Služby Božie — 8. nedeľa po Svätej Trojici (10. 8. 2014, Veľký kostol)
Text: Mt 7, 22 – 29
Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti! Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, oborili sa na ten dom, ale nepadol, lebo bol na skale založený. A každý, kto počúva tieto moje slová, a neplní ich, podobný bude mužovi – bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký. Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili Jeho učeniu, lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.
Bratia a sestry.
Texty z Písma svätého, ktoré sme vybrali pre dnešné služby Božie nás učia tomu, aké dôležité je neustále skúmať a hodnotiť svoj život a pýtať sa, či a do akej miery naše myslenie a konanie zodpovedá Božej vôli. Všetky tieto texty majú eschatologický charakter a majú nám neustále pripomínať, že žijeme v čase očakávania opätovného príchodu nášho Spasiteľa s ním aj konečného posúdenia každého ľudského života na Poslednom súde.
V spievanom žalme sme si sprítomnili žalmistov slávospev na nádheru svätého mesta Jeruzalem a Božieho chrámu na vrchu Sion. Pozýva nás ním k prehliadke jeho nádhery, avšak to najdôležitejšie, to sa ukrýva v slovách, ktorými vyznáva svoju vieru v Boha a vedomie závislosti ľudského života na Božej milosti a spravodlivosti. Ľudia totiž často podliehajú zvodom vonkajšej, viditeľnej nádhery, a to až do takej miery, že tá napokon zatieni slávu a majestát samotného Boha a Jeho svätej vôle. V dávnych časoch biblického Izraela, ale aj dnes úprimne zbožní a veriaci ľudia sú náchylní veriť, že chrám stelesňuje samého Boha, preto bude večný, nezničiteľný. V dejinách Božieho ľudu Izraela sa však jasne ukázalo, že chrám, akokoľvek je nádherný a majestátny, nemôže nahradiť, ani zatieniť jediného, neviditeľného, všemohúceho Boha. Onedlho si v rámci nedele pokánia pripomenieme smutnú udalosť zničenia jeruzalemského chrámu aj my, kresťania. Pamätajme však na to, že nielen židovský chrám v Jeruzaleme bol zničený, ale aj naše kresťanské chrámy sa stále častejšie vyprázdňujú, niekde dokonca dochádza aj k ich uzavretiu, pretože bez ľudí už nedokážu naďalej plniť svoje poslanie, byť viditeľným znamením a príkladom toho, čo znamená žiť v tomto svete ako Božie dieťa, ako kresťan. Aj pre nás, bratia a sestry, je to výstraha, nikdy nezamieňať Boha a Jeho vôľu za čokoľvek pominuteľné, ľudské, nech sa to javí navonok akokoľvek lákavo a veľkolepo. To, čo je a má byť skutočne viditeľné z Boha a Jeho slávy v tomto svete, je Božia spravodlivosť, ovocie života v súlade s Božou vôľou. Ostatné je a má ostať vždy až na druhom mieste. To nám neustále pripomína prvé Božie prikázanie.
Toto poznanie podporujú aj slová apoštola Pavla, ktoré sme prečítali v dnešnej epištole. Práve kvôli zasľúbenému dedičstvu, ktoré sme získali v Ježišovi Kristovi, máme byť ostražití a každodenne umŕtvovať „skutky tela“ Božím Duchom. To neznamená sebatrýznenie rôznymi spirituálnymi cvičeniami, ale spytovanie kvality nášho života v modlitbe, ale aj v ochote pozorne počúvať ľudí okolo nás, aby sme zistili, či nie sme až príliš poviazaní našim egom, či sme sa nenechali opantať navonok lákavými, no vo vnútri bezcennými pokladmi, ktorými dnešná spoločnosť človeka zvádza vytváraním ilúzie dokonalého života, či už je to kariéra a túžba po svetskej sláve, alebo peniaze a majetky, všetko to, čo človeku dáva pocit moci, sebestačnosti a zdanlivého bezpečia pred ťažkosťami života. Pred tým všetkým sa treba mať každodenne na pozore. O to viac, že často sami tí, ktorí by nám mali byť v tomto zápase príkladom, presviedčajú ostatných, že takto je to normálne a správne. To sú tí dnešní, novodobí „falošní proroci“, ktorých však možno poznať práve „po ovocí“, ktoré ich život vydáva. Problém falošných prorokov je častým motívom zvesti Starej zmluvy, zvlášť starozmluvných prorokov, ktorí varovali pred deštruktívnymi následkami života, ktorého stredobodom je človek sám a jeho záujmy. Nebol to však len problém biblického Izraela. Pomerne rýchlo sa aj v rodiacej kresťanskej cirkvi objavili rovnako škodlivé tendencie povyšovať svoje vlastné záujmy a názory nad Boha, čo prinášalo kresťanským zborom veľké problémy.
Spievané evanjelium a dnešný kázňový text z Matúšovho evanjelia sú toho dôkazom. Nie je vôbec náhoda, že práve touto zvesťou končí jedna z centrálnych častí tohto evanjelia, ktorú poznáme ako kázeň na vrchu. Úvodné slová nás vedú do atmosféry posledného súdu, konečného zhodnotenia obsahu a kvality života veriacich. Tie nadväzujú na predošlú časť, kde slová Pána Ježiša jasne hovoria o zásadnom rozdiele medzi vyznávaním svojej viery slovami a konaním Božej vôle. Tieto Ježišove slová, ale i celá kázeň na vrchu sú dôležitou, no zároveň aj zložitou časťou Matúšovho evanjelia. Sú cenným svedectvom a súčasne i závažným posolstvom kresťanskej cirkvi druhej generácie, ktorej poslaním je udržať cirkev pri jej pôvodných koreňoch. Vylúčením zo židovského spoločenstva v nej totiž stále viac slablo povedomie súvislosti so Starou zmluvou. Oproti tomu silnel počet a vplyv helenistických kresťanov, ktorých záujem sa upieral viac ku vzkriesenému Pánovi, ako k svedectvu o jeho pozemskom pôsobení v Galilei. Miesto poslušnosti Ježišovmu učeniu sa záujem presúval k náboženským zážitkom, k rôznym duchovným prejavom. Matúšovo evanjelium, bratia a sestry, vraví takému kresťanstvu rázne nie a všetko extraordinárne konanie, všetky charizmatické prejavy, ako i okázalé verbálne vyznanie „Pane, Pane“, pokladá za púhu pozlátku v živote, ktorý je fundamentálne v protiklade voči Božej vôli. Podobne, ako svojho času prorok Jeremiáš rázne napomínal tých, ktorí len donekonečna opakovali slová „chrám Hospodinov“, „chrám Hospodinov“, namiesto toho, aby napravili svoje životy podľa Božej spravodlivosti a prestali utláčať cudzincov, siroty a vdovy a prelievať nevinnú krv (Jer 7, 4 – 11).
Dejiny ukazujú, ako ťažko sa s týmito slovami kresťanské cirkvi vyrovnávali a stále vyrovnávajú. Pre ich razantnosť často dochádza k snahe neutralizovať ich, vkladať do nich cudzie myšlienky a tým oslabovať ich naliehavosť. Na jednej strane tým, že sú interpretované ako svedectvo, že človek nie je schopný podľa nich žiť. To dokázal len Boží Syn, Ježiš Kristus. Pre nás je to len trvalo nastavené zrkadlo našej neschopnosti a hriešnosti. Práve tomu a práve takto treba veriť. To vraj stačí a práve táto viera nás isto zachráni. Takto zmýšľajúcich kresťanov zaujíma viac obsah viery, ako jej ovocie.
Na strane druhej oslabuje naliehavosť týchto Ježišových slov únik kresťanov od reality tohto sveta v hľadaní rôznych charizmatických spoločenstiev, v presvedčení, že lepšie je menej myslieť a radšej sa nechať ovládnuť emóciami a zažiť pocit náboženskej eufórie, v domnienke, že práve v tom sa prejavuje Boží Duch a pravosť viery. To všetko však pôsobí deštruktívne a rozkladá zvnútra kresťanskú cirkev.
Vyznávanie Pánovho mena, ani exorcizmy, či zázraky konané v jeho mene, nič z toho človeku negarantuje skutočné, pravé učeníctvo. Garanciou je len to, čo sám Pán Ježiš vraví: nasledovať ho svojim životom a jeho kvalitu merať Božou vôľou.
Práve preto končí kázeň na vrchu podobenstvom o dvoch staviteľoch. Ide o varovanie, ktoré je povedané veľmi naliehavo, podobne, ako Mojžišov zákon, ktorý končí naliehavou výzvou k rozhodnutiu – alternatívou požehnania, alebo zlorečenia, podľa toho, akou cestou života sa človek rozhodne ísť (Dt 29 – 30). Toto podobenstvo, ale i celá kázeň na vrchu, sú adresované nielen Ježišovým učeníkom, ale každému, kto sa dobrovoľne rozhodol Ježiša nasledovať.
Obaja stavitelia reprezentujú ľudí, ktorí počuli Ježišove učenie. K nim patríme aj my všetci, bratia a sestry. Obrazná reč tohto podobenstva je natoľko zrozumiteľná, že nik nemôže povedať, že sa ho to netýka, že nerozumel. Aj dnes si dokážeme veľmi živo predstaviť vedľa seba stojace, dva navonok rovnako pekné, nádherné domy. Každý, kto prechádza okolo vidí len zovňajšok, nevidí však základy, na ktorých domy stoja. Rozdiel medzi nimi sa však napokon ukáže vtedy, keď ich pevnosť a stabilitu preverí sám život. Stáť ostane iba dom postavený na pevnom základe, ten druhý sa nevyhnutne zrúti. Tak sa ukáže aj rozdiel medzi múdrym a hlúpym staviteľom. V dnešnom svete prebiehajúcich dramatických klimatických zmien má toto podobenstvo snáď ešte väčšiu výpovednú hodnotu.
Bratia a sestry, nejde však o príbytky časné, ide o ľudský život. To je to hlavné, čo nám evanjelista v Ježišových slovách zvestuje. Ježišovo učenie o dvoch cestách, dvojakom ovocí, dvojakých učeníkoch a dvoch staviteľoch (Mt 7, 13 – 27), to všetko znamená výzvu k rozhodujúcej voľbe. Každý z nás raz vydá počet zo svojho života. Namieste je preto otázka, kto obstojí? Obstojí ten, kto Ježišove slová bude brať vážne, kto sa ich chopí a príjme ich ako smerodajné, kto ich v sebe nenechá udusiť každodennými povinnosťami a starosťami, ani ich nezakope ako talent, ktorý treba chrániť pred okolitým svetom. Nestačí len žasnúť nad týmito Ježišovými slovami, je potrebné zužitkovať ich.
Preto je dôležité rozumieť tejto zvesti ako eschatologickej výpovedi, ktorá je naliehavá. Nejde len o morálny ideál, ani o absolútnu požiadavku, ktorá nás má iba beznádejne usvedčiť z neschopnosti žiť podľa Ježišových slov. Ježiš proklamuje svoje požiadavky ako úplne reálne, avšak tie sa dostávajú do tvrdého stretu s realitou sveta, tak ako ju doteraz poznáme. Ježišov učeník sa však môže a aj má zriekať hnevu, vychádzať v ústrety nepriateľom, jednať správne bez aplauzu, dokázať sa vzdať toho, čo potrebuje v prospech iného, a to aj navzdory tomu, ako s tým v tomto veku pochodí, aká bude na jeho správanie odozva. V Ježišovom učení nejde o idealizmus, ani o etiku myslenia, či len nastavené zrkadlo nášho hriechu. Ide o eschatologickú etiku. To však neznamená, že jej uskutočnenie sa odkladá do budúcnosti. Ježišova eschatologická zvesť spočíva v tom, že my všetci už žijeme v posledných časoch. Ježišovo vzkriesenie prinieslo do dejín novú realitu, ktorá preniká tou starou, aby ju mohli vidieť a podľa nej aj konať všetci.
Bratia a sestry. Príchod kráľovstva Božieho je zvesťou milosti. Táto zvesť je však tak silná, že má imperatívnu, mobilizujúcu účinnosť. Každý Ježišov nasledovník svojim konaním môže a má už teraz vytvárať spoločenstvo toho nového poriadku. Kristova cirkev musí byť a ostať trvalou výzvou tomuto svetu a nasledovať hodnoty, ktoré sú vyjadrením Božej spravodlivosti a obrazom hodnôt kráľovstva Božieho. Tejto výzvy sa nesmie cirkev nikdy zbaviť, ani sa jej vzdať. A práve preto je ich nasledovanie a život v súlade s nimi, zároveň aj mandátom každého jedného z nás. Amen.