Biela sobota, 31. 3. 2018, Malý kostol, BratislavaOslovenie:
Deň neistoty. Tak by sme mohli označiť dnešný deň, deň medzi Veľkým piatkom a Veľkonočnou nedeľou. Je to deň, ktorý naplno vyjadruje podstatu nášho vzťahu k životu a k smrti.
Vo Veľkom piatku sme prežili istotu smrti. Nedokážeme sa s ňou však zmieriť. Preto sme prišli, aby sme spolu vyjadrili našu neistú nádej. Smrť azda nemá posledné slovo. Môžeme azda, aj keď s neistotou, čakať na iné. Na vzkriesenie. Chceme, musíme, čakať. Inak by náš život strácal zmysel.
O neistom čakaní na život budeme dnes spolu uvažovať na základe slov proroka Izaiáša, ktorý hovorí o pohltenej smrti, o zotretých slzách, o odstránenej potupe.
Kázeň:
Text: Iz 25,8-9
Navždy pohltí smrť a Pán, Hospodin, zotrie slzu z každej tváre, odstráni potupu svojho ľudu z celej zeme, lebo Hospodin prehovoril. V ten deň sa povie: Hľa, on je náš Boh, v neho sme dúfali, on nás spasí! On je Hospodin, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy!
To, čo v konečnom dôsledku ohrozuje náš život, je vedomie našej smrteľnosti. Každé drobné utrpenie, každý diskomfort, či už to musíme zniesť, alebo to dokážeme odvrátiť – to všetko podvedome vnímame ako upozornenie na smrť. Každá bolesť, choroba, strata blízkeho človeka je čosi ako predĺžená ruka smrti, ktorá sa hlási o slovo v našom živote. A nielen to. Každý čo i len drobný signál o ohrození našich existujúcich životných podmienok, obmedzenie nášho životného priestoru; predstava, že budeme mať snáď menej, budeme sa musieť s niekým deliť, že sa zhorší kvalita nášho života – to všetko podvedome vnímame ako dýchnutie moci smrti na náš život. Uvedomujeme si totiž, že každým dňom, každou minútou sa neodvratne blížime k vlastnému koncu.
Možno to vyznie kacírsky. Ale pohltenie smrti, teda vytesnenie myšlienky o vlastnej smrteľnosti a jej nahradenie myšlienkou na vzkriesenie a večný život, je evolučná nevyhnutnosť. Bez tej, hoci neistej nádeje, ktorú si tak bytostne uvedomujeme v konfrontácii so smrťou, by náš život skutočne nemal zmysel. Je to potom už len otázka tradície a kultúry, ako kto túto nevyhnutnosť formuluje.
Biblický prorok Izaiáš nám ponúka jednu takú formuláciu, ktorú ako kresťania spájame s vierou vo vzkriesenie Ježiša Krista. Skúsme nad jeho slovami uvažovať takto: Smrť je navždy pohltená. 1. Je to naša túžba. 2. Je to naša nádej.
1. Smrť je navždy pohltená. Je to naša túžba. Ale stačí proti povedomiu neodvratnosti smrti postaviť čosi tak krehké a neisté ako je túžba? A predsa, je naša túžba po víťazstve nad smrťou nedeliteľnou súčasťou nášho vedomia. Ako veriaci v Stvoriteľa musíme povedať, že túžba prekonať smrť je nám daná samotným Stvoriteľom. Bez tejto hlbokej túžby by sme nedokázali prekonávať všetky tie obmedzujúce skutočnosti, s ktorými sa v živote stretávame. Vzdali by sme sa asi pri prvej záťaži.
Hoci, musíme do našich úvah vziať aj inú perspektívu. Keď človek zostarne, zoslabne, keď trpí nevysloviteľnou bolesťou, keď sa cíti zbytočný ako príťaž ostatným -vtedy je odrazu pohľad na život iný. Vtedy človek čaká, praje si smrť ako prirodzený koniec, vyslobodenie. Kto zomrie, už nič z toho necíti.
Navyše, je tu aj ďalšia perspektíva. Ak by to, čo je živé nezomieralo, bola by to vlastne katastrofa. V tomto zmysle pohltiť smrť je teda nonsens. Bolo by to nebezpečné. Vlastne by to bol základ nevyhnutného, strašného konfliktu všetkých živých, ktorí by museli medzi sebou bojovať o priestor pod slnkom, o potravu. Napokon, bolo by to proti samotnému biblickému určeniu človeka, ktoré hovorí, že sme zo zeme vzatí a preto sa do nej vrátime: „veď prach si a do prachu sa vrátiš.“ (Gn 3,19)
Čo za túžbu to teda nosíme v srdci? V akom zmysle chceme, aby smrť bola pohltená a život zvíťazil?
Áno, uvedomujeme si vlastnú smrteľnosť a to, že ako živé bytosti sme úplne súčasťou prírody, tak ako všetko ostatné živé. A predsa je náš vzťah k smrti iný, než aký ku vlastnej smrteľnosti má ostatná živá príroda. S ohľadom na to, že sme súčasť prírody zomierame. Podliehame opotrebovaniu, chorobám, stávame sa obeťou tragických úrazov. Ale ako osoby žijúce vo vzájomných vzťahoch nezomierame. Nie preto, že v sebe snáď nosíme nepominuteľnú substanciu duše. Je to preto, lebo sa z nášho bytia ustavične niekomu zodpovedáme. Zodpovedáme sa ľuďom okolo seba. A ako veriaci sa zodpovedáme nášmu Stvoriteľovi. Táto zodpovednosť sa smrťou nekončí, nezaniká.
V tom tkvie naša túžba po prekonaní smrti. Je nedeliteľnou súčasťou nášho bytia. Je vlastne vyjadrením hlbokého rozporu, ktorý si uvedomujeme. Je to rozpor medzi tým čím sme a čím by sme mali byť. Tu nejde o túžbu po tom, aby sme unikli ponižujúcemu zomieraniu a následnému prirodzenému rozkladu. Nedokážeme sa so smrťou zmieriť, lebo nie sme pre smrť určení. Sme určení pre večné spoločenstvo s našim Stvoriteľom.
To je všetko. Viac nevieme. Len by sme domýšľali, keby sme sa púšťali do úvah o podobe vzkriesenia, o podobe existencie napriek fyzickej smrti. Je to len túžba. Ale túžba, ktorá je nezmazateľná.
2. Smrť je navždy pohltená. Je to naša nádej. Aký je rozdiel medzi túžbou a nádejou? Na prvé počutie asi žiadny. Veď sú to vlastne synonymá. A predsa si pre účel našich úvah dovolíme rozlíšenie. Nádej budeme vnímať ako čosi viac než túžbu. Nádej je v tomto zmysle teologicky definovaný postoj očakávania. Apoštol Pavel hovorí o nádeji ako o postoji, ktorý je založený na skúsenosti. Je to teda postoj, ktorý nie je klamný. Je vlastne racionálny. Je odvodený od skúsenosti. Tu je Pavlova definícia nádeje: „….vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k skúsenosti, skúsenosť k nádeji. A nádej neklame, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (R 5,3-5).
V tejto perspektíve je Izaiášovo vyjadrenie v našom texte vyjadrením takejto nádeje. „V ten deň sa povie: Hľa, on je náš Boh, v neho sme dúfali, on nás spasí!“ Gramaticky je v texte použité tzv. prorocké perfektum. Je to síce vyjadrenie smerované do budúcnosti. Je to však vyjadrenie očakávania založené na skúsenosti. Táto skúsenosť je zhrnutá v slovách „on je náš Boh“. Vedomie, že Stvoriteľ sa priznáva k svojmu stvoreniu je skúsenosť, ktorá nás oprávňuje mať nádej.
Tu sa však dostávame ku jednému vážnemu rozporu kresťanskej teológie. Opäť budeme tak trochu kacírsky. Alebo povedzme pozitívne – neistí, v tento deň neistoty. Ide o predstavu o nesmrteľnosti duše. Už sme sa jej krátko dotkli v prvej časti kázne. Aj v našej domácej teologickej tradícii sa odráža diskusia veľkej teológie o tom, či súčasťou človeka je nesmrteľná duša, ktorá zostáva smrťou nedotknutá, alebo si máme dušu predstavovať ako funkciu biologického ľudského života, ktorá zomiera spolu so smrťou ľudského mozgu.
Rozšírená je určite viac predstava o nesmrteľnosti duše. Akosi lepšie nám pomáha vyrovnať sa s tým, že ako osoby so všetkým, čím sme, sme vlastne nesmrteľné bytosti. Zomiera len telo a vzkriesené bude len telo. Preto práve na túto predstavu smerujeme zneisťujúcu otázku: Ak je súčasťou človeka nesmrteľná duša, načo nám je potom nádej na vzkriesenie? Ako si máme vôbec predstaviť vzkriesenie, ak vlastne naše vedomie v podobe duše nezomiera? A je celá téma smrti a vzkriesenia vlastne len akási kozmetická záležitosť, keď zostávame stále tými istými bytosťami, ibaže s iným typom tela? Alebo si máme smrť ozaj predstavovať ako absolútnu smrť a vzkriesenie ako absolútne vzkriesenie v zmysle nového stvorenia nášho ja?
Biblický Izaiáš v nás posilňuje ten druhý typ nádeje. Nie tú, že smrť je iba prerušenie a vzkriesenie je iba ukončenie prerušenia našej osobnej existencie. Izaiáš hovorí o radikálnej zmene, ktorú očakáva. Hovorí o tom, že smrť bude navždy pohltená. Jeho víziu by sme mohli lepšie charakterizovať ako víziu nového stvorenia. Najlepšie to vystihuje jeho podobenstvo o hrnčiarovi, ktorý nespokojný so svojim výtvorom na hrnčiarskom kruhu, ho úplne zničí a začne tvoriť síce z tej istej hliny, ale úplne nové stvorenie.
Povedali sme, že dnešný deň je dňom neistoty. Vyjadruje naše vnútorné rozpory pri myšlienkach na smrť a vzkriesenie. Zvesť o Ježišovej smrti a očakávanom vzkriesení v nás obnovuje a potvrdzuje našu túžbu a našu nádej o tom, že smrť nemôže mať a nemá posledné slovo nad našim životom. Napriek tomu nás však necháva v mnohých podrobnostiach v neistote. Táto neistota je úplne prirodzená. Samotné biblické posolstvo tieto podrobnosti necháva otvorené. Preto hovoríme o Stvoriteľom nám darovanej túžbe a o nádeji, založenej na našej skúsenosti s Bohom ako našim Stvoriteľom. Nenechajme sa teda zmiasť tou zostávajúcou neistotou. Je súčasťou našej viery, ktorá čaká na ono videnie tvárou v tvár. Amen.
Modlitba:
Všemohúci Bože,
Prichádzame k Tebe so všetkou našou neistotou. Ty poznáš náš strach a naše obavy zo smrti. Vidíš aj našu túžbu po živote a nádej, ktorá nás učí prekonávať všetky úskalia života.
Prosíme Ťa, nedovoľ, aby nás neistota, ktorá nás sprevádza v našich otázkach viery, oberala o silu našej túžby a nádeje. Ty vidíš, všetky naše otázky, ktoré nám zostávajú nezodpovedné. Nauč nás s pokorou prijať túto neistotu.
Ďakujeme Ti, že si nás aj dnes slovom zvesti o smrti a zmŕtvychvstaní Pána Ježiša Krista a sviatosťou jeho Večere posilnil v našej túžbe a nádeji, že Ty ako náš Stvoriteľ sa nás nevzdávaš a stvoril si nás pre večné spoločenstvo s Tebou. Amen.