Text: Marek 9, 38 – 41
Ján Mu povedal: Majstre, videli sme človeka, ktorý v Tvojom mene vyháňal démonov, ale nechodí s nami; preto bránili sme mu, keďže nechodí s nami. Ale Ježiš povedal: Nebráňte mu, lebo nikto nemôže robiť prejavy moci v mojom mene, a hneď nato zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. Lebo ktokoľvek by vás napojil čo aj len čašou vody preto, že ste Kristovi, v pravde vám hovorím: neminie ho odmena.
Bratia a sestry.
Blížime sa k pôstnemu obdobiu cirkevného roku, v ktorom umĺkne huriavk fašiangovej radosti a ticho pôstnej meditácie upriami našu pozornosť opäť na realitu všedných dní, ktorú budeme mať možnosť konfrontovať s Božím vykupiteľským dielom v osobe Ježiša Krista. Opäť si o čosi viac uvedomíme neúprosnosť, s ktorou čas plynie nezadržateľne vpred, necháva za sebou udalosti uplynulého obdobia a vedie nás v ústrety tomu, čo je pred nami. S tým všetkým je spojené aj očakávanie niečoho nového. Očakávania sú doprevádzané rôznymi pocitmi, niekedy radosťou, inokedy obavou, čo nám tento čas prinesie, ako sa nám bude dariť v štúdiu, v práci, v osobnom živote, v spoločenstve. Nech už sú naše pocity akékoľvek, začína nové obdobie, ktoré vytvára priestor nielen na realizovanie našich plánov, ale rovnako aj na napĺňanie predpokladov, s ktorými sme boli povolaní do služby evanjelia Ježiša Krista. To všetko začína, realizuje sa a my všetci sme toho súčasťou.
V tomto čase treba nájsť odvahu pýtať sa, či sme vôbec pripravení na niečo nové. S tým súvisí i otázka, čo nové sme my sami schopní a zároveň aj ochotní priniesť do tohto procesu. Dá sa to vôbec? Nebude to príliš veľké riziko, nebudeme mať problémy? Je vôbec ešte možné o niečom takom uvažovať? V takýchto chvíľach si nejeden z nás nostalgicky vzdychne a povie: „načo sa púšťať do niečoho nového?“ Radšej sa vráťme späť, k tomu, čo dobre poznáme. Takúto dilemu poznajú isto mnohí z nás. Predsa len, samotné Písmo nám vraví jasnou rečou, že je ešte čo povedať a urobiť. Vždy je čas a priestor na to, aby sme sa s odvahou pustili do novej práce, nových projektov. Okolo nás stále žijú ľudia, ktorí sa v živote zaradili inam, no napriek tomu sú všetci Božími deťmi a možno čakajú práve na náš vlastný príklad odvahy nebáť sa toho nového, čo je pred nami a túto výzvu prijať ako ďalšiu možnosť opäť vykročiť na cestu Abrahámovej viery a dôvery v Boha, bez ohľadu na vek, pohlavie, farbu pleti, či spoločenské postavenie. To je bratia a sestry výzva aj pre nás, pre dnešok i do blízkej budúcnosti.
S tým súvisí aj náš dnešný biblický text. Venujme pozornosť najprv celému kontextu, ktorého súčasťou je táto perikopa. Dej sa začína uberať k záverečnému pašiovému príbehu a k zvesti o zmŕtvychvstaní. Na začiatku deviatej kapitoly Markovho evanjelia Ježiš oznamuje blízky príchod kráľovstva Božieho. Potom sa traja učeníci stávajú účastnými zjavenia pravej podstaty Ježišovej osoby a jeho diela, v poradí druhýkrát dochádza k teofánii, keď nebeský hlas označuje Ježiša za Syna Božieho. Nasleduje príbeh o uzdravení posadnutého, v rámci ktorého učeníci nedokážu uzdraviť chorého sami, robí to až Ježiš. Bezprostredne potom Ježiš druhý raz predpovedá svoje utrpenie. Učeníci nerozumejú a majú strach opýtať sa. Namiesto toho začínajú riešiť problém, kto z nich je najväčší. Ježiš ich napomína a na túto otázku odpovedá názorným príkladom, keď ukazuje na bezmocné dieťa, čím koriguje ich nesprávne názory a upozorňuje, že skutočná veľkosť, to je obetavá služba druhým a snaha nachádzať Ježišovu prítomnosť v ľuďoch, ktorí nemajú moc, ani postavenie. Opäť nasleduje príbeh exorcizmu, ktorý je v centre našej pozornosti a napokon, kapitola končí Ježišovými slovami o zvádzaní na hriech.
V tom všetkom možno v pozadí pozorovať neschopnosť učeníkov správne porozumieť Ježišovmu poslaniu. Napriek tomu, že sa stretávajú s odhalením Ježišovej totožnosti, sú konfrontovaní s prejavmi jeho moci, stále nechápu, sú zmätení a už vôbec sa nedokážu stotožniť s tým, že život ich majstra má byť zakončený utrpením. Áno, to všetko je veľmi ťažké pochopiť a akceptovať ako nevyhnutnosť. Každý jeden z nás je v týchto príbehoch konfrontovaný s postojom Ježišových učeníkov. Máme síce výhodu, už sme poučení o význame a teologickej interpretácii Ježišovho životného príbehu a podvedome cítime istotu, že patríme medzi vyvolených. To všetko je síce pravda, avšak s prílišnou istotou prichádza často aj otupenie pozornosti. Ponaučenie z nášho kázňového príbehu sa potom môže stratiť v silnej ozvene toho zázračného, tajuplného a magického, čo sa tu ukazuje byť centrálne, a to je exorcizmus v Ježišovom mene, ktorý vykonáva niekto cudzí, kto nepatrí do Ježišovej družiny.
Avšak nie exorcizmus má byť v popredí tohto príbehu, ale Ježišove slová, ktorými napomína svojich učeníkov, pretože sa veľmi rýchlo nechali omámiť pocitom vlastnej výlučnosti. Nie mágia a vyháňanie démonov, ale pokora a trpezlivá služba blížnym, v mene Ježiša. K tomu patrí aj vedomie, že sú tu aj iní, ktorí dokážu a aj môžu slúžiť ľuďom, pomáhať im, pričom to nemusia byť práve kresťania. Toto poznanie a z neho vyvodené konzekvencie sa majú stať prioritou pre nás všetkých, ktorí sa nazývame kresťanmi.
Kľúčovými v našom príbehu sú práve slová „v mene Ježiša“. Tie ukazujú na Ježiša ako subjekt, v mene ktorého, na mieste ktorého, alebo plniac vôľu ktorého koná iný človek v prospech toho, kto trpí, kto pomoc potrebuje. To všetko vyjadruje aj samotné Ježišovo meno Jehošua – Hospodin zachraňuje. Nejde teda o magickú formulku, ktorou sa niekto snaží vykonať zázrak. Ide o činnosť v súlade s poslaním toho, na koho sa tieto slová odvolávajú, teda Ježiša Krista. Keďže v Novej zmluve sú Božie meno, osoba a dielo – i keď s rôznymi odlišnosťami – predsa však neoddeliteľne spojené s menom, osobou a dielom Ježiša Krista, je činnosť takého človeka zároveň plnením Božej vôle. Je službou tomuto svetu, službou ľuďom, ktorí to potrebujú. Ježiš to dokladá slovami: „nikto nemôže robiť prejavy moci v mojom mene, a hneď nato zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.“
Je síce pravda, že v období, v ktorom Ježiš žil a pôsobil sa väčšina chorôb dávala do súvislosti s démonskými bytosťami, ktoré ľuďom škodili, preto aj prípady exorcizmov vyjadrovali skutočnosť zápasu s nimi. Ježiš prišiel plniť Božiu vôľu, zvestoval príchod kráľovstva Božieho a vyzýval k pokániu, k zmene myslenia a tým aj spôsobu života. S tým súviseli i prejavy Ježišovej moci, to znamená jednotlivé prípady uzdravenia. Nikdy však nemalo ísť o ne samé, bez kontextu s celým Ježišovým poslaním. Práve autor Markovho evanjelia túto skutočnosť vyjadruje najvýraznejšie motívom takzvaného „skrytého mesiášstva“. Ako vieme, ani všetky tieto úžasné príbehy napokon nezabránili tomu, aby bol Ježiš odsúdený a vydaný do rúk katom. Ľudia totiž podvedome odmietajú predstavu Boha, ktorý ponúka svoju lásku a milosť všetkým, bez rozdielu, Boha, ktorý neuprednostňuje jednu skupinu na úkor druhej, ktorý nevracia spôsobom „oko za oko, zub za zub“.
Prejavy Ježišovej moci preto neslobodno vykladať bez súvislosti s jeho zvestovaním kráľovstva Božieho, výzvou k pokániu, a napokon s jeho ukrižovaním a vzkriesením. V tomto kontexte sa slová o „konaní prejavov moci v mene Ježiša“ nemusia nutne interpretovať len ako viditeľné zázraky spojené s exorcizmom, ale naopak, treba ich vidieť v širších súvislostiach, vo všetkom, čo je konané v prospech ľudí, ktorí strádajú a trpia, hľadajú a doposiaľ nenašli, ktorí majú vystreté ruky, otvorené srdcia, avšak stále prázdne a nenaplnené. K tomu patrí aj odvaha vykročiť do budúcnosti a nebáť sa nového a nepoznaného, čo s ňou prichádza a nevyhnutne v nás konfrontuje to známe, to čo pokladáme za isté, nemenné a bezpečné. To všetko sú prejavy moci v mene Ježiša, v mene Boha samého, pretože všade tam, kde sa to deje, dochádza k napĺňaniu Božej vôle v tomto svete, v dejinách, v každodennom živote každého jedného z nás.
Potvrdzujú to aj ďalšie Ježišove slová: „Lebo ktokoľvek by vás napojil čo aj len čašou vody preto, že ste Kristovi, v pravde vám hovorím: neminie ho odmena.“ Ako správne rozumieť týmto slovám? Ako sa dá spoznať, že niekto patrí Kristovi? A či len to má byť dôvodom, pre ktorý mu treba prejaviť milosrdenstvo? Pokúsme sa odpovedať aj na tieto otázky. Evanjelista Ján zaznamenal Ježišove slová, ktoré adresuje svojim nasledovníkom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Áno, to sú nesmierne dôležité slová. Život každého jedného človeka, ktorý túži žiť v súlade s Božou vôľou má byť zameraný práve týmto smerom. Vyjadrujú to aj slová apoštola Pavla, ktoré dnes zazneli v spievanej epištole. Život Ježišovho učeníka má charakterizovať úprimné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokora, miernosť, trpezlivosť s druhými a ochota odpustiť, pretože aj Pán odpustil nám. A najmä, náš život má charakterizovať láska, ktorá všetko toto spája v dokonalej harmónii a ktorá jediná dokáže človeka naplniť Božím pokojom.
Nestačí teda len patriť do cirkvi. Cirkev sama musí žiť aktívne a byť neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti, nesmie ostávať iba za múrmi kostolov ako síce stále pevný kmeň, zasadený do dobrej pôdy slávnej a bohatej minulosti, avšak bez zelených ratolestí prinášajúcich nádej a perspektívu nového dobrého ovocia pre tento svet. Cirkev tvoria bratia a sestry, ktorí sú aktívni v skutkoch lásky, ktorá sa dokáže v plnosti odovzdať v prospech druhého bez akýchkoľvek nárokov. Takáto cirkev, ak sa drží verne týchto Ježišových slov, je prejavom moci v mene Ježiša, na mieste Ježiša, je plnením vôle Ježiša Krista a tým aj Božej vôle.
A napokon, je tu otázka, čo to znamená prejaviť milosrdenstvo niekomu práve preto, že patrí Kristovi. Patriť Kristovi znamená tiež stotožniť sa s jeho životom, byť pripravený na konfrontáciu s rôznymi prejavmi ľudského odcudzenia, niesť svoj vlastný kríž, čeliť všetkému, čo útočí na vieru človeka, čo má tendenciu spochybňovať samotnú existenciu Boha a tým aj nádej na konečné nastolenie spravodlivosti. Patriť Kristovi znamená byť pripravený znášať utrpenie, všetko to, čo by sme tak radi z našich životov, ale aj zo života ostatných ľudí odstránili. Každý, pre koho sa služba iným stáva životným programom patrí do spoločenstva, ktorému Ježiš prisľubuje odmenu, akú tento svet nedokáže dať. Taký človek zároveň sám patrí Kristovi. Ak na to myslíme, nutne nás to musí priviesť k hlbšej pokore, k väčšej miere tolerancie a ochote hľadieť na svet v celom spektre jeho farieb, nie len čiernobielo. To má, bratia a sestry, perspektívu.
Na začiatku sme si povedali, že nový začiatok je vždy časom očakávaní, keď sa treba nielen obzrieť späť a bilancovať, ale rovnako pozrieť dopredu a spýtať sa, čo nové možno do tejto budúcnosti priniesť. To nové je vlastne ukryté v starom, avšak stále aktuálnom, v Božom slove, vo zvesti evanjelia Ježiša Krista. Tu treba hľadať odpovede pre našu prítomnosť, aby aj budúcnosť, ktorá je pred nami, bola časom novej perspektívy, nových možností a novej nádeje nielen pre náš cirkevný zbor, ale pre celý svet. Dnes sme mali opäť príležitosť nechať sa poučiť Božím slovom a posilniť sa vo viere, že konečný cieľ, ku ktorému kráčame, bude znamenať jej naplnenie, ktoré vo všetkých ohľadoch prekoná naše predstavy a očakávania.
Radostná zvesť dnešného textu spočíva v tom, že všetci, ktorí konajú vôľu nášho Pána a spasiteľa Ježiša Krista, aj keď nepatria formálne k jeho nasledovníkom, predsa sú s ním, a každý, kto podá čo len čašu vody tým, ktorí patria Kristovi, bude odmenený. Ježišove slová sú výzvou, aby sme čítali pozorne znamenia doby a poznali tých, kto zápasia so silami zla, a preto sú s nami, patria k nám. Toto poznanie je tou správnou cestou k neustálemu vzdelávaniu, k hlbšej pokore voči tajomstvu Božieho zámeru, ktorý sa v dejinách tohto sveta realizuje, a v neposlednom rade aj k väčšej miere tolerancie a ochoty akceptovať, že Boh koná v tomto svete stále nové veci. Túto skutočnosť vyjadruje aj Božie slovo, ktoré sme dnes čítali z Izaiášovho proroctva: tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam. To všetko patrí k dejinám spásy. Toho všetkého sme súčasťou aj my, kresťania, avšak nezabúdajme, že nielen my. Amen.
Modlitby
Ďakujeme Ti Bože za dar Tvojho slova. Pomáhaj nám Tvoje slovo poznať, správne mu rozumieť a nechať sa ním formovať vždy nanovo, v každom čase, aby nás menilo k obrazu toho nového stvorenia v Kristovi a pomáhalo nám prekonávať všetko, čo nás od Teba i od seba navzájom oddeľuje. Prosíme Ťa o novú silu a odvahu otvoriť sa s dôverou novým výzvam, ale aj novým možnostiam vo viere, že nie sme sami, že Ty sám nás budeš svojim Svätým Duchom sprevádzať, chrániť a viesť v ústrety všetkému, čo je pred nami. Požehnaj nám Pane a zachovaj nás vo svojej milosti.
Vypočuj nás, keď k tebe spoločne voláme: Otče náš, ktorý si v nebesiach. Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! I neuveď nás do pokušenia! Ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.
Sláva Bohu, Otcu, Synu i Duchu svätému, ako bola na počiatku, teraz i vždycky, i na veky vekov, amen.