František Ábel, 8. nedeľa po Svätej Trojici, 11.08.2019, Veľký kostol, Bratislava
Text: R 8, 12 – 17
12 A tak teda, bratia, povinní sme nežiť telu podľa tela, 13 lebo keď podľa tela žijete, iste umriete, ale ak skutky tela duchom umŕtvujete, budete živí. 14 Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží. 15 Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! 16 A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. 17 Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení. 18 Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.
Bratia a sestry.
Potrojičné nedele cirkevného roka nám umožňujú zamyslieť sa, viac ako inokedy, nad dôsledkami toho, čo všetko do reality našich životov prinieslo Božie dielo v Ježišovi Kristovi a k čomu nás toto dielo pozýva, no i zaväzuje. Človek si tak zároveň má možnosť uvedomiť, aké neľahké je držať sa tej správnej cesty. Povieme si, veď to nie je až také ťažké, poznáme to pravé učenie a veríme mu, chodíme do kostola, tak nám nehrozí nič zlé. No pozor, to všetko človeku veľmi nepomôže, ak jeho život nezodpovedá Božej vôli. Tá sa má dennodenne preukazovať v našich vzájomných vzťahoch, a tie majú potvrdzovať, že našu verbálne vyznávanú lásku k Bohu dokážeme vyjadriť práve vo vzťahoch voči ostatným ľuďom.
O tom vydávajú svedectvo aj slová apoštola Pavla. Myslenie a konanie človeka je totiž sústavne ohrozované, povedané Pavlovými slovami, „skutkami tela“, čiže egocentrizmom. Pokušenie prispôsobovať si Božiu vôľu vlastným predstavám a nárokom, vytváranie monumentálnych náuk a teórií, je totiž stálou súčasťou života ľudského spoločenstva, aj kresťanskej cirkvi. Z toho plynie, že ostať na tej správnej ceste znamená každodenný zápas o taký život, v ktorom prívlastky ako slušnosť, úcta a dôstojnosť nebudú len literou napísanou v ústavnom zákone, ale majú nadobúdať reálnu podobu v hľadaní a rozvíjaní spoločného záujmu a prospechu ľudského spoločenstva, pričom právo každého jednotlivca na vlastné sebaurčenie, názor a identitu musí ostať zachované.
Už staroveké ríše sa snažili prepojiť a uviesť v čo najväčšej miere do súladu verejný a individuálny záujem tak, aby boli právo a spravodlivosť v spoločnosti garantované čo možno najviac. Zo starovekého Orientu poznáme viacero prepracovaných právnych poriadkov. Najznámejším právnym poriadkom tohto obdobia bol chýrny Chamurabiho zákonník z Babylónie. Najprecíznejšie rozpracované právo v staroveku však mali neskôr Rimania. No ani jeden národ nemal právny poriadok založený na požiadavke preukazovať a garantovať spravodlivosť práve voči slabým a rôznymi okolnosťami znevýhodneným ľuďom, ako dôsledok Božej zmluvy s Izraelom. Tento nadčasový právny poriadok svojou neutíchajúcou motiváciou zastať sa a ochraňovať bezbranných, je jedinečným darom celému ľudstvu, a to až podnes.
Dedičmi tohto jedinečného systému hodnôt a práva sme aj my, kresťania. Každodenná realita života okolo nás však vraví o niečom inom. Vidíme aké ľahké je prestúpiť to, čo má ostať sväté. Mlčky pozorujeme, ako ľahko sa človek, a to aj kresťan, dostáva do pokušenia ubrať sa iným smerom, vybrať si tú ľahšiu cestu a prispôsobiť sa väčšine a poriadkom, kde sú hodnoty Božieho kráľovstva dennodenne pošliapavané korupciou, klientelizmom a nemorálnym správaním. Aj tu sa síce, a to pomerne často, narába slovami ako spravodlivosť, poctivosť, zákon, dokonca aj Božie meno je veľa ráz vyslovované ako garancia všeobecného záujmu, avšak v skutočnosti je len zneužívané pre dosahovanie osobných cieľov a vlastného prospechu. Čítame o tom, počúvame a pozeráme neveriacky na všetky tie správy a už sme si na to zvykli. Veď takmer nik, kto sa previní proti tomu, čo je a má ostať sväté, nie je potrestaný a obyčajný človek, ten sa len ťažko dožiada práva a spravodlivosti, keď je mu ubližované. Viacerí si povedia: „Je to smutná, no bežná realita, na čo o tom toľko hovoriť. Je to strata iba času“.
Do tohto nezdravého prostredia zaznieva vytrvalo zvesť evanjelia Ježiša Krista, a s ňou aj pálčivá otázka, k čomu je to vlastne dobré, keď sa okolo nás takmer nič nemení k lepšiemu, naopak, situácia sa neustále zhoršuje. Aký význam má to vytrvalé hľadanie vnútorných nepriateľov, novodobý hon na čarodejnice, či priam až stredoveký zápal za ochranu jedinej správnej viery, tradície, národa, či rasy? Hovoríme o kresťanských hodnotách, no rozumieme vôbec, o čo tu v skutočnosti ide? Božia vôľa zasadzovať sa o právo a ochranu bezbranných, slabých, ako aj všetkých diskriminovaných minorít je aj dnes stále častejšie nahradzovaná planými spormi a hádkami o nepodstatné veci, pričom to podstatné, konať Božiu vôľu v kontexte a zmysle, v akom bola odovzdaná kedysi dávno Izraelu a vyrytá na dve dosky Božieho zákona, to ostáva stále viac a častejšie v úzadí.
Toto zvádzanie na nesprávnu cestu neobchádza nikoho, ani nás kresťanov. O to väčšia zodpovednosť je a ostáva na strane tých, ktorí majú mandát zvestovať Božie slovo a žiť vlastným príkladom podľa Božej vôle a podieľať sa na Božej spravodlivosti v tomto svete. Nestačí len vzývať meno Pána, nestačí len plniť si svoje náboženské povinnosti. To všetko neosoží, ak nedokážeme meniť svoj život a životy ľudí v našom okolí k lepšiemu, ak sa nedokážeme ani len rešpektovať a žiť vo vzájomnej úcte, nieto ešte mať radi.
Len ten, kto plní Božiu, môže uzrieť kráľovstvo Božie. Čo je však tou Božou vôľou? Stačí si pozorne prečítať slová kázne na vrchu v Matúšovom evanjeliu a zistíme, že je to vlastne geniálne jednoduché, zároveň však veľmi ťažké. Buďme však k sebe úprimní, bratia a sestry. Napĺňať slová Božieho zákona každodennou službou v prospech potrebných, bezmocných, či diskriminovaných, sa nám totiž darí len zriedkavo. Vďaka Bohu za každý pozitívny príklad. Je ich totiž ako šafranu. Často nám naše úsilie hatí množstvo prekážok a dôvodov, pre ktoré potom vravíme, že to nejde a ostáva nám už len zdôvodňovať, prečo sa to nedá. Áno bratia a sestry, je to ťažké, ľahko sa o tom hovorí, omnoho zložitejšie je podľa Ježišových slov aj žiť a konať.
Boh však v Ježišovej obeti na kríži pamätá na našu slabosť, aj na naše zlyhania. Jeho smrť je obeťou, podobne ako kedysi dávno v Jeruzalemskom chráme prinášané obete za hriechy celého Izraela, teraz však prinesená samotným Bohom s univerzálnou platnosťou. To znamená, že umožňuje prístup k Božiemu odpusteniu všetkým bez rozdielu. Pavol túto radostnú zvesť evanjelia šíri medzi ostatné, čiže nežidovské národy, aby ich povzbudil a presvedčil, že viera a dôvera v to, že Boh vykonal tieto úžasné veci pre ľudí celého sveta, je odvekou súčasťou Božieho stvoriteľského diela a Jeho zámeru v tomto svete.
Božia milosť v Ježišovi Kristovi však so sebou prináša závažné dôsledky. Práve o nich vypovedajú Pavlove slová, ktoré adresuje kresťanom v Ríme. Nežiť podľa tela, ale nechať sa viesť Božím Duchom, to neznamená radikálnu výzvu k asketizmu, nejde ani o masochistické napomínanie k tomu, aby sa človek trápil v každodennom zápase s rôznorodými telesnými žiadosťami. Vôbec nie. Pavol píše spoločenstvu, ktoré prv ako sa stalo kresťanským, charakterizovali diametrálne odlišné náboženské predstavy a z nich odvodené etické princípy každodenného života. Telo a duch boli chápané v zásadnom protiklade. Iba duša bola pokladaná za niečo, čo má skutočnú hodnotu, telo je adiaforné, teda je úplne jedno, čo s ním robíme a k čomu ho, obrazne povedané, používame.
V židovskom myšlienkovom svete však telesné a duchovné patrí neoddeliteľne k sebe. Telo a duch, to oboje má reprezentovať Boha a Jeho spravodlivosť v tomto svete. Aj telo, ktoré bolo neodmysliteľnou súčasťou židovskej antropológie, má manifestovať tú jedinečnú vieru v jediného Boha v reálnom živote, v spoločenstve s ostatnými ľuďmi. Človek má žiť ako Božie stvorenie. V jeho živote má byť myslenie a konanie v integrite, v súlade s morálnymi hodnotami, ktoré Boh zveril Izraelu a prostredníctvom neho aj celému svetu, v tom jedinečnom právnom poriadku založenom na spravodlivosti voči všetkým bez rozdielu, na ochrane slabých, bezbranných, cudzincov a menšín.
To, čo Pavol žiada na tomto mieste od kresťanov v Ríme je život v posvätení, vedený Božím Duchom. To znamená, že viera založená na plnej a bezvýhradnej dôvere v nebeského Otca musí prinášať viditeľné a dobré ovocie. Na prvom mieste nie je a ani nemá byť správna formulácia viery v akejkoľvek podobe a forme učenia, to znamená, komu a ako máme veriť, akými slovami tú správnu vieru vyznávať. Na prvom mieste musí vždy byť a ostať Boží zámer v tomto svete, privádzať všetko stvorené k skutočnému životu, kde sa ľudia prirodzene a ochotne, s Božou pomocou podieľajú na realizovaní tohto Božieho mandátu. Majú sa sami snažiť posväcovať život okolo nich, aby bolo vidno, že táto zvesť a príklad života Božích detí, jedinečne a dokonale vyjadrený v živote a diele Pána Ježiša Krista, bude ľudí spájať, nie ich rozdeľovať, bude ich viesť k prirodzenej úcte a slušnosti, k tolerancii voči druhým, bude v nich podporovať vedomie toho, že Boh chce mať z človeka slobodnú a morálne konajúcu bytosť, ktorej prvoradým záujmom je dobro a prospech všetkých, nie len jeho vlastný.
Prirodzene, to so sebou prináša aj ťažkosti. Je to však život Božích detí, ktoré vedia, že Boh je ich nebeským Otcom a oni ho môžu volať, podobne ako deti svojich rodičov, svojim oteckom. Keď sme Božími deťmi, sme aj dedičmi Božích zasľúbení, stali sme sa spoludedičmi Ježiša Krista. Pavlove slová nás preto uisťujú, že naše vlastné utrpenia v tomto zápase nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť raz aj na nás. Nie utrpenie, ale oslávenie je cieľom. Kým trvá tento vek, trvá aj utrpenie. No to všetko je dočasné. Ak sa však budeme snažiť žiť vytrvalo ako Božie deti, vo viere, v láske, vo vzájomnej úcte, ak budeme činiteľmi Božej vôle, nielen jej vyznávačmi, potom bude aj toho utrpenia o čosi menej, už teraz v tejto časnosti. Globálne výzvy spôsobené klimatickými zmenami, ktorým bude musieť čeliť naša planéta a ľudská populácia ako celok, sú toho dôkazom.
A preto aj my kresťania musíme začať myslieť a konať globálne. Ostáva teda len vydržať a z tejto cesty nezísť. Tým sa aj posolstvo Pavlových slov stáva súčasťou našich vlastných životov. Každému, kto ho prijme sa stáva Božím Slovom, ktoré je súčasne otcovským napomenutím, priateľským povzbudením, výstrahou, ale predovšetkým zasľúbením spásy. Tým sa stáva nevyčerpateľným prameňom nádeje, silou našej viery a výzvou k neustálemu sebaskúmaniu, k poctivej a úprimnej analýze nášho života, k skúmaniu pravosti a hĺbky vlastnej viery. Urobme tak zodpovedne a so všetkou vážnosťou, aby sa Božie zasľúbenia naplnili raz aj pri nás. Amen.
(František Ábel)