Kázeň na Nedeľu Exaudi, 1.6.2014

Anna Polcková
Text: Ján 14,15-19
Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa , aby bol s vami až naveky — Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď zostáva pri vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám. Ešte máličko a svet ma už viac neuvidí. Ale vy ma uvidíte, pretože ja žijem a aj vy budete žiť.

Milí bratia a sestry,
vstúpenie Ježiša Krista do neba, ktoré sme si pripomínali vo štvrtok, je zavŕšením Jeho účinkovania na zemi. Z reality, v ktorej podliehal časovým a priestorovým obmedzeniam, kde bol vystavený ľudskej moci a svojvôli, vstupuje do večnosti, kde, ako vyznávame: „sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“.
Jeho moc, ktorú prejavil na zemi v záujme o človeka v jeho krízach a krížoch, nadobudla nové rozmery. Teraz bude k dispozícii všetkým, ktorí budú chcieť vstúpiť do seba a mať odvahu v hĺbke svojho života odhaliť svoju biedu a vidieť v nej nutnosť a dôvod k zmene.
Rozladeným učeníkom Ježiš pri vstúpení sľubuje, že ich nenechá samých, ale pošle im Ducha, Tešiteľa. Vie, že nášmu životu chýba radosť a istota.
Keď nás limituje choroba, opustí milovaný človek, aj obyčajný stisk ruky a dobré slovo pôsobí ako balzam na dušu. V slove alebo geste podpory sme ubezpečení o tom, že nemusíme byť iba šikovní a všetkozvládajúci, aby sme sa dokázali, nezaostali, nezostali sami … aby nás mal niekto rád.
Každý zážitok neúspechu a zlyhania nás totiž privádza do úzkostí. Nedokážeme si veriť, obávame sa nových zaváhaní. Pochybujeme o všetkom.
Ťaživé konflikty, ktorým boli mnohí ľudia vystavení ako malé deti v problematických vzťahoch, a zažili v nich hanbu, poníženie alebo zúfalstvo bezvýchodiskovej situácie, ich zranili natoľko, že ich reakcie a správanie ovplyvňujú dlhý čas, niekedy po celý život.
Každý z nás potrebuje pochopenie, povzbudenie, istotu.
A hoci sme sa naučili tváriť, že sme úplne v poriadku/v pohode, stáva sa nám, že nás to, čo v živote nemáme pod kontrolou, zastihne a prejaví sa v psychosomatických ťažkostiach: v bolesti, v pocite, že sa zrazu nevieme nadýchnuť, trpíme nespavosťou, nedokážeme sa sústrediť. Svoju neuvedomenú bezmocnosť tiež posúvame na iných, tých, ktorí obyčajne za nič nemôžu, sme protivní, podozrievaví a nervózni.
V spoločnosti vtipkujeme a smejeme sa, alebo veľa rozprávame – len preto, aby si naše zaváhania, smútok alebo rozpačitosť / nikto nevšimol.
Do veľkej viery je takáto obrana našich vnútorných procesov prirodzená – a potrebná, veď svojimi nevysporiadanými trápeniami nemôžeme obťažovať, unavovať svoje okolie – ľudí, ktorí by nám aj tak nevedeli pomôcť.
Je preto dôležité vedieť, že existujú miesta, kam človek môže prísť aj vyčerpaný a zranený – s tým, čo cíti a naozaj žije. Existujú ľudia, ktorí s nami zostúpia do našich hĺbok a strát, a vydržia tam s nami. Vedia, že cesta k radosti a uzdraveniu vedie cez pokánie, a to vždy niečo stojí.
Ochota a odvaha „vstúpiť do seba“ znamená zastaviť sa a premýšľať o skutočných motívoch a zámeroch.
V podobenstve o stratenom synovi si po viacerých traumatizujúcich zážitkoch tento syn uvedomí: „Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Zhrešil som, nie som viac hoden menovať sa tvojím synom, príjmi ma ako jedného z nádenníkov. Jeho slová by sa dali parafrázovať – takto to ďalej nejde. Môj život môže, musí byť iný. Svoje trápenie som si zapríčinil sám. Slobodou bez hraníc a bez zodpovednosti likvidujem samého seba – a spôsobujem ľútosť svojím blízkym.“
Po tom, čo stratený syn vstúpil do seba, neostal stáť na mieste, zacyklený v sebaľútosti – ale vstal a išiel k otcovi.
Vedel sa pohnúť, vedel sa vrátiť, ospravedlniť. Spoznal, že nemá zmysel zakrývať vlastnú biedu, to nikdy nič nerieši. Je však možné priznať sa a začať rozmýšľať a konať inak.
Stratení synovi a stratené dcéry dodnes trpia hladom – po uznaní, prijatí a potvrdení bez Boha. Platia za to príliš veľa – vkladajú energiu, čas a pozornosť výkonom, ktoré sľubujú úspech a sebavedomie – no často na úkor vlastnej vnútornej rovnováhy a dôležitých vzťahov.
Aj dnes si stratení synovia a stratené dcéry svoju moc a postavenie vykupujú veľkými peniazmi, vplyvom, no za silou, ktorú prezentujú, sú aj prebdené noci výčitiek, a záväzky, ktoré je ťažké naplniť, a ešte ťažšie nenaplniť.
Ježiš Kristus, ktorý sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, má však cesty a spôsoby, akým každého strateného človeka, každého z nás volá k zmene.
K životu, ktorý za to bude stáť. K životu, ktorý sa nevyhne ani utrpeniam a nedostatkom, ale nepoškodí našu hodnotu, – nepoškodí tvár človeka na Boží obraz.
To, čo pomôže človeku v jeho slabostiach bez ohľadu na to, čo predstiera, nie je ešte väčšia sila, ani provokácia, ale pravda a láska. Pravda bez odsudzovania a bez pýchy, a láska, ktorá unesie pravdu, nech je akokoľvek nepríjemná a dokáže človeka podržať.
Ježiš odchádza vtedy, keď už učeníci mali byť zrelí, zodpovední žiť podľa toho, čo ich naučil. Áno, až vtedy, keď Ježiš odíde, sa ukáže ich vskutočná viera, ich sila. Vydržia bdieť? Zvládnu očakávať víťazstvo Pána, ktorý premohol všetko zlo sveta? Ich Pán ich nenecháva samých, napospas mocným tohto sveta.
Bratia a sestry,
tomu, že nie sme sami, sa často ťažko verí. Keď sa okolo nás – a aj v nás rozmáha zlo, pri fyzickom aj psychickom násilí, ktoré zažívame a ktoré si aj spôsobujeme, sme frustrovaní poznaním, že všetko aj tak speje k zániku, toto nemôže mať dobrý koniec, že smrť bude mať posledné slovo, lebo Boh je … ďaleko.
Nevnímame pritom, že to, že sme ostali sami, je aj naša voľba.
Vo vnútri spoločenstiev – partnerstiev, rodín alebo cirkvi, kde túžime hľadať podporu a útočisko, zažívame a tvoríme spory, ktoré nás vysiľujú a rozdeľujú. Preto, že chceme iba víťaziť. Preto, že si nikto nechce priznať chybu. Preto, že si každý chráni imidž bezchybného, férového, zbožného človeka – za každú cenu.
Ježiš je presvedčený, že tieto naše naivné zápasy o to, kto je silnejší, múdrejší nás budú stáť ešte veľa sĺz a horkosti, ktoré nás ohrozia viac ako tušíme.
My nepotrebujeme viac síl a úspechov, ale Tešiteľa, ktorý nám pomôže znieť pravdu o sebe, o tom, akí sme a čo za sebou nechávame.
„Svet“ podľa Ježiša nemôže spoznať pravdu. Svetom evanjelista neoznačuje ľudí mimo cirkvi, ale tých, ktorí sa správajú tak, akoby Boha nebolo. O svoju významnosť a vplyv zápasia natoľko, že Boh pre nich ostáva bezvýznamný a nepovšimnutý. A to sa môže diať v rodinách, ale aj v cirkvi, vo vzťahoch, ktoré sú pre nás zásadné. Ak to dopustíme, nebudú stratení iba jednotlivci, budeme stratení všetci.
Ľudia, ktorí Boha odsúvajú do neba, ktorí Ho vylúčili zo svojho života, nebudú na Neho očakávať, nebudú Ho rešpektovať. Budú to pokladať za stratu času.
Ján v úvode nášho textu tlmočí Ježišove slová: “Keď ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. Evanjelista pozná len jeden skúšobný kameň lásky – je ním poslušnosť.”
Ježiš dokázal Bohu lásku tým, že Mu bol poslušný. To isté platí aj pre nás. Láska sa neprejavuje vo vyjadreniach citov, ale v konkrétnych, praktických prejavoch, áno, v poslušnosti.
V partnerstvách, vo vzťahoch rodičov a detí, kolegov a priateľov sa často deklaruje to, ako veľmi jedným na druhých záleží, ale navzájom sa zaťažujú – nerozvážnosťou, náladovosťou, netaktnosťou.
Pravá láska človeka vždy čosi stojí. Je spojená so slušnosťou, ohľaduplnosťou, odriekaním. To, čo my ľudia zvykneme nazývať láskou, v skutočnosti láskou vôbec nie je. Preto je skutočná láska taká vzácna!
Aj človeku aj Bohu môžeme vyznávať hocičo, presviedčať o svojich dobrých úmysloch, no platí vždy to, čo z nás nakoniec vychádza. Ak Boha, Ježiša milujeme, budeme zachovávať jeho prikázania. Jedno bez druhého nie je možné. Kto žije – dodržiava jeho slovo, ten Boha miluje.
Tam, kde človek rešpektuje Boha a teda aj potreby človeka, tam sa dá hovoriť o premene, láske, o pravde. To je výsledok práce Ducha, ktorý náš život naplní skutočným, kvalitným obsahom. Ale Boh nás pritom bude potrebovať. Amen.

Všemohúci Bože,
keď čítame o konfiktoch a násilí, počúvame o vojnách, smrti a terore, dozvedáme sa o zmenách klimaktických podmienok a stále narastajúcom znečistení našej zeme, keď nás médiá, ale aj reálny život stavajú pred neriešiteľné otázky, cítime sa bezmocní.
Aj v našom meste existujú ľudia, ktorí si z odpadkov z kontajnerov vyhľadávajú potravu a oblečenie, lebo stratili zmysel práce a života, ostali nepovšimnutí. Už sa nevedia vrátiť k svojej dôstojnosti.
Odvraciame sa od nich, lebo nevieme, ako by sme im mohli pomôcť a pritom vieme, že to nepomôže – ani im, ani nám.
Prosíme, odpusť nám našu necitlivosť, nevšímavosť, ktorá môže priniesť aj ľuďom okolo nás trápenie a smútok.
Radi sa vyhovárame na to, že Ťa nevidíme, nepočujeme a nevieme, čo by si od nás chcel. Máme však Tvoje slovo. Poznáme Tvoj názor na to, ako a prečo by sme sa mali angažovať za práva slabých, chudobných a bezmocných ľudí.
Odpusť nám náš strach o samých seba, lebo nám bráni vidieť človeka a svet okolo nás taký, aký je.
Prosíme o odvahu žiť svoju vieru, aby z nej vyplynuli rozhodnutia a vzťahy, ktoré ľudí a vôbec život podporia a pozdvihnú na novú úroveň.
Nauč nás hľadať pravdu a lásku v pokore a poslušnosti tomu, čo si nám vo svojom slove a svojom Synovi predstavil. Amen.