Text: Ján 9,1-7
Idúcky uzrel (Ježiš) človeka slepého od narodenia. Učeníci sa Ho spýtali: Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil? Ježiš odpovedal: Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale (stalo sa to preto), aby skutky Božie boli zjavené na ňom. My musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal, kým je deň; prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať. Dokiaľ som na svete, ja som svetlo sveta. Keď to povedal, pľuvol na zem, spravil zo sliny blato, priložil mu na to na oči a povedal: Choď, umy sa v jazere Siloe – čo v preklade znamená Poslaný. Odišiel teda, umyl sa a vrátil sa vidomý.
Bratia a sestry,
keď sa sme v živote vystavení neúspechu, stratám, kontaktu s chorobou a utrpením, venujeme veľa energie pátraniu, kto je za toto nešťastie zodpovedný, kto je vinný.
Sú samozrejme situácie, kedy je veľmi užitočné skúmať zdroj konfliktov, spoznať pôvod ochorenia, aby mohlo prísť k dobrej zmene a uzdraveniu.
Za túžbou hľadať v čase kríz vinníka nie sú však len ušľachtilé zámery. Veľmi často je za nimi alibizmus – túžba preniesť zodpovednosť, vinu zo seba na iného.
Z ľudí, ktorí sa nevedia rázne presadzovať alebo dostatočne brániť, sa tak stávajú obetní baránkovia.
Neistota a rôzne komplexy menejcennosti totiž ľudí tiež spájajú, a preto, aby sa cítili silnejší, presviedčajú o svojej spravodlivosti jedni druhých. Skupinová dynamika sa tak sústredí na jedného, ktorého sa snaží zdiskreditovať a vylúčiť.
Príbeh uzdravenia nevidiaceho človeka, z ktorého sme si prečítali úvodnú časť, túto ľudskú nezrelú tendenciu majstrovsky opisuje.
Ježiš po hádke so Židmi v chráme uniká pred kameňovaním. Cestou stretáva človeka, ktorý je od narodenia slepý a pristaví sa pri ňom.
Tento muž pozná len tmu a biedu. Jeho predstavy o svete a živote sa odvíjajú len od hmatu a zvukov. Prežitie si zabezpečuje žobraním, iná alternatíva pre neho neexistuje. Je odkázaný na milosť a nemilosť okoloidúcich.
O to, či by sa nemohol integrovať medzi tých, ktorí si na svoj chlieb vedia zarobiť sami, vlastným úsilím, rozvíjaním darovaných schopností, o to sa zrejme nikto veľmi nezaujímal. Preto žije v ústraní. Bez perspektívy. Na problémy a očividnú biedu sa ľudia nepozerajú radi. Chránia sa pred pocitom bezmocnosti.
Keď kontakt Ježiša s nevidiacim učeníci registrujú, využijú príležitosť a pýtajú sa: „Majster, kto zhrešil, tento alebo jeho rodičia, že sa slepý narodil?“ ´Tieto vážne dôsledky musia mať predsa príčinu. Kto to spôsobil? Kto je vinný? On, alebo jeho rodičia?´
Takéto otázky musia na človeka pôsobiť ako bodanie nožom. Vo svojej tme, samote, odlúčení bude musieť premýšľať: áno, kto je vinný? Zúfať si teda? Alebo nenávidieť? Koho? Seba, alebo tých, čo ho do tohto sveta priviedli?
Takéto otázky učeníkov Ježiš kategoricky odmieta. Nikto nezhrešil, ani on, ani jeho rodičia. Otázka po vinníkovi je zlá otázka. Stalo sa to preto, aby „skutky Božie boli vyjavené na ňom.“
Evanjelista Ján kladie vo svojom evanjeliu na rozdiel od pisateľov synoptických evanjelií dôraz na to, že sa pri zázrakoch jedná o manifestáciu Božej moci a slávy. Zatiaľ, čo ostatní evanjelisti prízvukujú Ježišov súcit a milosrdenstvo, komentuje Ján uzdravenia ako prejav legitimity Ježišovho božstva.
Ježišovo: NIKTO NEZHREŠIL musí pre nevidiaceho znamenať absolútnu podporu. Akoby prichádzali z iného sveta. Konečne niekto, kto hovorí, že jeho obmedzenie nie je trest za zlyhanie. A dokonca ešte viac – to, čím teraz žije, ešte nie je všetko. Na ňom sa prejaví Božia sláva. Otvorí mu budúcnosť. Už tieto slová v ňom museli vzbudiť nádej, dali tušiť hodnotu a dôstojnosť.
Ježiš dodáva: musíme konať skutky Toho, ktorý ma poslal. Je potrebné konať. Tu a teraz. To, čo inému pomôže vstať, vidieť, pomôcť nadobudnúť zmysel života, sa nesmie odkladať. Tam, kde je človek v núdzi, sa má prejaviť Božia pomoc.
Bratia a sestry,
v tom, že od pohľadu na biedu neutečiem, v tom, že sa pri nej dokážem pristaviť, že si ju trúfnem naozaj vidieť, je prvý krok k uzdraveniu.
Ježiš upozorňuje, že na to máme len určitý čas. Len isté množstvo síl. Len istú príležitosť, ktorá sa nemusí opakovať.
Uzdravenie prebehne prostredníctvom toho, čo je poruke. Ježiš používa sliny a blato – čo sa nám môže javiť odpudzujúce, nehygienické. V antickom svete na tom však nebolo nič nezvyčajné. Všeobecne sa verilo, že sliny, predovšetkým sliny významného človeka, majú liečebný účinok.
Nevidiaci pri uzdravovaní spolupracuje – má totiž ísť sám k jazeru a umyť sa.
To, akým spôsobom sa k jazeru dostane, ako sa mu vracia zrak a ako to prežíva, už evanjelium nehovorí.
Ján prenáša pozornosť na dôležitejšiu tému, na to, že Ježiš by rád zbavil neschopnosti vidieť mnohých. Väčšina však na Jeho ponuku nereaguje, lebo svoju slepotu vôbec neregistruje.
Existujú slepí, ktorí sa chvália, aký majú o všetkom prehľad. Sú slepí, ktorí bránia vidieť iným, lebo svoje pohľady, názory a závery považujú za dokonalé.
Bratia a sestry,
svetlo, ktoré Ježiš prináša, uzdravuje. Ale súčasne odhaľuje veci, problémy a spôsoby, ktoré by sme radšej nevideli. Svetlo od Boha objasňuje okolnosti, ktoré nás šokujú. Zverejňuje paradoxy a stavia pred nás otázky po zodpovednosti celkom inak, ako sa ich – účelovo – snažíme vytvárať my.
Svojimi slovami, postojmi, konaním nás vedie k tomu, aby sme sa pýtali: Čo môžem urobiť ja čo môžeme urobiť my, aby sa ľudské zúfalstvo okolo aspoň zmiernilo? Čo môžem priniesť vo vzťahu s najbližším človekom, s rodičmi alebo deťmi, aby sme našli východisko a vedeli si porozumieť a podporiť? Čo mi bráni, aby som neupriamoval svoj pohľad len na to, čo mám a čo ešte môžem získať, kam ešte dospieť, ale aj na to, ako môžem poskytnúť pomoc tomu, kto si sám pomôcť nedokáže?
My ľudia sme majstri v hľadaní vinníkov, v únikoch do starých zranení – len aby sme nemuseli sami v sebe, vo vlastnom vnútri, nič zmeniť.
Veľkým rizikom pre naše dobré vyhliadky je aj to, že si ako malé spoločenstvá v rodinách, ale aj veľké spoločenstvá v cirkvi a spoločnosti pomenúvame malé aj veľké dôvody, prečo pomáhať nemôžeme a nechceme.
Ježiš pred zbožnými v chráme utiekol. Ich teórie, diskusie a princípy vychádzali totiž zo zlých predpokladov, boli vedené falošnými motívmi, viedli ku agresivite. Existuje zbožnosť, ktorá človeku bráni poznať Boha.
Uzdravený človek je podľa príbehu zaujímavým pre zbožných len ako „prípad“. Sú zvedaví: AKOŽE sa ti otvorili oči?
Uzdravený farizejom referuje, čo prežil, hovorí o Ježišovi s úctou a rešpektom, hoci pre Jeho prejav moci ani nevie nájsť správne slová.
Záver príbehu je ten, že ho zo spoločenstva vyhodili. To, čo však od Boha, od Ježiša získal, mu dáva silu uniesť aj pohŕdanie a odpor zbožných.
Tým, ktorým ešte slúži telesný zrak, ostávajú v tme svojich argumentov. Bez ochoty a schopnosti mať náhľad. Ostávajú pri svojich tvrdeniach o sobote, uviaznutí v kolotoči rozhodovaní o tom, kto je vinný, a v budovaní spoločenstva, v ktorom majú všetci nasledovať ich výklad.
Bratia a sestry,
spoločenstvo veriacich ľudí je to, čo Ježiš pred vyrozprávaným príbehom opúšťa a tým, ktoré uzdraveného kvôli postoju k Ježišovi vylúči.
Pre mnohých zranených a pochybujúcich ľudí je aj dnes veľmi ťažké, ak sa musia rozhodovať, či má väčšiu autoritu Boh v Ježišovej milosti alebo smernice tých, ktorí tvrdia, že Ho poznajú – v spoločenstve veriacich ľudí.
Boh však pôsobí aj mimo chrámov, spoločenstiev, mimo cirkvi. Pôsobí bez ohľadu na naše obmedzenia, našu neochotu vidieť – často v ústraní.
Je preto dôležité, aby sme sa neustále pýtali v úprimnosti, ale aj v skutočnej sebakritike, či ľudí svojím správaním, svojimi prejavmi viery pozývame, alebo ich spomedzi nás vylučujeme.
To, že sa ľudia stretávajú v mene Božom, neznamená automaticky, že Mu aj veria.
Niekedy musí mať človek odvahu, aby sa nezaradil a neprispôsobil väčšine, ale sa vedel na seba, svoje vzťahy a svoj svet pozrieť poctivo.
Za ovčím rúchom zbožných ľudí sa môžu ukrývať draví vlci – a naopak, to, čo vyzerá byť pohoršením, nedodržiavaním predpisov, môže byť uzdravujúcim, Božím. Toto skúmanie, tieto otázky sa nedajú zodpovedať jednorazovo, definitívne.
Je potrebné, aby sme ich vedeli a chceli prehodnocovať znova a znova. Každý deň. Celý život. Amen.