Text: 2 Moj. 16,2-3,11-18
Celý zbor Izraelcov reptal proti Mojžišovi i Áronovi na púšti. Izraelci im povedali: Keby sme radšej boli zomreli rukou Hospodinovou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa, keď sme jedávali chlieb do sýtosti! Ale vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste hladom na smrť umorili celé toto zhromaždenie. Vtedy Hospodin riekol Mojžišovi: Počul som reptanie Izraelcov; povedz im toto: Podvečer budete jesť mäso a vždy ráno sa nasýtite chlebom a spoznáte, že ja som Hospodin, váš Boh. Večer prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno ležala vrstva rosy okolo tábora. Keď rosa uschla, hľa, na púšti ostalo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať. Keď to Izraelci videli, hovorili jeden druhému: Čo je to? Lebo nevedeli, čo je to; Mojžiš im povedal: To je chlieb, čo vám dal Hospodin na pokrm. To je to, o čom Hospodin prikázal: Zbierajte z toho každý, koľko kto zje, ómer na osobu; každý si naberte podľa počtu duší, ktoré máte v stane. Izraelci urobili tak; nazbierali jeden viacej, druhý menej. Keď to potom merali ómerom, ten, čo nazbieral viacej, nemal nadbytok, a ten, čo menej, nemal nedostatok; každý nazbieral, koľko zjedol.
Bratia a sestry,
v našom živote sú miesta a časy, v ktorých okolo seba vidíme iba púšť. Nekonečnú a horúcu púšť.
Priestor, v ktorom o všetkom zapochybujeme, kde sa pýtame: “ako sa dá toto zvládnuť? Neprehľadné, obrovské, nehostinné prostredie. Všetko trvá príliš dlho. Nie je tu nič, čím by sa človek mohol nasýtiť. Nie je tu nikto, kto by pomohol. Pusto. Púšť.”
Izraelci sú konečne slobodní. Ich Boh ich previedol cez more a zachránil pred útočiacimi Egypťanmi. Ale čo bude ďalej? Čo príde?
Tak sa dodnes pýtajú ľudia, ktorí starnú: ´Ako to so mnou bude ďalej?´ Rovnakú otázku kladú ťažko chorí, ktorí sú čiastočne alebo úplne odkázaní na starostlivosť druhých. Nad tým, čo bude, sa trápia preťažení, lebo si nevedia oddýchnuť, aj nezamestnaní, ktorých každé nové odmietnutie ochromí. O existencii možností a východísk pochybujú sociálne slabí, deprimovaní, neocenení – v rodinách aj na pracoviskách. Zmätení sú ľudia v Grécku, zúfalé sú milióny ľudí na Ukrajine, Afrike a Blízkom východe, lebo im reálne hrozí, že neprežijú.
Keby si človek biedu v tomto svete pripustil, paralyzovala by ho. Preto sa pred ňou snaží chrániť, unikať. Dnešný text nám však dáva pre triezve hodnotenie situácie pomoc a orientáciu. Izraelci sa v príbehu – potom, čo sú vystavení komplikáciám v dodávkach jedla – utiekajú k spomienkovému optimizmu. “Ach, ako dobre nám bolo v Egypte!´ Spomienky na hrnce mäsa a hojnosť chleba zatienili skúsenosti otrockej driny, poníženia, nehumánneho zaobchádzania. Unavení šomrú: ´radšej sme mali ostať tam, kde sme boli.”
Pohľad späť však nepomáha, v putujúcich len posilňuje odpor voči tomu, čo je, núti hľadať vinníka. A to je len ďalšia záťaž. Utekať do minulosti nemá zmysel.
Život plynie tu a teraz. Áno, niekedy na hranici možností a síl, uprostred púšte. Tam, kde nie je isté a jasné, ako ďalej.
Mojžiš – ten, na ktorého sa orientuje hnev a frustrácia unavených pútnikov, však vníma aj to, ako ich situáciu hodnotí Boh. A Ten hovorí: Počul som reptanie Izraelcov. Boh teda počuje. Je blízko. Je tak blízko, že počuje – aj naše reptanie.
My nie sme takí veľkorysí. Ľudí, ktorí sa stále a na všetko sťažujú, nemáme radi. Sú nároční. Zaťažujú nás. Keď pri nás niekto stále narieka, vypíname – chránime sa. Ale Boh počúva – aj naše lamentovanie.
Mohol by sa uraziť, nahnevať, skonštatovať, že tomuto národu sa nedá vyhovieť, z ničoho sa nepoučia, nedôverujú, opúšťajú sa, nič nevydržia.
Ale On má trpezlivosť, povzbudzuje ich, počkajte: podvečer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A stalo sa – večer prileteli prepelice a pokryli celý tábor. Ráno pokrylo púšť v okolí tábora čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať, takže sa Izraelci pýtali: čo je to?
Čo je to? Vedeli, že dostanú chlieb z neba. Ale to, čo leží pred nimi na zemi, nevedia identifikovať. Preto sa pýtajú: a toto je čo? Toto nepoznám! Čo to je? Čo to má znamenať?
Sú to, bratia a sestry, aj naše otázky, ak sa na našej životnej ceste objavia veci, ktoré nám nie sú jasné, ktorých hodnotu a zmysel nepoznáme ihneď, ale otvárajú sa pred nami postupne, v procese.
A stáva sa, že práve to, čomu nerozumieme, k čomu máme nedôveru, čo pre nás ostáva dlho nezodpovedanou otázkou, je to, čo potrebujeme, čo nám pomôže dostať sa ďalej.
Mojžiš to Izraelcom vysvetľuje. Je vzácne, ak máme nablízku ľudí, ktorí nám pomôžu porozumieť. Niekedy sú to naši rodičia, priatelia, alebo aj ľudia, ktorých nemáme radi. Sú tiež veci, ktoré je užitočné vidieť aj z odstupu – od iného človeka, počuť názor lekára, alebo terapeuta.
Na to, čo príbeh označuje za zázračnú distribúciu potravín na púšti, tiež existujú viaceré vysvetlenia. Prepelice, o ktorých je tu reč, mohli byť sťahovaví vtáci. Dlhý let medzi Európou a Afrikou ich vyčerpá natoľko, že sa nechajú ľahko chytiť. O manne sa v biblických komentároch uvádza – že je to kvapkovitý sekrét púštnych rastlín alebo stromov, ktorý steká v bielych guličkách a nočný chlad púšte ho sformuje do pevnej konzistencie.
Aj keď Božia pomoc prichádza zrozumiteľným spôsobom, tí, ktorí na ňu očakávajú, ju nedokážu spoznať. Pochybnosti im znemožňujú dúfať, že predsa len nastane nejaký obrat.
Zázrak nemusí byť – nie je niečo nadprirodzené. Boh s nami stále hľadá spoločnú reč – približuje sa nám tak, aby sme Jeho záujmu a láske porozumeli.
Približuje sa nám prostredníctvom lieku, ktorý vynašli múdri ľudia, dobrého slova, či príspevku – daru veľkorysého človeka. To všetko môže byť pre nás niekedy zázrak.
Je zaujímavé, že Boh k tomu, čo dáva, poznamenáva, že každý si má vziať toľko, koľko potrebuje. Je to múdre rozhodnutie. Dobrý princíp.
Žijeme vo svete, v ktorom si jedni berú príliš veľa, presycujú sa a bohatnú natoľko, že iným sa zvýši príliš málo.
Ale to, čo si nenásytní hromadia, sa kazí. Nenasýti ani ich samých.
To, bratia a sestry, čo dostávame od Boha, sa nedá hromadiť. Ale dá sa z toho žiť. A to stačí.
Toho, čo dostávame od Boha, je dosť pre všetkých. Potravín, talentov, síl. Keby sme my ľudia boli schopní rozdeliť sa, každý by mal toľko, aby mu stačilo.
V starom príbehu je návod, ktorý platí dodnes pre všetkých: ´vezmi si toľko koľko potrebuješ. Neber si viac. Nezaťažuj sa nadbytkom. Mohlo by sa Ti to pokaziť. Mohlo by ťa to pokaziť. Vezmi si – nie koľko chceš alebo môžeš dostať, ale len toľko, koľko potrebuješ. To, čo Ti dáva Boh, sa nedá uskladniť. Ale dá sa z toho žiť.´
Keby sme toto pravidlo pochopili, prijali a riadili sa ním, priniesli by sme do nášho sveta uzdravenie a radosť.
Tak by sa stal príbeh o púšti Izraela víziou pokojného sveta.
Ale to sme sa ešte nenaučili. Naše myslenie, túžby a konanie sú stále určované strachom o seba. Dušou, ktorá je hladná po láske a prijatí, ale pokúša sa sýtiť prebytkom jedla a pohodlím. A tadiaľ cesta nevedie…
Obavy o to, čo bude o mesiac, o rok, o 10 rokov nás ochudobňujú o radosť dnešného dňa. Strach z toho, že obídeme nakrátko, nás manipuluje do situácie, v ktorej sa snažíme nahovoriť si, že to čo máme, nás urobí významnejšími a zabezpečenými. Pochybnosť o samých sebe nás vedie k predstieraniu sebavedomia a sily – len aby si nikto nevšimol našu prázdnotu, našu púšť.
Evanjeliom však je, že Boh je s nami aj tam. Počuje naše vzdychanie, vidí náš smútok, pozná našu neistotu. Ale stále nás presviedča o svojej milosti. O tom, že máme cenu bez ohľadu na naše výkony a obmedzenia. O tom, že Jeho milosť si môžeme vziať aj vtedy, keď za ňu nič nemôžeme poskytnúť ako protihodnotu. Dáva nám ju vždy. Každý deň znova. Každé ráno. Tak si z nej vezmime a pokúsme sa Bohu naozaj uveriť, že to s nami myslí dobre a Jeho cesta k našej slobode smeruje k cieľu. Amen.