom a neskôr aj vedomým priznaním sa k viere a učeniu Pána Ježiša, sme sa stali aj my súčasťou Kristovej cirkvi a tak i novým stvorením, ktoré má povinnosť žiť v Kristovi.
Apoštol v tomto liste napomína, ale rovnako i povzbudzuje čitateľov, ktorí pochádzali prevažne z pohanských kruhov. Aj preto sa o tomto liste medzi teológmi vraví, prirodzene iba obrazne, ako o ďalšom Pavlovom liste, pretože jeho obsah do veľkej miery pripomína misijnú zvesť apoštola Pavla. Vyzýva ich, aby nezabúdali na tento svoj mandát nikdy, ani v ťažkých a zložitých časoch prenasledovania, či rôznorodých problémov, ktoré so sebou prináša život v súlade s hodnotami, postojmi a konaním, ktoré pevne vytýčil Ježiš Kristus a vyzval i ostatných, aby ich nasledovali. Kresťania v danom období museli čeliť stále viac a častejšie osočovaniu, podozrievaniu a prenasledovaniu, pretože ich spôsob života sa príliš líšil od života a hodnôt, ktoré vyznávala mocná Rímska ríša. Mnohí tomuto tlaku nedokázali odolať, podliehali utrpeniu a starostiam a keďže Kristova parúzia neprichádzala, postupne sa začali odkláňať od viery v Božie dielo v Ježišovi Kristovi.
Je prirodzené, že človek ktorý trpí, hľadí na svoj život inak, ako ten, kto je relatívne v bezpečí a nepociťuje tlak, ktorý je na neho vyvíjaný. Peter vedel, že nie je ľahké obstáť v týchto ťažkých skúškach. Avšak dobre si pamätal na Pánove slová, ktorými svojich učeníkov vopred pripravoval na to, že takéto chvíle nastanú, že s nimi treba rátať. O to viac si preto uvedomoval, že je veľmi dôležité a potrebné posilniť a povzbudiť vieru bratov a sestier, tak ako je to len možné, a byť ostatným príkladom, ktorý by mohli nasledovať. Jeho slová mali pripomenúť kresťanskému spoločenstvu samotný základ, na ktorom stojí ich kresťanská viera. Všetci, ktorí prijali Ježiša ako svojho Pána, prijali aj význam a zmysel diela, ktoré vykonal. Ježišova smrť ukazuje v plnom rozsahu na závažnosť ľudského hriechu a odcudzenia. Odhaľuje v plnom rozsahu deficit človeka v jeho odvahe ostať verný Bohu a hodnotám, ktoré sú skutočné a nemožno ich ničím nahradiť, pretože vychádzajú zo samej podstaty Božej lásky a spravodlivosti, na ktorej má človek svojim vlastným životom participovať, aby raz mohol dosiahnuť skutočnú dokonalosť v spoločenstve s Bohom. Každý kto tomu verí a podľa tejto viery aj žije, ten má od Boha zasľúbenie milosti, ktorá mu bude daná pri konečnom zjavení Ježiša Krista, na Božom súde, keď sa dejiny tohto veku definitívne skončia. To je samotné jadro Božieho konania v tomto svete prostredníctvom Ježiša Krista.
Božia milosť teda prináša do našich životov závažné konzekvencie. My všetci, každý jeden z nás, musíme žiť v Kristovi, byť novým stvorením. K tomu však nedochádza púhym vyznávaním všeobecnej viery kresťanskej, či zdôrazňovaním svojej príslušnosti k luteránskej tradícii, ale predovšetkým a v prvom rade kvalitou každodenného života, odhodlaním vždy a všade klásť na prvé miesto Boha a jeho vôľu, ktorá sa sústreďuje na život ľudského spoločenstva, v spravodlivosti a vzájomnej tolerancii, v ochote pomáhať, žiť jeden pre druhého, a to i vtedy, ak naše názory, kultúra a tradície nie sú úplne rovnaké a líšia sa. Dôležité je len robiť správne rozhodnutia a konať tak, ako to od človeka žiada jediný Boh. Práve to znamená byť Božím služobníkom v tomto svete. Presne to svojim životom preukázal a naveky potvrdil ako záväzné Ježiš Nazaretský, Kristus a Boží Syn. Výstižným príkladom toho, čo znamená žiť v Kristovi, bol apoštol Pavol. Celý jeho kresťanský život vyplnila obetavá služba Bohu a ľuďom. Preto mohol napokon s pokojným vedomím a svedomím vyznať, že viac už nežije on, ale že v ňom žije Kristus (G 2, 20). Pavol, ale rovnako i Peter a po nich ďalší Kristovi služobníci zdôrazňovali nevyhnutnosť každodenného zápasu s tým, čo je v nás staré, čo nás ťahá späť do toho pomyselného egyptského otroctva, ktoré aj napriek „plným hrncom mäsa a dostatku chleba“ znemožňuje človeku vidieť realitu okolo seba objektívne a citlivo vnímať potreby okolitého sveta a ľudí, ktorí v ňom žijú.
Pre nás, kresťanov dnešného moderného sveta, sú tieto Petrove slová rovnako záväzné, ako boli kedysi dávno pre prvých adresátov tohto listu. Aj nám pripomínajú, čo to skutočne znamená žiť v Kristovi. Sú nám napomenutím i povzbudením, pretože na rozdiel od prvých adresátov tohto listu, my nie sme prenasledovaní pre svoju vieru a náboženskú príslušnosť. Žijeme v slobode, avšak paradoxne, práve táto sloboda nás často zotročuje prílišnou sústredenosťou na seba a vlastné záujmy, túžbou vyniknúť, a to aj na úkor ostatných. Slová Božieho zákona, ktoré sme dnes počuli zo Starej zmluvy, ale i z evanjelia, sa pre nás stále viac stávajú len obyčajnou frázou, dokonca dokážeme aj patrične zdôvodniť, prečo sa podľa nich nedá žiť. To je však veľký omyl bratia a sestry. Omyl, ktorý človeka privádza do záhuby práve tým, že odmieta akceptovať svätosť Božej vôle a imperatív žiť v súlade s ňou.
Peter nás vyzýva, aby sme boli svätými. Čo to pre nás dnes znamená? Aký význam majú tieto slová v dnešnom sekulárnom prostredí? Dokážu vôbec niečo povedať mladej generácii? To sú iba niektoré z množstva otázok, ktoré nám napadnú pri tejto apoštolovej výzve. Byť svätým neznamená život so svätožiarou v odlúčení od okolitého sveta, ani v entuziastickom nadšení, ktoré je charakteristické pre charizmatické kresťanské skupiny a pôsobí ako úniková cesta pred každodennou realitou života vo svete, ktorý tak veľmi trpí nedostatkom lásky, empatie a skutočného nasadenia pre Božie veci a tým i skutočné hodnoty života. Utrpenie nespočetného množstva civilistov na Ukrajine, v Gaze, v Sýrii a na mnohých ďalších miestach sveta, kde sa bojuje a tečie nevinná krv ľudí, Božích detí, je toho bolestným a smutným príkladom a žaluje proti ľudskému hriechu a neochote podriadiť sa Božej vôli a žiť s ňou v čo najväčšom súlade.
Byť svätým, v hebrejskom jazyku „kádóš“, v gréckom „hagios“, znamená byť oddelený pre Boha, patriť mu v plnom rozsahu, byť Božím dieťaťom a tak i Božím služobníkom v tomto svete. To znamená neostať len pri modlitbách, ale aj konať. Práve to je podstata našej novej existencie, ktorá sa musí prirodzene prejaviť v tom, čo robíme, v tom, ako zmýšľame, čo pokladáme za podstatné a dôležité. Jednoducho povedané, celý náš život má byť demonštráciou tohto oddelenia pre Boha. Boh nás chce použiť v tomto svete, ako svoje ruky, oči, uši a ústa. Boh vykonal v Ježišovi Kristovi všetko potrebné k tomu, aby človek a s ním celé tvorstvo mohli prísť k tomu vytúženému cieľu – do kráľovstva Božieho. Tá cesta sa však začína už tu, na tomto svete, ktorý je Božím svetom. Teraz je na každom z nás, ako s týmto dokonalým prejavom Božej lásky a milosti naložíme.
Musíme sa zamyslieť a pouvažovať, ako to vlastne s nami je. Musíme sa spýtať, aká je kvalita nášho kresťanského života. Čo robíme preto, aby dnešná mladá generácia porozumela významu Petrovej výzvy, byť svätými. Nie je to vina rodičov, ktorí majú stále menej času na náboženskú výchovu svojich detí. Zlyhávame my všetci, predovšetkým samotné cirkvi a ich predstavitelia. Chýbajú nám prirodzené vzory, ktoré by mladá generácia ochotne nasledovala, osobnosti, na ktoré by mohli byť hrdí aj ostatní, a ktoré by boli vzorom pre celú spoločnosť. Nestačí len neustále ukazovať do minulosti a okiadzať velikánov našej histórie. Cirkev musí ostať prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou života dnešnej spoločnosti. Potrebujeme preto skutočných Božích služobníkov, ktorí nebudú zahladení narcisticky do seba, ale budú ochotní svoje „ja“ umenšovať v prospech ostatných, ktorí budú mať odvahu podporiť každého, kto má záujem svoje talenty pretaviť do činorodej služby svojim blížnym, celej cirkvi, každého, kto vie, že to treba robiť aj inak ako kedysi, často i neortodoxne, ale o to efektívnejšie. Priznajme si bratia a sestry, v tomto stále viac a viac zlyhávame. Namiesto odvahy dožadovať sa zmien, namiesto hľadania a podpory bratov a sestier, ktorí by sa mohli stať príkladom hodným nasledovania a pomôcť tak vrátiť cirkvi jej dôstojnosť a úctu v spoločnosti, radšej mlčky pozorujeme, ako sú postupne vytláčaní a nútení stiahnuť sa do úzadia, len aby sa neukázalo to známe z Andersenovej rozprávky, že „kráľ je nahý“. K tomu však raz aj tak dôjde, avšak ten stratený čas, ten nám už nik nevráti.
Áno bratia a sestry, ide tu o čas. Zdá sa nám, že ubieha akosi rýchlejšie a stále viac pociťujeme jeho nedostatok. Sme vystavení stresu, ktorý nás pohlcuje a vzďaľuje od nášho Pána a tým aj od toho, čo je skutočne dôležité a podstatné pre náš život. Avšak práve spoločenstvo bratov a sestier kresťanskej cirkvi nám môže pomôcť, pretože tu si možno v plnom rozsahu uvedomiť, čo v živote je skutočne dôležité a čo len podružné. Preto je nadmieru dôležité, aby toto spoločenstvo bolo sväté a žilo v Kristovi, ako jeden organizmus, nie uniformne, ale rozmanitosťou darov a múdrosti, ktoré nám dáva sám Hospodin v každom človeku, ktorý je jeho súčasťou. Skutočná múdrosť, tá nespočíva v tituloch, písaných pred a za menom, ale v ochote pozorne počúvať aj iných ako seba, hľadieť nie na seba, ale na tú úžasnú rozmanitosť celého spektra fenoménov života s úctou a v pokore, pretože sú súčasťou Božieho stvoriteľského diela, a napokon v ochote neustále sa učiť v tej najťažšej, ale súčasne i najváženejšej vzdelávacej inštitúcii, ktorou je sám život, najvzácnejší Boží dar.
K tomu, aby sme to dokázali potrebujeme mať stále na pamäti Božie zasľúbenia. Tie sa napĺňajú, aj keď si to často vôbec neuvedomujeme. Nevieme kedy príde koniec tohto veku, nevieme ani kedy príde náš vlastný koniec. Nenechajme sa preto zaskočiť. Využime efektívne čas, ktorý nám dal Pán zo svojej milosti. Modlime sa za to bratia a sestry. Prosme Pána, aby nám k tomu dával každodenne dostatok síl a odvahu prijímať aj to nové s dôverou a vo viere, že Pán to požehná a nás nenechá bez pomoci. Buďme teda všetci svätí, ako nás vyzýva apoštol Peter. Slúžme nášmu Bohu v láske k našim blížnym, pretože mu všetci patríme. Amen.