Služby Božie — Biela sobota, veľkonočný podvečer (4. 4. 2015, Malý kostol)
Suspírium: Milosť Vám a pokoj, od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen.
Text: Žid 9, 11 – 12
Ale keď prišiel Kristus, Veľkňaz budúcich hodnôt, vošiel raz navždy do svätyne cez väčší a dokonalejší stánok, nie rukou urobený, to jest nie z tohto stvoreného sveta, ani nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a vydobyl večné vykúpenie.
Bratia a sestry.
Deviata kapitola Listu Židom, ktorej súčasťou je aj náš dnešný kázňový text nás uvádza do prostredia niekdajšieho jeruzalemského chrámového kultu. Práve táto časť je najoriginálnejším teologickým prínosom autora tohto listu, pretože Kristus je tu daný do súvislosti nielen so samotným významom obetného kultu, ale vystupuje priamo ako veľkňaz najvyššieho radu, na spôsob kráľa Sálemu Melchisedeka, ktorý, ako vieme, bol kňazom najvyššieho Boha (Gn 14, 17 – 20). Kristova obeť tak, raz a navždy, privádza k plnosti význam každodenne prinášaných zvieracích obetí v chráme a každému, kto je sním v spoločenstve tým otvára cestu do nebeskej svätyne.
List Židom týmto spôsobom ponúka popri zvesti apoštola Pavla, ako aj evanjelistov Marka a Lukáša o teológii kríža, zmierení a záchrane ďalšiu interpretáciu spásneho významu Ježišovej smrti a jeho vzkriesenia. Týmto novým pohľadom je plne uznaná hodnota židovskej Biblie, ako svedectvo o prvej zmluve na Sinaji, ktorá v živote a diele Ježiša Krista prichádza do svojho cieľa. Áno, Ježiš Kristus je naplnením Zákona daného Hospodinom prostredníctvom Mojžiša Izraelu, aby celý svet, Izrael i národy, mohli vojsť do Božej milosti a prijať požehnanie, aby sa naplnil Boží stvoriteľský zámer, tak ako to bolo zasľúbené už praotcovi Abrahámovi (Gn 12, 1 – 3).
To nové, čo prináša autor tohto listu spočíva v tom, že spásny význam Ježišovho ukrižovania podrobil novej interpretácii v kategóriách kultovo-kňazských, ktoré boli známe a charakteristické z posvätných úkonov a diania v jeruzalemskom chráme. Pôvodne kultový pojem obete bol tak prenesený na Ježišovu smrť, ktorá hoci bola profánna, pretože sa udiala mimo chrámu a za hradbami mesta Jeruzalem, napriek tomu je teraz vyložená ako jedinečná a neopakovateľná obeť majúca eschatologický dosah, čo znamená, že raz a navždy otvára cestu k vykúpeniu a záchrane každému, kto sa nechá viesť a formovať uzdravujúcou a život dávajúcou mocou Božieho Ducha, ktorá pôsobí a živí vieru a dôveru v Boha a Jeho konanie vo svete, ktorého sme všetci súčasťou.
V dobe napísania tohto listu obetný kult už patril nenávratne do minulosti, pretože, ako je známe, v roku 70 Rimania zničili Jeruzalem a s ním aj chrám. Situácia bolo o to ťažšia, pretože očakávaná parúzia a s ňou aj koniec tohto veku neprichádzali, čo pre mnohých veriacich bolo neľahkou skúškou viery. Pýtali sa, či Ježiš bol a ostáva skutočne tým pravým Mesiášom a Spasiteľom. Autor preto smeruje všetku nádej k dokonaniu spásy v nebeskej svätyni, ku ktorej Kristus, ako pôvodca, predchodca, vodca a dokonávateľ otvoril raz a navždy cestu.
Táto nádej sa nestráca v abstraktných špekuláciách. Napätie tohto spásneho diania je stále ešte citeľné v Ježišovom existenciálnom zápase, ktorý zaznieva aj v tomto liste, v narážkach na udalosti v Getsemanskej záhrade, keď sa Ježiš pred svojou smrťou s úzkosťou obracal na Boha (5, 7). Ježiš obetovaním svojho života odstránil – metaforicky vyjadrené – chrámovú oponu a otvoril prístup do nebeskej svätyne (10, 19 – 20). Práve tu sa ukazuje, ako pisateľ teologicky spracováva zložitú situáciu kresťanského spoločenstva, ktoré je ohrozené odpadnutím od viery. Vo svojom napomínaní, ktoré je súčasne povzbudením a posilnením viery a dôvery v Božie vykupiteľské dielo v Ježišovi Kristovi, načrtáva obraz veľkňaza, ktorý sa v každom utrpení, v každom pokušení stal rovný svojim bratom a sestrám, v každej ťažkosti trpel spolu s nimi a vo vzkriesení z mŕtvych bol preto Bohom vyvýšený (cf. 13, 20). Svojim sebaobetovaním tento veľkňaz jedinečným spôsobom zmieril hriechy ľudu (2, 17), preukazuje sa ako eschatologický pomocník na konci času, ktorý svojim vlastným utrpením preukázal poslušnosť Božej vôli a preto môže veriacim pomôcť vždy a všade v ich každodennom zápase s rôznymi ťažkosťami a problémami, môže im pomôcť zbaviť sa strachu a posilniť nádej a dôveru zveriť sa v plnosti do Božích rúk (2, 17 – 13; 4, 15 – 16; 5, 2.7 – 10; 10, 32nn; 13, 6).
V tejto súvislosti je dôležité priblížiť si vlastný význam a charakter obetného kultu v jeruzalemskom chráme, vrátane úlohy, ktorú v ňom mal sám veľkňaz. Aký význam a zmysel mali v skutočnosti každodenne prinášané obete? V kontexte nášho listu je to predovšetkým obeť zmierenia, ktorú Izrael prinášal Bohu každoročne vo sviatok Veľkého dňa zmierenia (Jom ha-kippurim). Prinesením krvavej obete Boží ľud ďakoval Bohu za Jeho milosť, za to, že človek sám, pretože je hriešny, nemusí priniesť na oltár obeť svojho vlastného života. Stále platí totiž to zásadné, čo poukazuje na charakter Božej spravodlivosti a objektívneho zhodnotenia negatívnych dôsledkov ľudského hriechu: odplatou za hriech je smrť (R 6, 23a). Človek sa preto musí zbaviť, obrazne povedané nečistoty hriechu a naplniť tým Božiu spravodlivosť. Božie milosrdenstvo mu preto ponúka alternatívu zástupnou obeťou bezchybného obetovaného zvieraťa, ktorého krv ho robí čistým a tým aj prináša do ďalších dní jeho života novú možnosť, no súčasne i výzvu, snažiť sa čo najväčšmi žiť ako Božie dieťa, ako nové stvorenie.
Náš kázňový text, ako aj celá deviata kapitola tohto listu nás privádzajú práve do centra tohto diania, k Veľkému dňu zmierenia, ktorý mal pre celý židovský národ zásadný význam. Obrad tohto sviatku vykonával priamo veľkňaz (Lv 16). Jediný raz v roku, práve v tento deň mohol veľkňaz vojsť do najsvätejšej svätyne, aby krvou obetovaných zvierat pokropil vrchnák truhly zmluvy a priniesol tam kadidlovú obeť pred prítomným Hospodinom. Jedno z obetovaných zvierat, na ktoré veľkňaz obradne položením rúk preniesol všetky hriechy Božieho ľudu, bolo následne v obradnom sprievode vyvedené do pustatiny a tam zvrhnuté do priepasti, čím boli hriechy ľudu odstránené. Zásadnou myšlienkou, obsiahnutou v tomto sviatku je dôležitosť zmierenia medzi ľuďmi, očistenie svedomia, boj proti zlu a zápas v prospech dobra. Ako Boh odpúšťa svojmu ľudu, tak si majú aj ľudia navzájom odpúšťať. K zmiereniu je treba odpustenie ľudí, ktorým sme ublížili (cf. Mt 6, 12; Lk 11, 4).
Až teraz si dokážeme uvedomiť význam a symboliku Ježišovej obete, ako aj jej súvislosť s hlavnou myšlienkou, ktorá v tomto obetnom obrade zaznieva. Nachádzame tu zakomponovaný paradox Ježišovej mučeníckej smrti na kríži, za bránami Jeruzalema, ako aj celé pohoršenie smrti na kríži. Ježišovo mesiášstvo sa skutočne preukázalo najväčším divom, nepochopiteľným spôsobom, keď bol Bohom vzkriesený z mŕtvych. Tento akt preukázal, že Ježiš je skutočným Mesiášom a tým aj očakávaným eschatologickým Božím Synom.
Mesiášske tajomstvo, o ktorom písal evanjelista Marek sa tak stalo zrejmým a teraz, z perspektívy prázdneho hrobu dochádza aj k jeho vysvetleniu. Len tak možno porozumieť skutočnej podstate a významu Ježišovho mesiášstva. Zároveň sa stáva pochopiteľným aj to, prečo sa Ježišova smrť a jeho vyliata krv na kríži stávajú prostriedkom zmierenia pre každého, kto tomu verí. Viera totiž znamená priznanie sa k podstate a obsahu tejto smrti, ktorá je obeťou za hriech každého z nás. Práve preto a práve o tom mocne a vytrvalo zvestoval aj apoštol pohanov Pavol (R 3, 21 – 26).
Týmto spôsobom sa Ježiš stáva veľkňazom „budúcich hodnôt“, ktorý vošiel raz a navždy do Božej svätyne cez „väčší a dokonalejší svätostánok“, a urobil tak nie krvou obetovaných zvierat, ale svojou vlastnou krvou, čím vydobyl večné vykúpenie každému veriacemu. Tak sa aj národy stávajú súčasťou Božej zmluvy s Izraelom a prostredníctvom neho majú možnosť získať rovnaký podiel na Božích zasľúbeniach spásy. Božie zasľúbenie dané Abrahámovi sa týmto napĺňa.
Bratia a sestry. Táto obrazná reč nás má priviesť k skutočnému porozumeniu toho, k čomu počas Veľkého týždňa, k vrcholu ktorého sa blížime, došlo a aký majú tieto udalosti význam pre každého z nás. Boh vzkriesením Ježiša z mŕtvych povedal jasné „áno“ kvalite jeho života, ako dokonalému príkladu toho, čo znamená a súčasne aj čo si vyžaduje žiť v tomto svete v súlade s Božou vôľou. Veľkonočné ráno, na ktoré aj my všetci, ktorí sme sa dnešnej vigílie zúčastnili s radosťou očakávame, toto ráno, ktoré odhalí prázdny hrob znamená súčasne Božiu rehabilitáciu všetkého, čo Ježiš učil a robil, všetkého, čo reprezentoval v prostredí, ktorého bol sám súčasťou, ako syn Izraela, verný svojmu Bohu, vždy a všade žijúc v súlade s Božím prikázaním lásky.
Tomu všetkému ostal Ježiš verný po celý svoj život a pred touto cestou života ho neodradili ani hrozba smrti a odmietnutie zo strany politických a náboženských vodcov, ktorí v Ježišovom príbehu predstavujú tú odvrátenú, temnú stranu ľudskej povahy, kde strach a obavy o spoločenské postavenie, moc, či bohatstvo dokážu v ľuďoch potlačiť lásku, empatiu a milosrdenstvo a priviesť ich k rozhodnutiam, ktoré patria do oblasti démonity. Tak sa Ježiš svojou vernosťou mohol stať dokonalým veľkňazom, ktorý nám všetkým otvára dvere do nebeskej svätyne, postavenej samotným Bohom. Tak on sám privádza aj nás k možnosti vojsť do tejto svätyne a mať podiel na požehnaní večného pokoja, ktorý Boh zasľúbil každému, kto ho miluje a kto miluje aj svojich blížnych, tak ako seba samého. Práve to je to dôležité posolstvo Veľkej noci a aj my všetci, bratia a sestry, by sme mali toto posolstvo vnímať veľmi intenzívne a na Ježišovo zmŕtvychvstanie nazerať predovšetkým z perspektívy kvality Ježišovho života, jeho vzťahu k Bohu a Božej vôli, ale rovnako aj jeho solidarizovania s údelom človeka v tomto svete, vo všetkých jeho zložitých situáciách, ťažkostiach, radostiach i trápeniach.
Tomu všetkému, bratia a sestry, dáva veľkonočná zvesť – vzkriesenie Pána Ježiša z mŕtvych – Božie „áno“ a tým aj naplnenie nádeje človeka, že jeho život, ak je orientovaný týmto smerom, to znamená na Boha a Božiu vôľu, bude privedený k neporušiteľnosti, naplnený požehnaním a pokojom, ktorý prevyšuje každý rozum. Amen.